Ľahký tanec na tráve
Leto je, okrem iného, i časom hudobných festivalov. Víkend po "zablatenej" Pohode patril goa-tranceovým dídžejom z Izraela. Prečo písať práve o tejto tanečnej udalosti v nádhernom prostredí Teplého vrchu, niekoľko kilometrov od Rimavskej Soboty, poviete si. Pretože, hoci obľuba tohto hudobného štýlu vo svete neustále rastie, na Slovensku je ozajstných "trancerov" len veľmi málo.
A pretože na Teplom vrchu neďaleko Slizkého sa organizátorom podarilo zorganizovať napriek rastúcej nepopularite tzv. illegal parties už druhý ročník tohto festivalu.
Slizké a žltá maringotka
Cesta na miesto činu bola naozaj strastiplná. Dostať sa do Rimavskej Soboty vlakom je ako cestovať Braniskom na ulite slimáka. Stopovať pod Muráňom sa takisto neodporúča, ak chcete stihnúť aspoň záverečný osviežujúci kúsok melónu. Ostával nám teda autobus, no z Popradu tam každý deň mieri len jeden. Neznesiteľná horúčava, nervózni, bojachtiví cestujúci pechoriaci sa nielen o miesta na sedenie, no i o batožinový priestor, piati ľudia funiaci vám za golier už aj tak spoteného trička, nekonečné zákruty točiace každým priemerným žalúdkom, a k tomu naozaj "sladký" šofér, ktorý zbordovel aj vďaka odloženému detskému kočiariku v kufri. Čakal nás prekrásny víkend.
Keď sme sa "vylodili", z Popradu sa na akcii zúčastnilo asi tridsať ľudí, v malebnej obci Slizké bolo už z diaľky počuť hudbu. Po niekoľkominútovej chôdzi sa pred nami rozprestrel prírodný, trávnatý amfiteáter. Na svahu už kvitli klasické i moderné iglu-stany, papierové farebné lysohlávky a rozmanité masky. Čelu malého údolia dominoval farebný prístrešok pre dídžejov.
Vtedy som pochopila azda najdôležitejší rozdiel medzi týmto štýlom, dá sa povedať i kultúrou, a dnes čoraz agresívnejším populárnym technom. V prírode vás baví dídžej, ktorý nie je ukrytý na tmavom piedestále. Tranceový dídžej vám hľadí priamo do očí, vidíte jeho úsmev, pot na čele, môžete sa ho dotknúť. Nie je to V.I.P. prízrak, býva v neďalekom stane a popíja pivko z plastikového pohára, sediac v tráve pred žltou maringotkou, z ktorej sa na dva dni stal bufet. Ráno ho stretnete pri cisterne s vodou strapatého, s kefkou v ruke.
Tanec, kaktusy a hviezdy nad hlavou
Osídlili sme malý vŕšok a na horizonte sledovali západ slnka bez pre Tatrancov neodmysliteľnej kulisy Vysokých Tatier. Nekonečná rovina, pomaly sa rozhorievajúce vatry na svahoch amfiteátra, krikľavé meter vysoké hubičky a duniaca hudba, ktorá roztriasla i zem pod spacákmi. Nečudo, že jedinou prirodzenou nástrahou v tomto kúsku lona prírody boli len nepríjemné, v tme svojou bledosťou svietiace kaktusy a hluchý hmyz.
Pred polnocou sa už tancovalo. Poskakujúce obrysy postáv boli okrem maličkej rovinky v údolí i všade na svahoch. Len tak v tme, alebo pri ohňoch. Žongléri, ľudia v maskách či v indiánskych svietiacich čelenkách s perami. Časom pribúdalo prístreškov s plachtami natiahnutými na drevených koloch, ornamentmi a vodnými fajkami.
Nikdy predtým som na trance-akcii nebola. Na Teplom Vrchu som prvú noc len pozorne "čumakovala". Po chvíľke tanca som sa vybrala na obchôdzku. Okrem maringotky-bufetu tu bol veľký vojenský stan s občerstvením a chutným gulášom. Neďaleko stálo indiánske típí s príjemnou vôňou a veľkým výberom čiernych a zelených čajov. Nebolo tu miesto na sedenie či ležanie, ako to vo festivalových čajovničkách býva zvykom. Svoje fajočky a vybraný čajík si každý koštoval pri stane či blkotajúcom ohni.
Vrátila som sa na parket. Nálada bola skvelá, dídžej púšťajúci hudbu z cédečiek žiaril spokojnosťou. Neubránila som sa myšlienke, že i tanec týchto ľudí je, v porovnaní s techno tanečníkmi, iný, akýsi ľahší. Možno je to pre trávnatý terén. Farebný tancujúci dav akoby si tu len tak veselo hopkal, milo poskakoval. I hviezdnatá obloha nad našimi hlavami priniesla do mojej mysle neodbytný pocit ľahkosti. Keď prišiel východ slnka, slnečné lúče ešte viac rozjasnili tváre najvytrvalejších tanečníkov. Žltá guľa vliala novú energiu aj do zvoniacej rolničky, ktorú mal celú noc na členku chlapec nápadne pripomínajúci Ježiša Krista.
Nie je ničím nezvyčajným tancovať bosý. A ak chcete, dídžej bude hrať až do poobedia. To znamená, že nadránom a predpoludním si môžete pospať na slniečku a bezstarostne hopkať ďalej.
