Reklama
Reklama

Náročný žobrák

Na nežnú revolúciu si spomínam iba matne, no na čo si pamätám presne, bol zážitok, ktorý mnou ešte ako dieťaťom otriasol. Tesne po tom, ako sa otvorili západné hranice, staršia sestra ma vzala na výlet do Nemecka.
Počet zobrazení: 498

Na nežnú revolúciu si spomínam iba matne, no na čo si pamätám presne, bol zážitok, ktorý mnou ešte ako dieťaťom otriasol. Tesne po tom, ako sa otvorili západné hranice, staršia sestra ma vzala na výlet do Nemecka. A tam, na jednej z mníchovských ulíc, som po prvý krát v živote zbadala žobráka - muža s amputovanou nohou, ležiaceho na kartónovej krabici. Nechápavo som sa opýtala sestry, prečo ten ujo spí na ulici a nejde radšej domov. Dnes, vyše desať rokov po zamatovej, sa takýto obraz stal úplne bežným aj u nás. Najmä v Bratislave ich vidíme pred kostolmi, kľačia na frekventovaných miestach, alebo sa túlajú po uliciach a oslovujú náhodných okoloidúcich. Dlho som nevedela, ako mám reagovať na žiadosti o drobné. Vlastne, ešte stále to neviem. Zakaždým sa vo mne bije súcit so všetkými tými historkami, ktoré mi mnohí rozprávali. O prepitých vyžobraných peniazoch, o jedle, ktoré obdarovaný odhodil, lebo sa mu nezdalo dosť dobré, o dokonalej organizácii siete žobrákov. Minulý týždeň ma však presvedčil, že aj v tomto prípade platí staré známe "bez vetra sa ani lístok nepohne". Za podchodom na Zochovej ulici v Bratislave ma oslovil vyše dvadsaťročný mládenec: "Slečna, prosím, pomôžte mi, na jedlo, prosím, som hladný." Najprv som nereagovala, no moje svedomie mi nedovolilo len tak odísť. Vrátila som sa, povedala mu, že mu drobné síce nedám, no kúpim mu čosi pod zub. Bez váhania zamieril k najbližšiemu stánku. "Šunkovú bagetu," rozkázal si skôr, ako som stačila otvoriť ústa. Keď som za ňu chcela zaplatiť, začal ma prosiť ešte o nejaké pitie a hneď aj povedal obsluhujúcej slečne, že chce pomarančový džús. Vysvetlila som mu, že ani ja nemám peňazí nazvyš, veď som študentka… Navrhla som mu minerálku. Keď zistil, že s džúsom nepochodí, zobral aj tú. Kým som platila, začal ma žiadať ešte o drobné na ranný čaj. To som si ale naozaj nemohla dovoliť. Usilovala som sa mu vysvetliť, že mu už viac peňazí nedám, no nepočúval ma. Zobral bagetu, fľašu a namiesto poďakovania zamrmlal na moju adresu dajakú poznámku o lakomej krave. Ostala som zarazene stáť, zdalo sa mi to ako obraz z filmu. Čosi, čo sa v skutočnosti nemôže stať.
Katarína Smiková (1981), študentka žurnalistiky na FF UK Bratislava

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama