Boj dobra a zla je zápasom ľudomilnosti so sebectvom

Kniha Artura Pérez-Revertea Klub Dumas, na základe ktorej ste nakrútili zatiaľ posledné dielo Deviata brána, sa končí slovami: "Každý čitateľ má takého diabla, akého si zaslúžil." Akého diabla ste si zaslúžili vy, keď ste čítali ten príbeh? - Ja v diabla neverím.
Počet zobrazení: 1592

Roman Polański, svetový režisér poľského pôvodu

Malý, nosatý, so živými pohybmi a prešedivelou hrivou. Usŕkal z čaju naproti nám v nóbl reštaurácii varšavského hotela Bristol, kým štatisti obedovali z keteringu guláš alebo párky na odkladišti jednej zo železničných staníc. V hlavnom meste našich susedov Roman Polański totiž nakrúcal film Pianista. Ide o poľsko-nemecko-francúzsko -britskú produkciu. Autorom scenára je Ronald Harwood, hlavnú úlohu hrá Adrien Brody, známy z diel Tenká červená línia a Vražedné leto. Scénografiu tvorí nositeľ Oscara za Schindlerov zoznam Allan Starsky. Dielo vzniká v anglickej jazykovej verzii.

Roman Polański sa narodil ako Raimund Liebling 11. augusta 1933 v Paríži. Rodina sa vrátila do Poľska, keď mal tri roky. Otec Ryszard, poľský Žid, maliar a výrobca umelej hmoty, zomrel v roku 1984 na rakovinu. Matka Bula, rodená Katzová, ruská položidovka, opustila prvého manžela pre Romanovho otca. Zomrela tehotná v štvrtom mesiaci v osvienčimskej plynovej komore. S prvou ženou, herečkou Barbarou Lassovou sa Polański rozviedol v roku 1959, druhú, herečku Sharon Tateovú v deviatom mesiaci tehotenstva v roku 1969 zavraždila kultová skupina Charlesa Mansona. Neskôr nadviazal vzťah s pätnásťročnou herečkou Nastassjou Kinskou. V roku 1978 sa po odsúdení za styk s trinásťročnou stal francúzskym občanom. V roku 1989 si vzal herečku Emmanuelle Seignerovú, s ktorou má dcéru Morgane a syna Elvisa. O film sa začal zaujímať po úteku z krakovského geta, keď chodil do vidieckych kín na nemecké filmy. Už vtedy vyhlásil, že chce byť „americkým režisérom“. Ako trinásťročný sa stal hercom a dlho pôsobil v divadle aj filme zároveň. Herecky zaujal v snímkach Nepozvaní hostia (1954), Čo povie žena (1958) a Nevinní čarodejníci (1960). Vyštudoval Filmovú školu v Lodźi. Režijnú tvorbu začal v roku 1958 krátkymi filmami, za ktoré získal viaceré medzinárodné ocenenia (1958: Zločin, Rozkrútime zábavu, Dvaja muži a skriňa, 1959: Keď padajú anjeli, 1961: Tučný a chudý, 1962: Šibali, 1963: Najkrajšie podvody sveta). Ako režisér hraných filmov v roku 1962 úspešne debutoval psychologickou drámou troch ľudí, prvým poľským, nie vojnovým filmom Nôž vo vode (Nóż wo wodzie), ktorý nominovali na Oscara a za ktorý získal cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Po chladnom prijatí kritikou z Poľska emigroval. Postupne pracoval vo Francúzsku, USA, Veľkej Británii. Z filmov: Hnus (Repulsion,1965, Strieborný medveď na Berlinnale), Slepá ulička (Cul-de-sac, 1966, Zlatý medveď), Ples upírov (The Dance of the Vampires, 1967) - paródia na horor, v ktorej hral hlavnú úlohu po boku manželky Sharon Tateovej, Rosemaryino dieťa (Rosemary`s Baby, 1968), Mackbeth (1971), Čo? (Che? 1972), Čínska štvrť (Chinatown, 1974) - americký detektívny film, Tess (1979) - sfilmovaný román Thomasa Hardyho Tess z d`Ubbervillu vo francúzsko-anglickej koprodukcii, Piráti (Pirates, 1986), Horúčkovité pátranie (Frantic, 1988), Trpký mesiac (Bitter Moon, 1992). Viaceré získali nominácie na Oscara v rozličných kategóriách. Bol producentom dlhometrážneho anketového filmu Jackie Stewart: Víkend šampióna (1971), ktorý nakrútil F. Simon počas automobilových pretekov v Monte Carlo. Vo filme Nájomník (Le locateur, 1976) Polański učinkoval v hlavnej mužskej role. Od začiatkov pracoval s najväčšími hviezdami - Catherine Deneuveovou, Jackom Nicholsonom, Nastassjou Kinskou, Isabelle Adjaniovou, Faye Dunawayovou. Z času na čas režíruje aj v divadle. Je členom Francúzskej akadémie.

