Prečo má človek srdce

Oskar Krejčí
Narodil sa 13. júla 1948 v Prahe. Po maturite pracoval rok ako baník v Ostrave a rok ako strojník vo Vresovej. V rokoch 1969 až 1974 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Krátko prednášal na svojej materskej fakulte, prevažne ale až do roku 1989 pôsobil na Ústave pre filozofiu a sociológiu ČSAV. Vtedy absolvoval stáž na Filozofickom ústave Akadémie vied ZSSR a na Georgetownskej, Kolumbijskej a Virgínskej univerzite v USA. Od februára 1989 do novembra 1990 pracoval ako poradca dvoch predsedov federálnej vlády - L. Adamca a M. Čalfu. Je známy svojím spojením na iniciatívu MOST, prostredníctvom ktorej sa uskutočnili najdôležitejšie kontakty oficiálnej moci s opozíciou v čase "zamatovej revolúcie". Je ale tiež autorom premiérovho prejavu, ktorým bol navrhnutý V. Havel na prezidenta ČSSR, programového vyhlásenia federálnej vlády národného porozumenia a bol hlavným redaktorom programového vyhlásenia vlády, ktorá vznikla z volieb v roku 1990. Po odchode z funkcie poradcu pracoval ako vedecký tajomník Kabinetu pre politické vedy ČSAV, potom ako redaktor a šéfredaktor nakladateľstva Victoria Publishing. Od začiatku roka 1997 prednáša teóriu medzinárodnej politiky na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí tiež ako redaktor pražského týždenníka Ekonom. Je autorom deviatich kníh, z ktorých tri boli preložené a vydané v USA, a publikoval niekoľko stoviek štúdií a článkov s politologickým zameraním.

Každé uznanie zo strany moci je väzením poznania - to sú vaše slová. Úlohou intelektuála je provokovať moc, nie pochlebovať jej. Vy ste však boli poradcom dvoch federálnych premiérov. Nezväzovalo vás to?

Máte pravdu, funkcia poradcu je služba určitému človeku. Je to morálny záväzok tohto človeka obhajovať a iluzórna hra na to, že ho zásadne ovplyvňujete. V časoch strnulej politiky je to úradnícka nuda, v revolučných chvíľach je to pre teoretika fantastická, ničím nesprostredkovateľná skúsenosť. Pre každého človeka je tragédiou prežiť vlastné ideály. Prežiť ich vo funkcii poradcu premiéra je ale politologický zážitok, z ktorého možno čerpať inšpiráciu do konca života. Je však potrebné vedieť včas postrehnúť, kedy vás táto či iná funkcia ako človeka a intelektuála zväzuje: v mojej žiadosti o rozviazanie pracovného pomeru z funkcie poradcu z konca roku 1990 jasne stojí, že nesúhlasím s politikou vlády, ktorá ohrozuje mladú demokraciu.

Dnes už môžete hovoriť slobodnejšie. Ladislav Adamec ešte prehovoriť nechce. Keď sme ho pri desiatom výročí novembrových udalostí požiadali o rozhovor, povedal, že ešte je skoro. Rovnako odmietol aj všetky ponuky zahraničných televíznych štábov. Hádam by ste však vy mohli povedať niečo o tom, ako s odstupom rokov hodnotíte vtedajšiu úlohu Ladislava Adamca.