Záhada menom goa trance
Ak si goa trance stále neviete predstaviť, tu je troška teórie. Štýl trance je psychedelickejším, optimistickejším a zvukovo bohatším synonymom techna. Uspokojuje tých tanečníkov, ktorí techno považujú za priveľmi drsné a house za priveľmi pomalý. Skladby sú zvukovo starostlivo vygradované. Undergroundové tranceové hnutie je spojené so spirituálnymi motívmi, rozširovaním vedomia a návratom k rituálnym tancom predkov.
Prvotný jemný trance sa vo veľkej miere hral v Nemecku, no vždy ho "robili" i ľudia z iných európskych krajín, zo Spojených štátov, Austrálie, či Japonska. Pred niekoľkými rokmi si veľkú popularitu získal štýl goa trance.
Pojem goa nezahŕňa domorodých autorov hudby, ale prímorské indické mestečko Goa ležiace 400 kilometrov južne od Bombaja, ktoré má veľmi príjemné klimatické podmienky a prekrásne pláže. Rovnako ako Ibiza, stalo sa populárnym miestom pre mladých Britov, ktorí tu okrem povaľovania robia i "parties". Čaro tohto miesta pomohlo narodeniu novej odrody tranceovej hudby vyznačujúcej sa kaleidoskopickosťou, prúdiacimi syntetizátorovými "leteckými" zvukmi, analógovými chuťovkami, príležitostnými prvkami exotických nástrojov (napr. Digeridoo) a nasamplovanými psychedelickými bzukmi a zvukmi, ktoré niekedy zatieňujú samotný, zvyčajne štvorštvrťový a veľmi rýchly beat. Ďalším dnes populárnym štýlom je melodický, sladký, pomalý, idylický trance, nazývaný striedavo epic trance, melodic trance a dream trance.
Otvor ústa, dám ti… hubičku
Dôvodom, prečo sa podobné hudobné akcie v Česku i na Slovensku zakazujú, sú drogy. Málokedy to však ľudia, ktorí starostlivo pripravené a zaplatené podujatie prídu rozohnať, povedia nahlas. Najčastejšou výhovorkou býva hluk, špina. Ekológovia začnú zrazu rásť ako huby po daždi. Tieto lesné "posedenia" však drogovými príšerami v žiadnom prípade nie sú.
Na Teplom Vrchu som videla len ľudí, ktorí sa usmievali. Niekto si, aby vydržal tancovať celú noc, kúpil v lekárni guaranu, niekto si hopsal so svojou fajočkou v ruke, iní si v lese nazbierali lysohlávky - huby, ktoré spôsobujú stav eufórie, smie-chu, pohody, zhovorčivosti a pri väčších dávkach zrakové ilúzie a deformácie zvukov. Na čiernom trhu sa táto hubička, ktorú Indiáni už stáročia používajú na kultové účely, nevyskytuje. Miesta na Morave a na Slovensku, najmä lesy okolo Starej Ľubovne, kde lysohlávka rastie, poznajú len zasvätení ľudia a jej užívanie sa považuje za rituál.
Všimnite si, žiaden paradox, priama úmera. V lone prírody si ľudia okrem piva, nikotínu a z domu privezených paštét a konzerv dobíjali svoje baterky plodmi matky Zeme. Trance je psychedelická hudba a zážitky tohto typu si ľudia "zariadia", aj ak užijú trip, teda lysergamid, derivát kyseliny lysergovej - LSD. Tvrdú chémiu by ste však na Teplom Vrchu hľadali márne.
Hurá do snehu!
Aj na konci nášho pobytu som pozorovala rozdiely s inými typmi hudobných "mecheche" pod širákom. Tráva zostala zeleným kobercom, neutopila sa v mori odpadkov. Nevidela som žiadnu opitú postavu. Nebola som svedkom žiadneho násilného incidentu. Žiadne z mojich priateliek neopaľoval niekto, koho by samé nevyprovokovali. Nikto nič nestratil. Nikto nezablúdil. Nikto sa nezranil. Jedinou chybou, ktorú usporiadatelia urobili teraz i minulý rok, bola primalá cisterna na vodu. V nedeľu ráno sa voda jednoducho minula, a tak sa naše telá v neznesiteľnej horúčave lepili potom. O dvoch verejných záchodoch som po prvýkrát počula až doma.
Party bus, ktorý nás mal odviezť z divočiny do Rimavskej Soboty k "spasiteľke" SAD a odchádzať každú hodinu, prišiel neočakávane a len raz. No a neboli by sme na Slovensku, keby si podnikavý šofér, ktorý nás do jamy levovej viezol zadarmo, nepýtal na spiatočnej ceste peniaze. Ešteže mal zlaté srdce a neborákov stopárov, ktorí sa domov vracali s prázdnymi vreckami, veľkoryso zviezol zadarmo.
Epilógom je azda fakt, že izraelskí dídžeji, ktorí nás výborne bavili na Teplom Vrchu, v nasledujúcich týždňoch prešli ešte kluby a čajovne v Banskej Bystrici, Bratislave a ich záverečnou bodkou bolo Koloseum v Rimavskej Sobote. Držím palce snu usporiadateľov urobiť podobnú tancovačku v zime, kde stany vystriedajú eskimácke iglu.
Autorka (1977) je novinárka
