SMK je spoluzodpovedná za SR
Rudolf Chmel
Narodil sa 11. 2. 1939 v Plzni rodičom, ktorí sa do Čiech prisťahovali na začiatku 30. rokov a v roku 1942 sa vrátili pod Tatry, do Svitu. Stredoškolské štúdiá absolvoval v roku 1956 v Poprade, Filozofickú fakultu UK v roku 196l v Bratislave. Odvtedy pôsobí v SAV, venuje sa dejinám slovenskej literatúry a slovensko-maďarským literárnym vzťahom, resp. širším kultúrnohistorickým súvislostiam slovenského vývoja v 19. a 20. storočí. Týmto témam sú zasvätené stovky jeho štúdií, esejí, desiatka kníh (dve preložené do maďarčiny). Syntézu jeho doterajších literárnohistorických výskumov predstavujú rozsiahle Dejiny slovenskej literárnej kritiky (1991), v oblasti slovensko-maďarských vzťahov je takou, okrem jeho komparatívnych prác ,kniha s nádychom istej osobnej konfesie, Moja maďarská otázka (1996). Okrem vedeckej práce sa od začiatku venoval aj aktivitám, ktoré presahovali múry pracovní, knižníc, archívov. V 80. rokoch bol tajomníkom federálneho zväzu spisovateľov, koncom tohto desaťročia bol šéfredaktorom Slovenských pohľadov, po novembri 1989 riaditeľom Literárnovedného ústavu SAV, od leta 1990 do konca roku 1992 posledným veľvyslancom ČSFR v Maďarsku. Po návrate znova pracuje v akadémii, prednáša na filozofických fakultách Komenského aj Karlovej univerzity, je prezidentom Nadácie otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, aktívne pôsobí v treťom sektore, je zakladateľom a hovorcom občianskeho združenia Fórum inteligencie Slovenska. Založil a viedol stredoeurópsku prílohu štyroch denníkov (SME, Gazeta Wyborcza, Lidové noviny, Magyar Hírlap, resp. Népszava), je šéfredaktorom mesačníka OS, ako publicista aktívne komentuje politický život, stredoeurópsku problematiku, je členom ministerských kolégií, poradných zborov. Je človekom na cestách, človekom uprostred, nie v popredí.
Verejnosť očakávala, že po parlamentných voľbách sa budete viac politicky angažovať. Kam ste sa podeli?
Hádam som sa načisto nestratil z verejného života, iba sa možno viac angažujem ako - občan. A čo už je, prosím vás, viac ako občan? Hádam nie štát! Hovorím to s plnou vážnosťou napriek tomu, že mnoho našich nedávnych koryfejov malo neodolateľný sklon zbožšťovať štát a štátnosť, čo však - ako sa rýchlo ukázalo - znamenalo iba to, že ho chceli načisto sprivatizovať, teda rozkradnúť. Malou satisfakciou pre slušných ľudí je, že im nedovolili doviesť dielo skazy do úplného konca, hoci aj to, čo vykonali, prejde isto do dejín… Nehovoriac o tom, ako deformovali nadlho aj tak dosť rozhádzané vedomie spoločnosti. Preto, opakujem, sa angažujem ako občan. Ak možno, tak aj trochu rozmýšľajúci. V tomto zmysle chcem byť nositeľom kvalifikácie občana, ktorému skrátka nedá nepliesť sa do vecí verejných, aj keď si tým isto neraz privodí nepríjemnosti. Apelujem preto na spoluobčanov, nepodceňujte svoju vlastnú politickú činnosť, svoju občiansku autonómiu, bez nej demokratická spoločnosť zaniká.
Ale povedzte, nelanárili vás napriek tomu aj do politiky?
Nie žeby som nemal politické či diplomatické ponuky, ale moje občianske aktivity, pôsobenie v Nadácii otvorenej spoločnosti, vedenie mesačníka OS, nehovoriac o mojej vlastnej literárnovednej a pedagogickej práci má saturujú až-až. A keďže sa tak trochu považujem aj za intelektuála ex professo, to jest za človeka rozmýšľajúceho nezávisle na moci, pokúšam sa náš svet nielen kultivovať, ale i problematizovať (politici, ako je známe, robia zväčša skôr opak). Rád by som pri tom zostal naďalej napriek všetkým zvodom.
