Migašov vabank
Nesmieme dopustiť ďalšie zbedačovanie a polarizáciu spoločnosti, ktoré môže viesť k predčasným voľbám na Slovensku. Ja ako predseda parlamentu toto nesmiem dopustiť, preto budem hlasovať za vyslovenie nedôvery pánovi premiérovi s cieľom vytvorenia nového spoločenského konsenzu a vytvorenia rekonštruovanej vlády zo súčasnej vládnej koalície.
Toľko z prejavu, ktorý predniesol v mene klubu poslancov za SDĽ (pri hlasovaní sa ukázalo, že iba v mene piatich) jej líder Jozef Migaš 13. apríla na schôdzi Národnej rady SR. Žreb rozhodol, že vystúpil ako posledný, pritom všetci čakali práve na túto chvíľu. O SDĽ je totiž známe, že má najzhovorčivejších politikov na Slovensku - najmä keď ide o vnútrostranícke rozpory. A tak sa na Vodnom vrchu rýchlo rozkríklo, že Migaš naliehal, aby jeho poslanci vyšli v ústrety iniciatíve HZDS a vyslovili nedôveru premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Stanovisko klubu však jasne formulovalo, že SDĽ nepodporí tento návrh - tým, že sa na hlasovaní nezúčastní. Napokon pád M. Dzurindu a tým i celej vlády žiadalo iba 60 zákonodarcov, medzi nimi piati z SDĽ. Proti odvolaniu premiéra hlasovalo 72 (6 z SDĽ, ostatní 11 sa na hlasovaní nezúčastnili). Prvou reakciou ministerky Brigity Schmögnerovej bolo vyhlásenie, že podá demisiu. Predseda klubu poslancov Ladislav Orosz sa vzdal funkcie, pretože predseda SDĽ prekročil rubikon.
Iste, ťažko skúšané Slovensko by si zaslúžilo lepšieho premiéra, efektívnejšiu vládu, ale i akcieschopnejšiu ľavicu. Ale v Migašovom prípade už nešlo len o ostrú, hoci odôvodnenú kritiku Dzurindovho kabinetu, no o vážne porušenie koaličnej dohody. Pritom na ňu sa iba pred niekoľkými týždňami v súvislosti s kauzou generálneho riaditeľa Slovenských elektrární odvolával ako na Písmo sväté. Koľkokrát na koaličných rozhovoroch, či na verejnosti povedal, že na čele vlády treba prepriahať? Ani raz. Až keď mu HZDS k tomu prinieslo barličky vo forme návrhu na vyslovenie nedôvery Dzurindovi. Po tom všetkom v sobotu na Republikovom výrobe SDĽ v Bojničkách Migaš zdôrazňoval, že nevidí dôvod na zvolanie mimoriadneho zasadania Koaličnej rady, hoci ho ostatní partneri o to žiadajú. Avšak kedy má tento orgán rokovať, ak nie v súvislosti s vyslovením nedôvery premiérovi? Hádam už len v tom prípade, ak by mal byť odvolaný šéf parlamentu...
Ochotne prevzal čierneho Petra Náčelníci HZDS otvorene avizovali, že im vo štvrtok trinásteho nepôjde ani tak o samotné zvrhnutie predsedu kabinetu ako skôr o skúšku súdržnosti koalície. Migaš im opäť sadol na lep. Pred štyrmi rokmi počas koaličnej krízy HZDS/SNS/ZRS sa to dalo ospravedlniť jeho neskúsenosťami vo vysokej politike. Ale dnes? "Chce si pred blížiacim sa zjazdom SDĽ posilniť otrasené pozície?" pýtajú sa mnohí, "alebo už rozohral šachovú partiu s partnermi mimo vládnej koalície?" Za týmto aktom asi netreba vidieť machiavelistického génia na udržanie si moci. Skôr tu ide o reťaz skratov, ktorá neodstraňuje, no posilňuje nervozitu zo straty volebných preferencií. Tá nepochybne nevyplýva iba z konkurencie Ficovho Smeru. Historický prepad obľúbenosti SDĽ sa dá vysvetliť najmä nepopulárnymi opatreniami, ktoré museli dediči niekoľkoročného Mečiarovho bašovania prijať. Postihli predovšetkým tradičné voličské zázemie SDĽ - sociálne slabšie a stredné vrstvy. A samozrejme sériou chýb vládnej koalície.
Áno, faktický rozpad SDK ohrozoval osud celej vládnej koalície. No dnes sa nepíše o nej, ale o kríze v SDĽ. Tá namiesto toho, aby racionálne využívala postavenie najsilnejšieho subjektu ako hlavného ručiteľa stability a prípadne i arbitra v sporoch, postupovala opačne. Na konci roka mal v rukách čierneho Petra Dzurinda, no ľavica pristúpila na hru pravice. Stačil útok na Migašovho priateľa Štefana Košovana, aby sa personálna únia predsedu NR SR a šéfa vlády zrútila ako domček z karát. Kamarátstvo až za hrob je síce dojímavé v chlapčenských románoch, nie však v politike.
V demokracii sa považuje spochybnenie vládnej koalície jednou z jej zložiek v špecifickej situácii za legitímny prostriedok politického zápasu. Svojho času padla v NSR Schimdtova vláda sociálnych demokratov a liberálov, nedávno odvolali premiéra v Rumunsku, najnovšie v Slovinsku, a svet sa nezrútil. Pád súčasnej vlády si však viem predstaviť na základe podstatne závažnejších dôvodov, ako je odvolanie šéfa manažmentu strategického podniku, nech už to bolo férové alebo nie. Napr. po oznámení štatistického úradu, že nezamestnanosť práce schopného obyvateľstva prekročila 25-percentnú hranicu a pritom ostatné subjekty koalície nad tým budú naďalej iba zalomovať rukami.
