Cenzúra v STV alebo Podmienenosť pravdy v Pravde

V pondelok 30. júla 2001 som si dovolil listom pozdraviť nového šéfredaktora denníka Pravda Petra Šabatu vo funkcii, zaželať mu mnoho zdaru v práci, aj v osobnom živote a obrátiť sa na neho s neštandardnou prosbou o opravu nepravdy v Pravde. Písal som mu po telefonickom rozhovore s redaktorkou Sylviou Pálkovou, ktorú som požiadal o štandardnú opravu. Redaktorka, ktorej články o kultúrnom dianí si vždy rád prečítam, čakala, že sa ozvem a vysvetlila mi, že práve kvôli známemu prípadu cenzurovanej komédie Lúpež dejín vložila do úst programovej riaditeľky STV Maríny Juríčkovej slovíčko, ktorým podľa svojej mienky pravdu v Pravde zachránila.

V stručnosti ide o to, že svojho času istý literárny scenár dvoch spoluautorov vyhral v anonymnej súťaži. Komédiu Lúpež dejín nakrútila pani režisérka Ľuba Velecká a hotový videofilm absolvoval oficiálnu predpremiéru pre médiá. Na rozosmiatej predpremiére v projekcii STV sa ale do biela rozčúlil vtedajší šéf programu STV Milan Polák a pohnutým hlasom oznámil prítomným, že bude zle.

Prvého apríla 1996 o 20.00 mala byť premiéra 92-minútovej komédie. Ráno však vyšla v Národnej obrode žiarlivosťou poškodená pseudorecenzia J. Puškáša, jedinečný prípad v dejinách svetovej recenzistiky - recenzia vopred. Na obed však ústredný riaditeľ STV Jozef Darmo pod vplyvom recenzie a pána Poláka komédiu zakázal. Večer odvysielali iný film, namiesto pondelkovej premiéry išla teda na obrazovkách neplánovaná repríza. Písali o tom denníky - i v Pravde.

Porušiť programovú štruktúru, zdá sa, nie je problém

Nový riaditeľ STV Igor Kubiš sa okamžite po nástupe do funkcie dostal do konfliktu s denníkom Nový čas ako sponzorom nakrúteného videofilmu. V tom čase sa v Hlohovci konala verejná predpremiéra do vysielania už znovu nachystanej spomínanej komédie.

Riaditeľ Kubiš zakázal čokoľvek súvisiace s Novým časom odvysielať, hoci mu vtedajšie vedenie Rady STV odporúčalo komédiu pustiť. Problém po ňom zdedil nový riaditeľ Milan Materák. Ten v tejto veci krátko po nástupe do funkcie v Pravde klamal a redaktor Mikuláš Sliacky zásadnú otázku i odpoveď z celostranového článku Hodiny pravdy vystrihol. Bývalý rozhlasový dramaturg a terajší televízny šéf si dodnes mýli, možno náročky, v trezore zavretý televízny videofilm s inou komédiou - rozhlasovou, ktorá sa volá Rizikovo tehotný Hugo.

Nová Rada STV, Ministerstvo kultúry SR i Únia slovenských televíznych tvorcov, ktorí mali v tejto kauze zastupovať verejnosť i tvorcov, sa dodnes tvária, že film v trezore neexistuje.

Nový šéfdramaturg Marián Puobiš namiesto nápravy pridal pri prvej príležitosti do trezoru ešte chvíľku poézie Orbis dictus. Jediný raz v živote prišiel kvôli tomu do práce v nedeľu. O tomto prípade Pravda i ostatné udatné slovenské denníky hrdinsky mlčali. Akosi sa nezhodoval s tým, ako si zaumienili medializovať pokubišovské vedenie. Materákovci takto cenzurovali aj moju, v básnickej súťaži ocenenú, poéziu v réžii Martina Ťapáka. Porušili kvôli tomu aj programovú štruktúru.

Vtipným na celej záležitosti je, že komédiu cenzurovali obe vedenia STV - mečiarovci i antimečiarovci.

