Nie sme proti civilizácii
Ľubica Trubíniová
Narodila sa 30. októbra 1958. Promovala na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v roku 1983 so špecializáciou na geotechniku. Pracovala v inžinierskej geológii, pričom sa zaoberala geotechnickými skúškami niekoľkých veľkých stavieb, napríklad vodného diela Gabčíkovo, vodnej priehrady Slatinka a JE Mochovce. Pred ukončením ašpirantúry sa po Novembri 1989 aktívne zapojila do systémových zmien na stavebnej fakulte. Radikálna spoločenská zmena, ktorú priniesla revolúcia, rovnakým spôsobom poznačila aj jej profesijnú životnú orientáciu. Začala sa angažovať v Strane zelených na Slovensku, kde pôsobila ako jej tajomníčka. Aktívne sa zapojila do kampane proti vodnému dielu Gabčíkovo a od roku 1993 začala spolupracovať s československou pobočkou Greenpeace na protijadrovej kampani. Veľký úspech dosiahla o dva roky neskôr so širokou medzinárodnou kampaňou organizovanou Greenpeace International, keď presadila zastavenie pôžičky EBRD na dostavbu prvých dvoch jadrových reaktorov JE Mochovce. V súčasnosti sa zaoberá predovšetkým transformáciou slovenskej energetiky v zmysle jej demonopolizácie a prechodu na trvalo udržateľný model. Aktívne sa angažuje vo viacerých mimovládnych organizáciách na Slovensku: Spoločnosti pre trvalo udržateľný život, Slovenskej riečnej siete atď. Je členkou Československého duchovného parlamentu, združenia osobností, ktorí podporujú duchovné kontakty medzi Českom a Slovenskom. Je autorkou viacerých publikácií o jadrovej energetike na Slovensku. Je slobodná.
Začneme trochu radikálne: aký je váš názor na odvolanie generálneho riaditeľa Slovenských elektrární (SE) Štefana Košovana?
Myslíme si, že už bol najvyšší čas. Práve počas jeho pôsobenia sa akútne, vypuklo a verejne prejavili problémy v hospodárení SE, z čoho je zrejmé, že v pozadí prebiehali veľmi netransparentné finančné transakcie. SE sú spoločnosť v stopercentnom vlastníctve štátu a financujú ich občania cez sumy za elektrinu, aj cez platby do štátneho rozpočtu. Majú teda plné právo vedieť, aké je pozadie týchto operácií. Bohužiaľ, práve manažment pod vedením Košovana tieto informácie doslova zatĺkal a občania ich ešte stále nemajú k dispozícii. Myslíme si, že takýto spôsob vedenia je absolútne neprijateľný.
Každá senzácia trvá len tri dni a rovnako sa to dialo s akciou Greenpeace pri havárii kyanidu v Rumunsku. Ako to však pokračuje dnes?
Zmysel tejto akcie je úplne zrejmý. Došlo k absolútnej ignorancii a hrubému zanedbaniu opatrení na ochranu životného prostredia zo strany ťažobnej spoločnosti Esmeralda. Strašným spôsobom na to doplatili ekosystémy povodia rieky Tisy a obyvateľstvo, ktoré tam žije. Zrejme pôjde o dlhotrvajúce a katastroficky rozsiahle škody. Vidíme tu zásadný problém, že v záujme maximalizácie zisku takéto spoločnosti bezohľadne ničia životné prostredie a tým aj ľudí, ktorí v tomto prostredí žijú.
Vy osobne ste si vybrali alternatívu mimovládneho združenia. Myslíte si, že týmto spôsobom sa dajú ekologické princípy presadzovať lepšie než politickou cestou?
Náš typ civilizácie je usporiadaný tak, že prednostne rozhodujú politické subjekty, ktoré majú v rukách moc. Na druhej strane práve v tomto období sme svedkami toho, že občianska spoločnosť rastie, silnie a dynamicky sa vyvíja. Zvyšuje sa občiansky tlak, aby sa realizovala priama demokracia na rozdiel od nepriamej, politickej. Je ťažké posúdiť, ako sa tento proces vyvinie najmä vzhľadom na v súčasnosti veľmi silný proces globalizácie. Osobne považujem trend rastu významu reálnej občianskej sily v spoločnosti za veľmi významný. Aj preto sa angažujem práve na tejto strane. Myslím si, že je to asi najpozitívnejšie, čo bežní ľudia môžu pre seba urobiť. Posilniť spoločnosť a snažiť sa rozhodovať sami o sebe. Nenechať o sebe rozhodovať iných, ani politikov. Minimalizujme ich rozhodovanie o nás bez nás!