Žijete teda naďalej v ilúzii, že intelektuál môže podstatnejšie ovplyvniť život spoločnosti?
Žijem v tejto ilúzii, hoci o sklamania niet núdze. Skutočný intelektuál, to nie je môj objav, netúži po moci, ak, tak po istom vplyve. Chce spoluvytvárať deje i dejiny, ale skôr v spore, či v opozícii s mocou. Mnohí intelektuáli v rokoch, či mesiacoch do volieb v roku 1998 sa napríklad podstatne zasadili - a mnohí v službách tretieho sektoru, ale viacerí aj individuálne - za zvrátenie vývoja, ktorý nás už-už mal vyvrhnúť na perifériu Európy, nielen strednej. Po tomto neuveriteľne vypätom zápase o nastolenie normálneho stavu, po zápase, ktorý sa, chvalabohu, skončil víťazstvom demokracie, nastala v radoch intelektuálov, ale i v širšej verejnosti celkom prirodzená eufória. Čoskoro sa však ukázalo, že žiadne skutočné víťazstvo neprichádza ľahko či lacno. Kým do volieb v roku 1998 bola opozičná parketa demokratických intelektuálov vcelku prehľadná, po voľbách sa väčšmi diferencovali podľa straníckych sympatií. To by bolo v poriadku, keby zároveň ďalej nepôsobila stratifikácia na báze onej známej slovenskej špecifiky - rozčesnutosti na tzv. pronárodných a protinárodných. V tom je však slovenská situácia už pridlho nenormálna, doslova patologická.
Uspokojuje vás donkichotská intelektuálska pozícia?
Áno, dokonca napriek všetkej skepse, lebo o ničom primeranejšom pre seba neviem. Ďalšou pozíciou môže byť už len buď ľahostajnosť k veciam verejným, alebo priamy vstup do politiky. Takže, zdá sa, nemám na výber. Ibaže, ak sa pletiete do politiky ako intelektuál a začnete v nej presadzovať také hodnoty, ako dobro či zlo, ak začnete moralizovať, narazíte na moc, záujmy a ľahko sa dáte vtiahnuť do sveta, ktorý vám nie je ani vlastný, ani milý. Platia v ňom totiž celkom iné pravidlá.
Nie ste vy náhodou takým istým donkichotom aj vo veci slovensko-maďarských vzťahov? Ozaj, ako ste spokojný s ich súčasným smerovaním?
Ak toto dnešné smerovanie porovnávate s obdobím do volieb roku l998, tak ide o zmenu priam historickú, ktorá vskutku otvára novú perspektívu. Približujeme sa k čomusi, čo by som nazval, zatiaľ iba veľmi opatrne, keďže poznám aj podtatranských, aj zadunajských pappenheimských, spoločnou víziou slovensko-maďarských vzťahov. Ak by som trochu zveličil, možno by som mohol povedať, že dokonca už vidím kdesi v strednej vzdialenosti objektívne historické predpoklady pre slovensko-maďarské zmierenie. To zároveň prerastá do súžitia dvoch suverénnych štátov a národov, vzájomne sa rešpektujúcich, vedomých si svojej historickej spolunáležitosti. Nemám však ešte stopercentnú istotu, či to nie je fatamorgána. V každom prípade zvonku vyzerá ono súčasné smerovanie dobre, pohľad do útrob by možno ukázal aj na nejaké neduhy, ale nemali by byť životu nebezpečné.
Často v tejto súvislosti zvyknete zdôrazňovať, že vzťahy Slovenska a Maďarska, teda medzištátne vzťahy, sa odvíjajú od kvality vzťahov Slovákov a Maďarov na Slovensku, teda od našich vnútorných pomerov.