Upravená veta

Teraz však v Pravde uverejnili "upravenú" vetu. Súčasná argumentácia vedenia STV hovorí, že sponzor Nový čas zakázal komédiu odvysielať. Nie je to pravda. Nový čas mal síce kvôli herecko-režijnému stvárneniu postavy investigatívnej novinárky proti finálnej realizácii komédie, ktorá sa nakrúcala aj v priestoroch sponzorujúcej redakcie námietky, to sa však ošetrilo úpravou a doplnením záznamu.

Program bol riadne zaradený do vysielania. Zákaz ústredný riaditeľ STV J. Darmo s Novým časom nekonzultoval. Ujasnime si, že o zaradení programu do vysielania rozhodujú kompetentní odborníci a na zmenu programu po uverejnení reklamy na program v médiách musí byť aj podľa zákona vážny dôvod, nie osobná nenávisť alebo ideologická svojvôľa toho či onoho televízneho papaláša.

Nový čas sa podarilo, nevedno prečo, do tejto trápnej aféry nanovo vtiahnuť až terajšiemu vedeniu STV, pri piatom výročí zákazu v apríli 2001.

V Pravde 26. júla 2001 na inkriminovanej strane číslo 15 redaktorka ústami programovej riaditeľky STV Maríny Juríčkovej tvrdí: "Ak sa v STV nepodarí nejaká relácia, vráti sa naspäť a zodpovední redaktori s režisérom sa pokúsia z toho urobiť "aspoň stráviteľný kus", ktorý potom odvysielajú v menej sledovanom čase." Túto šancu, upraviť takmer miliónový výrobok, komédia režisérky Veleckej za päť rokov a pár mesiacov nedostala. Pravda teda píše aj v tomto nepravdu.

Verím, že s Novým časom by sa dala pri dobrej vôli nájsť rozumná dohoda. STV nemá peniaze, hlása to vehementne aj cez denník Pravda, ale na 92 minút hotovej zábavy v trezore a trapas s porušovaním slobody umeleckého prejavu zrejme má aj chuť, aj verejnoprávne prostriedky.

Do nasledujúcej vety po vyjadrení programovej riaditeľky vsunula redaktorka kvôli tomuto trapasu verzálkami vyznačené slovo: "V STV momentálne nemajú nijaké AKTUÁLNE trezorovky."

Neaktuálna mystifikácia

Komédia sa začína tým, že dobre vydumanou počítačovou kriminalitou zmiznú zo všetkých účtov na Slovensku peniaze. Okamžite zaniknú všetky politické strany, jediná Strana zelených v tejto historickej chvíli vyrukuje s návrhom nahradiť štátny znak vyobrazením ohrozeného druhu lišajníka zelenkastého.

Neaktuálne?

Mystifikácia, na ktorej je založený scenár, ktorým boli pred výrobou nadšení aj v dobrovoľne sponzorujúcom Novom čase, aj pán Milan Lasica, ktorý chcel komédiu prvotne režírovať, totiž po odklade piatich rokov funguje čoraz lepšie.

Potom sa ale - v príbehu komédie - nájdu "koumáci", ktorí skompletizujú nie lúpež storočia či tisícročia, ale lúpež dejín - stiahnu všetky elektronické peniaze sveta na Slovensko a založia tzv. Jánošíkovu banku, ktorá otvorí pre každého občana Slovenska účet, kde dostane dva milióny dolárov na 41-percentný úrok. Budovu banky pani režisérka nakrútila ako vysoký vežiak opásaný širokým zbojníckym opaskom.

Vo filme hrá českého detektíva skvelý Oldřich Vízner, svoju poslednú televíznu hereckú kreáciu reštituujúceho grófa Artuša Révayia elegantne podáva František Zvarík. Skvelé sú i herecké výkony poľského počítačového zbojníka Ugorczyka Mariána Zednikoviča, šéfredaktora "Nového času" Vlada Černého a investigatívničky slečny Šuvadovej. Juraja Jánošíka hrá Sava Popovič. Tvorivo sa pohrali i všetci realizátori - od dramaturgičky Jany Liptákovej až po nápady videoinžiniera Mariana Kroupu a scénického výtvarníka Romana Rjachovského.

Kde je problém?

