Predčasný rebel
Mám pred sebou jediný zreteľný cieľ: Všetko rozrumiť a zbúrať, všetko, čo v maliarstve dosiaľ bolo. Opovrhujem maliarstvom! Joan Miró, 1931
Umelec sa nemá čo skrývať za žiadnu kultúrnu výlučnosť, elitársku rafinovanosť, má bezvýhradne splynúť s hlbokou múdrosťou ľudu, z ktorého pochádza. Juan Miró, 1979
Koľko ich bolo a koľko ich bude: hláv učených, múdrych aj celkom hlúpych, zamilovaných aj zaujatých, oneskorených i predčasných, priateľov aj konkurentov, provinčných i medzinárodných, ktorí sa budú márne pokúšať porovnávať. A najmä odmietať, schvaľovať, lustrovať, vyraďovať, zatracovať, blahorečiť, či vysvätiť po dlhej ceste, čo sprevádza umelca od dna pekiel po výšavy nebies a naopak. O rebeloch a revolucionároch to platí stonásobne. O normalizátoroch a kronikároch tisícnásobne.
Ak teda teraz po prvý raz prichádza preklínaný, pohŕdaný, prechválený, múzami pomazaný maliar k Dunaju s porovnaním jeho raných diel, s ktorými vchádzal do "svätého chrámu" či "jarmaročnej búdy" umenia spoločne s poslednými vytvorenými v záverečnom desaťročí života pod slnkom Mallorky, nejde iba o efektnú výstavu obrazov, ani o jednoduchú konfrontáciu názorov, ale o dialóg. Rozhovor, ktorý vedie Joan Miró s veľmi dotieravým a bezočivo nepríjemným súperom - so sebou samým.
Oneskorený rebel
Keď barcelonský rodák prišiel prvý raz do Paríža, mal dvadsaťsedem rokov. Ach, aká opojná, bezbrehej slobody plná doba! Aká genialita a aké šarlatánstva sa v nej stretávajú! Tesne predtým, ešte za hrmenia kanónov Prvej svetovej vojny, ranený vojak Guillaume Apollinaire vyslovil poéziou aj hrdými slovami manifestačne túžbu po novej, ničím nezaťaženej avantgarde, ako prvý použijúc pojem "Esprit Nouveau". Práve doznel potlesk po premiére škandalózne krásneho baletu Parade, po neuveriteľnej spolupráci Sergeja Ďagileva s básnikom Jeanom Cocteauom a hudbou Erika Satieho. Kostymérom nebol nik iný, než práve sa rodiaci boh modernizmu - Pablo Picasso.
A zatiaľ čo vláda trikolóry volala po "návrate k poriadku", čo by v umení znamenalo návrat k tradičnému klasicizmu, buriči a búrliváci vyzývajú k "poprehadzovaniu hodnôt a k novému usporiadaniu vecí, za čo sa oplatí bojovať". Aspoň takto píše v pamätnom manifestačnom liste André Breton Tristanovi Tzarovi.
Pražský chodec Vítězslava Nezvala nechá jazdiť pri Vltave Papagája na motorke. Biebel sa plaví "loďou, čo vozí čaj a kávu", Smrek rajtuje na Cválajúcich koňoch a v Bratislave Ján Rob Poničan vyzýva ľudí na rúcanie kostolov. Iba Laco Novomeský vie, že "zo sveta mnoho nepozná, keď chlapec dvadsať rokov má"...
Parížsky chodec Miró brázdi svojou loďou vo vlnách École de Paris medzi bójami Deraina a Vlamincka, vlnobitím dadaistov a špliechaním Man Raya, Maxa Ernsta a Hansa Arpa, popri manifestoch surrealizmu, až k starým majákom Cézanna. A hoci sa zúčastní aj na dadaistickom festivale a ponavštevuje starých známych z Barcelony - Francisa Picabia a Paula Keverdyho, ohromený, prekvapený, ale i zmetený, ostáva sám sebou.