V rokoch pred poslednými voľbami to bolo vidno najplastickejšie. Vzťah vtedajšej vlády k maďarskej menšine zapríčinil, že aj vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom boli chladné, ba zmrazené, čo malo nemalý vplyv i na rozpad Visegrádskej štvorky a na stabilitu strednej Európy v širšom zmysle. Kardinálna zmena, ktorá sa udiala, hoci protirečivo, po posledných voľbách, ukázala, že maďarská menšina môže byť spoľahlivým partnerom pri budovaní demokratického Slovenska. Tento nejednoduchý krok znamenal možno dosiaľ nie celkom docenený historický míľnik v slovensko-maďarských vzťahoch na domácej i medzinárodnej úrovni.
Ide podľa vás o trvalejší trend, nie je situácia ešte stále príliš krehká?
Ak odhliadneme od mnohých dôvodov, pre ktoré je krehká celá koalícia, bezpochyby i rola SMK v nej prechádza svojimi peripetiami. Vstup SMK do vlády mal pre návrat Slovenska medzi demokratické krajiny, znova podčiarkujem, epochálny význam, ktorý, žiaľ, naši ľudia nedokážu náležito oceniť. Z vnútropolitického hľadiska však bolo napokon dôležité, že napriek všetkým napätiam a resentimentom, ale najmä napriek veľmi intenzívnej ideologicko-politickej masáži, nielen predvolebnej, sa slovenská spoločnosť vcelku bez väčších problémov mentálne adaptovala na zdanlivo pred voľbami priam nepredstaviteľnú vec, že reprezentanti SMK sú vo vláde, že sú štátotvorným elementom, že sa zúčastňujú na budovaní svojho štátu. To malo obrovský vplyv i na mentalitu a politické správanie sa politikov SMK, ktorí dovtedy hľadali oporu i útechu radšej v Budapešti, ako u svojich budúcich koaličných partnerov. Podielom na vláde sa SMK stala spoluzodpovedná za politiku Slovenskej republiky. Ak si bližšie všimnete, od tých čias sa na minimum zredukovali dovtedy značne frekventované témy, územnou autonómiou začínajúc, ktoré tak iritovali atmosféru spoločnosti. Vonkoncom si nemyslím, že ťažšia časť započatej cesty je už za nami, ale naštartovanie zmeny bolo z viacerých hľadísk prelomové. Záleží na slovenských i maďarských politikoch, či nástrahy, nebezpečenstvá, ktoré na tejto ceste ešte stoja, zvládnu bez ujmy, alebo budú do nich beznádejne búšiť. Mnohé je však i v rukách občanov, mimovládnych organizácií, vari aj intelektuálov.
V tejto súvislosti sa zdá akoby slovenské politické subjekty stále nemohli prekonať svoj menšinový komplex. Vidí sa aj vám požiadavka SMK na zmenu preambuly ústavy ako prehnaná? Nedal by sa dosiahnuť kompromis, napríklad tým, že by za spojením "my, národ slovenský" hneď nasledovalo: "spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín", a nie ako je to teraz - menšiny sa spomínajú až kdesi v závere...
Pootočil by som to ešte trochu. Čo je dnes dôležitejšie, jednotlivec alebo štát, človek alebo politické konštrukty? Ústavy predstavujú v demokratických krajinách najdôležitejší zákon, bývajú jasné, jednoduché, ale nie exkomunikatívne, vylučujúce. Prečo by v ústave napríklad nemohol byť zdôraznený občan, keď štáty, národy aj tak pozostávajú vlastne z občanov? Ak sa napríklad pozrieme na štruktúru vlády, rezortov, na čo sa sústreďujú? Okrem zahraničnej politiky, obrany a bezpečnosti všetkým rezortom ide len a len o občana. Dokonca aj tým trom spomínaným, hoci ide o reprezentáciu a ochranu kolektívnych záujmov toho ktorého štátu. Všetky ostatné rezorty sa predsa starajú o to, aby jedinec bol zdravý, vzdelaný, mal prácu atď. Pre mňa, nielen preto, že som ctiteľ liberálnych hodnôt, je na prvom mieste človek, jedinec. Veď, ako vravím, národy, národnosti, etnické skupiny, to sú v prvom rade občania. Prečo ich v ústave oddeľujeme ešte na prelome tisícročí, nechápem. Prístup našej ústavy k tejto veci je teda etnokratický. Ja by som sa prihováral za prístup občiansky, ale, ako vravia politici (radím: netreba padať pred nimi do kolien!), teraz ešte nie je vhodná chvíľa, aby sme modifikovali tento etnokratický prístup. Nebodaj by nám to poškodilo preferencie.
Ako vnímate súčasný vplyv Miklósa Duraya na politiku SMK? Ako by ju to ovplyvnilo v prípade, že by sa Duray stal (o čom sa uvažuje) prezidentom Svetového zväzu Maďarov?
Duray je doma v podstate marginalizovaný. Do určitej miery aj v Maďarsku, hoci dnešná vládna garnitúra dáva tomuto národnému vizionárovi iste viac priestoru, ako predchádzajúca socialisticko-liberálna. Tým, že sa v SMK zjednotili tri strany - moderní kresťania, liberáli a vágne Spolužitie - sa stalo, že Durayova línia vyšla z tejto fúzie tiež marginalizovaná a on osobne vďaka tomu stratil svoju pozíciu. Iná vec je, že jeho mýtus ešte chvíľu potrvá a bude sa môcť, aj v rámci Svetového zväzu Maďarov, organizácii viac blízkej dnešnej vláde ako Hornovej, uplatniť. Pravdou však asi bude, že Durayova duchovná identita má viac ako blízko k Svetovému zväzu Maďarov, organizácii bezpochyby založenej na istej historickej národnej nostalgii. Viaceré jeho názory, postoje, vyhlásenia, koncepty idú už dávnejšie aj nad rámec politiky, ktorú dnes reprezentuje SMK. Durayove vízie o politickej reintegrácii maďarského národa, o konštituovaní druhej komory maďarského parlamentu (pre zástupcov maďarskej menšiny zo susedných štátov), o zriadení ministerstva maďarskej vlády pre Maďarov za hranicami (nehovoriac o tom, že existuje pre tento rezort osobitná inštitúcia na čele so štátnym tajomníkom), aby som spomenul iba niektoré, často provokujú a zadávajú témy, ktoré sú pre vytváranie priaznivej atmosféry slovensko-maďarských vzťahov kontraproduktívne. Ide tu aj o istý paradox: Durayov reálny vplyv na domácu politiku sa zmenšuje, ale jeho negatívne osobné konotácie stále vytvárajú dojem, akoby to tak nebolo, prikladá sa im zbytočne veľký význam. Milosrdný čas dá isto všetko na poriadok, len to chvíľu ešte potrvá. Tak to už chodí, a nielen v politike.
Kto bol, z pragmatického hľadiska, podľa vás vhodnejším premiérom pre urovnávanie slovensko-maďarských sporov: Gyula Horn alebo Viktor Orbán?
Hornovým partnerom bol Mečiar. Orbánovým partnerom je demokratický premiér, ktorý nereprezentuje naše staré maďarské fóbie, navyše vedie kabinet, v ktorom sú predstavitelia SMK. Na druhej strane však treba pripustiť, že len autoritársky Mečiar mohol na Slovensku podpísať medzištátnu zmluvu s Maďarskom (s nikým ju doma neprejednal). Dnes vo veľmi protirečivej koaličnej situácii by sa to Dzurindovi podarilo oveľa ťažšie. Preto na vašu jednoznačnú otázku nie je jednoznačná odpoveď. Obaja premiéri pôsobili, resp. pôsobia v odlišných podmienkach, musia voliť osobitnú taktiku. V každom prípade politik, či politici, ktorí by na vec nahliadali sub specie historického zmierenia, či vyrovnania Slovákov a Maďarov sa ešte len hľadajú.
Kedysi ste hovorili, že SDĽ robí najlepšiu národnostnú politiku. Predpokladám, že dnes by ste to už nevyslovili.
