O slovenskom socialistickom a sociálno-demokratickom myslení (2)
Prvou podmienkou vyrovnaného hospodárskeho rastu je udržanie makroekonomickej stability. Moderná ľavica sa dištancuje od keynesiánstva v tom smere, že nepreceňuje úlohu dopytu a osobitne verejných investícií na úkor schodku štátneho rozpočtu (ŠR) a neudržania inflácie. Za Mečiarovej vlády sa síce dosahovali vyššie miery rastu HDP ako dnes, no tento rast súčasne dostával slovenské hospodárstvo do rizikovej polohy charakterizovanej vysokým dvojitým deficitom a nadväzujúc na to vysokými úrokovými sadzbami, prudkým rastom domácej a zahraničnej zadĺženosti, odčerpávaním devízových rezerv a následne depriciáciou slovenskej koruny a pod.
Rozvojové impulzy
Často používané, bližšie však nedefinované, "rozvojové impulzy" (najčastejšie ide o štátne investície do infraštruktúry - diaľníc, vodných diel, bytov a pod.) interpretuje tradičná ľavica ako stimuláciu vnútorného dopytu, ktorou sa vytvárajú nové pracovné príležitosti. To však nemusí byť vždy pravda. Ak sa napríklad na razenie tunela použije vysokovýkonný raziaci stroj z dovozu za približne jednu miliardu korún, ktorý obsluhuje niekoľko robotníkov, ide o príklad investične náročného hospodárskeho rastu, ktorý nerieši nezamestnanosť. Za najdôležitejšie "rozvojové impulzy" pokladá moderná ľavica investície do podnikateľského prostredia a do ľudského kapitálu. V tomto volebnom období možno medzi investície prvého druhu zaradiť reštrukturalizáciu finančného sektora (jeden z faktorov prudkého zníženia úrokových sadzieb), zníženie daňového zaťaženia, ktoré neohrozí fiškálny vývoj (spolu so znížením finančných nákladov druhý najdôležitejší faktor rastu ziskovosti v podnikovej sfére v rokoch 2000-2001). Aj tieto investície do hospodárskeho rastu si však vyžadujú dávkovanie: náklady reštrukturalizácie totiž zvýšili zadĺženosť štátu o 105 miliárd korún (privatizačné zdroje z Československej obchodnej banky (ČSOB), Slovenskej sporiteľne (SLSP) a Všeobecnej úverovej banky (VÚB) už dosahujú viac ako 50 percent z vynaložených nákladov, avšak tieto prostriedky sa zatiaľ nepoužili na zníženie dlhu). Neprimerané zníženie daňovej sadzby (bez rozšírenia daňového základu), ktoré bolo politickým a podľa mňa neodborným kompromisom v prospech pravice, má za následok zvýšenie deficitu štátneho rozpočtu v roku 2001 a riziko, že Slovensko ani v tomto roku nezíska investičný rating.
Reformy - podmienka vyrovnaného hospodárskeho rastu
Druhou podmienkou vyrovnaného hospodárskeho rastu je realizácia štuktúrnych reforiem. Je potrebné realizovať ich nie kvôli Medzinárodnému menovému fondu (MMF), Svetovej banke alebo Európskej komisii, ale pretože sa nedá dosiahnuť vyrovnaný rast bez rastu efektívnosti (extenzívny hospodársky rast má svoje hranice dané vyčerpaním extenzívnych faktorov rastu). Podmienkou rastu efektívnosti sú reformy: v hospodárskej a finančnej, ako i v nevýrobnej sfére, teda v zdravotníctve, sociálnej sfére, dôchodkovom poistení, v školstve, vo verejnej správe a pod. Moderná ľavica nepokladá zmenu vlastníckych vzťahov za samoúčel a na rozdiel od pravice nie je podľa nej súkromné vlastníctvo jediné, resp. najefektívnejšie. Kritériom účelnosti vlastníckych zmien musí byť (a koniec-koncov, je to jedna z objektívnych tendencií) efektívnosť. Mečiarova privatizácia je zodpovedná za úpadok podnikateľskej sféry, lebo prehliadala toto kritérium a nahradila ho inými ("dobrí podnikatelia mečiarovci" sa iba zriedka ukázali byť dobrými manažérmi a zodpovednými vlastníkmi, ktorí dokázali efektívne spravovať podniky). Pre novú ľavicu je preto dôležitejšie určiť, kto dokáže efektívnejšie spravovať podnik - ak je to štát, nech zostane v rukách štátu, ak iný konkrétny investor, nech mu to odovzdá.