V jesennom Salóne 1919 vystaví jednu krajinku a jeden autoportrét. Seba. Priatelí sa však s mnohými, prevládajú medzi nimi básnici a divadelníci ako Jacques Prévert, Antoin Artaud, Max Jacob, Pierre Reverdy, Tristan Tzara. Má pravidelný rytmus času: pol roka v Španielsku, pol roka v Paríži. A vo svojom ateliéri na Montparnasse, Rue Blomet 45, má programácia pedantného Katalánca ustálený rytmus s pevným miestom pre rozcvičku, raňajky, obed, večeru a zmysel pre poriadok a premáhanie lenivosti. "Pracujem ráno, popoludní, aj večer. Práca mi promenáduje mysľou, je v podvedomí, aj keď usínam a spím," pripomenie Miró motto svojho života ešte aj svojim vnukom, keď sa o niekoľko desaťročí neskôr lúčil so životom.
Sme však v čase, keď dojmy z Katalánska nadýchnuté v horúcich letách prenášal na plátna v meste na Seine. Paríž? Mohol si šumieť, inšpirovať, vyspevovať, básniť, "pre mňa je potrebná a základná," píše Miró domov, "pokojná múdrosť a farebná vôňa mojej krajiny katalánskej". Také sú preňho zátišia, sedliacke dvory, koníky, obrábaná pôda, poľovníci, karnevaly, siesty, sedliaci a, samozrejme, príroda.
A rebélia? Sú vzbury, ktoré prichádzajú ako oneskorený refrén času a tá jeho bola nasledovná.
Šťastie milovať
Miró často pripomínal, že básnici, ktorých mu nepredstavili, mu boli bližší než maliari. Neznášal "samotok reči" tých, čo sa majú vyjadriť farbou, zatiaľ čo spisovatelia upútavali "fosforeskujúcou menlivosťou farieb a tónov svojej reči". Preto Miró sám toho veľa nenavravel, radšej počúval. Pretože mlčal, o to viac vypovedal v obrazoch a, určite, aj v láske.
Lúštiac Appollinairove Kolagramy a zašifrované básne, odklínal eliptické tvary a do čoraz nevídanejších polôh, sám udivený ich odvahou, vpletal básnický svet predstáv a zážitkov.
Prvé tanečnice - stvorené z pohybu a ticha. Z krúživého rozvíreného vzduchu ostáva po nich na javisku rozpolená modrá luna a veľké červené srdce. Ako keby pozliepaná z geometrických tvarov, vbásnená do dreva, až príliš realistická, je poskladaná nahá žena. Nehybná, meravá, stojaca s vystretou rukou. To nie je tá jeho čiernovláska, prichádza brunetka. Postava milovanej je bielučko biela. Skláňa sa k sivovlasému mužovi, aby mu dala z otočky nemý bozk. Vpravo i vľavo ako zvedaví diváci sú žltý a červený fľak, ale môže to byť aj žiarivá luna a oproti nej krvavo červený tátoš vášne, na ktorom prchá ohrdnutý milenec. Čosi sa muselo pohnúť v maliarovom mlčiacom srdci, čosi muselo prehovoriť, keď vlastnoručne, akoby detským písmom, do horného rohu pripísal "Bonheur d` aimer ma brune". Aká to rozkoš pomilovať moju brunetku. Alebo len milovať. Ktovie, neboli sme pri tom.
Šťastie stálo na maliarovej strane. Po márnom úsilí samostatne vystavovať, keď sa z tridsiatky obrazov a tuctu kresieb v galérii La Lincolne nepredal ani kus, zoznámil ho Picasso s priekupníkom obrazov Léoncom Rosenbergom. A ten po mesiacoch čakania predal zopár kusov. No i malé ryby sú ryby. Prvým kupcom bol rybár najjsamväčšej veľkosti. Ernest Hemingway sa práve ženil a potreboval svadobný dar pre svoju vyvolenú. Doniesol jej do postele Sedliacky dvor. Miró mal Američanov rád - rozprávali a rozprávali a on nemusel nič povedať. Okrem rybára - toreadora prvými kupcami boli aj Henry Miller, Erza Pound a "štikač obrázkov" Man Ray, ktorý Miróa aj vyfotografoval. A keď Aragón očarený detskosťou mlčiaceho maliara priviedol do jeho ateliéru André Bretona, aby spoznal maliara menom Miró, boh surrealistov si hneď prisvojil, kúpil a zaradil medzi "svojich" dva obrazy - Materstvo a Poľovníka.