Nemyslíte si, že všeobecný pohľad ľudí na politických ekológov je taký, že iba rozprávajú, a Greenpeace naopak koná?
Zmena celého hodnotového rebríčka človeka dneška predstavuje veľmi zložitú situáciu a politici toto chápu len minimálne. Bohužiaľ, boj o moc, ktorý politika často znamená, ide ruka v ruke s ekonomickou mocou. Politici tým majú veľmi zúžený priestor na to, aby zásadnú hodnotovú zmenu realizovali politickými prostriedkami. Je veľmi logické, že oveľa viac tu môžu dosiahnuť mimovládne občianske organizácie. Na druhej strane si myslím, že je potrebná existencia oboch ciest na to, aby táto zmena raz prišla.
Greenpeace sa nachádza na čiernej listine extrémistických organizácií...
Podľa toho, v akej krajine! Viem, že určitý čas to tak bolo v Čechách, ale zrušilo sa to. Minimálne časť verejnej mienky a časť niektorých politických síl na Slovensku nás za extrémistov považujú. Osobne to chápem skôr ako mytológiu, spoločenský mýtus. Tento, žiaľ, v našej spoločnosti ešte panuje aj preto, lebo si so sebou stále nesieme postkomunistické alebo posttotalitné dedičstvo.
Aká je teda súvislosť medzi radikalizmom a Greenpeace na Slovensku?
Celkom chápem, že niekomu sa môžu aktivity typu blokády rumunskej bane zdať veľmi radikálne. Ale chcela by som upozorniť, že naše akcie sú zo zásady a bez výnimky vždy uplatňované v rámci princípu nenásilia. Len u nás sa zdá, že Greenpeace je radikálny. Občianska spoločnosť v Európskej únii alebo v USA považuje za radikálne úplne iné hnutia. Pojem radikalizmu je u nás posunutý a nevyvážený. Toto chápanie určitým spôsobom brzdí naše aktivity, keď nás ľudia apriori odsudzujú. Okrem nás samých nikoho neohrozujeme, ani nepoškodzujeme majetok alebo neživé predmety v takej miere, aby to bol trestný čin. Takýto radikalizmus je podľa mňa pre spoločnosť prijateľný. Dokonca by som povedala, že v našej posttotalitnej spoločnosti je priam nevyhnutný na to, aby sa ľudia zobudili a uvedomili si, že ochrana životného prostredia dnes doslova predstavuje preteky s časom.
Obhajujete určité pekné myšlienky, pozitívne hodnoty. Nemáte však pocit, že spôsob, akým toto obhajujete, je negatívny? Stále protestujete PROTI niečomu, ale menej už obhajujete ZA niečo...
Nerobíme len to, že kritizujeme a neuvádzame, ako to treba riešiť. Navrhujeme aj pozitívne riešenia. Kritické zhodnotenie súčasného stavu však predstavuje základný a prvý krok k tomu, aby človek mohol pristúpiť k náprave.
Ale nemáte takmer nijakú moc ich realizovať...
To je iná stránka veci. V tomto smere sme vlastne na jednej lodi so všetkými občianskymi združeniami. Dávam vám za pravdu, verejnosť si o nás myslí, že len kritizujeme. Sama to chápem, aj keď sa mi to, samozrejme, nepáči, lebo si myslím, že to nezodpovedá realite. Ide tu o otázku informovanosti verejnosti. Za našu organizáciu - minimálne tu, na Slovensku - môžem zodpovedne prehlásiť, že o jadrovej energetike je verejnosť informovaná cez médiá a oficiálnymi miestami veľmi jednostranne. O výhodách jadrovej energetiky sa pomaly dočítame, dopozeráme a dopočúvame všade. O nevýhodách hovoríme len my, ochrancovia životného prostredia a tých pár oponentov jadrovej energetiky, ktorí na Slovensku ešte mimo nás existujú.
Prečo je podľa vás status quo o informovanosti v oblasti jadrovej energetiky práve taký žalostný?
Považujem to za určitý prežitok z minulosti. Ľuďom akoby sa nepáčilo, že niekto si dovolí povedať kritický názor voči vrchnosti - politikom, vláde alebo SE ako štátnej spoločnosti. Ja na tom nevidím nič zlé. Ak má kritika vecné opodstatnenie - a v tomto prípade evidentne má - niet dôvodu, prečo by sme kritický názor v občianskej spoločnosti, kde nám všetkým záleží na tom, ako to tu pôjde ďalej, neprejavili. V tomto smere považujem za veľmi dôležité prijatie kvalitného zákona o prístupe k informáciám.
Pripomínate nám J. .J. Rousseaua, ktorý si už v 18. storočí uvedomil, že pokrok a civilizácia nemusia vždy prinášať dobro. Aj vaše návrhy sa podobajú jeho návratu k prírode. Odporcovia vás však obvinia z reakčnosti. Staviate sa proti pokroku a proti nevyhnutnej dani z neho?
Skutočne sme takto obviňovaní, ale nesúhlasím s vami a tvrdím, že to tak nie je. Rozhodne sa proti pokroku nestaviame, chceme len dokázať udržať pokrok v určitých hraniciach, ktoré nebudú ničiť život na Zemi. Ide nám o využitie pokroku v prospech harmonického, rovnovážneho spolužitia spoločnosti a prírody. To sa dnes evidentne nedeje, preto sa snažíme nasmerovať pokrok pozitívne, nie negatívne. Je toto reakcionárstvo?
Pokrok už sám v sebe obsahuje istú negatívnu hodnotu. Bol vybudovaný ako niečo proti prírode, skôr ako jej dobytie, znásilnenie. Prečo vlastne bojovať o pokrok a nie o samotný život?
Veľmi sa mi páči, ako ste sa vyjadrili, v takomto prístupe sa to celé ukrýva. Mnohí sa o nás vulgárne vyjadrujú, že chceme zahnať ľudí naspäť do jaskýň a na stromy. Toto však hovoria tí, ktorí nepoznajú, čo vlastne robíme. Keby sa oboznámili s našou činnosťou a videli stovky strán odborných, sociálnych, ekonomických a bezpečnostných argumentov atď., nemohli by prehlásiť, že len reakcionársky potierame akýkoľvek pokrok. My nejdeme proti civilizácii.
Pochváľte sa, akými rôznorodými prívlastkami vás ľudia v tejto súvislosti častujú?
Sama to nazývam spoločenská mytológia, ale ide o jav, ktorý poznajú aj iné skupiny. Ide o nálepkovanie, keď na základe povrchného posúdenia činnosti, charakteru sa pridelí nálepka nejakej organizácii. Ak sa však pozrieme bližšie na to, čo robí, zistíme, že nálepka je úplne "od veci". Špeciálne by som chcela upozorniť na mýtus odborníkov. Občania dnes súhlasia s tým, že o živote a smere uberania spoločnosti majú rozhodovať odborníci. Vyvstáva otázka: kto sú títo odborníci? Myslím si, že najlepším odborníkom na vlastný život je každý občan sám. Ďalej nás obviňujú, že nás platí uhoľná a plynárenská loby, že sme agenti rôznych záujmov, napríklad cudzích krajín. V prípade jadrových elektrární ide o Rakúsko, keď som sa však angažovala proti dostavbe vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros, označili ma za maďarskú agentku.
Čo si myslíte o spájaní Greenpeace s ekoterorizmom, či dokonca s ekofašizmom?
Ide o klasickú nepodloženú nálepku, lebo porovnať ekologické hnutie s fašizmom - na základe akých kritérií sa také niečo vôbec vyhlasuje?
Myslíte si, že ste dokázali ľudí na Slovensku určitým spôsobom vychovať, že už si zvykli a berú normálne to, čo by im predtým prekážalo?
U nás Greenpeace pôsobí od roku 1993 a na základe vlastnej komunikácie s ľuďmi cítim, že došlo k pozitívnejšiemu vnímaniu. V roku 1994 sme zorganizovali našu najväčšiu akciu, keď sme na chladiacu vežu elektrárne v Mochovciach zavesili plagát. Reakcie boli extrémne negatívne, verejnosť si o nás vytvorila obraz najmä vďaka zmanipulovaným, demagogickým správam médií, napríklad Slovenskej televízie. Počas niekoľkých rokov sa však ľudia mali možnosť presvedčiť o našej vecnej robote, čo sa odráža na názoroch o nás. Dnes spolupracujeme s ministerstvami hospodárstva a životného prostredia a zapájame sa do všetkých verejných diskusií, najmä o jadrovej energetike.
Na záver tu stojí už iba otázka: Ako ďalej? V istom zmysle totiž bojujete proti mnohohlavej oblude. Je pravdepodobné, že k dnešným ekologickým problémom sa zajtra zjavia ďalšie.
Momentálne vidím ako jedno z absolútne najväčších nebezpečenstiev genetické manipulácie. Opäť sme totiž spustili určitý proces, ktorý nemáme pod kontrolou - podobne ako jadrové elektrárne v 50. a 60. rokoch - a následky ešte len prídu. Bohužiaľ, dostavia sa v takom čase alebo forme, keď sa zrejme nebudú dať napraviť a to je najväčšie nebezpečenstvo.
S hosťom Slova sa zhovárali Barbora Obuchová a Peter Greguš