Dôraz na investora
Privatizácia SLSP, VÚB, Investičnej a rozvojovej banky (IRB) je iba poslednou etapou reformy bankového sektora, bez ktorej by bola polovičatá a možno aj neúčinná. Konkrétna politická situácia, v ktorej sa nedá odmyslieť možný návrat Mečiara, resp. mečiarizmu, by mala vládnu koalíciu naopak motivovať, urýchliť všetky tie kroky, ktoré budú ireverzibilné a upevnia nastúpený hospodársky, politický a spoločenský kurz. Je isté, že do SLSP, VÚB, IRB, Slovenskej poisťovne (SP) vstupom die Erste, Intesa BCI, či OTP a iného investora sa už nevrátia pomery, ktoré v nich boli za Kiňu, Gabriela, Vranaja, Melocíka, a ktoré stáli daňových poplatníkov desiatky miliárd. Nová ľavica kladie dôraz na investora: cena je primárna iba vtedy, ak sú investori inak rovnakí (kredibilita investora je zvlášť vo finančnom svete kľúčová, preto sa zatiaľ nedarí odpredať Fondu národného majetku (FNM) Banku Slovakia). Nová ľavica "nakladá" na investora ústavnú zodpovednosť (vlastníctvo zaväzuje), ktorá je konkretizovaná v zákonoch, podzákonných normách, prípadne aj v zmluvách. SDĽ bola časťou médií v ostatnom roku označovaná ako "antireformná". Nech je už zámer akýkoľvek, napríklad nech sa pozitívne odlíši reformnosť vládnej strany, resp. jej predstaviteľov (viď výrok Mikuláša Dzurindu o tom, ako by sa mu ľahko robili reformy, keby bol vo vláde iba on s Ivanom Miklošom!). Je evidentné, že toto označkovanie sa nezakladá na faktoch. Jeho začiatky sa datujú májom 1999, keď údajne SDĽ zodpovedala za kritickú situáciu súvisiacu s vývojom slovenskej koruny. Spor dovozná prirážka (DP) verzus zvýšenie DPH sa od začiatku politizoval a neriešil sa na odbornej úrovni. Pritom expertom bolo zrejmé, že v komplexe opatrení musí byť aj zavedenie dovoznej prirážky - proti boli SDK, SOP i SMK ako aj to, že je potrebné zvýšiť aj dolnú sadzbu DPH, proti čomu bola SDĽ. Inými slovami - všetky "proti" strany sa podpísali na odkladaní druhého balíčka opatrení. Skokové zvýšenie dolnej sadzby DPH zo šesť percent na desať, ktoré presadili pravičiari, sa napokon ukázalo ako škodlivejšie z hľadiska dosahu na kúpyschopný dopyt ako zavedenie DP.
Aspekty integrácie SR
Diferencovanejší postoj k reformám jestvuje aj vnútri ľavicového spektra. Odpor tradičnej ľavice k reformám vychádza z nedostatočného pochopenia nevyhnutnosti prispôsobiť ľavicu novým spoločenským skutočnostiam. Vstup SR do OECD a možnosť vstupu do EÚ sú bezprecedentnými príležitosťami ľavice realizovať modernú sociálno-demokratickú reformnú politiku. Treba si totiž uvedomiť, že OECD ako aj EÚ v posledných piatich až desiatich rokoch do značnej miery formovali práve strany takéhoto zamerania. Ultraliberálne prístupy sa ukázali ako neefektívne z hľadiska riešenia niektorých globálnych, príp. regionálnych otázok (regionálne finančné krízy, globálne ekologické problémy) a dokonca tradičnou ľavicou ostro kritizované bretonwoodské inštitúcie začali hľadať adekvátne regulačné mechanizmy, resp. analogické riešenia. Vstup do OECD a EÚ umožňuje prevziať "hotové" pravidlá, princípy, kódexy a pod., ktoré urýchlia vytvorenie predpokladov pre vyrovnaný hospodársky rast.
