O slovenskom socialistickom a sociálno-demokratickom myslení (3)
Na Slovensku sa bežne neinformuje o vývoji príjmovej diferenciácie meranej tzv. Giniho koeficientom. Údaje o ňom získané na základe výberového skúmania spred niekoľkých rokov sú už zastaralé, a preto sa v tejto chvíli môžeme opierať iba o náhradné údaje - napr. o mzdovej diferenciácii - a o empirické zistenia. Chýbajú tiež údaje o rozdelení majetku, ktoré sa budú dať získať spracovaním majetkových priznaní za rok 2000. Je však zrejmé, že sa za posledné roky výrazne zväčšila príjmová i majetková diferenciácia, vzrástol počet žijúcich v hmotnej núdzi - podľa údajov Centra pre hospodársky rozvoj asi o 11 percent.
Čo ľudí najviac trápi?
Podľa prieskumu MVK z februára 2001 našich občanov najviac trápi nezamestnanosť (39,8 percenta), zväčšovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými (31,5) a vysoké životné náklady (30,7). Teda ľudí na druhom mieste najviac znepokojuje práve rast sociálnej diferenciácie. Prevláda názor, že príjmová diferenciácia sa zväčšuje všade a že sa táto tendencia nedá zostaviť. Anthony Giddens v knihe Tretia cesta však uvádza, že podľa viacerých štúdií v rozvinutých štátoch táto diferenciácia v posledných 30 rokoch poklesla. Na Slovensku naopak prechádza fázou rozvoja, keď sa oproti východisku, založenom na princípe rovnostárstva, sociálnej nerovnosti podstatne zvýšili. Prvú z príčin takého vývoja podmieňuje nerovnomerné rozdelenie pozitívnych a negatívnych efektov transformácie spoločnosti. Od začiatku ju slovenská ľavica podrobovala kritike. Model, ktorý sa začal realizovať za ČSFR, pokračoval iba s určitými odlišnosťami aj po rozpade federácie. Tzv. slovenská cesta transformácie za tretej Mečiarovej vlády prostredníctvom privatizácie v prospech "dobrých podnikateľov mečiarovcov", znamenala dokonca najvýraznejší diferenciačný faktor v smere vytvorenia slovenských veľkokapitalistov, vzniku značného počtu nezamestnaných ako i zamestnancov s nízkymi príjmami. Medzi ďalšie faktory treba uviesť rast hospodárskej kriminality, mzdovej diferenciácie, niektoré formy diskriminácie, napr. mzdové rozdiely podľa pohlavia a iné. Podľa výskumu verejnej mienky ÚVVM pri ŠÚ SR, ktorý sa uskutočnil v júli 2001, na otázku "V čom vidíte hlavnú príčinu zlej hospodárskej situácie v SR?" najviac - až 47 percent odpovedí znelo: privatizácia, v ktorej sa dostala časť podnikov do rúk neschopných vlastníkov. Iba 11,7 percenta sa nazdáva, že sú to hospodárske reformy uskutočnené po novembri 1989.
Kľúčová otázka rozvoja spoločnosti
Druhou z príčin rastu sociálnej diferenciácie je hospodársky vývoj po roku 1989, ktorý v prvých rokoch transformácie prechádzal fázou recesie a tým i poklesom HDP na hlavu. Ten, ako i štrukturálne zmeny, sa odrazil na vzniku nezamestnanosti, raste cien, poklese sily koruny, čo dopadalo na rozličné skupiny rozdielne. Nová ľavica sa evidentne výrazne diferencuje od ultraliberálnych prístupov, ktoré sociálne rozdiely pokladajú za prirodzený výsledok odlišností medzi ľuďmi a preto redukujú spôsoby prekonávania rozdielov iba na vytváranie často abstraktne chápanej rovností príležitostí. Ľavica sa líši od nich v tom, že sociálnu diferenciáciu pokladá za kľúčovú i z hľadiska demokratického rozvoja spoločnosti. Prehlbovanie sociálnych rozdielov nad určitú únosnú hranicu totiž môže priniesť rozličné negatívne individuálne a spoločenské dôsledky. Medzi tie politické patrí sociálny radikalizmus, doplňovaný nacionálnym extrémizmom, podpora autoritárskeho režimu, akceptovanie populizmu a pod. Extrémne sociálne rozdiely sú nebezpečenstvom demokratického smerovania spoločnosti a preto by sa každá demokratická vláda mala usilovať takémuto vývoju zabrániť.
Štát sociálnych investícií
Medzi hlavné nástroje prekonávania sociálnych nerovností tradičná sociálna demokracia zahrňuje nástroje sociálneho štátu, resp. silnú sociálnu politiku, ktorá umožňuje prerozdeľovanie prostredníctvom daní (progresívne zdaňovanie, daň z dedičstva či majetku) ako i rovnostárstvo v odmeňovaní. V slovenských pomeroch sú prvé dva nástroje nevyhnutné, i keď deficitnosť verejných financií a rastúce náklady sociálneho štátu aj v našich pomeroch nútia modernú ľavicu hľadať efektívnejší model sociálnej politiky. Istý poslanec NR SR za SDĽ na moju otázku: "Z čoho zaplatíme desaťpercentné zvýšenie dôchodkov?" reagoval príznačne pre starú ľavicu: "To ma nezaujíma!" Reformovaný sociálny štát novej ľavice sa značne líši od neoliberálnej predstavy, ktorá navrhuje takú redukciu jeho funkcií, že prestáva mať zmysel hovoriť o sociálnom štáte. Odlišuje sa aj od tradičnej ľavice, ktorá presadzuje neudržateľne rozsiahle a zneužívateľné sociálne funkcie štátu, ktoré sa poskytujú napr. bez časového obmedzenia s malou motiváciou odstrániť príčiny sociálnej núdze. A. Giddens o rozsahu a charaktere reformy sociálneho štátu uvádza, že by sa namiesto tohto slovného spojenia mal používať termín štát sociálnych investícií. Pre novú ľavicu nie je prijateľná ani vysoká príjmová diferenciácia, ktorej základom je v zamestnanej časti populácie najmä mzdová diferenciácia. Analýzy MPSVaR SR v roku 1999 ukazujú, že na a pod úrovňou priemernej mzdy v národnom hospodárstve je vyše 70 percent celkového počtu zamestnancov.
Mzdová diferenciácia
Ešte výraznejší je koeficient mzdovej diferenciácie, ktorý vyjadruje podiel najvyššej a najnižšej mzdy. Na podnikovej úrovni sa za akceptovateľný tradične pokladá koeficient 6 až 8. Ten v období Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej v USA i vo Veľkej Británii výrazne vrástol. Nástupom knowledge-economy a globalizačných tendencií sa táto diferenciácia prehĺbila všade. Napr. v bankovníctve niekoľkonásobne vzrástli rozdiely medzi tradičnými a mladými úradníkmi, ktorí zvládli najmodernejšie postupy. Vzdelávanie a zvyšovanie jeho úrovne v rozličných rekvalifikačných kurzoch, zavedením jeho trvalých foriem, zvýšením verejnej dostupnosti stredného a vysokoškolského vzdelávania môže pomôcť zmierňovať uvedené rozdiely. Vzhľadom na nízku príjmovú úroveň prevažnej časti spoločnosti v SR by zámery ultraliberálov o zavedenie plateného vysokého školstva naopak zväčšovali sociálno-ekonomické rozdiely. Pseudoargumenty o zabezpečení "rovnosti" prostredníctvom štipendií, či študentských pôžičiek sú v tejto fáze absolútne nepraktické. Na druhej strane moderná ľavica musí deklarovať odmietavý postoj proti neprimeranému nárastu maximálnych miezd, či odmien a kompenzácií prostredníctvom manažérskych zmlúv, tzv. zlatého padáka a pod. Preto by mala vyvinúť spoločenský tlak na zverejňovanie príjmov manažmentu aj v súkromných podnikoch ako určitú formu spoločenskej kontroly. Okrem nej má štát v súkromnom sektore iba obmedzené možnosti zamedziť nadmernej mzdovej diferenciácii. Zákonom sa totiž stanovuje len minimálna mzda, v určitých fázach sa využíva tzv. mzdová regulácia. Preto sa na zmiernenie mzdovej diferenciácie využíva aj daňová progresia. Spor ľavice a pravice o daňovú progresiu a výšku hornej hraničnej sadzby dane z príjmu je charakteristický. Moderná ľavica v slovenských podmienkach v úsilí zvyšovať motiváciu môže súhlasiť s určitým zmiernením progresie, ale zásadne musí byť proti jej odstráneniu, či neúmernému zníženiu.
Politika zamestnanosti
Zmierňovanie mzdovej diferenciácie medzi súkromným a štátnym, resp. verejným sektorom podmieňuje vývoj finančných možností štátu. Prijatie zákonov o štátnej službe a o verejnej službe s účinnosťou od 1. apríla 2002 bude znamenať dôležitý krok k zníženiu mzdovej diferenciácie medzi štátnymi a neštátnymi zamestnancami ako i vnútri štátnych zamestnancov, ktorých pomery sa už skôr upravovali podľa zákonov o štátnej službe policajného zboru, colníkov, či o vojenskej službe. Účinnejším spôsobom prekonávania príjmových rozdielov je politika zamestnanosti. Nie nadarmo ústrednou témou modernej ľavice býva zamestnanosť s rastúcim dôrazom na politiku trhu práce. Nová ľavica sa však zameriava nielen na množstvo, no i na úroveň pracovných príležitostí. Preto programy, ako je napr. program verejnoprospešných prác nastavený iba pre mestá a obce, nepokladá za dobré riešenie pre nízku mzdu, dočasnú zamestnanosť, požiadavky na nízku kvalifikáciu, vysoké náklady počas i po vyradení z programu a pod. Negatívne prerozdeľovacie účinky na najslabšie sociálne skupiny, ktoré sú generované rastom cien a poklesom kurzu národnej meny, vedú novú ľavicu k tomu, aby realizovala protiinflačnú, resp. širšie stabilizačnú politiku a to i za cenu okamžitých, ale krátkodobých negatívnych sociálnych dopadov. Nová ľavica - na rozdiel od tradičnej - nepresadzuje rovnostárstvo, no je za odstraňovanie neúmernej diferenciácie eliminovaním dolných i horných decilov na ľavej aj pravej strane osi. Podporuje vytváranie predpokladov, aby sa znižoval počet žijúcich v chudobe, ale i početnosť mimoriadne vysokopríjmovej skupiny, teda je za vytvorenie silnej strednej vrstvy. Navrhuje spôsoby ako k tomu dospieť, ktoré reagujú na základné zmeny v spoločnosti. Viaceré výsledky politika podpory ponuky, ktorá sa dosiahla v období thatcherizmu a reaganomiky, sa dajú pokladať za úspešné, a preto jej kroky musí aplikovať aj nová ľavica. Avšak skúsenosti ukázali, že sa nedocenili hranice nepochybne potrebnej liberalizácie, čo prispelo k vzniku regionálnych finančných kríz, k zväčšovaniu regionálnych sociálno-ekonomických rozdielov a iným negatívnym dôsledkom.
Dokončenie v budúcom čísle