Spoluautor scenára Ján Drgonec sa neskôr stal ústavným sudcom. Naše ďalšie podobne ogagované komédie STV ignoruje. Hoci, ako tvrdí pani Juríčková, "najefektívnejším programovým typom je dramatika". Iste, problém môže pre niektorých byť vo verejnom pôsobení Jána Drgonca, alebo (vrátane vtedajšieho bratislavského redaktora Mladej fronty Dnes, ktorý sa musel s faktami vyrovnávať až v dvoch čiastočne nepravdivých článkoch) v mojich monodrámach o Husákovi a Benešovi.

Čechoslovakistická nenávisť k legitímnemu autorskému videniu, založenému na najnovšie dostupných faktoch, prepukla v STV až do takých rozmerov, že na čas zakázali, na základe čechoslovakistického posudku, hotový film o Benešovi do Prahy predať. Napokon museli českí kolegovia, ktorí pripravujú tematický večer o Benešovi, údajne vybavovať takýto, v trhovej ekonomike bežný nákup cez protekcie.

Skutočnosť je taká, že terajší cenzori jednoducho nevedia stráviť historické fakty, na ktorých stojí časť mojej tvorby a ktorú odborne garantovali viacerí špičkoví historici ako Jan Tesař a Svätoslav Mathé.

S Jánom Drgoncom ale píšeme ľahké komédie a ogagovali sme najúspešnejší slovenský poprevratový muzikál Pacho sa vracia. Ako maloformisti zo študentských divadielok U Rolanda sme nezabudli autorsky šantiť. Na staré kolená sme dokonca získali rozhlasovú cenu za debut - komédiu Rizikovo tehotný Hugo v réžii Oľgy Janíkovej. V divadle i v rozhlase sa publikum výborne zabáva. Pacho v nitrianskom divadle zatiaľ presiahol stovku repríz. A v STV?

Trezor

Uvedomujem si, že na konkrétnom výklade slova AKTUÁLNE závisí, či pre čitateľov majú v Pravde pravdu.

Nie je to trochu vratké?

Nebolo by lepšie mať pravdu ako takú? Nevkladať dopĺňanie významu kvôli tomu, aby mala čitateľská verejnosť Pravdy podmienečne priaznivý obraz o morálnej a pluralitnej nenaštrbenosti svedomia terajšieho vedenia STV?

Samozrejme, písať o komédii - trezorovke sa môže šéfredaktorovi Pravdy zdať stratou času. Na druhej strane, ako v muzikáli Fidlikant na streche múdro hovorí mliekár Tovje, sloboda umeleckého prejavu je hodnota okamžite rozoznateľná, univerzálna a aj ústavou a inými medzinárodnými deklaráciami zaručená.

V dohľadnom čase vyjde publikácia Cenzúra v STV. Za vyše päť rokov sa nazbieral naozaj pútavý materiál. Bude v nej aj list i očakávaná odpoveď šéfredaktora Pravdy naň. Ak neodpovie, bude tam jeho meno, fotografia a prázdny list papiera. Podľa abecedy to vychádza za intolerantným šéfom Rady STV a Jozefom Migašom. Ten si neodpovedaním na podnet v tejto zásadnej ústavou garantovanej veci už svoju prázdnu stránku - spolu s inými "demokratmi" - vyslúžil.

Za korektnú odpoveď šéfredaktora Pravdy by sa dalo, prirodzene, považovať aj uverejnenie kompletného znenia môjho jemu adresovaného listu ako ohlasu, či v rubrike e-mailov na www.pravda.sk s akýmikoľvek vyjadreniami iných zúčastnených strán alebo redakcie.

Prosil som teda o takúto neštandardnú opravu, lebo po vysvetlení redaktorky evidentne neprichádzala do úvahy bežná oprava. K listu som priložil kópiu dokumentu Pozvánka na predpremiéru 22. 3. 1996 a jeho znenie som dal na vedomie príslušným pracovníkom STV a do verejne dostupných mailboxov slovenských redakcií.

Za porozumenie som vopred poďakoval a rozlúčil som sa s úprimným pozdravom. Čitatelia SLOVA môžu poľahky uhádnuť, prečo tento text teraz vychádza práve tu.