Kniha Artura Pérez-Revertea Klub Dumas, na základe ktorej ste nakrútili zatiaľ posledné dielo Deviata brána, sa končí slovami: "Každý čitateľ má takého diabla, akého si zaslúžil." Akého diabla ste si zaslúžili vy, keď ste čítali ten príbeh?

- Ja v diabla neverím.

Keď neveríte, prečo o ňom robíte filmy?

- Vy veríte v upírov? Súhlasíte, že o nich robím filmy? Potom sa nečudujte, že sa zaoberám aj diablom. Sú to, jednoducho, dobré námety pre kino. Vysvetliť, prečo to tak je, neprichodí na stránkach inteligentného časopisu.

Čo vás na tom príbehu okrem diabla lákalo?

- Keď svoju osemročnú dcérku beriem do lunaparku, vždy chce najprv navštíviť jazdu hrôzy v strašidelnom zámku. Prečo sa rada bojí? Prečo sa deťom najviac páčia kruté rozprávky? Odkazujem vás na známe štúdie Bruna Bettelheima.

Film pracuje na osnove "príbeh v príbehu". Vyhodili ste podstatnú časť fabule Pérez-Revertea - všetky odkazy na Dumasových Troch mušketierov. Prečo?

- Pre vás to bolo podstatné, pre mňa nie až tak. Pravdou je, že som čosi musel obetovať. Vzhľadom na dĺžku prózy som sa obmedzil iba na jednu tému. Film si vyžaduje oveľa prísnejšiu dramaturgiu ako román, kde sa môže objaviť veľa odbočení a dvetisíc postáv. Priveľké množstvo motívov vo filme by bolo neúnosné.

Dumasovský motív tvorí ironický odstup. Je krivým zrkadlom, kde sa odráža osud hlavného hrdinu, súčasného d´Artagnana - Corsa. Prečo ste zvolili vážny tón?

- To sa vám len zdá. Z pohľadu iných je Deviata brána humorná a ironická. Pérez-Reverte bol po zhliadnutí filmu spokojný. Tvrdil, že vyjadruje duch príbehu a že ide o najlepšie prenesenie jeho predlohy na plátno. Ostatné adaptácie, hoci Učiteľa šermu Pedra Oleia a Územie Komančov Gerarda Herreroa, považuje za nevydarené.

Pohnútky konania hrdinov Klubu Dumas sú literárne. Zabíjajú a snujú úklady z lásky ku knihám. V Deviatej bráne sa zabíja z lásky k Satanovi. Čo je také príťažlivé na zle?

- Satan či diabol je výmyslom mytológie, v našom prípade kresťanskej. Na rozdiel od anjelov, ktorí sú rovnako fiktívnymi mytologickými postavami, je zaujímavejší, oveľa vzrušujúcejší. Anjeli sú nudní. Poznáte vtipy o dušiach, ktoré sa otravujú v raji a skvelo sa bavia v pekle? Deviata brána je len rozprávkou. V takej konvencii ju aj podávam. Vážny film o diablovi, ani vážny film o upíroch by som nikdy nerobil. Veď ako?!

Pred tridsiatimi rokmi ste taký nakrútili...

- Rosemaryino dieťa je, pravda, vážny film. Jednako som v ňom ponechal možnosť ďalšej interpretácie. Dieťa hrdinky nikdy nevidíme. Poznáme iba jej nočné mory, ktoré môžu nasvedčovať tomu, že Rosemary je schizofrenička. Hoci kričí, že sa jej diabol neprisnil, že sa to naozaj stalo, do konca nevieme, čo je skutočnosťou a čo hra jej obrazotvornosti.