Dvojaký meter v SDĽ Viem si predstaviť krok, ktorý by viedol k spochybneniu vládneho tímu, keby sa diametrálne rozlišovali ich názory na štátny rozpočet. Keď teraz ministerka financií avizuje zásadné rozpory na predstavy pravice a ľavice o základnom zákone fungovania ekonomiky štátu v budúcom roku a novinári ju v tejto súvislosti označujú za slepačí mozog, SDĽ sa jej verejne nezastane. Nebola by odôvodnená roztržka, keby časť členov koalície nástojila, aby sa republika začlenila do štruktúr NATO bez toho, aby sa občania k tomu vyjadrili v referende? Šéf ministerského klubu SDĽ Pavol Kanis však tvrdí, že keď presadzoval na žilinskom zjazde strany vstup SR do Severoatlantickej aliancie, tak všeľudové hlasovanie využil iba ako návnadu na udici pre delegátov. A SDĽ mlčí…
Čo Migaš docielil kauzou Košovan? Zjednotil rozhádané materské strany SDK, namiesto chladnokrvného predkladania argumentov začal chruščovovsky búchať topánkou po stole... Naozaj, ako predseda SDĽ presvedčí svojich prívržencov, že sa staval proti tomu, keď sa časť ľavicových poslancov zdržala hlasovania pri pokuse o odvolanie ministra Jána Čarnogurského, s ktorým si potom na znak zmierenia pri borovičke potykal, no Dzurindovi chcel vysloviť nedôveru? Odkedy je preňho šéf KDH prijateľnejší ako premiér? Migaš tvrdí, že už od septembra 1999 požaduje rekonštrukciu vlády, no keď ju v decembri ponúkala SMK, postavil sa proti.
Nechajme bokom radikálne vyjadrenia niektorých politikov a novinárov o zrade, hazardérstve, komunistických pohrobkoch, pretvarujúcich sa za sociálnych demokratov. Tu ide o dobrých a zlých politikov, ktorí keď povedia "A", tak si dopredu skalkulujú krok "B". Možno sa Migaš spoliehal, že napriek jeho hlasovaniu snemovňa nevysloví Dzurindovi nedôveru. Takto chápaná politika zdvihnutého prstu za zdá byť prilacná na druhého najvyššieho ústavného činiteľa. Alebo si povedal, nech vláda padne, dajako bude… Hra na vabank však býva veľmi riskantná.
Kto napokon vymetie kúty? ,,Je jedna možnosť, že SDĽ bude vo vládnej koalícii pôsobiť ako doteraz. To znamená paberkovať, budeme štatistom, ako nás už označili, slabším partnerom, budú sa nám vysmievať, poza chrbty nám robiť veci a my budeme len akože asistovať," zdôrazňoval Migaš na improvizovanej tlačovej besede v Piešťanoch deň po 29. schôdzi NR SR, "S nami nikto nebude kúty vymetať, nikto!" Málokto však pochybuje, že by sa práve teraz tieto vzťahy mali zlepšiť. Napínaním svalov na jednej či druhej strane sa nič nevyrieši. Čím viac taktických chýb urobí SDĽ, tým budú slabšie jej preferencie a tým menej ju budú súčasní i budúci potencionálni partneri brať vážne.
Uznávam, že Migaš to nemal ľahké. Hneď po zvolení do čela SDĽ v apríli 1996 sa proti nemu vytvorila vnútrostranícka opozícia. Má predsedu ministerského klubu, ktorý vedenie klubu od volieb ešte nezvolal a potom sa čuduje, že viazne komunikácia. Keď Predstavenstvo SDĽ 3. apríla za Kanisovej účasti niekoľko hodín posudzovalo ďalšie strategické kroky, minister obrany ani nespomenul, že práve v tom čase v Pravde tlačia jeho rozhovor, ktorým chcel celú stranu postaviť do pozoru. A čo s členmi Predstavenstva SDĽ, ktorých pomaly hlavnou náplňou práce s médiami sa stalo podsúvanie diskreditačných informácií o svojich straníckych kolegoch?
V Bojničkách republikový výbor napokon odobril Migašov postoj v NR SR. Neprijal ani výhrady podpredsedu SDĽ Milana Ftáčnika, že Migaš si mal nechať svoje stanovisko dopredu odsúhlasiť straníckymi orgánmi. Pritom členská základňa SDĽ sa niekoľko rokov nevedela vyrovnať s faktom, že v marci 1994 vtedajší predseda Peter Weiss bez toho, aby to schválila ústredná rada, vyzval Vladimíra Mečiara, aby zložil funkciu presedu vlády. Pritom vtedy boli ľavicoví demokrati v opozícii a mali stokrát viac dôvodov na spochybnenie premiéra ako dnes. Širšie vedenie SDĽ by si zrejme malo pripomenúť návrh banskobystrickej okresnej organizácie, aby sa 6. zjazd uskutočnil skôr ako v plánovanom termíne (21. október 2000). Iste by veci prospelo "vychladnutie hláv", aby sa predišlo neuváženým rozhodnutiam, rozumne sa pripravil ďalší postup a nevyhnutné zásadné personálne zmeny. Ale čakať až nakoniec októbra v dnešnej politickej situácii na Slovensku?
