Kultúre chýba transformačný zákon
Ján Tazberík, generálny riaditeľ Národného osvetového centra
Narodil sa 3. 3. 1950. V rokoch 1971-76 vyštudoval filozofiu na FF UK v Bratislave. Od roku 1980 je doktor a od roku 1982 kandidát vied. Po pôsobení na Výskumnom ústave kultúry a na Katedre estetiky a vied o umení FF UK pracoval v Literárnovednom ústave SAV. Je autorom viacerých odborných štúdií, no tiež literárnych prvotín. Od roku 1993 pôsobí v Národnom osvetovom centre (NOC), kde v súčasnosti zastáva funkciu generálneho riaditeľa. Je zároveň predsedom Sekcie kultúry RV SDĽ.
Hneď na úvod treba konštatovať, že pri akomkoľvek rozhovore o kultúre sa nedá vyhnúť otázke jej súčasného vývinu na Slovensku a problémov, ktoré sú s ním spojené. Čo sa, podľa vás, darí realizovať v konkrétnej riadiacej práci z hľadiska niekdajších kultúrnopolitických východísk?
- To je veľmi závažná otázka, aj keď by som rád pripomenul, že situácia v kultúre bola vždy špecifická. Viac ako príslušnosť k istým politickým stranám sa vždy akcentovali odborné riešenia. Tak to vyzeralo aj v roku 1998: programové ciele vtedajších opozičných strán hovorili o decentralizácii a dekoncentrácii najmä v súvislosti s hľadaním optimálnej inštitucionálnej základne kultúry. O tom, čo sa naplnilo alebo nenaplnilo, je problematické hovoriť. Kultúra sa dostávala - a stále sa dostáva - do kontextu spoločensko-ekonomických procesov so všetkými ich chybami. Jednako, v súčasnej kultúrnej politike mi chýba premyslený prechod na systém fondového hospodárenia. Chýba zmena právneho statusu súčasných príspevkových a rozpočtových organizácií, čo však nemôže byť výlučne úlohou rezortu kultúry.
A organizovanie rôznych festivalov, podujatí a akcií, ktoré majú stály a dlhodobý charakter? Práve tie by mali byť vo vývine kultúry určujúcimi.
- Opäť opakujem: v kultúrnej politike mi chýba naštartovanie reformy inštitucionálnej základne. Teda transformačný zákon, ktorý by umožnil zmenu právneho statusu príspevkových a rozpočtových organizácií. Ďalej je potrebné formulovať verejné záujmy v tejto oblasti. Bez tohto je zbytočné, najmä v súvislosti so spomínaným zákonom, uvažovať o vzniku nejakej komisie, ktorá bude transformovať napríklad príspevkové organizácie. Veď akým zámerom a akým cieľom sa bude riadiť tých sedem ľudí, ktorí budú komisiu tvoriť? Čo budú reprezentovať - okrem svojich záujmov? Tieto dva kroky sa mali urobiť počas tohto obdobia vládnutia. Neudiali sa, a podľa mojej mienky práve toto sú prvé dve úlohy, ktoré budú čakať budúce vládne zoskupenia. Bez toho sa nepohneme ďalej, lebo to súvisí s celým komplexom problémov - napríklad s financovaním kultúry, s dlhodobými akciami a podujatiami, atď.
Viete povedať, ako by sa mali budovať a neskôr vyzerať regionálne štruktúry kultúry?
- Treba vidieť rozdiel medzi prechodným obdobím a nejakým cieľovým modelom, ku ktorému spejeme. Dokonca si myslím, že najťažšie bude vysporiadať sa s prechodným obdobím, ktoré môže trvať tri, štyri, ba až päť rokov a prinesie rad problémov. Decentralizačný pohyb sa nemôže vnímať len ako nejaká prostá zmena zriaďovateľskej funkcie. Nemôže sa chápať ani tak, že, povedzme, niekoľko štátnych úradníkov, ktorí dosiaľ o voľačom rozhodovali, vymenia teraz nejakí úradníci vyššieho územného celku, hoci je to podľa mnohých celá podstata záchrany kultúry. Práve preto som hovoril o zákone, ktorý by mal obsahovať zreteľne formulovanú povinnosť transformovať organizácie, vrátane ich majetku, do neziskovej organizácie. To nemôže byť nejaká kvázi príspevková organizácia v rukách samosprávy. Samozrejme, aj samospráva a i štát môže uvážiť a rozhodnúť, ktoré rozpočtové organizácie si ponechá, ale tie sa budú riadiť inými pravidlami. Práve tu dochádza k najväčším nedorozumeniam. Tiež si myslím, že v prechodnom období by si mal štát zachovať dominantnú pozíciu. Ak napríklad vzniknú regionálne fondy kultúry, bude to zrejme z nejakých štátnych prostriedkov, a takto by mali byť aj kontrolovateľné. Až keď sa sformuje regionálna ekonomika a VUC-ka bude schopná vložiť do fondu prostriedky, až vtedy by malo dôjsť k odštátneniu takýchto fondov a mali by sa premeniť na verejné. Takže až do chvíle, kým vo VUC nevzniknú ekonomické predpoklady, mal by v prechodnom období dominantnú úlohu zohrávať štát.
