Malicherné problémy súčasnej vlády
Jozef Moravčík
Narodil sa 19. marca 1945 Očovej (okres Zvolen). V rokoch 1964 až 1969 študoval právo najprv na pražskej Karlovej univerzite, potom na Univerzite Komenského v Bratislave. Krátky čas pracoval na Vysokej škole ekonomickej a v Chemapole Bratislava. Na Právnickej fakulte UK pôsobil od roku 1972 ako odborný asistent, od roku 1985 ako docent v oblasti hospodárskeho práva a po Novembri ho zvolili za dekana. V parlamentných voľbách 1990 kandidoval za VPN, po rozkole hnutia a sa stal poslancom SNR za HZDS. V júni 1992 ho zvolili do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, až do zániku ČSFR zastával funkciu federálneho ministra zahraničných vecí. Od 1. 1. 1993 pracoval ako poradca premiéra V. Mečiara pre legislatívne otázky, po Kňažkovom odchode z vlády v marci 1993 zaujal post ministra zahraničných vecí SR. Po odchode ďalšej časti poslancov z HZDS podal 23. 2. 1994 demisiu, ale už o 15. 3. ho prezident M. Kováč poveril zostavením novej vlády. Na jej čele stál až do 13. decembra. Stal sa aj predsedom novozaloženej Demokratickej únie Slovenska. Vo voľbách na jeseň 1994 ho zvolili za poslanca NR SR a v decembri 1998 za koalíciu SDK/SDĽ za primátora Bratislavy. J. Moravčík je ženatý, má dve deti.
Ministerka privatizácie Brigita Schmögnerová si nedávno v jednom rozhovore dosť netradične nostalgicky spomenula na prvú vládu veľkej koalície, ktorú ste v roku 1994 viedli. Keď sa vás spýtam, či bola lepšia ako súčasný Dzurindov kabinet, iste mi odpoviete kladne. Ale v čom konkrétnejšom bola lepšia?
Nie je v mojej povahe hovoriť takým spôsobom. Vtedy bola predsa trocha iná doba. Hoci vládna koalícia bola dosť rozdrobená, rozhodne postupovala jednotnejšie, existovali lepšie podmienky pre vzájomnú komunikáciu. Pociťovali sme potrebu koncentrovať sa na problémy a vytvárať väčšie politické celky. V tom čase sa zrodila z troch menších strán aj Demokratická únia Slovenska.
V súčasnosti sme skôr svedkami opačného procesu - koalície a strany sa rozpadávajú, čudným spôsobom dochádza v zrodu nových. Ako to hodnotíte?
Fakt je, že vtedy v našom kabinete vládla dobrá atmosféra. Na základe dohody to bola predovšetkým vláda odborníkov. Politické špičky vtedy boli mimo nej a tým aj vzájomné politické súperenie strán. Netvrdím, že neprebiehali určité názorové spory, ale prebiehali tak, že verejnosť o nich nevedela. Niektoré pritom boli dosť boľavé a ťažko sme ich prekonávali.
Čo-to von predsa len preniklo. Napríklad rozpory medzi vtedajším ministrom správy a privatizácie štátneho majetku Milanom Janičinom a SDĽ ohľadom privatizácie, ktoré sa ukazujú kardinálne i v súčasnej vládnej koalícii. Čo by ste jej poradili, aby sa vyhla najtvrdším sporom?
Ťažko je to dnes radiť, ide o úplne odlišnú situáciu. My sme vtedy rozhodne nechceli odštátňovať prirodzené monopoly.
Historici nemajú radi slovíčko "keby", ale hádam politici si ho môžu dovoliť. Keby na jeseň 1994 zvíťazila v parlamentných voľbách vtedajšia vládna koalícia, akoby ste postupovali v privatizácii?