Záujmy, záujmové skupiny a úloha štátu
Tradičná ľavica vznikala na kolektivizme ako protiklade k individualizmu. V sociálno-ekonomickej rovine je odrazom tohto antagonizmu kolektívne verzus súkromné vlastníctvo, kolektívne verzus súkromné (individuálne) záujmy. Identifikácia kolektívnych, resp. verejných záujmov sa ukázala zložitá aj v podmienkach tzv. spoločenského vlastníctva, a to v rozpore s mechanickým predpokladom, že keď zanikne súkromné vlastníctvo, zaniknú aj súkromné či individuálne záujmy. Nová ľavica rešpektuje objektívnu existenciu súkromných, skupinových i verejných záujmov. Túto poslednú kategóriu chápe napr. ultraliberálne krídlo pravice iba vo veľmi úzkom vymedzení. Niet pochybností o tom, že nová ľavica musí na najvyšší stupienok záujmov klásť verejný záujem s vedomím toho, že jeho definovanie nie je vždy triviálne. Moderná ľavica sa musí ďalej usilovať minimalizovať konflikty medzi súkromnými, skupinovými a verejnými záujmami a nositeľmi týchto záujmov. To je jedna z kľúčových a nezastupiteľných úloh štátu. V tomto smere štát reguluje podmienky presadzovania jednotlivých druhov záujmov. Tieto podmienky musia umožňovať aj ochranu záujmov "slabších" pred "silnejšími", napríklad jednotlivca pred záujmovými skupinami, a - ako sme už uviedli - presadzovať verejný záujem. V spoločnosti sa čoraz častejšie presadzuje organizovanie záujmov a vznikajú rôzne záujmové organizácie a združenia. Tradičná ľavica podporovala model spolužitia štátu (vlády), odborov a zamestnávateľov - tzv. tripartitu so silným postavením odborov často bezprostredne prepojených na ľavicovú stranu. V niektorých štátoch s dlhodobou vládou sociálnej demokracie narástlo prepojenie vlády s organizáciami vyjadrujúcimi skupinové záujmy do takých rozmerov, že sa to stalo brzdou rozvoja. V postkomunistických štátoch (i keď postavenie odborov je diferencované) je ťažké predpokladať, že by tradeunionizmus dospel do negatívnych rozmerov. Prejavujú sa však iné väzby štátu (vlády) ako i politických strán a záujmových organizácií (skupín), ako sú klientelizmus a korupcia. Ľavica sa musí od takýchto väzieb, resp. praktík principiálne dištancovať. Prečo?
Zväčšovanie priestoru pre korupciu
V prvom rade podrýva korupcia autoritu zákona. Taktiež zakladá sociálne nerovnosti, ktoré sú často podstatne väčšie ako tie, ktoré sú generované legálnymi sociálno-ekonomickými pomermi (napr. mzdovou diferenciáciou, regionálnymi sociálno-ekonomickými rozdielmi). Po tretie, častým dôsledkom korupcie je presadzovanie súkromných, resp. skupinových záujmov v rozpore s verejnými záujmami. Slovenská legislatíva nepozná zákonnú úpravu lobizmu, aká existuje v USA, čím sa priestor pre korupciu zväčšuje. Agendou novej ľavice musí byť preto aktívna podpora všetkých krokov, ktoré budú korupciu obmedzovať. Môže pritom využiť nástroje, ktoré sa postupne formovali v západných štátoch (Dánsko je napríklad štát s najnižším koeficientom korupcie) a ktoré nadobudli kodifikovanú podobu (rôzne konvencie a kódexy v boji s korupciou prijaté na nadnárodnej úrovni - napr. MMF, OECD resp. na národnej úrovni - napr. zákony o konflikte záujmov, o informáciách, etické kódexy vládnutia a pod.). Ľavica by sa nikdy sama nemala dostať do podozrenia z korupcie a vonkoncom by nemala zostať vo vleku pravice pri presadzovaní antikorupčnej politiky. Pokračovanie v ďalšom čísle