Malo by teda ísť o akýsi delegatívny proces, vrátane organizačných a ekonomických predpokladov.
- V tomto období by vyslovene malo ísť o kompetencie - čiže aby sa prenieslo to, čo je legislatívne ošetrené, a to, čo súvisí s výkonom "dole". Do budúcnosti bude treba uvažovať aj o zákonnej povinnosti obcí prispievať na rozvoj kultúry. A bude treba vyriešiť aj ďalší problém, ktorý sa zjednodušuje, a síce, že štát by mal byť vylúčený zo zakladateľských možností. Nevidím dôvod, prečo by štát nemohol byť spoluzakladateľom organizácií napríklad na regionálnej úrovni. Ale to sú už veci, ktoré treba doriešiť vo finálnom modeli.
Ktoré aspekty kultúry možno považovať za problémové, a to aj v porovnaní so situáciou pred rokom 1989? Je tu postavenie galérií, múzeí a otázka financovania obnovy pamiatkového fondu. Kedysi sa garantoval plánovitý chod a dotačné vstupy štátu. V súčasných trhových pomeroch je to otázka ako razantnejšie docieliť dosiahnutie istých záujmov. Mám na mysli trebárs tvorby zdrojov pre obnovu pamiatok. Ďalšou vecou je otázka právnych nástrojov. Z vášho pohľadu, darí sa rezortu kultúry v legislatívno-právnej oblasti?
- Opäť narážame na podstatu, že kľúčové problémy majú nadrezortný charakter. Nedávno rozbúril stojaté vody audit. Lenže ten nie je ničím iným, než akýmsi pokusom o racionalizáciu v narábaní s finančnými prostriedkami. Problém je však iný. Ten tu bol po celých desať rokov a nik v tom nič nespravil: nejde len o racionalizáciu, ale aj o prostriedky, ktoré mal rezort k dispozícii. So zverenými finančnými zdrojmi sa malo umožniť lepšie manévrovať. Dosiaľ to totiž nie je možné, a preto sa s nimi narába neracionálne. Riadiaci pracovníci sú zošnurovaní rôznymi rozpočtovými pravidlami, ktoré to sťažujú alebo znemožňujú. Možno už pred transformáciou bolo nevyhnutné vykonať zmeny v rozpočtových pravidlách, pretože súčasné zásady prerozdeľovania, kolónkovania a delenia len sťažujú narábanie s poskytnutými zdrojmi. Človek často stojí pred dilemou, či porušiť rozpočtovú disciplínu a zrealizovať spoločensky potrebnú vec, alebo sa držať rozpočtových pravidiel. Ak navrhujeme napríklad prechod na fondové hospodárenie, nie je to pre nejaké pozlátko, ale umožní to lepšiu manévrovateľnosť so získanými zdrojmi. Alebo: za celých desať rokov sa nevyriešil problém, aby sme v kultúre nepracovali s jednoročnými peniazmi, pretože väčšina projektov si to vyžaduje. Aj to sa malo vyriešiť počas deväťdesiatych rokov ako jedna zo závažných úloh. K tomu by napokon mohlo viesť aj fondové hospodárenie.
V rezorte kultúry je mimoriadne ostrá aj sociálna, resp. zamestnanecká a mzdová problematika.
- Mzdové otázky zamestnancov v kultúre sa dlhodobo neriešia a chvíľami mám dokonca pocit, že sú na chvoste záujmu renomovaných politikov. Mimoriadne často sa hovorí len o problematike školstva a zdravotníctva a kultúra z toho akosi vypadáva, respektíve aj tí pracovníci, ktorí pracujú v sociálnych službách. Je to nespravodlivé, pretože problém kultúry sa neohraničuje len existenciou rezortu alebo príjmami výkonných umelcov. Kultúra je dimenziou nášho života a keby sme ju stratili, sotva by sme si mohli predstaviť našu existenciu. Týka sa to nielen "vysokej kultúry", ale bez rozmeru kultúry sú nemysliteľné médiá, nemysliteľné je prostredie, v ktorom sa denne pohybujeme, atď. Pravdaže, tento značný rozptyl kultúry nedovoľuje dosť dobre vykonávať nátlakové akcie tak, ako si to môžu dovoliť, povedzme, zamestnanci pôsobiaci vo sfére školstva. Na osobitné postavenie kultúry by sa však nemalo zabúdať. Ak sa oslabí a čoraz menej ľudí bude v tejto sfére pôsobiť, prinesie to oslabenie kvality nášho života.
Aký je váš názor na otázku preferencií politických strán? Je predsa dôležité, ako sa z politického hľadiska mieni naša spoločnosť regenerovať, stabilizovať, vyvíjať. Preferencie sú priebežným signálom, barometrom povedomia občanov.