Musím sa priznať, že som mal svojho času, je to už dosť dávno, ilúziu, že SDĽ, v čase, keď programovo integrovala aj ľavicových politikov a zrejme aj ľavicových voličov z radov maďarskej menšiny, je príkladom toho, že strany môžu byť nadetnické. Navyše, pamätám sa, ako mi kedysi na začiatku apríla 1993 Peter Weiss, vtedy predseda SDĽ a prvý podpredseda NR SR, optimisticky hovoril: keď sa dostaneme my k moci tu a hornovci v Maďarsku, slovensko-maďarské zmierenie sa uskutoční hneď. Život je, pravdaže, huncút, a tak k želanej synchrónii zatiaľ nedošlo, aj keď by som si ju vedel predstaviť. Ale, ako vravím, život je huncút a tak po posledných voľbách, napriek skepse a napriek tomu, že som vedel, že SDĽ sa od roku 1993 posunula, bolo pre mňa predsa prekvapujúce, keď R. Fico prišiel s ideou, že Maďarov netreba vziať do koalície. Nehovoriac o tom, že takéto postoje by som očakával v inej strane, aj v inej generácii. SDĽ navyše určila témy, o ktorých sa nebude hovoriť, okrem iného aj o Benešových dekrétoch. Problém je však možno nielen v historických traumách a kŕčoch, ale aj v celkovom prístupe k politike. SMK napríklad presadzuje klasickú decentralizáciu, ktorá, dúfam, nemá len etnické zázemie. SDĽ, naopak, akoby stále lipla na tom, aby mocenské páky boli najmä v rukách štátu. Akoby neverila občanom, nielen maďarskej národnosti, ale i Slovákom. Formálne je schopná uznať, že menšiny tvoria rovnocenní občania, ale v ústave preferuje princíp kolektivistický, národný. Akoby nemala jasno v tom, čo treba ponechať v kompetencii štátu a vlády. A spor je o tomto. Politika SMK akcentuje decentralizáciu štátnej správy, to, aby občan vo veciach verejných rozhodoval na nižších stupňoch, samostatne, aby bol čo najmenej závislý od štátu. Zdá sa mi, akoby politici SDĽ videli hrozbu v tom, že príslušníci maďarskej menšiny môžu mať taký stupeň samostatnosti, ktorý by mohol byť v istých krízových situáciách pre štát nebezpečný. Kým SDĽ nebude veriť občanovi (nielen Maďarovi, aj Slovákovi), dovtedy sa táto dilema nevyrieši. Navyše, možno nechtiac, či mimovoľne, sa týmto postojom blíži k stanovisku SNS, HZDS, ale aj KDH.
Béla Bugár možno aj preto tvrdí, že naša spoločnosť nie je zrelá na prijatie občianskeho princípu. Môže však takýto princíp fungovať, ak tu existujú dve pomerne vplyvné strany založené na národnostnom princípe: SNS a SMK?
Som posledný, kto by sa tešil z toho, že stranícka scéna sa u nás vyprofilovala aj na národnostnom princípe. Nechcem teraz rekriminovať, ale aj preto som svojho času ocenil politiku SDĽ a naivne som si myslel, že to je dobre, aj keď by to bol nebodaj relikt proletárskointernacionalistického syndrómu. Ukázalo sa, že všetko je u nás inak. Ale aj s vaším paralelizovaním SNS a SMK je to trochu, s dovolením, inak, nielen preto, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Tieto dve strany totiž napriek svojej etnickej homogenite, či výlučnosti sú predsa len odlišné. Nie som vonkoncom advokátom SMK, ale dnes táto strana presadzuje nielen vyššiu decentralizáciu, občiansky štát, ale aj jasný ťah do EU a NATO, a to je napríklad priepastný rozdiel od koncepcie SNS. Pravdou je, že SMK má voličov na juhu, prevažne Maďarov, ide však o nespochybniteľné volebné právo. Ak chcú slovenské strany získať maďarských voličov, musia do svojich volebných programov integrovať aj národnostnú problematiku. Okrem DS to neurobila žiadna strana.
Môže však napríklad SNS získať maďarských voličov?
Znova to trochu pootočím: Myslím si, že uznáte, že s tým programom, ktorý má SMK, by Bugár získal oveľa viac hlasov rozmýšľajúcich voličov (to sú voliči, ktorí sa rozhodujú na základe poznania programov) na severe Slovenska, ako Malíková so svojím programom u Maďarov na juhu. To naznačuje, že v slovenskej spoločnosti predsa len má šancu občiansky princíp. Nezabúdajte, že mnoho voličov na juhu v posledných voľbách, keďže videli situáciu krajiny, volilo SDK (aj maďarskí voliči uvažovali racionálne). Takisto v prezidentských voľbách maďarskí voliči presne vedeli, kto je demokratickejší kandidát. To sú hodnotové systémy, ktoré nepustia.
Ale ani KDH, ak sa dobre pamätám, nikdy nechcelo osloviť maďarských voličov.
Áno, nepamätám sa, že by ich oslovilo. Pri SNS, prosím, to chápem, ale pri ostatných stranách, neviem, neviem. Keď však Maďarov nechcú, tlačia ich vlastne do geta a oni tam budú, veď nejako, už len, aj vzhľadom na početnosť, prežijú. Najviac sa tomu bude tešiť Duray.
Mám pocit, že počiatočný povolebný entuziazmus a vôľa k historickému slovensko-maďarskému zmiereniu sa kamsi vytratili. Zdá sa mi, že tú najväčšiu šancu sme už prepásli.
Dalo by sa to ešte zvrátiť. A ako?
Onen povolebný entuziazmus a vôľa k zmiereniu sa ani tak nevytratili, ako už v tom čase vlastne boli skôr len fikciou. Kontroverzné prijímanie vstupu SMK do vládnej koalície, nečakane najmä zo strany SDĽ, vyliečilo aj menších optimistov z myšlienky zmierenia. Už som dávnejšie spomínal, že na takéto čosi nestačia bežní politici, že na to treba štátnikov v pravom zmysle slova, na jednej i na druhej strane Dunaja. Na maďarskej strane bol na takéto poslanie, podľa mňa, dlho pripravený Árpád Göncz, ale z našej strany, najmä do roku 1998 to bolo vlastne nemožné, aj keď Mečiar bol ochotný sa vyhlásiť za architekta tohto zmierenia. To však boli len a len absolútne nezmysly.
A čo vaši priatelia, intelektuáli, čo mimovládne organizácie, v ktorých sa angažujete?
Ubezpečujem vás, že tak v kruhu slovenských a maďarských intelektuálov, ako aj v mimovládnych organizáciách, ktoré sa sústreďujú na ten nie celkom pokojný priestor sa vykonalo a koná v tejto veci veľa (iná otázka je, že do širšieho občianskeho vedomia sa, žiaľ, tieto aktivity dostávajú málo, neraz v skreslenej podobe). V tejto oblasti väčšie resty nevidím, takisto, ako nevidím dôvod vec nejako osobitne inštitucionalizovať. Ak, tak by som si vedel predstaviť napríklad väčšiu rolu masmédií, predovšetkým elektronických, práve pri minimalizovaní pnutí, ale dajme tomu pri väčšom dôraze na monitorovanie toho, ako sa na vyvolávaní nacionálnych napätí podieľajú školy, učebnice atď. To by už bola aj téma pre rezort školstva, ktorý ju necháva zatiaľ, neviem prečo, bokom.
Politika zmierenia si vyžaduje hľadanie symbolov. Ak považujeme postavenie mostu medzi Štúrovom a Ostrihomom za symbol nových vzťahov, je podľa môjho názoru neadekvátne, aby sa toto dielo volalo po bezvýznamnej Márii Valérii. Nebolo by lepšie pomenovať ho po Matejovi Belovi, ktorého rešpektovali oba národy a ktorý sa zasadzoval za pokojné spolunažívanie Slovákov a Maďarov?
