Ľavica a jej nevyužité rezervy

V priebehu doterajšej diskusie sa na stránkach SLOVA objavilo niekoľko pozoruhodných námetov, ale i sporných tvrdení. Dotknem sa výberovo len troch polemických pozícií, ktoré mi umožnia sformulovať nový námet do diskusie.
Počet zobrazení: 1068

V priebehu doterajšej diskusie sa na stránkach SLOVA objavilo niekoľko pozoruhodných námetov, ale i sporných tvrdení. Dotknem sa výberovo len troch polemických pozícií, ktoré mi umožnia sformulovať nový námet do diskusie.

Začnem extrémnym hodnotením, aké sa objavilo v č. 1/2000 tohto týždenníka. "Kríza súčasnej ľavice na našej politickej scéne totiž vyplýva z toho, že u nás žiadna skutočná ľavica neexistuje. Na Slovensku operuje iba niekoľko marginálnych neoboľševických skupín, a to, čo sa nazýva demokratickou ľavicou je v podstate iba ideologicky neidentifikovateľné zoskupenie ľudí, ktorí používajú silnú sociálnu rétoriku, no v praxi sa hlásia k pragmatizmu, neuvedomujúc si rozpor v týchto prístupoch".

Odmietnutie nihilizmu Kritický čitateľ s takýmto radikálnym hodnotením skutočnosti sotva môže súhlasiť. Nechápem, čo si autor pod "skutočnou ľavicou" predstavuje, keď mu z prirovnania vzišiel taký čierny obraz. Chýbajú mu revolučné nálady más, alebo nebodaj pouličné barikády a zrážky s vládnou mocou? Predsa dnes máme na Slovensku etablované viaceré politické strany s ľavicovou orientáciou, dve z nich sú medzinárodne akceptované. Pravda, môžeme pochybovať, či je ich voličský potenciál dostatočný, či ich politické programy sú adekvátne pre potreby dnešnej doby, či ich reprezentujú dostatočne významné osobnosti a pod. Ale sotva z toho možno robiť nihilistické závery. Skôr sa zdá, že v našom nazeraní na ľavicu chýba čosi z pojmového aparátu. A k tomu mierim.

Účastníci diskusie takmer hromadne stotožňujú ľavicu s politickou stranou a jej voličmi. To podstatné v konštitúcii ľavice ostáva nepomenované, neanalyzované, a teda systematicky nerozvíjané. V sociológii by sme tento neduživý článok označili pojmom "pospolitosť". Ľavicová pospolitosť (výraz "komunita" by vniesol inú konotáciu) je prirodzenou cestou vznikajúca množina ľudí s podobnou hodnotovou a názorovou orientáciou., Týchto voľne spája puto sociálneho cítenia, zmysel pre sociálnu spravodlivosť a humanistické riešenie problémov spoločnosti. Spoluvytvárajú osobitú subkultúru, prejavuje sa u nich pocit spolupatričnosti a ideovo-politickej identity ("my z ľavice"). Ich integrácii napomáhajú nielen spoločne uznávané sviatky, historické osobnosti a tradície, či spoločné akcie, ale aj preferovanie osobných kontaktov a priateľstiev z tohto prostredia.

Rozvoj ľavice by mal byť posudzovaný podľa životaschopnosti takejto pospolitosti, na pôde ktorej postupne vyrastajú aj inštitucionálne prvky. Práve tie z nej robia jasne odlíšiteľný sociálny útvar oproti iným podobným a dotvárajú jej identitu. Ide o rôzne nadácie, analyticko-koncepčné pracoviská, vlastné periodiká (napr. SLOVO), občianske iniciatívy, asociácie (napr. Ľavicová alternatíva, MDĽ) a záujmové združenia, či tiež zastúpenie vo verejných funkciách a samosprávach, atď. Inštitucionalizáciou, prísne sociologicky vzaté, sa pospolitosť mení na spoločenstvo, ale o terminologické nuansy tu nejde. Podstatné je čosi iné.

