Mišo

Počet zobrazení: 1151

Stiahol si šál okolo krku. Od severu zadul slabý, no chladný vetrík. Prenikal cez tenký plášť až na kožu.
"Dofrasa," zašomral popod nos, "kedy konečne vyfasujeme zimné vaťáky?!" Pozrel sa na chalana zo svojej čaty, čo sedel na lavičke opodiaľ. Bol drobnej postavy, akosi neprirodzene skrčený. Ruky hlboko vo vreckách kabátu.
- Novák,- napomenul ho ticho, no rozhodne, - tie ruky von! Čo tam naháňate?!
Mládenec v rovnošate sa strhol. Ihneď poslúchol. Igor si až teraz všimol, že má holé dlane, biele prsty, chudé ako kostlivec. Celý sa mu videl akýsi bledý, priesvitný ako hlísta.
- Prečo si nenatiahnete rukavice?
- Stratil som ich, súdruh podporučík, - zaznel bezfarebný hlas.
- Čo ste si ich na cestu od niekoho nepožičali?
- Nik mi nechcel dať. Vraj všetko strácam. Aj Janouškovi som dlžný šál.
- Novák, tak si tú výstroj dokúpte u rotmajstra Vacka!
- Niet za čo, súdruh podporučík, - beznádejne mykol plecom.
- Žold ste prechlastali, však? Priznajte sa.
Vojak sa rozpačito zatváril:
- Nie všetko. V Arme si kupujem najmä sladké. Viete, ja som strašne na sladké. Najradšej mám Marínakeksy. Tie sú najlacnejšie. A sem-tam si dožičím cigaretku.
Igor už mal na jazyku, nech si dá poslať peniaze z domu, no vtom sa mu pred očami vybavili životopisné údaje, ktoré mu každý nováčik pri nástupe nadiktoval. Pred touto komandírovku si ich ešte raz prelistoval.
"Novák, Novák, akože sa to volá krstným? Za boha si nespomeniem. Ale má osemnásť, býva v dajakej diere pri Hlohovci, vzdelanie, akože inak, základné. Zamestnanie? Mechanik na družstve. Rodinné pomery: slobodný, rodičia rozvedení, žije u matky. Chorej matky. Nuž, sociálny prípad ako hrom. Veriaci, do kostola však pravidelne nechodí. Do zväzu mládeže ho prijali až na prezenčnej službe, politiku strany uznáva, v zahraničí nemá nijakých príbuzných... Netrestaný, iba teraz toto. Do kasární prišlo predvolanie na súd. Ešte pred vojenčinou sa zaplietol s dajakou partou, ktorá vykrádala chaty."
Podporučík sa uškrnul. Hneval sa na podriadeného. Pre neho nemohol ísť včera na sľúbený opušťák. Veliteľ roty mu iba lakonicky oznámil: "Pojedete s tím mantákem Novákem do Trnavy. Na soud. Sotva tady byl několik týdnů a již má průser. Odjedete nočním vlakem. Ať jste tam ráno v osm." "A čo môj opušťák, súdruh nadporučík? Snúbenica ma čaká. Napokon, to je skôr záležitosť pre politruka," nedal sa odbiť Igor. "Jirka jede na školení do Prešova. Po večeři vypadnete. Rozuměli jste?"
"Poznám tie školenia," vzdychol si Igor. "Kým si Jirka kdesi na divízii šunky váľa, ja sa terigám cez polovicu republiky. A Olinka bude zase rumázgať. Pre dajakého kriminálnika. Čert aby ho vzal!"
- Novák, prečo ste vykrádali chaty, há?! - zrúkol na vojaka. Vzápätí si však uvedomil, že je to zbytočné. Podobných otázok sa cintľavý mládenec na súde napočúval dosť.
- Súdruh podporučík, nie som zlodej. Bol som s nimi iba raz. Ničoho som sa nedotkol...
- To rozprávajte starej Blažkovej, - mienil Igor. - Máte šťastie, že záver pojednávania pre nové zistenia odložili.
Vedľa nich zapískal rušeň.
- Pri štvrtej kolaji pozor, pri štvrtej kolaji pozor! Posunuje sa! - zakašlal starý staničný rozhlas. K vojakom prikrivkal zadychčaný pán v kožuchu.
- Pro, prosím vás, - lapal ostrý vzduch, - neušiel mi náhodou rýchlik do Košíc? - Nie, mešká, - odvetil úsečne Igor. Neznámy si uľahčene vydýchol a položil čierny kufor na perón.
- Súdruh podporučík, - dodal si Novák odvahy, - koľko mi môžu napariť? Priama otázka mladého dôstojníka znovu rozčúlila
- Netuším, no nechcel by som byť vo vašej koži.
Igorovi Petrovskému, absolventovi filozofickej fakulty, odboru teórie umenia, mesiac po prijímači zverili do rúk čatu budúcich poddôstojníkov. Darilo sa mu, nadriadení si ho pochvaľovali. K šiestemu októbru ho povýšili na podporučíka. Bol prísny, cieľavedomý, ctižiadostivý. Zlé jazyky o ňom tvrdili, že "to žerie". Nemali celkom pravdu, na vojenský režim si ťažko zvykal. No keď sa už raz ocitol v kasárňach, tak sa nechcel ukázať ako neschopný. Ani nie tak pre okolitý svet, ako skôr kvôli sebe samému. Veril si - tak ako v civile - no nemal rád, keď mu niekto zasahoval do dopredu naplánovaného programu. Takých ľudí priam nenávidel.
Vždy keď ráno po rozcvičke vkročil do umyvárky, mužstvo stíchlo. Pri jediných dvoch kohútikoch s teplou vodou sa vojaci ihneď rozostúpili. Igor letmo preletel pohľadom po mase spotených mužských tiel a bez slova si rozložil holiace náčinie. Chlapci sa v jeho prítomnosti cítili stiesnení. Vídali ho takto ráno čo ráno, no vždy akoby boli zaskočení tým, že podporučík Petrovský, ten postrach celej roty, vyzerá bez mundúru celkom obyčajne, ba dokonca ešte útlejší ako väčšina z nich. Vrava sa v umyvárke opäť strhla, až keď vyšiel s uterákom prehodeným cez plece.
"Novák, Novák," uvažuje, "ani krstné meno ti neviem. Čo si? Šedivý priemer? Či ešte menej? Nezaujíma ťa politika, umenie, ba ani obrnené transportéry, hoci si vraj mechanik. Dokonca ani pijatika a pipky z cigánskej štvrte. Akurát tak cukrovinky. Marínakeksy, tie sú predsa najlacnejšie."
- Novák, čítavate vôbec noviny? - spýtal sa naoko ľahostajne.
- Noviny, súdruh podporučík? - vyľakal sa vojak nečakanou otázkou. - Niekedy.
- A čo čítate?
Mládenec sa rozpačito poškrabkal za uchom:
- Program televízie. A šport. Sem-tam.
- Tak predsa niečo, - ožil Igor. - Tak vy športujete?
- Kdeže, súdruh podporučík. Nebaví ma to. No na fucík sa v telke pozerám.
- Novák a baví vás vôbec čosi aktívne robiť?
- Neviem, - pokrčil ramenami.
- Čo ste vlastne robievali v civile vo voľnom čase? Boli ste v živote na dajakej výstave obrazov?
- Nie, - odvetil po chvíli, - s kámošmi som chodil do šenku. Kecali sme. Hrali karty a tak.
- A kočky?
Vojakovi zaplavil líca rumenec. Záporne pokrútil hlavou. Igor už toho mal plné zuby:
- Žijete vy vôbec? Keby vás ktosi strčil pod vlak, tak ani nemuknete.
- Rýchlik z Bratyslavy do Košíc furt mešká asi dvadsat minút. Rýchlik z Bratyslavy do Košíc... - opakoval mľandravý hlas z ampliónu. Perón hneď ožil. Od chladu stepujúci ľudia začali frflať. Pán v kožuchu sa nervózne prechádzal okolo kufra. Hodiny na trnavskej staničnej budove ukazoval pol štvrtej. Ešte pred hodinou sedeli v lacnej reštaurácii ukrytej v uličke neďaleko hlavného námestia...
Mladý podporučík si objednal vyprážaný rezeň za dvadsaťdva korún, jeho podriadený iba fazuľovú polievku. Igorovi obed nechutil. Strúhanka prihorela, zemiaky pomastili spáleným olejom. Keby nebol na vojenčine, tak by sa takéhoto jedla ani nedotkol. Prostredie sa mu tiež nevidelo. Záclony nasiaknuté cigaretovým dymom, obrus posiaty svetložltými škvrnami. Mäso tvrdé ako podošva, musel ho starostlivo prežúvať. Podchvíľou fľochol na spolusediaceho. Vojak štrngal lyžicou o tanier, pochlipkával polievku. Igor sa usiloval naňho nemyslieť. "Dofrasa, aspoň keby tak nemliaskal!" Napokon stratil trpezlivosť:
- Novák, žeriete ako prasa!
- Prepáčte, súdruh podporučík, - ospravedlňoval sa oslovený. Začal si opatrne načierať iba po jednej fazuľke a dbal o to, aby necingol príborom o porcelán. Zavše zdvihol hlavu, aby sa ubezpečil, že postrach roty je už spokojný. Jeho neprirodzené pohyby však Igora dráždili ešte viac. Nedojedol celú porciu, odtisol od seba tanier s tvrdým šnicľom a znechutene gánil von oknom. Novembrová hmla neustále hustla. Ľudia na ulici sa ustavične kamsi ponáhľali. Čo by dal za to, keby bol teraz voľný ako vták. Rozbehol by sa na námestie, nazrel by do každého obchodu, do každej kaviarne, ani okresnú galériu by neminul... Ale takto? V uniforme sa stále cítil akýsi nesvoj.
- Súdruh podporučík, - prerušil niť jeho myšlienok spolustolujúci, - vy už nebudete? - Ukázal prstom na zvyšok rezňa na veliteľovom tanieri.
- Novák, - neveril vlastným ušiam a žalúdok sa mu zdvihol, - hádam by ste po iných...
- Po iných nie, - vynašiel sa vojak, - no po vás... To je predsa čosi iné.
Nemyslel to ironicky. Igor sa mu zahľadel do očí. Boli ospalé, nevýrazné. Asi toho nočným vlakom do Trnavy veľa nenaspal. A na súde musel riadne vyhladnúť. Mlčky mu prisunul zvyšky obeda. "Ako sa vlastne môže cítiť?" uvažoval, keď vojak pred ním hltal sústa šľachovitého mäsa. "Manták. Posledný na rote a teraz si biľag odnesie aj do civilu." Zrazu mu ho prišlo ľúto, ale iba na stotinu sekundy.
Znovu zavial chladný vietor. Igora oziabali končeky prstov na nohách. "To je teda výmysel, v poltopánkach v treskúcej zime! Keby som bol teraz doma, prechádzal by som sa po meste s Olinkou, alebo hoci aj bez nej, no určite v mäkkých, teplých čižmách, čo mi mama kúpila pred rokom na Vianoce. Naozaj, čo asi teraz robí?" -
Novák, - obrátil sa na stanici zasa na podriadeného, - čo vám povedala matka na to chatové dobrodružstvo?
- Nič netuší, - mávol rukou, - no keď sa to dozvie, asi sa zblázni. Odkedy foter zdrhol, má iba mňa. - Uprene sa zahľadel na koľajnice pred perónom. - Jedine jej mi je ľúto. Na seba kašlem! - Odpľul si. Do očí sa mu tlačili slzy. - Neurobil som to schválne. Trocha sme si vypili... Čo mám teraz robiť, súdruh podporučík?
Sivooký Igor neznáša plač, najmä keď mu podľahnú muži:
- Darmo teraz nariekate nad rozliatym mliekom. Ihneď sa utrite! Máte vôbec vreckovku? Vojačik smrkol a záporne pokrútil hlavou. Smrkol ešte raz, tvár si prešiel rukávom. Plochá, ešte detská hruď sa mu nepravidelne dvíhala. "Ešte sa mi tu rozsype," povzdychol si dôstojník, "človek nikdy nevie, čo môže od takýchto padaviek čakať. Vraj chlapi. Kdeže! Ledva im začínajú rásť fúzy. No predsa, nie som naňho pritvrdý?"
- Súdruh podporučík, smiem si zapáliť? - zašepkal vojak. Igor výnimočne privolil. Novák vytiahol odniekadiaľ škatuľku marsiek. Nadriadený pozoroval jeho prsty. Mal ich suché, nechty obhryzené, ukazováčik a prostredník zožltnuté od nikotínu. Škrtol zápalkou, v skrehnutých prstoch sa mu zlomila. Až druhá vzbĺkla jasným plamienkom. Zhlboka vdýchol. O chvíľu mu z úst vyšiel tenký pásik modrého dymu. Igor dajako automaticky od neho odstúpil. Neznášal zápach tabaku. U nich doma fajčieval otec. Dostal infarkt. Lekári ho nastrašili a viac sa cigarety nedotkol. Novák už vlastne ani otca nemá...
- Zmeškaný rýchlik z Bratyslavy do Košíc príde na druhé nástupišče, - ozvalo sa z ampliónu. Do stanice sa vrútil vlak. Zrazu Novák prudko vykročil dopredu. Od brzdiacej lokomotívy ho delilo niekoľko centimetrov. Akoby telom mladého dôstojníka preletel blesk. Inštinktívne zdrapil vojaka za golier:
- Ty idiot! Čo ti šibe?! - Chlapec ustrnul od prekvapenia. Veliteľ ním mocne zatriasol: - No čosi chcel urobiť, čo? Povedz! - Brzdy zaškrípali. Ľudia sa zvedavo obzerali.
- Pod vlak chcel vojáčik skočit, pod vlak! - zvolal ktosi.
- Á, kdeže, - riekol pán v kožuchu, - stál som kúsok od neho. Cigareta mu vypalla. Ked sa po nu zohýnal, práve prichádzal rýchlik. - Jeho vyrovnaný hlas vrátil aj Igorovi rozvahu.
- Naozaj to tak bolo? - zrúkol na vojaka.
- Áno, súdruh podporučík. Tu hľa je! - ukázal na kraj perónu. - Bolo by jej škoda. Skoro polovicu som nedotiahol.
Igor si až teraz uvedomil, že podriadeného stále drží za kabát. Ľudia naň zízali. Najradšej by sa prepadol pod čiernu zem. Novák sa zohol po marsku. Ešte tlela.
- Vojáčik, to je nerozum kvóli jennej cigarete, - napomenula ho staršia žena, - mohol ťa strhnút rušen.
- Bola to posledná, - vysvetľoval.
Igorovi sa do vyblednutých líc vracala červeň. Tu sa jeden z prítomných uľútostil a podal chlapcovi načatý balíček spárt. Ten ho mlčky skryl do vrecka. Podporučík vzápätí vytiahol peňaženku.
- Ale choďte! - odporoval neznámy, ktorý vytušil Igorov úmysel. - Len si nechajte korunky, veď i ja som raz vojenčil. No už naňho tak nekričte.
- Ďakujeme vám, - zašepotal dôstojník. Okolostojaci si uľahčene vydýchli. -
Nastupováát!!! - zvolal sprievodca, keď zistil, že všetko je v poriadku, - odchááádzame! Sedeli v poloprázdnom kupé oproti sebe. Odkedy nastúpili, nevymenili si ani slovko. Novák zízal von oblokom na utekajúce stĺpy.
- Ako sa vlastne voláš, myslím krstným, - spýtal sa zrazu pred strečnianskymi tunelmi Igor. Chlapec si ho prekvapene premeral pohľadom. Nechápal, prečo mu tak z čista-jasna tyká.
- Michal, - zamrmlal po chvíli.
- Michal, Mišo, tak ako môj synovec, - opakoval dôstojník a prívetivo sa usmial, ako ho ešte nik na vojenčine nevidel. Vlak rušal krajinou zahalenou hustou hmlou. Kolesá rytmicky klopkali. Aj vyhriate kupé uspávalo. Mišo zadriemal. Netušil, že možno práve získal chránenca. Aspoň na niekoľko mesiacov.

(1984)

Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984