Dva odkazy lídrom jednej strany
Nedávno som sa v SLOVE pokúsil vysvetliť, že ľavicu netreba "zužovať" iba na politickú stranu, ale ani "rozširovať" na všetkých jej možných voličov. V konštitúcii ľavice je podstatná sociokultúrna pospolitosť (spoločenstvo), pozerajúca na politiku cez isté hodnoty, so svojou predstavou sveta a perspektív života v spoločnosti. Namieste je otázka, ako tento kompetenčne nezávislý, a spravidla kreatívny článok v organizme slovenskej ľavice vníma súčasné spory v SDĽ? Bez ambície robiť arbitra, a kvôli presile novinárskych interpretácií, dovolím si k tomu urobiť zopár poznámok.
Peter Weiss a syndróm "zastrašenej ľavice" Prvé, čo nemožno pri uvažovaní o podstate vnútrostraníckych sporov obísť, je to, že politická trieda na Slovensku žije svojím životom, odtrhnuto od záujmov pestrohlasnej spoločnosti. V rôznych variáciách (etnicko-národných, populistických, kvázimodernizačných, konfesionálnych a pseudorevolučných) nám predvádza simulácie starostlivosti o svoj "kŕdeľ" v spoločnosti a jeho konečné ciele. Ako napodiv nikto z "reprezentovaných" sa k métam neposunul bližšie, projekty sa rozsýpajú a na nespokojnosť sklamaných sa reaguje zakladaním stále nových politických subjektov. Namiesto sľubovaného prínosu sa motáme v bludnom kruhu politikárčenia.
Strana pre ľudí Slovenská ľavica nie je výnimkou. Porevolučná hektika stále neutícha a z panstva politickej triedy nič neubúda. Nemyslím si, že exodus ľavicových voličov rok po voľbách spôsobil neschopný líder, skôr tí, čo sa posunuli bližšie k výkonnej moci. Asi ešte vernejšie pravdu odráža tvrdenie, prevzaté zo spontánnych výpovedí v prieskume verejnej mienky, ktorý práve vyhodnocujem. Na otázku, aké vlastností by mal mať politický subjekt, ktorému by mohli dôverovať, respondenti často požadujú, aby to bola "strana pre ľudí a nie pre funkcionárov". Teda verejne by sa malo diskutovať skôr o obsahu povolebnej politiky SDĽ, najmä o jej realizácii počas vládnutia, ako o vnútrostraníckych vzťahoch.
Nepravé starosti S Petrom Weissom sme sa považovali za priateľov, myslím, že to bolo vzájomné a bol by som rád, keby sme pritom aj napriek polemike ostali, lebo si ho osobne vážim. Začiatkom 90. rokov našiel z nás všetkých najviac odvahy a vo veľmi nepriaznivej atmosfére dokázal konštruktívne čeliť zdvihnutej vlne antikomunizmu tým, že sa zaslúžil o zrod demokratickej ľavice na Slovensku. Nezmazateľne tým vošiel do jej dejín. Je to dôvod na úctu k nemu ale i k dielu, ktoré sme anonymnou troškou viacerí podporili a máme záujem, aby sa ďalej rozvíjalo.
V precitlivelom článku sa P. Weiss (SLOVO č. 17/2000) ohradzuje proti predsedovi strany (pomenované problémy sa musia vyriešiť podľa možností vnútri strany) a vyjadruje poľutovanie nad tým, ako dnes ľudia hľadia na SDĽ. Je ustarostený jej zahraničnopolitickou povesťou, dôveryhodnosťou u koaličných partnerov, orgánov rozhodujúcich o našom členstve v OECD, NATO a Európskej únii, dôverou Strany európskych socialistov. Trápi ho, ako je SDĽ vnímaná našimi novinármi, či splní očakávania v podpore nevyhnutných hospodárskych a sociálnych reforiem, či neohrozí stabilitu koaličnej vlády a pod. P. Weiss sa pozerá na SDĽ z perspektívy iných, váži ohľady okolia domáceho i zahraničného, ba nezabudol ani na opozíciu, ktorá chce predčasné voľby. Žiaľ, opomenul to hlavné - hľadisko ľavicového voliča a dôvody, pre ktoré SDĽ v slovenskej politike vôbec je! Kvôli ničomu z Weissom uvedených starostí nebolo treba SDĽ zakladať, na to by vystačili aj iné strany.
Bez toho, aby som bagatelizoval ním pociťované ohrozenia, konštatujem, že P. Weiss dnes zosobňuje zmýšľanie, ktoré po bezúrodných rokoch prijala zakladateľská garnitúra SDĽ - je to pozícia politicky "zastrašenej ľavice". Stačí štyrmi slovami vyjadriť ľútosť nad "dramatickou životnou situáciu v regiónoch", a tým je ľavicovosť vybavená. Povie si: naše transformačné úlohy sú s pravicou spoločné a ďalej nemusí premýšľať. A to práve v čase vrcholiacej transformácie, keď sa vytvára nová "základná štruktúra spoločnosti" (Podrobnejšie: John Rawls, A Theory of Justice. Harvard University Press, Cambridge 1971. Táto predstavuje jedinečný spôsob, akým významné spoločenské inštitúcie a mechanizmy rozdeľujú základné práva a povinnosti a určujú rozdelenie prospechu vyplývajúce zo spoločenskej kooperácie. Je kľúčovým subjektom sociálnej spravodlivosti a jej účinky na život veľkých skupín obyvateľstva sú doslova prenikavé a natrvalo určí kvalitu ich života).
Pohľad cudzou optikou Sotva možno pominúť fakt, že zakladateľská garnitúra SDĽ sa ostýchala kolaborovať s populistickou pravicou, ale úplne stratila pud sebazáchovy pred politikou elitárskej pravice, ktorá nad rámec vládneho programu a v rozpore s Ústavou SR (viď článok 55 o sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike) kúzlom koaličného vládnutia úspešne presadzuje hospodársky neoliberalizmus so všetkými zhubnými dôsledkami na štruktúru a integritu spoločnosti, na ľudský a sociálny kapitál krajiny. Odovzdanosť ministerského klubu SDĽ tomuto tlaku pravice už nemožno hodnotiť ako politickú chybu, ale priam ako historický omyl s vážnymi následkami. Tu je pravá podstata názorového konfliktu v SDĽ, ktorý nie náhodou našiel vďačné uši najmä v pravej časti politického spektra.
Reformy treba uskutočniť, ale nie v takej podobe ako sa to robí. Na adresu vlády sa hromadia kritické vyjadrenia nielen analytikov ale aj podnikateľských kruhov. "Z nejakého nepochopiteľného dôvodu je Slovensko spolu s inými podivnými krajinami na ceste, ktorá sa nemôže skončiť inak ako hospodárskou katastrofou". (In: Hospodársky denník 19.4.2000, s. 1 - 2). Analytici Národného úradu práce SR zasa píšu: "Vzhľadom na analyzované trendy, stav trhu práce na Slovensku je nevyhnutné označiť za neštandardný, pohybujúci sa rýchlym tempom po opačnej trajektórii ako okolité trhy práce" (Hospodársky denník 28. 3. 2000). Zriedkavý nebýva ani názor, podľa ktorého súčasná vláda presadzuje koncepciu hospodárskeho rozvoja, ktorá nás (s využitím privatizácie) vytláča skôr k latinsko-americkému modelu ako k európskym tradíciám formovania národnej ekonomiky (odovzdanosť zahraničnému veľkokapitálu, zdroj lacnej pracovnej sily a pod.).
Pýtam sa P. Weissa: aj pri tom má demokratická ľavica asistovať elitárskej pravici, ktorá sa navyše pri každej príležitosti usiluje o demontáž štátu, všemožne vychádza v ústrety finančnej oligarchii na úkor národno-štátnych záujmov SR?
"Pravý" obraz sveta Paradoxné, že na rozdiel od zakladateľskej garnitúry SDĽ ľavicový volič to neprehliadol. Asi nie je toľko opantaný propagandou, pomocou ktorej pravica za niekoľko posledných rokov v centrifúge transformácie a reforiem vytvorila novú "totalitu uvažovania", v ktorej sa utopilo samostatné myslenie. Len na jej pozadí pochopíme ľahkosť, s akou elévi novinárstva vnímajú spor v SDĽ ako zrážku "konzervatívcov" s "progresivistami", či dokonca "neoboľševikov" s "reformistami". Pri všetkých chybách, ktoré sa prejavili v politike SDĽ, podobné nálepkovanie je prejavom analytickej slepoty, vyvolanej účinkom novej dogmatiky pravice.
Mám príležitosť z dôvernej blízkosti pozorovať pozitívne snaženia i spory v SDĽ, ale neviem sa vynačudovať, v čom "zdatní novinári" objavili napr. reformistov ľavice. Bol by som veľmi rád, keby v terajšom konflikte išlo o niečo viac ako o kolíziu záujmov zakladateľskej garnitúry SDĽ s poslaním politickej ľavice. Bodaj by tu bol zápas myšlienok! Namiesto toho, každým dňom sú viditeľnejšie symptómy krízy jednej generačnej garnitúry, ktorá logikou veci po 10 rokoch pôsobenia vo veľkej politike dospela vo svojom individuálnom vývoji k limitom, ktoré si nedokáže pripustiť.
Problémy s mocou Diagnóza je neúprosná: namiesto prívalu inovačných myšlienok analytik skôr pobadá, že táto garnitúra sčasti trpí nadmernou kratickou motiváciou (chamtivosťou po moci), sčasti pocitom nenahraditeľnosti. Časť jej exponentov podľahla ponuke na hmotný profit, alebo sa zahľadeli do osobných zásluh tak, že zo svojho stredu neváhala vyštvať konkurenta z mladšej generácie. Analytik zároveň zistí aj to, že všetci trpia stratou zmyslu pre ľavicové videnie sveta v meniacich sa pomeroch. Pravda, česť výnimkám. Dlhodobou príslušnosťou k politickej špičke stratili nielen citlivosť pre životné problémy pracujúceho človeka, ale aj schopnosť nového myslenia, po ktorom túžobne volajú. Navonok tento spor "predávajú" ako úsilie modernizujúcej sa ľavice (povrchne pochopená tretia cesta) myšlienkovo vystupujúce proti vraj zakukleným tradicionalistom.
