Americký pohľad na históriu
Hollywood pripravil vo svojej dielni ďalší veľkofilm, čím bezpochyby potešil všetkých priaznivcov amerických komerčných filmových hitov. Reklamná mašinéria, ktorá, prirodzene, vzápätí nasledovala, pritiahla do kinosál po celom svete tisíce nedočkavých konzumentov túžiacich opäť vzhliadnuť ďalších neohrozených amerických hrdinov v akcii.
Film Pearl Harbor nám ponúka pohľad na maličký výsek americkej histórie z obdobia Druhej svetovej vojny, a to na pozadí štandardného hollywoodskeho romantického príbehu. Ako už býva zvykom, americkí filmoví tvorcovia dokážu zázračne narábať s ľudskými emóciami a ani tento film nie je výnimkou. Šťavnato vykreslená japonská agresia, tisícky nevinných amerických obetí, s enormným pátosom prednesená reč amerického prezidenta vyzývajúca na boj celý americký ľud - to všetko sprevádzané typickou romantickou hudbou, ktorá veľmi efektívne stupňuje emocionálne vytŕženie diváka. Nechýbajú ani hrdinské kúsky amerických pilotov, sympatické prejavy ich priateľstva, lásky a podobné, už klasické prejavy hollywoodskych filmov.
O čom už film nehovoril
Americkí filmoví tvorcovia spravili všetko pre to, aby opäť raz urobili z Ameriky nevinnú obeť cudzej agresie, ktorá napriek všetkým krivdám na nej spáchaných s neoblomnou vervou bráni svoju česť a trestá nespravodlivých. O kontexte, motívoch a pozadí japonského útoku na Havajské ostrovy film, prirodzene, takmer nič nehovorí. Zato máme možnosť vidieť strašné, priam obludné utrpenie troch tisícok amerických námorníkov, ktorých tento film chvíľkami vykresľuje ako skupinku nevinných, bezbranných civilistov.
Nemožno pochybovať o tom, že Japonsko bolo naozaj agresorom, no dôsledky, aké mala táto agresia pre Japoncov, nám už tento film neukáže. Keby sme porovnali tritisíc obetí japonského útoku na Pearl Harbor a tri generácie civilných obetí atómového útoku Ameriky na Japonsko, asi by sympatizujúce pocity divákov v kinosále voči americkým "mierotvorcom" neboli také presvedčivé. Je však minimálne pravdepodobné, že množstvo ľudí by tento americký revanš - čiže totálne vyhladenie Hirošimy a Nagasaki - považovalo za adekvátny a nemožno im to zazlievať. Množstvo negatívnej energie, ktoré voči svojim nepriateľom dokáže u divákov vyprodukovať americký film, je vskutku ohromné.
História cez americké okuliare
Možno sa niekomu zdá byť mierne nespravodlivé, že sa o pár tisíckach amerických obetí Druhej svetovej vojny nakrútil trojhodinový komerčný veľkofilm, zatiaľ čo o neskutočnej japonskej tragédii po americkom atómovom útoku iba zopár dokumentárnych šotov. Ale tak to už vo svete býva. Hollywoodske filmy sú v komerčnom svete absolútne dominantné, a tak väčšina divákov, nezainteresovaných v histórii, začína vidieť históriu cez americké okuliare. A tie nám nikdy neponúknu trojhodinové veľkofilmy o americkej agresii voči Guatemale, o americkej podpore In-donézie pri vyhladzovaní Východného Timoru, či o iných amerických vojnových zločinoch.
Môže nás len upokojovať, že tak ako väčšina amerických filmov, i Pearl Harbor zanechá dojem v divákovi maximálne na pár minút po ukončení záverečnej zvučky. Predsa je teda možnosť ponechať si vlastnú mienku o histórii a nepodliehať americkej filmovej manipulácii. Do akej miery je však táto možnosť reálna pre ľudí, ktorí nemajú dôvod zaoberať sa historickými a politickými faktmi podrobnejšie a ktorých je drvivá väčšina, je však naozaj otázne.
Autor (1979) je študent filozofie na FiF UK a politológie na UMB