Znamená záverečné otvorenie deviatej brány Johnnym Deppom to isté, čo Rosemaryino pritúlenie sa k prsiam antikrista?

- Neviem. Nemal som takú spojitosť. Keď však tak hovoríte, čosi na tom môže byť. Viete, nerád vysvetľujem svoje filmy. Ja robím filmy. Ľudia sa na ne dívajú. A buď sa im páčia, alebo nie.

V Plese upírov sa zabíjači prízrakov sami stávajú vlkodlakmi. Trelkowsky v príbehu emigranta Nájomník sa mení na ženu. Akou premenou prechádza Corso v Deviatej bráne?

- Krajný materialista, ktorý pohŕda metafyzikou, sa začína zaujímať o svet duchov. Na konci objavuje, že jestvuje čosi nadreálne. Zvedavosť ho núti stretnúť sa s diablom. Corso si uvedomí, že za voľbu takého druhu sa platí. Vysvetľovať ďalej netreba. Mýtické faustovské korene v našej kultúre pozná každý.

Magnetom priťahujúcim osud vašich hrdinov je mučivý pocit viny. Corso nemá na svedomí nič. Jednako padá do klepca. Prečo?

- Lebo má takú vôľu. Ženie ho nie to, čo je jeho chybou. Iba zvedavosť. Ale, ako vieme, zvedavosť je prvým krokom do pekiel.

Také poučenie plynie z tejto bájky?

- Tradičné poučenie vedie k potvrdeniu dobra. Ja sa však k týmto konvenciám predsa nemusím hlásiť, nie? Nazdávate sa, že po uzretí filmu začnú ľudia veriť v diabla? Som presvedčený, že nie. Deviata brána je ľahký film. Neobsahuje hlbší, filozofický rozmer. Podobá sa hociktorému inému súčasnému dielu. Azda má o čosi odlišnejší štýl, no nenesie nijaké významné poslanie. Predtým som režíroval drámu s oveľa vážnejším myšlienkovým nábojom Smrť a dievča. Išlo o otázku pomsty nad trýzniteľom, keď sa karta obráti. Byť rovnaký, alebo je horšie nechať ho žiť? Jednoducho, netreba vždy pracovať na plné obrátky. Ak mám čo povedať, poviem. Ak nie, siahnem po čomsi ľahšom prinášajúcom mojim divákom chvíle rozptýlenia.

Ako si vykladáte myšlienku z románu Péreza-Revertea, kde jeden z hrdinov vraví: "Diabol je strasťou Boha"?

- Pérez-Reverte má veľa trblietavých postrehov. Môžem vám dať jeho telefónne číslo. Je novinár a s chuťou vám všetko objasní.

Nepýtam sa, čo mal autor na mysli, iba čo zišlo Romanovi Polańskemu na um, keď čítal taký názor.

- Zišlo mi na um, že môže vzniknúť dobrý film. Neanalyzujem ako vy. Nezaujíma ma to. Navyše ma to nudí. Som režisér. Nadchýňa ma práca s hercami. Všetko ostatné je druhoradé. Keď idem na pľac, snívam o nakrútení takej scény, akú by som chcel ako divák vidieť v kine. Naopak, otázky, ktoré mi kladiete, ma nútia rozoberať text. Ja som však takú podrobnú analýzu nikdy nepotreboval, ani nepotrebujem.

Podľa čoho sa rozhodujete, či text, ktorý čítate, možno sfilmovať?

- Keď vidíte pekné dievča, uvažujete, prečo sa vo vás rodí túžba vyspať sa s ňou? Analyzujete ten stav? Týka sa vás, že ste pre farbu jej vlasov alebo dĺžke nôh stratili hlavu? V reštaurácii si tiež vyberáte, na čo máte práve chuť. Nik sa nepýta, prečo ste si objednali mäso alebo vegetariánske jedlo. Čítam knihu či zmienku v časopise a cítim, že by som sa do toho chcel pustiť, že by som chcel na ten námet napísať scenár alebo nie. Môžete s tým nesúhlasiť.

Hovorí vám čosi veta: "Boh a diabol mohli byť rovnakou osobou, lež každý si ju vyložil po svojom"?

- Bol by som pyšný, keby som ju vymyslel. Ale nevymyslel som. Ani som ten aforizmus Pérez-Revertea vo filme nepoužil. Som materialista. V najlepšom prípade by som sa mohol nazvať agnostikom. Náboženstvá, vrátane židovského, pokladám za osobitú ideológiu. Keď sa z odstupu pozriete na totality - fašizmus a komunizmus, spozorujete, že nadobúdajú podobu náboženského fanatizmu. Sú rozvinutím židovsko-kresťanských rituálov. Večný prvok týchto mytológií tvorí zápas boha a diabla. V niektorých východných náboženstvách sú oba póly - božský a diabolský - neustále a rovnoprávne. Podľa mňa, v ľudskej povahe jestvuje čosi také, ako dobro a zlo. Možno ich nazvať ľudomilnosťou a sebectvom. Tie sily, akoby mytologické sily, zápasia medzi sebou. Zatiaľ víťazí dobro. V opačnom prípade by náš druh už nebol na Zemi.

Podlieha dobro a zlo ľudskej vôli?

- Nie veľmi. Ak zavrhneme mytologické myslenie, ukáže sa, že človek sa, podobne ako iné živočíchy, zaoberá bojom o proteíny. Dobývaním potravy zabezpečuje trvanie druhu. V globálnej perspektíve platí iba to. Keď ochoriete na chrípku, tiež bojujete. Ibaže s vírusmi, pre ktoré sú proteínmi bunky vášho tela.

A čo rozum? Duša? Schopnosť prežívať vyššie city, ktoré človeku zabezpečujú odlišné postavenie v živočíšnej ríši?

- Čím viac buniek organizmus obsahuje, tým je zložitejší. Sme organizmami dosť zložitými. Avšak pohnútky nášho konania sú jednoduché. Ide o zachovanie a rozvoj druhu. O nič viac. Taká je skutočnosť.

Aj holokaust a ďalšie zločiny, s ktorými ste sa v živote stretli, vnímate v týchto kategóriách?

- To je čosi iné. Prejavy zla v individuálnej miere ťažko zovšeobecňovať. Azda preto, že ľudská vynachádzavosť pri vymýšľaní utrpenia druhým je nevyčerpateľná.

Dnes pracujete v Európe. Čo si myslíte o Hollywoode?

- Voľakedy bývalo tak, že hoci film nemal komerčný úspech, ale získaval ocenenia či panovalo presvedčenie, že je dobrý, prijímali ho a všetci v štúdiu boli spokojní. Celé štúdio, všetci chodili na predpremiérové premietania a každý úspech ich opájal pýchou. Teraz platí iba dolár, aj to s mnohými nulami. Nikoho nezaujímajú filmy, ktoré zarábajú na seba a prinášajú okrajový zisk. Všetci chcú zlatú baňu.

Poznáte to z vlastnej skúsenosti?

- Pred vyše desiatimi rokmi som napísal najlepšiu z doterajších adaptácií - podľa Bulgakovovho Majstra a Margaréty. Po páde Berlínskeho múru mi však Warner Brothers projekt zamietol ako pridrahý. Bol to dobrý scenár. Až natoľko, že mi mnohí radia, aby som sa k nemu vrátil.

Vrátite sa?

- Je trocha neskoro. Moskva opísaná v knihe zanikla. Aj sovietsky socializmus. Aspoňže po ňom neostala taká škvrna ako po nacizme.

Spomínali ste úspech. Dá sa vo filmovej produkcii dosahovať aj mimo Hollywoodu?

- Filmový priemysel ovláda a kontroluje neustále Hollywood. Ba aj v Spojených štátoch ťažko získať úspech, nieto ešte pôsobiť na diaľku z Paríža. Dnes je z 99 percent miestom deja USA alebo vesmír.

Je teda návrat k surovosti, ponúknutý dánskymi režisérmi v manifeste Dogma receptom na súčasné kino?

- Aká tam surovosť? Na čom sa zakladá? Na tom, že sa chveje kamera? Podľa mňa svedčí o umeleckej frustrácii, o neschopnosti nakrútiť poriadny film. Čo navrhuje Trier a jeho kolegovia? Aby sme sa vyhli efektom a technológii americkej kinematografie. Namiesto toho však ponúkajú svoje efekty: drsný zvuk, prirodzené svetlo, kameru z ruky. Je to rovnaká konvencia ako voľba čierno-bielych záberov. Ďalší trik. Prečo má byť zaujímavejší videozáznam? Preto, že zle vidieť? Z pohľadu podávaného príbehu má význam rozprávanie, nie štylizácia. Režisér musí mať čo povedať a je dobré, ak sa pri artikulácii nezajakáva.

Kto sa dnes v kine nezajakáva?

- Fúra filmárov. Videli ste Lynchov Jednoduchý príbeh? Je to film namierený proti Hollywoodu. Napriek tomu v ňom necítiť frustráciu. Ani nenávisť. Pozrite si Wendersov Buena Vista Social Club. Nádherný film nepodriadený nijakým dogmatickým predpisom. Viete si prestaviť, že by Lynch alebo Wenders podpisovali teraz voľajaké manifesty? Že by si navzájom odovzdávali diplomy? Svedčilo by to o ich zdetinštení.

Chystáte snímku Pianista. O aký námet ide?

- O adaptáciu spomienok hudobníka Wladyslawa Szpielmana, ktorý akoby zázrakom, na poslednú chvíľu, unikal židovským deportáciám, hoci celá rodina zahynula vo vyhladzovacích táboroch. Po likvidácii varšavského geta sa ukrýval v ruinách vyľudneného mesta, ukradomky hľadajúc stravu a strechu nad hlavou. Sprvoti tomuto varšavskému Robinsonovi pomáhali poľskí priatelia. V konečnej fáze okupácie mu život zachránil nemecký kapitán, ktorý po odhalení úkrytu na pôjde ocenil jeho hru na klavíri a dodával mu potraviny. Dôstojník zahynul v sovietskom zajateckom tábore. Szpielmanove spomienky vydané v roku 1946 komunistický režim z kníhkupectiev odstránil. Objavili sa až pred troma rokmi v Nemecku, neskôr v Spojených štátoch.

Nebolo jednoduchšie porozprávať o vlastnom detstve a mladosti? Krakovské geto. Útek z neho. Deportácie rodičov. Smrť ťarchavej matky v štvrtom mesiaci v Osvienčime. Potulky po poľskom vidieku, týranie nemeckými vojakmi, ktorých bavilo strieľať vám popod nohy, život s rozličnými katolíckymi rodinami, opätovné stretnutie s otcom po vojne…

- Moje detstvo nie je príbehom v hollywodskom poňatí. Nijaké rýchle akcie s náhlymi zvratmi. Musel by som veľa dodávať a vtedy by som nebol verný skutočným udalostiam. Väčšie štúdiá by nemali záujem. Poznám ich. Pýtali by sa: "A kde máte dievča?"

Odmietli ste aj Spielbergovu ponuku nakrútiť Schindlerov zoznam. Prečo?

- Bola to veľmi veľkorysá ponuka, ale nie pre mňa. Nemohol som robiť film o židovskej otázke v Krakove a Osvienčime.

Prečo sa potom vraciate k vojnovým spomienkam Szpilmana?

- Pochopte, dlho som chcel nakrútiť film o holokauste. Rozhodnutie som však odsúval, lebo som nebol pripravený. Nemal som silu napísať o tom scenár. Chýbal mi tiež konkrétny literárny materiál. Obyčajne sa všetko priveľmi spájalo s mojimi osobnými spomienkami. Chcel som uniknúť motívom blízkym vlastnému životopisu. Keď som si prečítal Pianistu, dospel som k záveru, že práve takú predlohu som hľadal. Szpilman prežil vďaka hudbe. Pianista je svedectvom ľudskej vytrvalosti zoči-voči smrti. Holdom sile hudby a chuti žiť. Ukazuje skutočnosť s neslýchanou objektivitou. Nejde o nám dobre známu martýrológiu. Prekonáva strašne veľa stereotypov, podáva dejiny bez pomstychtivého nádychu. Sú tu dobrí a zlí Poliaci, dobrí a zlí Židia, dobrí a zlí Nemci. Našiel som to, čo som zažil sám v krakovskom gete. Na druhej strane. Szpilman mal počas vypuknutia vojny 27 rokov, bol známym hudobníkom a jeho spomienky sa týkajú Varšavy. Tamojšie geto bolo oveľa väčšie a čo sa dialo v ňom, malo epický rozmer. Čiže mám potrebný odstup. V živote sa vraciate k istým veciam v presne vymedzenej chvíli. Nič sa nedá urýchliť. Teraz, keď mám rodinu, deti, o čase strávenom v gete myslím ináč.

A to?

- Okupačné spomienky, ktorých som sa po vojne chytro zbavil, sa vracajú v súvislosti s mojím vzťahom k rodine. Uvedomil som si, čo museli vtedy cítiť moji rodičia. Najprv som nebol v stave si to ani len predstaviť. Viete, najhorším bolo pre mňa ustavičné lúčenie sa s ľuďmi, blízkymi, aj sotva poznanými. Svet sa mi vtedy pretvoril na ohromnú stanicu, kde sa ľudia objavovali a odchádzali bez nádeje na ďalšie stretnutie. Vedel som teda iba, akým ťažkým zážitkom je pre niekoľkoročné dieťa odluka. Teraz viem o utrpení rodičov.

Vypálenú Varšavu po vojne obnovili. Kde ste našli primerané miesta?

- Práca na tomto filme prináša všetko možné: pátos, vzrušenie, nostalgiu, ba i historickú iróniu. Zábery z ruín Varšavy sme nakrúcali päť týždňov v Nemecku pod Berlínom. Navyše, keby som Poliaka navliekol do esesáckej uniformy, vyzeral by ako štatista. Nemci nosia rovnošaty lepšie, majú to v povahe. Z logického pohľadu, aj rentability, by Umschlagplatz čiže prekladisko, skade deportovali Židov do koncentračných táborov, bolo zmysluplnejšie vybudovať tiež v Babelsbergu ako vo Varšave, ale médiá by mi to nedarovali. Preto sme tu museli vystavať múr geta, objekty v jeho vnútri aj na árijskej strane, napatinovať varšavské domy, aby pripomínali vojnové obdobie. Vychádzali sme z historických fotografií v zbierkach Židovského historického ústavu. Paradoxne sa to všetko stalo veľkou turistickou atrakciou. Nakrúcali sme drobné výjavy v prirodzených interiéroch niekoľkých bytov, po dvoroch i v ateliéroch na Chelmskej. Poslednú scénu v Národnej filharmónii. Začíname o štvrtej ráno a končíme okolo deviatej večer. Schindlerov zoznam nakrúcali jedenásť týždňov, práce na Pianistovi potrvajú o štyri týždne dlhšie.

Čo vstup nemeckej armády do poľskej metropoly v roku 1939?

- Mal som ho dopredu pripravený do najmenších podrobností, ako sa mi vryl do pamäte šesťročného dieťaťa. Filmovali sme v okolí Krakovského Predmestia. Szpielman vidí to isté, čo kedysi ja: vojakov v oceľových helmách, raneného koňa, akési spálené auto...

Nenarušili ste tým život mesta?

- Obyvatelia sa ukázali byť žičliví, hoci podaktorí nariekajú nad ťažkosťami pri parkovaní alebo nákupoch. Majiteľom zablokovaných obchodov platíme odškodné za ušlé zisky. Ďalší zase môžu zarobiť za drobné úsluhy, dopravu, stráženie.

Ste spoluproducentom. Koľko stojí ten špás?

- Tridsaťpäť miliónov dolárov alebo 70 miliónov mariek. Pätina ostane v Poľsku. Dekorácie výjdu na štyri milióny. Dolárov.

Kde bude svetová premiéra?

- Samozrejme, v Poľsku.

A čo budete robiť potom?

- Rodina, deti…

Majú umelecké sklony? Zaujímajú sa o vašu prácu?

- Moja osemročná dcérka Morgane videla vo Viedni môj muzikál podľa rovnomenného filmu Ples upírov desaťkrát. Doma nám hrá na klavíri muzikálové melódie, spieva piesne a predvádza predstavenia. Teraz spolu so Szpilmanovým vnukom stvárňujú v mojom filme malé Žídence.

Nebanujete, že ste si rodinu založili tak neskoro?

- Predtým som myslel iba na kariéru. Jej som zasvätil všetko. Súdil som, že ak sa človek ešte len pokúša nájsť si miesto na slnku, zakladať rodinu je chybou. Moji priatelia, ktorí vychovávali deti v mladom veku, majú teraz nové rodiny. Každý sa priznáva, že nechápe, ako mohol prejsť pomimo takej udalosti, akým je výchova dieťaťa. A ako oceňujú ten proces v zrelom veku.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984