Ladislav Adamec pracuje na pamätiach. Píše ich s malou skupinkou svojich českých i slovenských priateľov. Musím ale povedať, že môj vzťah k nemu je nevyhnutne natoľko špecifický, že nemusí viesť k presnej charakteristike jeho úlohy. Podľa mňa bol Adamec pre prednovembrový súboj o vedenie v KSČ, pre hľadanie vzťahu k opozícii a pre rokovania s OF a VPN počas "nežnej revolúcie" najlepším z možných vedúcich. Geopoliticky vzaté bolo všetko rozhodnuté dávno pred 17. novembrom. Adamcova zásluha je v tom, že sa odovzdanie moci zaobišlo bez krvi. Tým se okrem iného vytvorili i relatívne výhodné podmienky pre prácu ľavice v ponovembrovom období. Niekedy sa mi zdá, že patologická nenávisť niektorých dnešných mocných voči Adamcovi (Ladislav Adamec bol v ponovembrovom období viac než dvadsaťkrát predvolaný k najrôznějším výsluchom) a niektorým jeho spolupracovníkom je daná tým, že pre vyfarbenie oficiálnej legendy o 17. novembri chýbajú mŕtvi hrdinovia. Je tu i primitívna snaha niektorých ľudí a skupiniek zmonopolizovať si štatút demokrata, urobiť si tak z neho mocenskú pevnosť a kšeft. Za seba môžem o Adamcovi povedať: má otvorené, prirodzene demokratické myslenie, ktoré neodmieta vopred žiadny názor či partnera pre dialóg; má pevné morálne zásady, čo preukázal dobrovoľným odchodom z funkcie, keď ho druhá strana tlačila k rokovaniu, ktoré bolo pre neho ako človeka oddaného socializmu neprijateľné; nielen, že mi nechal priestor pre iniciatívu, ale v prípade nadmerných rizík mi kryl chrbát. Čo viac si môže politológ na brigáde vo vysokej politike priať? Dodnes som mu vďačný za šancu, ktorú mi dal - možnosť byť u toho a prehrať dôstojne.

Po páde komunizmu sa vízia rovnosti, sociálnych istôt a ľudskej solidarity, v ktorej mene socializmus vznikal, začala javiť ako ilúzia. Nastupujúci tlak globalizácie akoby tieto pocity ešte viac prehĺbil. To, čo v tejto situácii ponúka ľavica, nie je alternatíva, je to iba korekcia súčasného trendu, zmiernenie bolesti alebo ako tomu hovorím ja - politické morfium. Vidíte dnes reálnu alternatívu voči tomuto pohybu?

I po porážke byrokratického socializmu vo východnej Európe mnohé zostalo. Hlavne na západ od našich hraníc. Nie je ľahké odbúrať tie prvky sociálneho štátu, ktoré sa formovali okrem iného v snahe konkurovať sovietskemu Rusku a socializmu všeoobecne. A nejde len o inštitúcie, ale i o spôsob myslenia, v ktorom sa pre mnohých stal samozrejmosťou boj proti nezamestnanosti, požiadavka rozvoja školstva atď. Globalizácia nie je nič neočekávané - ide iba o inštitucionalizáciu procesu internacionalizácie kapitálu, o ktorom hovoril Marx. Problémom je, že v rozpore s Marxovou víziou zatiaľ nedošlo k internacionalizácii organizovaného odporu proti faktu, že globalizácia naberá rysy primitívneho kapitalizmu. Chce to čas - presnejšie povedané historický čas, ktorý bohužiaľ neberie ohľad na individuálne osudy.

Rodnou krajinou radikálnych vyznávačov živelného trhu je Veľká Británia. Pritom zástancovia neregulovaného trhu dnes, po storočí keynesiánskych reforiem, pôsobia ako uctievači tajuplného bôžika liberálnej doktríny: všetci sa k nemu modlia, ale nikto ho nikdy nevidel. Nie je idea slobodného trhu nehistorickým klamom?

Slobodný trh je teoretický model. Model si vytvoríte tak, že vyzdvihnete niektoré javy ako dôležité a iné ako nedôležité potlačíte. Keď píšete knihu a chcete zdôrazniť nejaký objav, zámerne vyostríte formulácie. Potom prídu vaši epigóni, ktorí urobia z vášho objavu nie jeden z rysov zložitého sociálneho života, dokonca ani nie jeho podstatu - ale priamo všeobjímajúcu komplexnú realitu. To sa stalo s učením Adama Smitha v rukách radikálnych liberálov. Preto platí, že otcovia východoeurópskej transformácie sú - v lepšom prípade - brožúrkovými ekonómami. Sú hanbou ľudskej kultúry.

