Učiteľské trápenia
Znova sa začal školský rok. Školstvo je jedným z hlavných indikátorov materiálneho a duchovného stavu spoločnosti. Typický zvuk školského zvonenia dnes znie ako poplašná siréna. Má to viac príčin.
Napríklad na materských školách ako učiteľky pôsobia výlučne ženy. To by bolo možno v poriadku. Američania nakrútili komédiu o tom, ako by to vyzeralo, keď túto profesiu vykonával Arnold Schwarzenegger. Lenže je už spoločenskou katastrofou, ak na základných školách pôsobia hádam až dve tretiny žien. Nepochybne, žena má istotne takú istú - ak nie dokonca lepšiu - schopnosť odovzdávať a sprostredkovávať deťom znalosti, ako majú muži. Lenže, základná škola neplní iba úlohu odovzdávať znalosti, mala by aj vychovávať. Deti, aspoň tie, čo pochádzajú z normálne fungujúcich rodín, sú zvyknuté na inú výchovnú úlohu otca a matky. Matka je symbolom lásky a odpúšťania, otec sprostredkovateľ poriadku sveta mimo rodinu. Feminizácia školstva akoby bola narušením tohto prirodzeného poriadku. Okrem hmotného nedostatku sa v školách začína prejavovať čosi ešte horšie - šikana. Pre silnejších začína byť zábavou mučiť a trápiť tých slabších. Určite svoj podiel v tomto nešváre má aj feminizácia školstva. Muž v takýchto prípadoch dokáže zakročiť iným spôsobom, ako by to vedela žena.
Literatúra z predminulého a minulého storočia obsahuje veľa románov a divadelných hier o učiteľoch. Žiaľ, dnes sa iba tu môžeme dozvedieť, ako oni nielen formovali osobnosť detí, ale zohrávali aj významnú úlohu v živote spoločnosti. V oných časoch by vlastne bez učiteľov bola nemysliteľná samotná existencia národa. Mnohé európske národy dodnes existujú len preto, že sa našli učitelia, ktorí mali odvahu naučiť deti spisovnú podobu ich materinského jazyku, učili ich byť hrdými na to, že sú príslušníci svojho národa, hovorili mu pravdu o jeho dejinách.
Úsilie vrátiť učiteľskému povolaniu jeho spoločenský štatút je chvályhodné. Lenže, nepomôže iba zvyšovanie platov či zabezpečenie dôstojného dôchodku. Tu bude treba zmeniť aj stupnicu hodnôt, ktorú má naša súčasná spoločnosť. Pravda, možno človeka, ktorý by to chcel dosiahnuť, označiť iným slovom než utopista či naivný idealista? K tomu, aby dnes ktosi pracoval ako učiteľ, musí mať aspoň trocha týchto vlastností. Mal by mať schopnosť dať deťom nejaký ideál, byť im životným vzorom.
Okrem týchto problémov z nadpozemských výšin má naše školstvo aj tie prízemné a oveľa bolestnejšie. Veľa školských budov sa ocitlo v havarijnom stave, chýbajú tituly učebníc, rodičov základná výbava pre prváčika stojí polovicu priemerného mesačného platu. Moderné učebné pomôcky, počítače s prístupom na internet a ďalšie veci sú iba snom v škole, kde plesnejú steny, pretože nik nemá peniaze na opravu strechy.
U našich západných susedov prebieha zaujímavý spor. V niektorých rodinách nepúšťajú deti do školy, ale chcú ich učiť rodičia. Nepochybne, matka i otec disponujú všetkými znalosťami, ktoré by mal mať absolvent základnej školy. Lenže svoje dieťa oberajú o čosi iné. V škole by malo získať nielen rozličné formy gramotnosti, ale malo by sa naučiť schopnosti nadväzovať kontakt s inými ľuďmi, pohybovať sa v sieti sociálnych vzťahov. To rodičia nikdy dieťa nenaučia, to sa musí naučiť samo. Škola by teda mala byť prípravou na život. Príde niekedy doba, keď školský zvonec bude znieť radostne?