Rozvinúť sociokultúrne zázemie ľavice Žiadna politická strana nemôže byť dlhodobo úspešná, kým sa nerozvinie jej sociokultúrne zázemie v podobe naznačenej pospolitosti - spoločenstva. V ňom vznikajú nové idey, jeho pričinením sa utvára celistvý systém hodnôt, uchovávajú tradície, formuje sa osobitná morálka, artikulujú záujmy a rodia nové koncepcie na riešenie problémov života spoločnosti. Slovom, je to priestor kreatívnosti a "výroba" špecifického videnia sveta. Tu niet záväznej politickej línie (ako v strane), ale názorová a postojová rôznorodosť, hľadanie, pestrosť a dialóg .

V dôsledku preniknutia marketingových metód a pojmoslovia do profesionálnej politiky (volebný trh, mediálna politika strany, jej komunikácia s verejnosťou a pod.) došlo k premiešaniu pojmov a významového posunu tvrdení o nepísanej deľbe práce a vzťahoch medzi tromi zložkami ľavice. Naša diskusia v SLOVE je toho dôkazom. Prvú predstavujú ľudia sveta práce (triedy, vrstvy), ktoré tvoria len spoločenskú objednávku pre vznik politickej ľavice. Druhým článkom je strana sama, predstavuje len organizovanú politickú nadstavbu, ktorej úlohou je reprezentovať tieto záujmy v kodifikovaných formách, vytýčiť jednotiacu politickú líniu, mobilizovať pre jej splnenie verejnosť a s použitím i marketingových metód zúčastňovať sa politickej súťaže o vplyv a moc v štáte.

A propos vládnutia SDĽ, ktorá ho opakovane nezvláda práve preto, že prevzala zodpovednosť bez pripravených koncepcií, bez alternatívnych projektov a vlastnej predstavy o jednotlivých reformách. V porovnaní s koncepčne pripravenými reformami politickej pravice, na ktorých pracovalo zo desať rôznych analyticko-koncepčných pracovísk (medzi nimi M.E.S.A. 10) sotva za také môžeme považovať kompilácie bývalej Rady sekcií praktickej politiky SDĽ. Preto vo vláde ťahá za kratší koniec, ako to bolo aj v prípade reformy verejnej správy. Koncepčne nepripravená, bez vlastného odborného a autorského zázemia, mediálneho krytia, narýchlo chce nahradiť výpadky exploatovaním aparátu ministerstiev. Ten je však pomalý, nie je zainteresovaný na ľavicovej optike a nemôže nahradiť zameškanú výskumnú fázu reformných projektov. Ministri za SDĽ sa potom snažia osobným prispením preklenúť koncepčnú mizériu, dostávajú sa pod tlak času, straníckych i vládnych štruktúr a ľahko sa na nich prilepí zlomyseľné označenie médií ako "brzdiča reforiem". Je to daň za dlhodobé podceňovanie toho tretieho kreatívneho článku v organizme slovenskej ľavice, akým je ochabnuté neformálne spoločenstvo (pospolitosť). Politici SDĽ, ale rovnako SDSS, veľmi málo investovali do rozvoja svojho sociokultúrneho zázemia, ba v určitých fázach doslova nič. K tomu sa pridružuje slabosť časti ministrov, ktorí sa nedajbože spoliehajú na to, že ich budeme podporovať zo samej vďačnosti za to, že nám vládnu.

Nestačí asistovať pri transformácii Zúžene pristupuje k ľavici aj ďalší účastník diskusie (SLOVO č.5/2000). Starostlivo skúma výsledky ľavicových strán (ZRS, KSS, SDĽ a Spoločnej voľby) a vyjadruje poľutovanie z neustáleho štiepenia ľavice, oprávnene sa pozastavuje nad nostalgiou za starým režimom. Vyjadruje sa i k veľmi kontroverznej otázke, ako sa má v čase transformácie ľavica vlastne správať, keď "manévrovací priestor pre alternatívne riešenia je veľmi úzky a zbytočná ideologizácia im skôr škodí, ako napomáha". Podľa neho "ľavica by sa mala namiesto zbytočného ideologizovania zamerať na pragmatické riešenie konkrétnych nahromadených problémov". Pochopil som autora tak, že ľavici nezostáva nič iné, iba odovzdane asistovať pri realizácii transformačných zmien, aj keď sú realizované podľa neoliberálneho konceptu. Resp. môže uvažovať o dilemách tohto procesu a utešovať svojich voličov, ak jej ešte nejakí ostanú. Asistovanie v transformácii je pre mnohých pokušením: koncept je prevzatý zvonku a netreba si lámať hlavu s vlastnými originálnymi prístupmi.