Nemám nič proti vášmu názoru, ba možno s ním súhlasím, mne dokonca chodilo chvíľu po rozume, aj som to chcel komusi vnútiť, že by sa mohol volať Most porozumenia, ale neviem, či už nemám staré myslenie. V každom prípade sa však bude treba pozrieť na to, kto má podľa práva dávať meno mostu. Kto ho môže, takpovediac, pokrstiť. Vo vašej otázke cítim, že by to mohol byť štát, prezident, premiér, či ktosi na takejto úrovni. I ja si myslím, že by tento vytúžený most mohol mať lepšie meno, ale nech o tom rozhodnú tí, ktorým to patrí. Tak či tak by mal byť mostom porozumenia. Most je obrovský symbol pohybu, otvorenosti, viditeľnosti, ak chcete, transparentnosti.
Od podpisu historickej slovensko-maďarskej medzištátnej zmluvy uplynulo 19. marca päť rokov. Tá zmluva sa však všeobecne považuje za sfušovanú a niektorí jej kritici dokonca tvrdia, že keby jej nebolo, neboli by ani dnešné problémy. Ako sa na tento dokument pozeráte s odstupom času?
Akúkoľvek zmluvu takéhoto typu modifikuje život, fakticky by sa mala stále zdokonaľovať, preto by sa do nej mal stále pridávať nový obsah, až by sa ukázalo, že treba zmluvu novú. Verím, že onedlho budeme s Maďarskom spojenci v NATO aj v EÚ. Už to bude nový obsah, ktorý pred piatimi rokmi chýbal, keď sa zmluva trochu extravagantne zásluhou vtedajšieho francúzskeho premiéra v Paríži podpisovala. Mnohí sa možno ešte pamätajú na viaceré prinajmenšom bizarné okolnosti jej rýchleho vzniku a ešte rýchlejšieho podpisu, na enormný medzinárodný tlak, pod ktorým sa o nej rokovalo, na spory o jej výklad už tesne pred podpisom a po podpise ani nehovoriac. Na, mierne povedané, ratifikačné orgie, najmä v slovenskom parlamente, ale, kratšie aj v maďarskom, o ďalších priam nechutnostiach po ratifikácii ani nehovoriac. Bola to kuriózna, ale pre slovensko-maďarskú reláciu charakteristická situácia so všetkými obligátnymi sprievodnými znakmi. Dnes sa to zdá byť neskutočné, ale nemali by sme na tieto už historické peripetie zabúdať. V tom roku 1995 po zmluve túžil Mečiar i Horn, navyše veľa si od nej sľubovala aj medzinárodná mienka. Mala totiž byť akousi vstupenkou do euroatlantickej spoločnosti. Navyše, práve vtedy zároveň vrcholila písomná príprava na súdny spor v Haagu vo veci vodného diela. Nepoznám iné také štáty, ktoré uzavierajú základnú zmluvu o priateľstve a susedskej spolupráci a súčasne sú v súdnom spore kardinálneho charakteru. Muselo sa to odraziť aj v samotnej zmluve a v dôsledku toho vlastne predstavovala len akési povinné minimum. Aj preto si myslím, že jej dnes už treba dávať nový obsah, prispôsobovať ju prítomnosti.
Ak už spomínate vodné dielo Gabčíkovo - Nagymaros, aký dosah má celá kauza na slovensko-maďarské vzťahy?
Tento neuralgický bod slovensko-maďarských vzťahov posledného desaťročia tým, že dospel do štádia rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, stratil svoju výbušnosť a stal sa skôr otázkou ekonomickou, než politickou. Vyvstala teda otázka: akým spôsobom sú strany schopné naplniť ekonomické implikácie tohto rozsudku? Obsah rozsudku je všeobecne známy - na 95% dal za pravdu Slovenskej republike a tým, že konštatoval, že zmluva z roku 1977 je platná, musia experti oboch krajín nájsť cestu, akým spôsobom túto skutočnosť uviesť do života. To je ale podľa môjho názoru otázka ekonomická, nie politická. K dohode musia dôjsť experti - vodohospodárski, ekologickí, energetickí, dopravní, slovom ľudia z ekonomiky.
