Môže to byť pamätný i tragický deň
Pozorne sledujúc vývoj v SDĽ prekvapil ma obsah vyhlásenia podpredsedu jej ministerského klubu Pavla Koncoša z 22. júla 2001. V úvode svojho posolstva odmieta paniku vo vnútri SDĽ umelo vyvolávanú viacerými politikmi tejto strany.
Znie to logicky a upokojujúco, ale potom prichádzajú slová, ktoré už nik nepočúva a ktoré sa po troch rokoch pôsobenia ľavicových demokratov v súčasnej koaličnej vláde dostávajú do zvláštneho svetla.
Vývoj veľkým sklamaním
Podľa P. Koncoša by SDĽ mala využiť čas do najbližších parlamentných volieb, aby "pre dobro a v prospech občanov Slovenska urobila všetko, čo bude v jej silách a, pochopiteľne, aj v možnostiach, ohraničených pravo-ľavou koaličnou zostavou... Našou prvoradou povinnosťou bude dôsledne a principiálne presadzovať priority SDĽ, medzi ktoré patrí oživenie slovenskej ekonomiky a tým aj znižovanie nezamestnanosti, rozvoj vzdelania a boj proti kriminalite každého druhu," pokračuje minister pôdohospodárstva. A na záver ma doslova šokoval: "Republiková rada SDĽ rozhodla o konaní 7. zjazdu v pamätný a pre nás významný deň - 17. novembra 2001."
Ľavicoví voliči nemajú krátku pamäť a pre absolútnu väčšinu z nich, ale nielen pre nich, je vývoj po novembri 1989 predovšetkým veľkým sklamaním. Ak sa ani toto elementárne poznanie prostredia ľavicového voliča neodzrkadľuje vo vyhláseniach lídrov SDĽ, 17. november 2001 sa potom naozaj môže stať pamätným a významným dňom. Ale iba pre konzervatívnych politikov, ktorí sa budú tešiť zo zániku ďalšieho socialisticky, či sociálno-demokraticky orientovaného politického subjektu.
Prázdne slová nepomôžu
Po parlamentných voľbách v roku 1998 som ešte rok pôsobil v SDĽ. Ako poslanec NR SR za túto stranu som bol každodenne konfrontovaný slovami voličov typu: "Nerobíte to, chlapci, dobre. Zabúdate na to, čo ste hovorili v predvolebnej kampani." Pri návratoch do straníckej centrály som tieto slová často opakoval, no v tom čase už boli ministri za SDĽ zaslepení mocou a ďalší funkcionári príjemnými pôžitkami, ktoré prináša účasť na vládnutí. Prichádzali neproduktívne konflikty, ďalšie a ďalšie dôvody pre zásadné rozhodnutie, na ktoré som sa nakoniec odhodlal v septembri 1999. Pripúšťam, že môj odchod oslabil preferenčné pozície SDĽ. Dnes už však táto strana zodpovedá výlučne sama za svoj katastrofálny imidž a totálny prepad vo verejnosti. Aj preto si dovolím konštatovať, že jediným východiskom pre ňu je radikálne rozhodnutie, podobné tomu, ktoré som prijal v roku 1999. SDĽ nepomôžu slová o dobre a prospechu pre ľudí, či prázdnych a ničím nenaplnených prioritách.
O dovládnutí do septembra 2002 môžu v SDĽ hovoriť iba tí, čo majú vysoké štátne platy a príbuzných v štátnej správe. Strana by si mal čestne priznať, že nezvládla ľavicové pôsobenie vo vláde, že sa nedokázala vzoprieť Dzurindovej nepripravenosti na vládnutie a Miklošovmu bezhraničnému liberalizmu kosiacemu najmä slabých a chudobných. Len odchodom z vládnej koalície môže získať určitú dôveru verejnosti, pretože dá ľuďom dôkaz, že jej nejde iba o pozície, platy a výhody. Podobné rozhodnutie bolí. Aj mne mohlo byť v SDĽ fantasticky. Dodnes by som bol agentom pre ľudské práva v Štrasburgu, na štátne náklady by som cestoval ako poslanec Parlamentného zhromaždenia Rady Európy po svete a čakal by som za vŕbou, kedy príde môj čas. Ak by SDĽ odišla z vládnej koalície, mnohí prídu o podobné postavenie. Dúfam však, že môj príbeh by mohol naznačovať, že takúto bolesť sa oplatí vydržať.
Autor (1964) je predseda strany SMER
