Dobrá správa pre funkcionárov
Všetko nasvedčuje tomu, že z jednej z najsvätejších priorít niekdajších bicyklistov a terajších autobusárov, reformy verejnej správy, nič nebude. Ak za ňu nepovažujeme vyhlásené voľby do regionálnych parlamentov, kompetenčne bezvýznamných, poskytujúcich však pár príjemných miest pre stredné stranícke aparáty. EÚ podľa všetkého postačuje aj to.
Je symptomatické, že reforme verejnej správy /RVS/ sa v politickej agende ostatných rokov venoval taký obrovský priestor. Neboli dôležité kvalita a charakter života jednotlivca a spoločenstva, ale niekoľko vonkajších znakov usporiadania tohto života. Ešte horšie je, že aj v rámci tejto agendy suverénne viedli dve formálne stránky RVS: počet a sídla vyšších územných celkov (VÚC), inak povedané územno-správne členenie. Rozhodnutie parlamentu zo 4. júna a spôsob, akým vášnivé diskusie o územno-správnom členení ukončilo, pritom možno spôsobí rozpad pôvodnej vlády a odchod SMK.
Svojrázne dedičstvo z roku 1996
Niekedy ale môže byť dôležitá aj forma. Nemali by sme zabudnúť na to, že upätosť na územno-správne členenie v nemalej miere korení v Mečiarovom voluntaristickom "riešení" problému v roku 1996. Vtedy vzniklo osem krajov namiesto štyroch a 79 okresov namiesto 36. Toto členenie svojvoľne, bez zohľadnenia historických, národopisných a geografických kritérií, presúvalo územia z jedného okresu do druhého a vytváralo nové celky. Najdôležitejším kritériom bolo dostať Maďarov do čo možno najnevýhodnejšieho postavenia v rámci nových územných celkov. Ďalej vytvoriť čo možno najpriaznivejšie podmienky pre voličov HZDS a taktiež vytvoriť čo možno najviac nových funkcionárskych miest pre Hnutie.
Išlo teda o členenie nelogické, diskriminačné a protimaďarské. O tomto fakte sa ani slovkom nezmienil jednohlasný chór odsudzujúci SMK za jej presadzovanie novej "maďarskej" župy. Čo zaráža najviac, je tvrdohlavé lipnutie SDĽ na tomto členení. O dôvodoch môžeme špekulovať, ale argument o ekonomickej výhodnosti varianty 8+8 znel veľmi, veľmi nepresvedčivo.
Decentralizácia?!
Údajným cieľom RVS by malo byť "priblíženie verejnej správy k občanovi", ako to nespočetne veľakrát pateticky deklarovala pravica. O tomto vznešenom cieli sotva možno pochybovať. Lenže o veciach verejných v kapitalistickej spoločnosti nerozhoduje v prvom rade občan, ale veľký kapitál a (predovšetkým) finančné trhy. Toto je hlboké nedorozumenie.
No predsa, o vyšší stupeň samosprávnosti sa oplatí stáť. Druhým hlbokým nedorozumením, prezentovaným ľuďmi z okruhu SDĽ, bolo tvrdenie, že načo toľko kriku okolo decentralizácie, veď aj v samosprávach sa kradne a často vo veľkom, čo sa len stane, keď dostanú vyššie kompetencie. Tu nám pomôže iba občianska aktivita, záujem o veci verejné, angažovanosť a odhodlanosť brániť si svoje záujmy pomocou petícií, demonštrácií atď. A určite je ľahšie bojovať proti skorumpovaným poslancom napríklad doma vo Svidníku ako cestovať kvôli každej maličkosti do Bratislavy či Prešova.
Žial, nevidím veľa dôvodov domnievať sa, že štátna správa bude pri rokovaniach o odovzdávaní kompetencií príliš veľkorysá. Najpravdepodobnejšie sú nejaké kozmetické úpravy, ktoré sa označia za obrovský pokrok, za čo nás Brusel určite vrelo pochváli. A môžu nasledovať najformálnejšie voľby v histórii SR, voľby do regionálnych parlamentov.
Fantastické úvahy
Pritom terajšia štátna správa je azda najväčšia a najbyrokratickejšia v našich dejinách. Na rozdiel od obecných a mestských zastupiteľstiev sa funkcionári okresných a krajských úradov (o ministerstvách nehovoriac) nevolia a spolu s represívnymi, ozbrojenými zložkami a súdmi vytvárajú štátnu mašinériu.
Je na zamyslenie, načo vôbec štátnu správu v terajšej forme potrebujeme. Nebolo by spravodlivejšie a jednoduchšie nahradiť ju samosprávnymi orgánmi v plnom rozsahu, na všetkých stupňoch, od obce cez regióny až po centrum? Nižší úradníci štátnej správy by sa presunuli do servisného aparátu zastupiteľstiev, ktoré by naozaj slúžili všetkým občanom. Pracovníci servisných aparátov by mali mať rovnaké práva a povinnosti ako všetci ostatní pracujúci, bez nezmyselných a diskriminujúcich zákonov o štátnej a verejnej službe. Úrady, kde sú zvlášť veľké návaly a čakacie lehoty, ako napr. katastrálne, by sa personálne a technicky posilnili, a našli by si na nich prácu tisíce súčasných nezamestnaných. Veď účtovníctvo a evidencia azda nevyžaduje také špecifické vzdelanie, ktoré by sa nedalo doplniť na niekoľkomesačných zaškolovacích kurzoch. Činnosť zastupiteľstiev by mala byť v plnom rozsahu kontrolovateľná občanmi zdola, bez obchodných tajomstiev a tajných zmlúv.
Aj vám sa to javí ako rozprávka? Snívať je však nielen pekné, ale niekedy aj užitočné.
Autor (1970) je publicista