Deje sa však niečo reálne?
Niekedy mám pocit, akoby dnešný stav prešľapovania na mieste vyhovoval obom stranám.
Ste vari najznámejším slovenským Stredoeurópanom s bytostným záujmom o rozvoj tohto priestoru. Český filozof Václav Bělohradský však tvrdí, že integráciou našich krajín do euroatlantických štruktúr tento priestor zaniká.
Nebol by som taký skeptik, ako V. Bělohradský, lebo realita tomu zatiaľ nenasvedčuje. Nehovoriac o tom, že ani štáty Beneluxu, či Škandinávie, resp. Severskej rady nemajú tieto problémy. Naopak, u niektorých, napríklad u Nórov (sú len v NATO), ale aj u Švédov (sú len v EÚ) vonkoncom nemožno hovoriť o nejakej nezvyčajnej euroasimilácii, skôr opačne. My totiž v strednej Európe nemusíme mať naozaj strach o svoju identitu. Budúca zjednotená Európa predsa nebude nikdy kópiou Spojených štátov amerických. Veď v Európe sú tisícročné tradície, ktoré Američania jednoducho nemajú, preto si postavili na svojom kontinente novú Európu. Možno viaceré negatíva týchto tradícií eliminovať, ale Európa, aj stredná, bude žiť. Veď len v tomto priestore sa napríklad hovorí asi pätnástimi jazykmi. Budeme žiť v multikultúrnom svete, vzájomne sa obohacujúcom. A to je dobre. Bude to už svet našich detí, vnukov a pravnukov a o nich už vonkoncom netreba mať strach.
Hodnotovo vás najviac formoval liberalizmus. V tejto súvislosti ste boli v istom zmysle aj akýmsi konzultantom, či poradcom niektorých politikov, či strán. Za liberálov sa vyhlasujú aj predstavitelia DS. Koho vlastne možno považovať na Slovensku za liberála? A vôbec: ku komu má moderný liberál bližšie - k sociálnym demokratom alebo ku konzervatívcom?
Liberál považuje za najdôležitejšie na svete jedinca. Hovorí sa, že jeho sociálne cítenie je slabé, lebo hlása, že človek zodpovedá sám za seba. To sú však fámy. Aj dnešné liberálne strany reagujú na sociálne otázky. Liberáli sú liberáli, dovoľte túto malú tautológiu, ktorá zároveň odpovedá na to, ku komu má liberál bližšie. Na Slovensku, ale nebuďme smutní, ani v Čechách nie sú však nejaké silné tradície liberalizmu, čo je pochopiteľnejšie skôr u nás, kde kresťanská ideológia, predovšetkým v katolíckom prevedení, stála takpovediac v nezmieriteľnom protiklade k liberalizmu. O následnej, komunistickej ani nehovoriac. U nás liberálne stranícke profilovanie vznikalo v poslednom desaťročí skôr akosi ad hoc, trochu oneskorene a neraz ako istý "mišung", ktorý má dosť heterogénnu identitu. Pravdou však je, že slovenského voliča po novembri myšlienky o občianskej, ľudskej autonómii nie vždy oslovovali, radšej by sa dal ďalej niekým viesť, veď to poznáte. Preto tiež niet u nás nejakých vyslovene programových liberálnych lídrov západného typu, o programových voličoch ani nehovoriac. V tomto sme na Slovensku dokonca, myslím si, zaťažení priam historickou zaostalosťou. Dnes sa v DU, či SDKU, v DS, v SMK i v SOP nájdu viacerí politici, ktorí sa hlásia k liberálnej orientácii, ale ide skôr o vyznávanie univerzálnych hodnôt, ako o stranícku profiláciu. Preto si myslím, že v tejto časti politickej scény ešte máme vývoj pred sebou. Malým lakmusovým papierikom by mohla byť preambula ústavy, ale zdá sa, že v tejto veci sa žiadne liberálne prekvapenie konať nebude.
S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár
