Euroskeptik a „zelený mozog“

Budúce parlamentné voľby vo Veľkej Británii by mohla vyhrať Progresívna strana. Mohla, ale nevyhrá. Politik, ktorý chcel takto, alebo nejako inak premenovať dnešnú Konzervatívnu stranu, už dávnejšie z ďalšieho boja o predsednícky post v nej vypadol a ani jeden zo zvyšných dvoch kandidátov po takomto revolučnom kroku netúži a nevolá.
Počet zobrazení: 1000

Budúce parlamentné voľby vo Veľkej Británii by mohla vyhrať Progresívna strana. Mohla, ale nevyhrá. Politik, ktorý chcel takto, alebo nejako inak premenovať dnešnú Konzervatívnu stranu, už dávnejšie z ďalšieho boja o predsednícky post v nej vypadol a ani jeden zo zvyšných dvoch kandidátov po takomto revolučnom kroku netúži a nevolá. Podľa neľútostného súboja o kreslo, ktoré uvoľnil svojím odchodom po volebnej porážke od Tonyho Blaira holohlavý hlásateľ britského odporu voči Európskej únii William Hague, majú britskí konzervatívci navyše ďaleko od jednoty a spoločného postupu v záujme dosiahnutia budúceho volebného víťazstva. Chýba im nielen sebadôvera, ale aj akceptovateľný program a charizmatická osobnosť, ktorá by dokázala toryovcov suverénne reprezentovať pred verejnosťou. Mohol ňou byť kontroverzný Michael Portillo, no zákulisné boje medzi konzervatívnymi poslancami ho odsunuli o jeden hlas za dvojicou Smith-Clarke, ktorá v týchto dňoch zvádza boj o korunu víťazstva.

Blairizátor toryovcov

Otcom bývalého ministra obrany Michaela Portilla bol španielsky básnik, ktorý utiekol do Veľkej Británie pred Francovým diktátorským režimom na konci občianskej vojny. Napriek rodinnej "politickej anamnéze" sa zaradil medzi konzervatívcov a v parlamente bol označovaný za "miláčika pravice" a zvlášť Margaret Thatcherovej. A hoci sa hovorí, že po štyridsiatke každý mladý muž "zmúdrie" a stane sa pravičiarom, Portillo sa (v rámci strany) zmenil v stredového sociálneho liberála. Navyše priznal homosexuálne skúsenosti v študentských rokoch a obľubu u tvrdých konzervatívcov na čele so stále vplyvnou "železnou lady" si nezískal ani podporou legalizácie marihuany, ktorej škodlivosť prirovnal k alkoholu či tabaku.

Jeho myšlienky boli aj pre členov strany azda príliš progresívne, hoci v júni sa v prieskume verejnej mienky umiestnil spolu s Kennethom Clarkom a poslankyňou Anne Widdecombovou na čele tých, koho by Briti najradšej videli ako vodcu Konzervatívnej strany. Portillove homosexuálne skúsenosti by im neprekážali, veď dve tretiny Britov sú podľa prieskumu ochotné akceptovať ako premiéra homosexuála. Svojich voličov si mohol získať vyhláseniami, že spásu strany vidí v boji za záujmy bežných občanov a že konzervatívci by sa mali sústrediť na zlepšenie školstva, zdravotníctva a verejnej dopravy. Politický konsenzus v krajine by možno pomohlo nájsť aj jeho smerovanie k stredovým pozíciám a snaha ponúknuť verejnosti umiernenú verziu "sociálneho liberalizmu". Jeho tvrdenia, že konzervatívne zmýšľajúci Briti by mali byť otvorení novým ideám a vyznačovať sa ešte väčšou mierou slobody než labouristi, mu však dali príliš jednoznačnú nálepku akéhosi "blairizátora toryovcov" a tvrdí konzervatívci to označovali za snahu o rozkol v strane.

Najlepší financmajster

Ak zabudneme na Portilla, ktorý už ohlásil svoj odchod z politiky a prestup do umeleckého sveta, vynára sa nám druhý muž, ktorý by teoreticky ešte stále mohol ani nie pretvoriť zakonzervovanú stranu, no dať jej svojimi skúsenosťami a nezanedbateľnou popularitou stabilnejšie postavenie na politickej scéne - exminister vnútra, zdravotníctva, školstva a financií Kenneth Clarke. Člen vlád Margaret Thatcherovej i Johna Majora, označovaný za jedného z najlepších ministrov financií akého kedy Veľká Británia mala, patrí ku konzervatívnej ľavici. U členov strany, ktorí majú blízko ku konzervatívnemu odmietaniu hlbšieho zapojenia ostrovnej krajiny do súkolia európskej integrácie, určite však nemôže získať Clarke body svojím jednoznačným presvedčením, že Veľká Británia by mala vstúpiť do systému jednotnej európskej meny.

Treba však povedať, že aj v tomto zásadnom stanovisku je ochotný Clarke spraviť ústupok. Vyhlásil, že ak ho zvolia za predsedu, bude rešpektovať názory tých straníkov, ktorí majú výhrady voči dohode EÚ z Nice, zmenšujúcej možnosť Londýna zmeniť niektoré dôležité rozhodnutia. V ankete medzi čitateľmi konzervatívneho denníka The Times sa Clarke umiestnil ako "sympatickejší" pred Portillom a bol by zrejme menej rozporuplnejší pre členov strany. Nemožno ho ani považovať za úplného "suchára" zaoberajúceho sa len číslami a ekonomickými poučkami. Bulvárny The Sun mu azda aj dopomohol k lepšiemu imidžu štipľavou poznámkou, že Clarkovo rastúce brucho prezrádza "jeho dlhú kariéru pobytu v krčmách". The Times ho jemnejšie označil za osobnosť, s ktorou "by ste neváhali vypiť si v krčme pohárik".

Vzor pravicovosti

Clarkov protikandidát v záverečnom súboji o post lídra konzervatívcov Iain Duncan Smith je od úrovne a šarmu Portilla či Clarka na hony vzdialený. Do boja o titul "predseda Konzervatívnej strany" vstúpil vyhlásením, že nestačí kopírovať metódy a myšlienky labouristov v záujme volebného úspechu. Budúci vodca toryovcov bude musieť podľa neho nielen konzervatívcom, ale aj širokej verejnosti ukázať, že jeho strana je lepšia ako "New Labour" - len tak budú mať konzervatívci šancu vo voľbách opäť zvíťaziť. Je však otázne, či takouto osobnosťou by mohol byť práve on. Bývalý dôstojník Škótskeho pluku, ktorý nikdy nemal žiadnu vládnu funkciu, má údajne tú výhodu, že nepatrí k reprezentantom "starej školy", ktorí vraj už nemajú čo povedať. Smith tak spĺňa predstavy tých, ktorí volajú po novom zameraní konzervatívnej politiky, no na akékoľvek zmeny hľadia len v rámci jasnej pravicovosti, ktorej je Smith dokonalý predstaviteľ.

Smithovi kritici poukazujú na to, že ide o muža bez charizmy, ktorý je len inou verziou Williama Haguea. Konzervatívci sa dnes snažia zdôrazňovať neideologickú povahu svojej strany, ktorá bola kedysi plne vo vleku "thatcherizmu", no Smith, ktorý dnes patrí (ako kedysi Portillo) k hlavným obľúbencom "železnej lady" svojimi vyhláseniami ponúka akoby esenciu thatcherizmu. Podľa neho by sa britskí občania nemali (pokiaľ ide o blahobyt) príliš spoliehať na štát. Ako eventuálny vodca strany by tento tieňový minister obrany okamžite zrušil sociálne dávky slobodným matkám a sústredil by sa vraj na podporu rodiny. Len 48-ročný vyslúžilý dôstojník, ktorý zrejme pobral tie najnegatívnejšie vlastnosti typických "zelených mozgov", vyžaduje plnenie rozkazov, no na druhej strane je ako vojak tiež schopný rozkazy prijímať. Preto sa môže ľahko stať figúrkou, s ktorou bude manipulovať "generálka Maggie".

Múmia sa vracia

S tým ako sa blíži deň D, ktorým je 12. september, keď sa rozhodne medzi Clarkom a Smithom o víťazovi, stúpa aj nervozita a útoky vedené od prívržencov oboch kandidátov. Zatiaľčo konzervatívny expremiér Major podporuje Clarka, jeho predchodkyňa barónka Thatcherová, ktorá sa doposiaľ tvárila ako neutrálna, označila Clarka za politickú mŕtvolu a na margo jeho skúseností využila citát z Oscara Wildea, že "skúsenosť je meno, ktoré každý dáva svojím chybám". Na svojho bývalého ministra nahádzala ešte viac špiny, no bolo vidieť, že na svojom favoritovi môže ťažko nájsť niečo výnimočného, preto vytiahla argument, že má v otázke eura, ktorá sa týka zvrchovanosti Veľkej Británie "principiálny postoj", za ktorý bojuje "energicky a so cťou".

The Independent označil razantný zásah Thatcherovej do volebného súboja titulkom "Múmia sa vracia" a viacero ďalších novín napísalo o začiatku "občianskej vojny toryovcov". Televízna debata oboch kandidátov vraj odhalila viac sporov medzi nimi navzájom než s vládnymi labouristami. Konzervatívna strana vraj stojí kvôli volebným porážkam a vnútorným sporom na osudovej križovatke a zlou voľbou svojho vodcu by sa mohla údajne v budúcich voľbách prepadnúť až na tretie miesto v britskom politickom živote. Pozorovatelia v tejto súvislosti pripomínajú, že priemerný vek členov Konzervatívnej strany je 64 rokov a verní jej zostali už len majitelia malých obchodov, farmári a prevádzkovatelia nákladnej a osobnej dopravy. Takmer celá stredná trieda sa podľa Financial Times masovo primkla k labouristom a konzervatívcom sa ju s terajšou politikou ťažko podarí získať.

Zatiaľ čo doposiaľ volili nového šéfa konzervatívcov len poslanci Dolnej snemovne, tento raz historicky prvýkrát len vybrali dvoch kandidátov a asi 300 tisíc členov strany si nového vodcu zvolí priamo hlasovacími lístkami posielanými v listoch na stranícke sekretariáty. Nezvyklý postup, ktorý môžu sprevádzať viaceré pochybnosti o regulérnosti takýchto volieb, je azda jedinou "revolúciou", ktorej sú dnešní toryovci schopní. Ostatne podľa ankety medzi členmi strany je už dnes zrejmé, že tri štvrtiny členov odovzdajú hlas Smithovi a len štvrtina Clarkovi. Budúcim šéfom konzervatívcov teda veľmi pravdepodobne bude muž, o ktorom sa len pred týždňom zistilo, že v jeho volebnom tíme bol za kampaň vo Walese zodpovedný aktivista a otec vodcu ultrapravicovej Britskej národnej strany. Hoci ho Smith okamžite prepustil, nestriasol sa poznámok, že jeho politika je natoľko extrémna, že podobných ľudí priťahuje. A spolu s ním obnovuje svoj vplyv "múmia", ktorá ako dedičstvo zanechala recesiu, rastúcu nezamestnanosť, vysoké úrokové sadzby a zbytočne zabitých nevinných Britov vyslaných bojovať na Falklandy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984