Reklama
Reklama

Gita, dcéra človeka

Dolu Váhom plávalo čosi oslepujúco biele, akoby kameň, čo sa sprotivil gravitácii, akoby veľká mŕtva ryba, ktorá sa obrátila bruchom hore. Cez polia k dedine utekala mladá žena, sama pred sebou.
Počet zobrazení: 525

Dolu Váhom plávalo čosi oslepujúco biele, akoby kameň, čo sa sprotivil gravitácii, akoby veľká mŕtva ryba, ktorá sa obrátila bruchom hore. Cez polia k dedine utekala mladá žena, sama pred sebou.

Skúste si predstaviť prostredie sirotinca v Pohorelskej Maši pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Horehronská dedinka, veľký dom a v ňom veľa detí. Deti nezodpovedných matiek, zlodejov, tuberkolotikov, deti najdúsi. Každé z nich tak samo na svete, akoby im ani nebol dal život človek.

Jedenásť rokov žila medzi nimi Margita, dievčatko s gaštanovými vlasmi. Až jedného dňa prišiel ujo z rozprávkovej ríše a vzal si šesť dievčat so sebou. Margitu tiež.

Jedenásťroční chovanci sirotincov museli podľa zákona Československej republiky opustiť ústav a ísť do učenia. Pre väčšinu to znamenalo ísť slúžiť. Zázrační ujovia mali tak každý rok štátom zabezpečený slušný obchod. Oťapeným deťom dali do rúk sirotské knižky, pohladili ich po vlasoch a s gazdom vypili oldomáš. A šli ďalej.

"Kto chcete, susedia, sluhu, ktorého netreba platiť?"

Zásoba sa minula za dva-tri dni. Margita mala šťastie, že sa nedostala k zlým ľuďom. Lenže slúžka bola slúžka aj u najlepšieho gazdu. Roky išli do prázdna a čoraz bolestnejšie si uvedomovala svoju samotu. Na svete nebolo nikoho, komu by sa mohla zdôveriť s prvými trápeniami dospievania. Bola len komôrka, maštaľ, kravy, každá mala štyri cecky a každý bolo treba dva razy do dňa podojiť, pár volov, hrable, batoh, horúce slnko, spálená koža na pleciach, chorľavá gazdiná, zamračený gazda a veľké hory okolo.

A ešte kus neba nad Veprom. S tým sa dalo rozprávať, keď obracala seno, ktorému sa mohla posťažovať, ako bolí chrbát, keď niesla plný batoh z kolešne do dediny, ako pália dlane, keď sa múti mlieko, a ako štípu oči, keď je človeku večer smutno. Všetky dievčatá z dediny mali mamu, iba ona nie. Nikdy o svojich rodičoch nič nepočula a keď sa párkrát na to pýtala gazdinej, tá len mávala rukou: "Sirôtka si ty, dievča moje."

Vtedy sa zabuchli dvere u Rotha, u Jandalov, u Pauchlíka a Najmana, zo štyroch krčiem sa vyvalili parobci, podgurážení pálenkou a hybaj za dievkami. Margita sama so sebou zápasila v nerovnom boji, aby si uchovala jediný majetok od Boha. Poctivosť.

Vojna sa dávno prevalila a otázky z detstva ju trápili čoraz viac: Naozaj je sama na svete? Nežijú niekde jej bratia a sestry? Vari sa nikde nenájde tetka, strýčko, sesternice?

V sirotskej knihe stálo, že sa narodila roku 1937 v Dvorníkoch pri Hlohovci. Jedného večera sa rozhodla. Keď gazdiná išla spať, sadla si v kuchyni a napísala list. O niekoľko dní dostala z tamojšieho miestneho národného výboru odpoveď. Z nej sa dozvedela ten príbeh.

Roku 1933 sa vybral mladý gazda Čechovič do Argentíny. Kamaráti ho už za morom čakali, našli mu miesto, aj bývanie, tak si zobral so sebou aj dvojo starších detí. Dve mladšie nechal žene, veď o rok-dva postaví dom, pošle na šífkartu a pripíše: "Žena moja, zberaj sa, všetko je nachystané, tu budeme žiť."