Idea sociálneho štátu sa niekedy nesprávne považuje za ľavicový projekt. Pritom prvú zásadnú inšpiráciu pre vznik sociálneho štátu priniesol svojimi reformami nemecký kancelár Bismarck. Je idea sociálneho štátu v ére globalizácie naozaj prežitá?

Myšlienky neumierajú, vymrieť môžu len hnutia usilujúce sa o ich presadenie. Niekedy ale idey i hnutia musia jednoducho nabrať druhý dych. Otázkou je, akú bude mať sociálny štát v budúcnosti podobu. Rôzne akcentované rysy sociálneho štátu bude mať asi každý štát - či už v konzervatívnom disraelovsko-bismarckovskom duchu ako nevyhnutná podmienka udržania privilégií horných vrstiev, alebo v socialistickom duchu ako základ demokraticky univerzálneho rozvoja osobnosti všetkých bytostí ľudského rodu. Dnes sa navyše pridáva poznanie, že pokrok potrebuje zdravú a kvalifikovanú pracovnú silu v masovom meradle a že každý nezamestnaný je obrovským plytvaním. Globalizácia dáva tejto otázke nové rozmery. Presadí sa - dobrovoľne v dôsledku vnútornej evolúcie pod vonkajším tlakom - sociálne skultúrnenie existujúcich inštitúcií globalizácie ako je Medzinárodný menový fond či Svetová banka? Tie môžu už dnes prispieť k obnoveniu tendencie k prehlbovaniu sociálnej diferenciácie medzi štátmi a vo vnútri štátov, ktoré sú spojené s globalizáciou. Môžu to urobiť z konzervatívnych dôvodov ako ochranu svojich privilégií. Na druhej strane nesmieme nikdy zabúdať, že globalizácia je jedným z procesov, ktoré zreálňujú odveký sen humanistov: svetový štát. Potom sa ale musíme pýtať, či tento svetový štát bude mať sociálnu a ekologickú orientáciu, alebo bude sluhom kapitálu, terénom pre zákopy staronových sociálnych bojov.

Nedávno Európou prehrmeli pompézne oslavy 10. výročia pádu komunizmu. Svet sa nadchýnal politickým pokrokom, ktorý urobil za toto obdobie postsovietsky priestor. Nikde sa však neobjavili zásadnejšie hodnotenia výsledkov ekonomických reforiem, nikto sa neodvážil nahlas vysloviť, že politika Medzinárodného menového fondu v tomto priestore zlyhala. Dokonca aj ľavica zaujala pštrosiu pozíciu a namiesto fundovanej analýzy poskytla verejnosti iba zmätené vyhlásenia, ktorými sa prihlásila k politickým ideálom novembra 1989. Iba zabudnutý reformátor zo začiatku deväťdesiatych rokov Walter Komárek si dovolil poznamenať, že ekonomická reforma sa vo východnej Európe jednoducho nevydarila…

Výrazy "reforma" či "transformácia" sú kultové heslá, ktoré nemajú iný obsah než je požiadavka zmeny, diskontinuity. Na potrebu zmeny prisahal 17. novembra každý, kto mal v hlave oči a za nimi mozog. Lenže zmenu ktorým smerom? K akým cieľom? Cieľom nikdy nemala byť ekonomická reforma, ale šťastný život ľudí. Dnes, po desiatich rokoch, vidíme, že úzka vrstva majetných svoje ciele naplnila. Dobehla a predbehla svoje najdivšie sny z roku 1989. Na väčšinu ľudí sa ale nedostalo - a nedostane. Vlastnícke vzťahy sú dnes usporiadané tak, že by ani - zatiaľ neviditeľný - ekonomický rast nepriniesol šťastie: zisk sa bude prerozdeľovať nerovnomerne podľa vlastníctva, funkcií, miesta a času. Možno tomu hovoriť sloboda trhu, v každom prípade však ide ale tiež o nespravodlivosť. Problémom všedného dňa potom, keď už sa veľký vlastnícky tresk udial, nie je to, že se robí politika úsporných opatrení. Problém je, že sa pri nej zohľadňujú makroekonomické údaje a nie ľudia. Že sa na cestách za ozdravením ekonomiky zabúda, že hospodárstvo je forma vzťahu človeka s prírodou, ktorá má zabezpečovať zodpovedajúcu kvalitu života. Že je kvalita nemerateľná? Vlani bolo v Českej republike spáchaných o 406 viac samovrážd než v roku 1993; to je rast takmer o polovicu. Pritom tvar krivky rastu samovražednosti nápadne pripomína vzhľad krivky nezamestnanosti. Že by takto vypadal úspech ekonomickej reformy?

Vždy, keď je spoločnosť v kríze, objavujú sa noví spasitelia, zväčša extrémisti alebo populisti, ktorí sa tvária, že poznajú jednoduché riešenia. Príkladov na to je v dejinách dosť a nemusíme začať iba od Hitlera. V Európe dnes rastie počet strán, ktoré sú z hľadiska klasického delenia politického spektra netradičné a pre budúcnosť demokracie predstavujú určitú hrozbu. Kto je však zodpovedný za ich neočakávaný úspech? Nebudú to práve tie uctievané tradičné strany, ktoré svojou neschopnosťou či neochotou rázne riešiť skutočné problémy ľudí znechucujú väčšinu voličov?

Máte pravdu, dnešný západoeurópsky politik je štandardizovaný výrobok satanických a štátnych inštitúcií plus masmédií. Sú to skôr úspešní politickí úradníci než politickí myslitelia. I najväčšie inovácie v podobe tretej cesty Tonyho Blaira nie sú v zásade ničím iným než opisovaním zo starších programov a tradície Demokratickej strany USA. Alebo inak - položte vedľa seba fotografiu Blaira a Haidera a porovnajte si v televízii ich štýl vystupovania. Napriek všetkým výrazným rozdielom v cieľoch ide o jeden a ten istý mediálny výrobok. Štandardizovaný politik nevie reagovať na neštandardné situácie. Všeobecne sa dá povedať, že stranícka štruktúra začiatku 21. storočia nemusí zodpovedať tej podobe, ktorá existovala v čase studenej vojny - bipolarita si vynucovala strnulosť, obhajobu inak neobhájiteľného. Dnes sa najviac diskutuje o Haiderovom pravicovom populizme. Jeho živnou pôdou je skutočnosť, že liberáli opojení víťazstvom nad byrokratickým socializmom zaspali na vavrínoch. Razantný útok proti Slobodným z vládnych kabinetov západoeurópských štátov je emotívnou, úprimnou, ale i oneskorenou a nepripravenou reakciou na dlhšiu dobu trvajúci problém; výsledok neschopnosti problémy predvídať. Slobodní iba neadekvátne odpovedajú na reálne existujúce problémy, ktoré je nevyhnutné riešiť - ich pretrvávanie je dôvodom masovej podpory inak nezaujímavých pravicových radikálov. Tým sa ale celý príbeh nekončí. Iným prejavom rovnakého sebauspokojenia Západu je korupcia v nemeckej CDU, závrať z úspechu kancelára-zjednotiteľa, ktorá vyústila do predstavy o dejinami ospravedlniteľnom práve na akékoľvek činy. Potenciálne nebezpečenstvo pre Európu nie je v Rakúsku, ale v tom, že sa pravicový populizmus preleje medzi nemeckých voličov sklamaných kresťanskými demokratmi. A potom sú tu iní spasitelia, tí v strednej a východnej Európe: strany, ktoré zažiaria na jedno volebné obdobie v postsocialistických krajinách. To platí o stranách establišmentu, ktoré dokáže vytvoriť Kremeľ. Platí to ale i o troch nových stranách, do ktorých vkladajú svoje sklamané nádeje slovenskí voliči, ktorí zúfalo chytajú každého, kto sa zatiaľ neskompromitoval podielom na moci asľubuje zmenu. Tu je skryté iné nebezpečenstvo - ale možno i nádej.