Keď navštívil Miró v galérii Pierre prvú výstavu La Peinture surrealiste, pochválil katalóg dueta Breton - Desnos i obrazy Chiraca, Arpa, Massona, Ernsta a fotky Man Raya a zaľúbil sa do sveta detstva vysnívaného Paulom Kleeom.
Ešte chvíľu trvalo, kým mohol preniesť detský svet zo svojich obrazov do vlastného života. Mal niečo cez tridsať, keď si priviedol z Mallorky do Paríža brunetku Pilar Juncosu a kým sa im rok nato v ulici Francois-Mouthin nenarodila dcéra Dolores. Tiež bruneta.
Nie každý má šancu maľovať
Čo na to všetko veľké mlčiace dieťa? Bolo šťastné, keď mohlo maľovať. Čo? Všetko. Kde? Všade. Pre túlavého Rusa Ďagileva, po mnohých nahováračkách Picassa, vytvoril spolu s Ernstom kostýmy a dekorácie pre balet Romeo a Júlia. Ohlasy na predstavenie boli všelijaké: úžasné, úchvatné, objavné, škandalózne! Premiéra sa konala v jeho "šťastnom meste" Monte Carle, ktoré mu viackrát v rulete umenia prinieslo šťastie. Breton a surrealisti zúrili, rozpútali kampaň. O to väčší úspech však potom zožalo prenesené predstavenie na doskách Divadla Sarah Bernhardovej v Paríži. Choreograf Leonid Massine, ktorý si pozrel Miróovu výstavu koláží v Monte Carle, ho požiadal o výpravu, kostýmy a rekvizity k Detským hrám. To bolo radosti. To si rozšafne zahral. Premiéra baletu sa konala v Monaku, potom ju opäť preniesli do Paríža, do divadla Theatre des Champs-Elysées.
Miró maľuje koláže, oleje, kartóny, pastely, púšťa sa do boja s materiálmi, ako sú meď, bronz, masonit. Ilustruje knihy Paulovi Eluardovi a Tristanovi Tzarovi. Hrá sa s keramikou, vyzdobuje múry reštaurácií, Terasu Plazza, univerzitu v Cambridge, hotel v Cincinnati, španielsky pavilón na Svetovej výstave v Paríži. Prchá pred uchvatiteľskými plukmi generála Franca vo svojej domovine, pred nemeckou okupáciou jeho srdcovej záležitosti - Paríža. A keď pocíti nečakaný nevďak Spojených štátov, ktoré mu zamietli žiadosť o pobyt, nachádza útočisko u svojej sestry v Palme na Mallorke.
Neustále však maľuje. Akoby v jednom dychu, čoraz väčšie a väčšie formáty, čoraz farebnejšie bizarné tvary, prekvapujúce metafory, detské samozrejmosti. A konečne má v Mayor Gallery v Londýne a v galérii Berneim "prvú samostatnú". Potom prichádza séria výstav v belgickej galérii Le Centaure, u Flechtheima v Berlíne, v Kunsthause v Zürichu, v americkom Chicagu, Hartforde, New Yorku, až po mrakodrapy vysnívaných katedrál obrazov ako Museum of Modern Art a Guggenheim.
Väčšina jeho diel má názov Bez titulu. Má však aj Postavu s vtákom, Ženu a vtákov, Vtákov vo vzduchu, Operného speváka a Katalánsku prírodu a sériu politických vrcholcov Spálená zem!, Pomôžte Španielsku, Nádej odsúdencov na smrť, Katalánski sedliaci v revolte!
Mlčiaci maliar prehovoril v pravej chvíli. Tak ako Picassova Guerenica, ako Lorcov Zavraždený básnik, ako tisíce dobrovoľníkov so zbraňou v ruke. Pomohli Španielsku, keď krvácalo? Európa a svet mlčali, nechali ho vykrvácať.
Až štrnásť rokov po vojne odovzdal vrchný veliteľ západných spojeneckých vojsk v Európe, veliteľ invázie do Francúzska, vtedy už ako prezident Spojených štátov amerických, Joanovi Miró najvyššie umelecké vyznamenanie "za hrdinstvo v umení". Grazias. Thank you, Mister president.
Skúsenosti i pamäť storočia
Prechádzajúc pomedzi farebné koberce zázračne svietivých diel mlčiaceho maliara vo viedenskom Kunstore, môžeme porovnávať obrazy raného obdobia, roky hľadania seba samého, vášnivú rebéliu v mene brániaceho sa Španielska a diela zo záverečného obdobia, ktoré strávil umelec obkolesený modrým morom, pozlátenými vyznamenaniami, ovenčený úctou rodákov a sveta vo svojom bielučkom dome na Mallorke.
Joan Miró má za sebou takmer všetky slávy sveta, ktorý precestoval od Ameriky až po Japonsko. Má za sebou vysnívané výstavy, vyznamenania významných inštitúcií a ešte významnejších štátnikov. Je miláčikom Španielska a v Katalánsku mu otvárajú vlastné múzeum. Jeho obdivovatelia Joan Prats a Luis Sert navrhujú založiť nadáciu slúžiacu budúcnosti a jeho dielam prekrásny domov. Fundació Joan Miró sídli v parku Montjuic na vŕšku s prekrásnym výhľadom na rodné mesto Barcelonu. Dnu, v dome, či vlastne dóme je vystavených 5000 kresieb, 200 obrazov a 50 sôch.
Jeho posledným domovom - azylom pred svetom je Palma na Mallorke. Dom, ateliér, záhrada, žena, potomstvo. Mlčiaci rebel však neskrotol. Pokiaľ žije a dýcha, je stále horúcim vulkánom. Po poprave mladého katalánskeho vzbúrenca v závere Francovej éry vzplanul Miró do monumentálneho triptychu nazvaného Nádej odsúdenca na smrť. Keď sa chystal prvý človek vzlietnuť do vesmíru, vyčaril z bronzu Mesačných vtákov. Sú stále pripravení na let v Paríži pred domom v ulici Blomet, kde mal Miró prvý ateliér, keď sa sám chystal vzlietnuť k novým planétam maliarstva.
Pre konečne slobodné Španielsko namaľoval dve opony a vystrúhal obrovské marionety do divadelnej hry Mori el Merma hranej divadelným súborom La Claca - rebelmi, ktorých počas Francovej vlády zakázali. Premiéru mala v Palme na Mallorke, odkiaľ sa rozletela s veľkou slávou do Barcelony, Belehradu, Ríma i Paríža... do sveta, ako kedysi sám Miró.
"Konečne mám vo svojom dome a ateliéri dostatok miesta. Konečne môžem rozbaliť všetky debny, ktoré som roky vláčil svetom, alebo musel ukrývať, keď som prchal. Keď som všetko rozbalil, bol to šok. Žiadny súcit, ani slza. Stúpil som si na hrdlo, aby som sa nerozplakal a nevykríkol. Prežilo málo. Obratom ruky som ničil a pálil, vzbúril som sa sám proti sebe, kruto a nemilosrdne, ako to musí umelec dokázať, ak chce ostať umelcom. Žiadna revolta nie je predčasná, ani oneskorená, ak má to podstatné ostať." Po rebelovi Joanovi Miró ostalo detstvo, skúsenosti i pamäť storočia.