Listy chodili, pravdaže, robota je tvrdá, na dom tak ľahko nezarobí... Prešlo päť rokov, kým prišla obálka s úradným papierom, že si žena môže v Hamburgu vyzdvihnúť lístky do Buenos Aires. Päť rokov je dlhý čas a Čechovička mala o dieťa viac. Prestala veriť, že sa raz vyberie za mužom. Zdalo sa jej to už neskutočné. Začala sa stretávať s iným. Pritom podvedome cítila, že z toho bude zle, že sa ocitne v situácii, z ktorej nebude východiska. A tak, keď prišla do druhého stavu, chodila ako bez duše za babou pod horu, drvila v mažiari javorovú kôru a sypala ju do vriaceho kúpeľa. Jedného rána skočila z rebríka, div si nepolámala obe nohy - no nič nepomohlo. Koncom jari sa dieťa narodilo a Verona bola napriek všetkému rada. Keď zrazu prišiel ten list…

Myslela si, že sa zblázni. Preboha, čo vykoná? Nemôže sa predsa pustiť za mužom - s cudzím deckom! A ako za ním neísť, keď dve deti tam na ňu čakajú a dve doma chcú ísť za otcom? Dedina ešte spala, keď vzala malú Margitu v perinke, zakrútila ju do fertuchy a v kroví pri Váhu vytiahla svoj balík. Položila ho na piesok. Pod rukou zacítila chlad skaly. Strčila ju chytro do perinky a hodila do vody, dolu tvárou. Odvrátila hlavu a rozbehla sa cez polia k dedine.

Večer mala kufre zbalené, deti na nich sedeli celé bez seba, nevediac pochopiť, kde to vlastne idú. Každú chvíľu mal prísť sused, aby ich vozom zaviezol do Leopoldova na nočný rýchlik. Susedky stáli okolo, počuli, čo vraj Verona vykonala, dala to chúďa k sesternici, nech tá už nájde dajakých dobrých ľudí, čo by ju vychovali. Čo mohla, hriešna žena, robiť? Stane sa všeličo, nech jej otec nebeský odpustí.

Podvečer sedel pri Váhu rybár. Voda akoby stála, vystupovali z nej plytčiny, leto bolo suché a horúce. Ako zas mrkol na plavák, zazdalo sa mu, že sa tam v zákrute, medzi koreňmi vrbiny čosi belie. Najprv tomu nevenoval pozornosť, keď však ryby aj tak nebrali, pichol prút do zeme a šiel sa ta pozrieť. Ležalo tam dieťa vo vankúši, napitom vodou ako špongia.

Verona sa nervózne lúčila so susedmi, ako človek, ktorého čaká dlhá cesta a má z nej strach. Vtedy ju zatkli. Súd v Bratislave jej vymeral osem rokov a v dedine sa rozchýrilo, že dieťa skonalo skôr, ako ho doviezli do nemocnice. Veronine deti išli do sirotinca až kdesi v Čechách a na vec sa zabudlo, akoby Verona a jej tragédia nikdy neboli jestvovali. Zatiaľ v trnavskej nemocnici ležalo dvojmesačné dieťa a lekári sa celé týždne namáhali uchovať jeho život.

Prešlo veľa rokov, do Pohorelskej Maši si prišiel po deti sirotský otec, Margita vkročila do nového sveta, začala sa vojna, aj sa dávno skončila, len matka si nehľadala svoju dcéru. Nemala síl a svedomia.

Keď prišiel list z Dvorníkov, Margita sa práve chystala na sobáš. Mala devätnásť, on bol od nej o dvadsať rokov starší. Vari ho ani neľúbila, nevedela si ani predstaviť, že by mohla niekoho ľúbiť, tak jej to slovo bolo vzdialené. Mala ho iba svojím spôsobom rada. A najmä mu bola vďačná, že sa s ním môže rozprávať, že ju večer pohladí a že si ju chce vziať. Robil na trati, ruky mal ako hrčovité drevo, ale oči ako decko. Tých očí sa dopredu hanbila, že mu raz musí vyvravieť všetko o svojej mame.

Ozaj, veď mama voľakde žije. V liste nestálo, že je mŕtva. Odsedela si žalár a jej posledná adresa, pokiaľ to v Dvorníkoch vedeli, je Trnava, ulica...

Ešte pred svadbou sa vybrala za ňou. Našla uličku na konci mesta a jej dom. Vtedy zaváhala. Ako sa pozrú do očí? Ako sa matka zatvári, keď vkročí do pitvora a povie: "Dobrý deň, mama. Neľakaj sa. Ja som tvoja dcéra, ktorú si utopila. Prišla som ťa pozvať na svadbu." A ešte jej povie, že sa nehnevá.

Prešla chodníkom medzi petúniami a zaklopala na sklenené dvere. Otvorila ich žena s vráskavou tmavou tvárou. Margita z nej nespustila oči, usilujúc sa nájsť niečo povedomé.

"Hľadáte niekoho?" nervózne sa opýtala žena vo dverách.

"Áno, hľadám..." odrazu nevedela, ako to povedať, koho vlastne hľadá, ako ju nazvať... "Hľadám Veronu Čechovičovú."

"Pani Čechovičovú predvčerom pochovali. Vy ste rodina?"

"Nie," klamala Margita, "bola som pred rokmi s jej dcérou v sirotinci..." Vymýšľala si a začala sa cítiť istejšie, keď hovorila o známej veci. "Chcela som sa jej len opýtať, kde jej býva dcéra. Dávno sme sa nevideli."

"Á, to bude Ema, tá staršia, pravda? Mladšia dcéra jej predsa zomrela ešte v sirotinci. V poslednom čase pani Čechovičová veľa hovorila o deťoch. Ale tá Ema sem nechodievala často. Na pohrebe bola... Vojdite. Prejdeme dozadu, tam pani Čechovičová bývala. Vravela som Eme, aby odviezla jej veci, mám tri deti, najmladší chlapec sa mi vráti z vojny, zišla by sa mi tá izba."

Margita kráčala za ženou, hoci sa chcela zvrtnúť a ujsť, preč, preč odtiaľto. Nemohla, poslušne kráčala a pomaly sa v nej rodila zvedavosť, kde matka bývala, ako žila, o čom sa rozprávala s touto ženou, keď boli samy. Jedna sestra jej teda zomrela. Ostala iba Ema. A ešte súrodenci kdesi v cudzine. Ema. Nikdy nerozmýšľala, že ak má sestru, ako sa asi volá.

"A Ema kde býva, prosím vás?" opýtala sa.

"Neďaleko, v M..."

Vošli do malej izby, zapratanej tmavým nábytkom. Na stole ešte ležali zvyšky sviečok, na zemi čečina. Sadli si na otoman.

"Žila sama, robila v cukrovare, skoro každý večer chodila do kostola. Tichá žena. Muža mala v Amerike, ale už jej nepísal. Bohvie, prečo. Vravela mi, že keď odišiel, dostala tuberkulózu a deti jej zobrali. Ľudia tvrdia, že bola vo väzení. Nepýtala som sa. Ema vám povie viac. Vlastne, veď vy ste Veronu ani nepoznali, tak čo vám to tu rozprávam! Keď zájdete za Emou, povedzte jej, nech to už odsťahuje."

Našla ju v záhrade. Chcela postáť, kým ju sestra nezbadá, obzrieť si ju, ale nedokázala to. Ponáhľala sa k nej, aby jej mohla povedať, kto je.

"Čo tu chceš?" skríkla sestra, keď sa jej Margita predstavila. "Ty nie si moja sestra, ty si prespanka! Viac sa tu neukáž. Keby ťa nebolo, nedriem ako mulica, dávno som v Argentíne!"

Neodpovedala jej. Pomaly cúvla k bráne.

Keď sa vrátila domov, hodila sa na posteľ a plakala ešte aj vtedy, keď prišiel za ňou nastávajúci a keď mu celý svoj život prvý raz vyrozprávala. O týždeň sa vzali. Margita pomaly zabúdala.

Prešlo dvadsať rokov. Keď raz odchádzala Margita z práce, robila v zdravotnom stredisku, zastavila ju kolegyňa:

"Gitka, poď k nám na hody do Hlohovca! Samej sa mi nechce."

Šli. V piatok večer, ako tak sedeli, sa jej kolegyňa opýtala:

"Gitka, a čo sa ty nejdeš pozrieť do rodnej dediny?"

"Čo by som tam robila? Nikoho tam nemám. Vieš, že som sirota."

"Ako vieš, že nemáš? Možno sa nájde dajaký strýko, hádam aj bohatí príbuzní," smiala sa kamarátka. Vtedy sa Margite vyšmyklo:

"Nejdem, nemôžem, mňa moja matka... utopila."

Sedeli do noci. Skôr ako išli spať, kolegyňa rozhodla aj za ňu:

"Dievča, zajtra ideme do Dvorníkov. Povyzvedáme sa. A nájdeme tvojho skutočného otca."

Vo Dvorníkoch pri autobusovej zastávke obzerala si tetka cudzie ženy. Keď videla, že nevedia, kade sa pohnúť, spýtala sa:

"Koho hľadáte, paničky?"

"Rodinu," vraví za Margitu priateľka.

"A odkohože ste?"

Margita, skôr ako si uvedomila, čo vraví, povedala:

"Od Čechovičov."

"Panenka Mária, a nie ste vy Veronina? Vravte, čo je s ňou."

"Zomrela, tetka, dávno..."

"Nešťastná žena, tá vaša mať, takú vec vykonať! Tak ste už sama na svete, však? Dvaja sú dakde v Argentíne, ak žijú, jedna sestra vám umrela za mlada v sirotinci, tú druhú vaša mama, ako povedať, utopila..."

"Neutopila, teta. Zachránili ju. To som ja."

Tetka sa prekrižovala, vykríkla, akoby videla prízrak:

"No nie! Ježiš na nebesách, ale taká vec! Teda naozaj, veď vy ste celá do Bojňanských!"

"Do koho?"

"Do Bojňanských. Bojňanský, ten vás splodil. Však je už tiež na druhom svete, chudák starý."

Skôr ako sa Margita spamätala, už ju babka ťahala na faru. Kňaz nalistoval v matrike. A kým krútil hlavou nad nevšednou históriou, tetka zazrela mladú ženu, čo vyšla z obchodu.

"Gitka, tamto vám ide sesternica!"- a bežala z fary po ňu. Sesternica uskočila, keď začula, o čo ide. Potom si Margitu poobzerala a vraví:

"Počuj, veď ty si celkom do našej fajty hodená! Hybaj, ideme za bratmi!"

"Števko," vraví mladá žena, keď ho našli v krajčírskej dielni, "neprekvap sa. V živote sa všeličo stáva. Tuto, táto panička, je tvoja sestra." A v rýchlosti mu všetko vysvetlila. Margita sa nedokázala ovládať. Roztriasla sa. Ako sa zachová? Čo povie? Preboha, veď je to jej brat. Lenže ty, Margita, si prespanka, niktoš, kde si nabrala toľko drzosti?!

Štefan počúval, spľasol rukami, vyskočil a zvolal:

"Tak to si ty ten otcov hriech, márnosť šedivá!" A padli si do náručia.

Doobeda ponavštevovali všetkých štyroch bratov, zavolali sestrám, aby prišli čím prv do Dvorníkov, veď nebývajú ďaleko. Ešte v ten večer sa zišla celá rodina, nezmestili sa do jedného domu, v hostinci spravili večeru, dedina sa zbehla kolo krčmy, ľudia nakúkali cez dvere a okná, na druhý deň ešte aj farár o tom v kostole kázal. A Margitini bratia a sestry sa nevedeli vynačudovať, ako sa tá Gitka na nich ponáša, beťár otec!

Jej svet sa odvtedy nezmenil. Iba ju naplnila veľká pýcha, ktorú cítiť z každého slova, ako sa chváli bratmi a raduje zo sestier. Len v Margite sa udialo čosi, čo jej káže opakovať, že život je krásna vec. Málokedy som počul tie slová presvedčivejšie. Zneli tak úprimne, ako keď si mladé dievča v noci pod pokrovcom šepkala do tmy:

"Ľudia boží, zľutujte sa, hoďte odrobinku lásky."

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama