Politici na zvonkovej dráhe
Slovenská politická scéna sa zasekla. Nie v tom zmysle, že by nemali novinári o čom písať. Primrzla hodnotovo. Pamätáte sa, kedy sa posledný raz daktorý z našich ústavných činiteľov dopustil hlbšej myšlienky? Vládne koalície sa síce s opozíciou striedajú pri moci, ministri prichádzajú a odchádzajú, no politici ostávajú. Iba občas si navzájom vymenia posty. Ako na zvonkovej dráhe. Ktosi je raz hore, potom dole, v závetrí prežije pre seba mrchavé časy a čaká na príhodnejšiu chvíľu, aby kandidoval na lukratívnu funkciu. Hoci aj za inú stranu. Na prstoch jednej ruky spočítate tých, čo dobrovoľne odišli z kolbišťa, no aj tak spoza kulís ovplyvňujú chod politickej hry "radami".
Sem-tam sa objavia dajakí nadšenci z partajného chovu. No namiesto toho, aby vstrekli do žíl straníckeho organizmu mladú krv, prirýchlo preberajú zaužívané praktiky skúsenejších kolegov, ba zdajú sa byť ešte menej imúnni voči všetkým negatívam, ktoré tzv. vysoká politika prináša. Politika je panské huncútstvo, vravievali naši dedovia. Nuž, tá dnešná má od huncútstva veľmi ďaleko. Pre mnohých - možno práve tých, čo majú v podnikaní obe ruky ľavé, a preto sú takí slabí politickí manažéri - sa stala skôr zlatou baňou. Stačí sa prejsť po kuloároch počas zasadania Národnej rady SR či straníckych orgánov. Toľko uhladených a najmä privatizáciechtivých mužov v tmavých oblekoch a s čiernymi kufríkmi neuvidíte ani na Fonde národného majetku. Už aby sme mali proces odštátnenia za sebou, lebo sa korupcia dostane do špiku kostí každého politika.
Ktosi namietne: Veď sa u nás objavujú aj nové politické subjekty. A pred ktorými voľbami to tak nebolo? Ľudia im neraz uverili, pretože nemali veľký dôvod dôverovať tým "starým". Niektoré strany sa potom podieľali na moci, no vzápätí vyfučali ako duša pri defekte. Budú tí noví "noví" lepší? Preto, lebo za nimi stojí mienkotvorné médium, razantný líder, či nové tváre, o ktorých vám v príslušných okresoch povedia, že nie sú až také nové? Už totiž surfovali v politike alebo v podnikaní, no čím viac sa blíži záverečné dejstvo privatizácie, tým sa cítia nedocenenejší. A od nich ste počuli čosi nové? Nebodaj hĺbavú myšlienku? To, že tí "doterajší" nestoja ani za fajku dymu? Avšak to predsa všetci vieme.
Dvanásť rokov po Novembri 1989 je jasné, že slovenská spoločnosť nepotrebuje postupnú kultiváciu, ale rozhodný rez. Začlenenie do euroatlantických štruktúr môže vytvoriť len predpoklady na stabilnú situáciu so stranami presadzujúcimi štandardné hodnoty a prirodzenú diferenciáciu politickej scény. Pre to, aby napríklad chudobní ľudia nevolili "kapitálotvorných" multimiliónárov, aby kresťanské hnutie v štáte, kde sa k rímskym katolíkom hlási 68 percent občanov, nemalo sotva šesťpercentné preferencie a aby nevisela účasť jedinej ľavicovej strany v parlamente na vlásku, ak sa za ľavicovo orientovaných pokladá tretina populácie. Pre to, aby Slovensko už necharakterizovali umelo zliepané širokospektrálne koalície, hoci i na základe oprávnene negatívneho vzťahu k tomu či onomu. Aby si pravičiari mohli robiť prípustnú pravicovú politiku a ľavičiari - ľavicovú bez toho, aby sa za každý krok svojim voličom ospravedlňovali. Prečo by sme mali byť horší ako naši susedia? Ako dlho ešte budeme kráčať týmto slzavým údolím, závisí výlučne od nás a od našich vodcov. Už dávno sa mali mnohí z nich pobrať na zaslúžený odpočinok. Hádam by sme im za to i sochy postavili.