- To je veľmi zložitá otázka. Preferencie sú skutočne istým barometrom nálad, resp. poukazujú na isté tendencie. Iná otázka je, že nie všetky agentúry produkujú výskum verejnej mienky rovnako kvalitne a na rovnakej odbornej úrovni. Pokiaľ hovoríme o preferenciách SDĽ, odporúčal by som, aby ten, kto začne robiť hystériu okolo toho, ako sme klesli, najskôr zistil, aký je skutočný stav. Pochopiteľne, nie je dobrý, ale trúfam si povedať, že SDĽ neklesla hlboko pod 5 percent. Jej preferencie oscilujú okolo 5 percent.
Do hry vstupujú rôzne faktory. Mnohé politické strany, ktoré v nedávnom období vstupovali do politického života, stavajú iba na názorovom kvase, na získavaní sympatizantov alebo preferencií. Druhá vec je problém konkrétnej zodpovednosti, teda do akej miery sú schopné garantovať vývin a stav sociálnoekonomických a existenčných procesov. Z tohto hľadiska je SDĽ tradičná, ľavicová. Samozrejme, nemožno ostať v rovine propagovania vlastných kvalít. Aktuálne je zamyslieť sa, ako vytvoriť nové povedomie o tom, čo nie je ani ľavicové, ani pravicové, ale čo je pre občanov a spoločnosť v konkrétnom čase prospešné a produktívne.
- Mal som k dispozícii výskumy zaoberajúce sa problémom, čo sa stalo s voličmi, ktorí v roku 1998 volili SDĽ a od tejto strany sa odklonili. Podliehame akýmsi klamným predstavám, že voliči sa len sčasti rozpŕchli medzi iné politické strany. Najväčšia časť z nich síce "prešla" k Smeru, ale, čo je veľmi dôležité, asi 5 percent voličov "neprešlo" nikam. Stačí na to sedliacky rozum, aby sme si zodpovedali otázku, že týmto 5 percentám zrejme nevyhovuje nikto z politického spektra. Teda ani tí, čo sú mimo SDĽ, ale ani súčasný štýl práce v SDĽ. Mali by sme sa teda najskôr pokúsiť pritiahnuť časť týchto voličov k SDĽ, čo zároveň predpokladá vyprofilovať SDĽ zásadne iným smerom ako doteraz. Zdá sa mi veľmi nešťastné stavať vývoj preferencií prioritne na konfrontácii s inými politickými stranami. Skôr považujem za vhodné oslovovať potenciál, ktorý je ešte v tejto chvíli k dispozícii. V budúcej vláde sa ocitnú prinajmenšom jeden až dva z nasledujúcich subjektov: HZDS a Smer. Je veľmi dôležité, aby sme vedeli, s kým hodlá SDĽ v budúcnosti strategicky kooperovať. Ak bude niekto tvrdiť, že obe strany sú našimi nezmieriteľnými súpermi, hovorí skôr o tom, že SDĽ sa ocitne po budúcich voľbách v opozícii. Nuž a ďalšou príčinou v prepade preferencií je, že nestabilitu sme si vo veľkej miere navodili sami - bojom akýchsi platforiem alebo názorových skupín, čo vyvoláva vo verejnej mienke pocit neistoty a nestability. Ak bude SDĽ naďalej pokračovať v tejto vyostrenej konfrontácii, dokonca takto pred zrakmi verejnosti, nemôže očakávať nárast preferencií. Treba teda stavať na kompaktnosti a vyprofilovaní ľavicovej politiky.
Čo sa týka Smeru a HZDS, zdalo by sa, že sú to dva oceány. V Poľsku a Maďarsku je približne 50-percentné zoskupenie obyvateľstva, ktoré inklinuje k socialistickým ideálom. U nás, zdá sa, je to ten blok - HZDS, SDĽ a Smer dohromady. Ale naozaj iba pomocne, keďže diferencie dlhodobo existujú. Podstatou veci však je, z čoho by skutočná ľavica ako reálna politická sila, mohla na Slovensku vzniknúť. Ako dosiahnuť stav, aby riešenie sociálno-ekonomických problémov malo aj svoju politickú garanciu?
- Myslím si, že je to správne povedané, stabilný potenciál ľavice je vo všeobecnosti určite minimálne 35-percentný a ďalej rastie podľa konkrétnej spoločenskej situácie. Platí to dlhodobo, už od prvej republiky. U nás je však špecifická situácia, keďže ľavicoví voliči sú rozptýlení v iných stranách. Fakt, že sú takto rozptýlení, je dôsledkom prekvapujúceho stavu, keď politické strany nie sú dostatočne vyprofilované. Inak by k takémuto rozptylu nedochádzalo. Jedna rovina je tá, čo urobiť, aby budúce voľby dopadli úspešne a druhou rovinou je dlhodobá stratégia formovania ľavicovej strany. V každom prípade momentálne prevláda niekoľko akútnych problémov, ktoré sa týkajú nezamestnanosti, chudoby, kriminality, otázky vzdelávania, osobitne sociálneho rozmeru vzdelávania, kde by sa vyžadoval aktívny vstup a fungovanie ľavicovej strany.
S hosťom SLOVA sa zhováral Ladislav Skrak