Našťastie, veci nestoja celkom tak a ohrozovanie sociálneho programu ľavice netreba chápať prvoplánovo, ako sa to v straníckej politike praktizuje. Aj v tejto historickej dobe ľavica môže zostať progresívnou silou reformujúcou spoločnosť a originálnym spôsobom sa podieľať na jej transformácii. Návrat k trhovej ekonomike, liberálnej demokracii, pluralitnému politickému systému, otvorenej spoločnosti a ostatným produktom civilizačného pokroku (ktoré na čas z nášho vývoja vypadli) je hlbokou systémovou zmenou. Názornejšie povedané, je to prepojenie politického zriadenia s ekonomickými a spoločenskými mechanizmami, ktorého účinky na život celých skupín obyvateľstva sú doslova prenikavé. Tým mám na mysli masové okrádanie obyvateľstva v privatizácii, vznik hlboko podprivilegovaných vrstiev, špekulantstvom a mafiánstvom ponížený svet práce, zrod kategórií občanov zbavených rozvojových príležitostí, vzdelania a dôstojných životných podmienok.

Potreba tvorivého úsilia Riešenie tejto historicky významnej úlohy systémového charakteru nemôžeme nechať na potom, keď "vybudujeme kapitalizmus a začneme ho civilizovať", ako si to predstavuje náš autor. Nemôžeme ju nechať ani politikom a straníckym aparátom, lebo je intelektuálne vysoko náročná a vyžaduje si bádateľské tvorivé úsilie. Bez saturovania poznatkami zo spomínaného spoločenstva ľavice, politici budú lipnúť iba na plnení aktuálneho sociálneho programu (viac práce, lepšie pláce, zdravotníctvo a školstvo), ktoré sa ľahkovážne uprednostnili vo volebnom programe. Nemyslím teda, že predkladám iba návod na ideologizovanie problémov, skôr si pripusťme, že pravica nanútila verejnej mienke svoju predstavu o transformácii, z ktorej sa skratkovito odvodzuje názor, akoby každé iné riešenie problémov bolo protireformné. Pritom sa odvolám i na Borisa Zalu: "Možno povedať, že ten-ktorý konkrétny problém nie je ani pravicový, ani ľavicový... Ale takými sú ich riešenia", čo potom názorne rozviedol vo svojom článku v Národnej obrode.

Do tretice sa pristavím ešte pri príspevku z č. 15/2000 SLOVA, hoci aj veľa ďalších stojí za pozornosť. Jeho autor sa stotožnil s názorom, že "základom ľavicového vnímania sveta musí byť určitá predstava o demokracii". Ba dokonca prišiel k záveru, že slovenská ľavica ideu demokracie trvalo ignoruje. Len preto, že tejto problematike som sa výskumne i prakticky venoval, a teda nebudem v podozrení z jej nedoceňovania, dovoľujem si obe tvrdenia odmietnuť.

Kto podrobne analyzuje doteraz platný Politický program SDĽ, ale aj jej praktickú činnosť, musí prísť k opačným záverom. Pri jeho tvorbe bola SDĽ konfrontovaná s odchádzajúcou realitou totality a úlohami obnoviť v krajine demokratické poriadky. Jeho tvorcovia primárne hľadali miesto pre uplatnenie ľavicových hodnôt a ideálov, preto program bol a musel byť akousi výkladnou skriňou hodnotového a ideového arzenálu potrebného na sebadefinovanie ľavice pri prudkej spoločenskej zmene. Dnes, keď je ľavica konfrontovaná s čímsi celkom odlišným - s realitou nahromadených problémov a vývojových rozporov, vyvolaných tak civilizačnými zmenami (informatizačná revolúcia a globalizácia, konzumizmus a komercionalizácia kultúry), ako aj nezvládnutou transformáciou ekonomiky a spoločnosti - sa to považuje už za prekonané. I svojím vnútorným dianím SDĽ ostáva jednou z najdemokratickejších strán na politickej scéne Slovenska.

Základ ľavicového vnímania Sveta Prejdime k druhej autorovej téze. Som presvedčený, že základom ľavicového vnímania sveta je čosi celkom iné, než to tvrdí autor. Tiahne sa to celými dejinami sociálneho myslenia a s novou ostrosťou to vystupuje do popredia aj teraz, na prelome vekov. Ide o sociálne nerovnosti. Pravda, dnes uchopené už nie ako sociálne rovnostárstvo, či ich zmierňovanie vo "welfare state", ale ako odvrátenie výskytu sociálneho vylúčenia. Pojmová inovácia vyjadruje novú kvalitu chudoby v podmienkach spotrebiteľskej spoločnosti. Ekonomická deprivácia dnes postihuje ľudí hlbšie, ako to bolo v pomeroch tradičnej spoločnosti. Bytostne sa dotýka identity a ľudskej hodnoty chudobných, limituje ich možnosti hrať dôstojnú úlohu v spoločnosti a zúčastňovať sa jej aktivít. Je to vylúčenie z práce, vzdelávania, sociálnych kontaktov, konzumovania tovarov a služieb, prístupu k zdravotnej opatere, politickej participácie, spolupatričnosti v záujmových združeniach, trávenia voľného času až po možnosť byť hodnotou pre ostatných ľudí.

Keď sa mapovali kľúčové problémy rozvoja západných spoločnosti na prahu XXI. storočia, na pracovnom stole výskumníkov sa ocitlo 10 tém. Ich zoznam sa začína šíriacou sa chudobou a sociálnym vylúčením, ďalej je to dlhodobá nezamestnanosť, zmena štruktúry profesií a zamestnaní, vznik nových sociálnych rizík, zmeny rodinnej štruktúry a vytláčanie zaužívaných spôsobov rodinného spolunažívania novými formami, demografické zmeny a pod. Väčšina z nich priamo alebo sprostredkovanie súvisí so sociálnymi nerovnosťami, ktoré zatiaľ žiadna spoločnosť nedokázala riešiť tak, aby nedochádzalo k márneniu obrovských rozmerov toho najcennejšieho v spoločnosti - ľudského potenciálu a jej integrácie. Problém sociálnych nerovností (pritom nejde o prirodzené rozdiely indivíduí v talente, schopnostiach, zručnosti) je kriteriálnym znakom rozlíšenia pravice a ľavice. Základom ľavicového vnímania sveta je teda určitá predstava o riešení problému sociálnych nerovností a spravodlivosti. Táto téma má lepšie vyhliadky plniť takú úlohu i preto, že je obsahovo bližšia ku každodennému životu, ako profesorské hĺbanie o demokracii (nezabúdajme, že Ralph Dahrendorf ideu demokracie z politického hľadiska nazval "studeným projektom", ktorý nezasahuje srdcia ľudí).

Moderná politika je v značnej miere zápasom rozmanitých interpretácií aktuálneho diania (k čomu využíva napríklad aj médiá), ale je aj intelektuálnym súbojom, teda závisí nielen od vynikajúcich osobností, ale aj od rozvinutosti a produktívnosti spomenutej pospolitosti - spoločenstva. To nenahradí politickú stranu, ale ju môže úspešne nasmerovať, motivovať, podporiť poznatkami a zbavovať ilúzií. O tom je i naša diskusia. Priložme ruku k dielu, aby už nikto nepochyboval, či na Slovensku máme "skutočnú ľavicu".

Autor (1941) je sociológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984