Voľby sme takmer vyhrali, keby Ján Ľupták neprebehol na druhú stranu. My sme Združenie robotníkov Slovenska spočiatku brali ako súčasť SDĽ. Najväčší problém v privatizácii tretej Mečiarovej vlády bol ten, že sa podniky dostali do rúk v prvom rade ľuďom, ktorí nechceli podnikať, ale predovšetkým rýchlo zbohatnúť. To bol zásadný rozdiel od našich predstáv a súčasne veľké nešťastie pre krajinu. Osobne by som nevidel veľký problém v tom, že ktosi dostal za lacný peniaz fabriku, ale to, že sa k štátnemu majetku dostali ľudia nekompetentní, ktorí svoj cieľ videli v tom, že sa bezpracne dostanú k bohatstvu tým, že tieto podniky dovedú do krachu. My sme boli za dôsledne ekonomickú privatizáciu. Teda nechceli sme fabriky rozdávať ako dajaké trafiky svojím politickým blížencom, ale tým, ktorí by zabezpečili ich rozvoj a ľuďom prácu.
Ale práve lobizmom v negatívnom zmysle slova je prešpikovaná i činnosť súčasnej vládnej koalície...
Zdá sa mi, že problémy, ktoré teraz prenikajú na verejnosť, sú absolútne malicherné. Predmetom koaličného rokovania je odrazu strašne veľa vecí. Keď si napríklad vezmem kauzu Košovan. Obdobné problémy vtedy vo vláde ani v koaličnej rade nik nenastoľoval. Ako premiér som o takých veciach ani nepočul. Určite by sa na rokovaní objavili, keby išlo o zásadné personálne otázky, ale neboli. Takéto problémy boli záležitosťou príslušných ministrov, ktorí si kontrolovali svoje rezorty. To, čo sa teraz v tejto súvislosti deje, Dzurindovej vláde na popularite nepridá.
Nebojíte sa, že jeho vláda skončí ako vaša po predčasných voľbách v septembri 1994? Pričom úlohu trójského koňa namiesto Ľuptákovho ZRS zohrá Ficov Smer?
Áno, také nebezpečenstvo treba zobrať do úvahy. Na druhej strane si myslím, že Robert Fico má európsky prehľad a vie posúdiť, že Mečiarov štýl politiky nemôže mať v Európe pozitívny ohlas. Ak toto platí - a ja v to dúfam - tak situácia po budúcich voľbách bude iná ako na jeseň 1994.
Akú zásadnú chybu urobila pred šiestimi rokmi vaša vládna koalícia okrem toho, že dôverovala Ľuptákovi?
Problém nebol ani tak v tom, či sme mu dôverovali, ako skôr v tom, že sa Ľupták úplne odvrátil od SDĽ. To už bolo mimo možností našej vlády. Ja som sa s Jánom Ľuptákom po voľbách niekoľkokrát rozprával, ale nenašli sme východisko. Jednoznačnú chybu sme urobili v mediálnej politike. Moderná politika - to je predovšetkým komunikácia. Vtedy sme podľahli ilúzii, že keď robíme dobrú politiku, tak nám to bude automaticky prinášať volebné preferencie. Dnes by sme určite konali ináč.
Niektorí politici akoby boli nepoučiteľní. Sedeli vo vláde vtedy i teraz, a dopúšťajú sa tých istých chýb.
To je pravda. Mediálna politika je vo vyspelých demokratických krajinách súčasťou vysokej politiky. Politik by sa mal neustále usilovať o podporu svojich voličov. To je však slabá stránka našej politiky. Zdá sa mi, že na tomto poli na Slovensku stále niečo chýba.
Na vznik tzv. modrej koalície, pozostávajúcej z KDH, DU a DS, a osobitne na vytváranie volebnej strany pod značkou SDK ste mali skeptický pohľad. Odmietli ste za SDK vo voľbách pred dvoma rokmi kandidovať. Prečo?
Povolebnú koalíciu by som si vedel predstaviť, no podľa mňa bolo zbytočné vytvárať pred voľbami subjekt zo strán, ktoré mohli pri uchádzaní sa o dôveru občanov samostatne obstáť lepšie, ako keď pred voľbami prešli pod jednu strechu. V politike každé spájanie prináša stratu. Vždy odpadne časť tých skalných voličov, ktorí nesúhlasia, že sa ich strana združila s iným subjektom, ktorý bol pre nich neprijateľný. Ak volič napríklad plne rešpektoval DU, no mal zásadné výhrady voči KDH či DS, tak nemusel ísť k volebnej schránke, alebo hľadal východisko niekde inde. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo som nejasal z vytvorenia SDK. Navyše som predpokladal, že od spojenia piatich rozličných subjektov v koalícii, ktorá sa vzápätí premenila na stranu, už nebude možný krok späť. Teda, že sa päť materských strán znova úplne osamostatní. Ani kumulácia funkcií predsedu SDK a premiéra sa už nedá vrátiť späť. Personálne problémy v rámci KDH sa aj tak nevyriešili, a tak sa teraz riešia prostredníctvom založenia ďalšej, v podstate konzervatívnej strany - SDKÚ. Dôsledkom toho bude veľké preskupovanie síl v rámci nových subjektov, čo vytvorí určitú politickú destabilizáciu na Slovensku. Pred rokmi začínali vznikať určité štandardné strany, a zrazu sa to všetko neguje. V novej politickej situácii sa budú hľadať i nové vzťahy na medzinárodnej úrovni.
Boli sme svedkami dramatickej polarizácie v DU medzi Jánom Budajom a politikmi, ktorí túto stranu vo vláde reprezentujú, či donedávna reprezentovali. O vašej pozícii sa zatiaľ málo píše. Ako sa staviate k budúcnosti tohto subjektu?
Má to širšie súvislosti. Znovu sa modeluje politická scéna na Slovensku. Na pravej strane spektra má šancu sa presadiť SDKÚ, ktorá sa zrejme ako pravicová strana stane členkou Európskej ľudovej strany. Pokladám to za pozitívne. V ľavici je situácia podstatne komplikovanejšia. Je otázne, či sa na základe súčasných preferencií stane Ficov Smer práve tým subjektom, ktorý zjednotí ľavicové sily.
Vráťme sa k DU.
Pokiaľ ide o politický - liberálny stred, tam je situácia najhoršia. Pritom na Slovensku sú podobne ako vo viacerých postsocialistických krajinách podmienky pre liberálnu politiku. Vezmime si príklad Maďarska, kde existujú dve silné liberálne strany, či Slovinska alebo najnovšie Chorvátska. V Poľsku sa liberálna strana vytvára až teraz. Ja nie som konzervatívny, ani výrazne ľavicový politik, no držím palce, aby sa predstaviteľom SDKÚ podarilo presadiť ako silný politický subjekt. A podobný vývoj by som uvítal aj v ľavicovej časti nášho politického spektra. Avšak vyprofiloval som sa ako liberálny politik a nevidím zmysel, prečo by som mal prejsť do konzervatívnej strany. Ostávam v DU.
Dá sa chápať, ak sa niekto názorovo - osobitne v prevratných časoch - obráti o 90 stupňov. No ako rozumieť tomu, keď ktosi pri takomto salto mortale prevráti o 180 stupňov?
Ťažko sa dá posudzovať politická orientácia ľudí, najmä ak vezmeme obdobie pred rokom 1989. Tu vaša premisy celkom nesedí. Pretože ten, kto bol pred Novembrom v komunistickej strane, vôbec nemusel byť automaticky ľavičiar.
Iste, ale skôr som myslel na tých, ktorí sa v marci 1994 dostali na čelo rezortov zdravotníctva a školstva, pritom sa celkom jednoznačne nevedelo, či ide o zástupcov SDĽ alebo rodiacej sa DU. Potom sa z nich stali veľkí liberáli a teraz prechádzajú do konzervatívnej strany. Asi politiku berú predovšetkým pragmaticky a nie ideologicky.
Neviem presne, ako teraz berú politiku. Ale na jar 1994 to nebolo celkom tak. Vtedy novinári vychádzali z faktu, že obaja - Ľubomír Harach a Tibor Šagát - boli kedysi členmi KSČ a tak akosi automaticky budú vo vláde zastupovať SDĽ. V tejto strane však neboli. Najprv pracovali vo vláde ako odborníci - nestraníci, neskôr vstúpili do DU.
Minister Šagát ale potom v lete uvažoval, či nemá vo voľbách kandidovať za SDĽ - Spoločnú voľbu. Ale nechajme to tak. DU čaká v máji nepochybne vzrušujúci republikový snem. Nemali ste ambície zaujímať sa o vrcholové stranícke funkcie?
Nie, nemám záujem znovu kandidovať na najvyšší stranícky post v DU. Mám už za sebou určité životné skúsenosti z pôsobenia v straníckych funkciách. Navyše práca primátora hlavného mesta by mi na to nevytvárala ani časové podmienky. Chcem sa však naďalej podieľať na formovaní liberálnej politiky a presadzovaní jej zásad na Slovensku.
Odrážajú sa problémy vzťahov jednotlivých subjektov vládnej koalícii na fungovaní "mestskej" koalície v Bratislave, ktorú v podstate tvoria materské strany SDK a SDĽ?
Na komunálnej úrovni sa tieto rozpory neprejavujú. Mestská koalícia funguje tak ako doteraz. Prebieha v nej normálna diskusia o riešení vecných problémov nášho mesta a jeho obyvateľov.
Predchodca vo vašom primátorskom kresle Peter Kresánek, ale aj viacerí viceprimátori v minulosti jojkali, že sa vláda chová k Bratislave macošsky, lebo v zastupiteľských orgánoch sedeli najmä predstavitelia vtedajšej opozície. Dnes vládnu i vašu mestskú koalíciu tvoria v podstate tie isté politické strany. Zlepšil sa za novej vlády tok peňazí zo štátnej kasy?
Pokiaľ ide o rozpočet, rozhodne nie. Peňazí je dokonca menej. V tomto smere za súčasnej ekonomickej situácii štátu by náprava ani nemohla nastať. Ale ja vidím plus v absolútne inom prístupe súčasnej vlády v porovnaní s jej predchodkyňami k potrebám hlavného mesta. Vychádza nám v ústrety, keď ju požiadame o podporu v rozvojových programoch. Či už ide o budovanie dopravného systému, mostu cez Dunaj na Košickej ulici, diaľničný obchvat atď. Súčasťou postupu sú i vládne garancie. Pripravujeme sa predložiť vláde nové návrhy, uvidíme, aký postoj k nim zaujme. Ale čo je podstatné, táto vláda má chuť podieľať sa riešení problémov Bratislavy a verejnej správy. Cieľom jej reformy je odbúrať centralizáciu, ktorá v štátnej správe prežíva. Najmä v oblasti financovania sa vytvárajú pre mestá a obce nové možnosti. Dnes už totiž zo svojho majetku nemajú čo predávať, nemajú čím založiť svoje investičné aktivity. Pevne verím, že sa reformu verejnej správy podarí naplno spustiť ešte v súčasnom volebnom období.
Košice i Banská Bystrica majú síce grandiózne zrekonštruované hlavné námestia, ale ukázalo sa, že sa ekonomicky ocitli na hunte. Ako je to s dlhmi Bratislavy?
My máme zo všetkých miest najvyšší dlh. Iste to súvisí i s tým, že Bratislava je nielen hlavným, no aj najväčším mestom v republike. Ale súčasne vlastní i veľký majetok, ktorý by v prípade núdze mohla založiť. Takže zadĺženosť nie je až taká dramatická. Bratislava si zachováva vcelku dobrý rating pri získavaní zahraničných investorov.
S hosťom Slova sa zhováral Martin Krno