Hrdinom dnešných čias sa na rozdiel od pôvodných ponovembrových predstáv nestal podnikateľ, ale špekulant. Vlastníctvo v tranzitívnych krajinách sa nestalo romanticky transparentné. Je štát naozaj tým najhorším vlastníkom, ako to hlása oficiálna liberálno-konzervatívna doktrína?

V 20. storočí sa cez našu planétu prevalili dve veľké a celkom odlišné vlny vzťahu k štátu. V prvej vlne, tej po veľkej hospodárskej kríze a v súvislosti s industrializačnými úspechmi Sovietskeho zväzu, sa zdvihla kritika živelného trhu. O šesťdesiat rokov neskôr, po rozpade socialistického spoločenstva vo východnej Európe, sa prihnala nemenej razantná spätná vlna zatracovania štátu. Živnú pôdu ku kritike štátu poskytol byrokratický socializmus. Ten si na počiatku nestanovil najhorší cieľ - malo ísť o uprednostňovanie spoločenského záujmu pred individuálnym sebectvom. Lenže to, čo je spoločenské a čo je sebectvom vymedzovala malá skupina ľudí vo vedení komunistickej strany. Byrokracia straníckeho i štátneho aparátu potom určovala, kto a ako bude tieto rozhodnutia napĺňať. Preto bolo možné toľkým ľuďom nahovoriť, že "čokoľvek štát hovorí, klame; čokoľvek štát má, ukradol". To však nie je citát ani z Hayeka či Friedmana. Tak riekol Zarathustra podľa Nietzscheho. A keď už sme sa dali na citovanie: podľa Aristotela je účelom najlepšieho štátu blaženosť človeka. Lenže - čo je blaženosť? Každá z dnešných základných politických doktrín - liberalizmus, konzervativizmus a socializmus - pozná odlišnú a napriek tomu jedine pravdivú odpoveď. Je zaujímavé, že za hranicou podstaty doktrinálneho kréda, tam, kde bývajú koncepcie rozpracovávané, sa doktríny nebijú, ale prelínajú. Marxisti i liberáli vidia v štáte nástroj zneužívaný na obranu záujmov menšín. Podobné zjednodušenie možno ale nájsť i u Augustína, pre ktorého bol štát veľkou zlodejskou organizáciou. No pre Augustína tu bolo i vyššie určenie štátu: harmónia spoločnosti, zjednotenie sveta, šírenie viery - podobne ako v období byrokratického socializmu. A tiež iné strany - konzervatívne prvky v korporatívnom fašizme sú zrejmé. Naopak moderný environmentalizmus si probojováva cestu do všetkých doktrín, najmä do socializmu a konzervativizmu. A tak by bolo možné pokračovať.

Potom je tu niečo za hranicami doktrín: predstava demokratického štátu. Demokratický štát je zmluvou občanov s ich reprezentantmi o obsahu štátnej politiky. Bokom idú všetky ideologické spory: ak väčšina rozhodne, že tento štát bude sociálnym štátom, potom sa stáva skutočnosťou; ak rozhodne, že bude štátom bez prívlastkov, potom je štátom asociálnym.

Moderný štát je ale viac než organizované násilie: jeho činnosť nie je len bránením, ale i tvorbou. Tvorbou, ktorá samozrejme predstavuje zložitý problém a je sprevádzaná, ako každá ľudská činnosť, mnohými omylmi. Moderný štát by mal napomáhať zvyšovaniu kvality života ľudí všeobecne - ako hovoril Aristoteles.Vy ste sa však nepýtali na zmysel štátu, ale na ekonomickú efektívnosť. Lenže značnú ekonomickú efektivitu predsa vykazovalo i Hitlerovo Nemecko. A potom - ako merať efektivitu? Politickým šlágrom 90. rokov je deetatizácia postkomunistického priestoru od Ašu po Vladivostok; ekonomickým evergreenom posledných dvoch desiatok rokov je ale rast komunistami riadenej Číny. Dejiny nie sú uzavreté.

Kým v novembri 1989 mladí ľudia našli v sebe odvahu, aby dali svetu najavo, že niekoľko byrokratov nemá právo rozhodovať o politickom osude občanov, dnes nová generácia akoby nechcela vidieť, že niekoľko bohatých vlastníkov by nemalo mať právo rozhodovať o sociálnom osude miliónov ľudí. Vy ste takisto učiteľ, takže možno máme príbuzné skúsenosti - s donedávna nepoznanou pasivitou študentov, mladých ľudí, hoci práve v súvislosti s ich úlohou vzniká nová ideológia, nová ilúzia. Čo môže ich postoj zmeniť, ak vôbec?

Študentský buričský potenciál vyrastá z faktu, že ide o sociálnu skupinu ľudí, ktorá sa skladá zo slobodných jedincov s vyhraneným svetonázorom. Slobodných v tom zmysle, že sú sociálne nezávislí - v porovnaní s pracujúcimi majú oveľa menej zodpovednosti za svojich blízkych aj za samých seba. Študenti poznajú mnoho odpovedí, ale málo otázok. Z detstva si priniesli rozprávkový cit pre spravodlivosť, ale aj dôverčivosť. Vždy, keď vyhrajú nejakú revolúciu, odovzdajú jej plody niekomu inému. Skutočná revolučná úloha čaká na študentov až deň po tom, kedy prestanú byť študentmi, keď prevezmú spoločenskú zodpovednosť - skutočné revolúcie predsa neprinášajú iba búranie, ale aj výstavbu. Pravdupovediac, ja sa v žiadnom prípade nemôžem sťažovať. Úprimne - zatiaľ som nespoznal lepších študentov ako sú tí, ktorých stretávam na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici. Z politologického hľadiska sú očarujúci tým, že používajú diskusiu na hľadanie pravdy, nie na obranu svojich omylov a získanie prevahy v skupine. Robia tak - samozrejme, že nie všetci, ale pre mňa v prekvapivom množstve - bez ohľadu na konfesiu či svetonázor, bez ohľadu na to, či sú vášnivými prívržencami SNS, majú radi bývalého premiéra alebo podporujú niektoré zo strán vládnej koalície. Nikdy som neučil ročníky, kde by bolo tak veľa výrazne motivovaných študentov, s takým záujmom o štúdium. A zďaleka nejde len o to, že sa na fakulte pripravujú ľudia na kariéru v štátnej správe. Na mnohých z nich je cítiť prebúdzajúcu sa lásku k teórii - napriek tomu, že mnohokrát počuli, že zaoberať sa politológiou je rizikové povolanie. Že písať vedecké knihy je masochizmus. Že pracovať vo vede znamená okrádať rodinu o čas a seba o akékoľvek voľno. Že byť spoločenskovedným pracovníkom v strednej Európe znamená odsúdiť sa na chudobu v nižších stredných vrstvách, ktoré vo svojich sociálnych istotách nedohliadnu ani na koniec ročného rozpočtu vlády. Ale zároveň cítia, že byť politológom znamená nádhernú prácu s nepretržite sa meniacou matériou ľudských túžob a fascinujúcou pavučinou konfliktných mocenských inštitúcií. Takíto študenti by mohli byť nositeľmi politickej kultúry Slovenska 21. storočia. Potom to bude politická kultúra vskutku demokratická, plná tolerancie, hľadania nových odpovedí na staré i nové otázky, kultúra pluralitných záujmov a názorov, ktorá má však v úcte potrebu spoločnej práce ľudí, ktorí majú - či chcú alebo nie - spoločný osud.

V živote som vlastne mal politologické šťastie. Mal som možnosť vidieť mnoho odborných pracovísk doma aj v zahraničí. Dve z nich ma očarili - jedno vo veľkom štáte a jedno v malej krajine: RAND Corporation na brehu Pacifiku v Kalifornii a Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov pod Urpínom. Myslím to úprimne. To bystrické ale nutne potrebuje čas, aby mohlo zapustiť korene, aby jeho pedagogický zbor vyzrel a aby sa dobudovala informačná základňa štúdia a vedeckej práce. Pohľad na študentov ma ale každý deň znova a znova presviedča, že štart sa tomuto pracovisku podaril. Držať mu palce znamená držať palce Slovensku.

Európsku integráciu vytláča v posledných rokoch spomedzi najočakávanejších trendov globalizácia. Mám však pocit hraničiaci s istotou, že filozofi si v uplynulých storočiach predstavovali zbližovanie ľudstva úplne ináč ako otváraním trhov. Sociálnodemokratická ľavica neustále opakuje, že nemá zmysel sa tomuto procesu brániť, radšej v ňom treba vidieť výzvu. Akú, to zatiaľ okrem obligátnych fráz o solidarite neurčila ani Socialistická internacionála. Nemala by byť ľavicovou odpoveďou na rýchle napredovanie ekonomickej globalizácie koncepcia jej politickej kontroly? Nezdá sa vám, že pri takýchto radikálnych zásahoch do svetovej ekonomiky absentujú inštitúcie globálneho riadenia?

Samozrejme, globalizácia je dnes v prvom rade rozprávaním o voľnom pohybe peňazí a tovaru. Ten sa organizuje tak, aby to vyhovovalo vlastníkom peňazí a tovaru. S rastom problémov ale narastie i odpor proti nim - taká je logika poznania a politických procesov. Až dnes sa objavujú prvé nesmelé pokusy o politiku kontroly globalizácie, presnejšie liečby ich negatívnych prejavov.

Český filozof Václav Bělohradský pred časom vyslovil ľútosť nad tým, že pri súčasných integračných procesoch zaniká jedinečný duchovný charakter strednej Európy. Ako sa ti javí najpravdepodobnejší osud tohto priestoru?

Každý priestor, kde žijú ľudia, je kultúrne jedinečný. Integráciu Európy si môžeme predstaviť ako zjednocovanie štátov či národov, pri ktorom bude zachovaná kultúrna pluralita. Alebo aj ako etnogenézu, počas ktorej vznikne nový európsky národ s vlastnou kultúrou, ktorá si bude alebo nebude vážiť svoje korene. Duchovný život zatiaľ neovládla integrácia, ale komercializácia - a Hollywood je jednoducho bohatší ako Barrandov. Jedinou nádejou je štát - národný či celoeurópsky -, ktorý sa bude starať o kultúrne hodnoty.

Moderná ľavica je predovšetkým politikou zmeny. Rakúsky profesor Egon Matzner však nedávno v SLOVE upozornil, že tento politický prúd najviac ohrozuje korupcia, ktorá ochromuje schopnosť ľavicových lídrov správať sa reformátorsky. Profesor Matzner by bol hádam prekvapený, že jeho vývody platia pre slovenskú ľavicu ešte väčšmi ako pre rakúskych socialistov. Kde vidíte príčiny súčasnej slabosti ľavicovej politiky na Slovensku?

Postupne som dospel k názoru, že v období kapitalistickej transformáce sa jednoducho nedá robiť dobrá ľavicová politika. Aj keď sa objavia talentovaní a morálni vodcovia, nebudú mať materiálne prostriedky a inštitucionálne nástroje na realizáciu humanistických ideálov. Je to len opravovanie fasád na dome s neporiadnymi základmi. Túto etapu musíme, na Slovensku rovnako ako v Česku, jednoducho pretrpieť. Asi by sme mali od dnešných vodcov demokratickej ľavice predovšetkým vyžadovať prípravu mladých politikov. A nie si pri každom zákonitom a celkom oprávnenom sklamaní nad tým, že sa nenaplnili očakávania, prehadzovať moc vo vnútri malej, generačne uzavretej skupiny. Jediným riešením je dávať príležitosť novým ľuďom, ktorí nie sú zaťažení negatívnymi či pozitívnymi spomienkami - ak chcete, teda iným, ako som napríklad ja. Dnešná doba je natoľko iná, že starostlivosť o Slovensko a Česko musia čo najskôr prevziať ľudia vyrastajúci z dnešných problémov a poznajúcí Európu.

Na záver sa vás opýtam trochu simplicisticky: má táto planéta ešte šancu alebo je našou povinnosťou iba odďaľovať náš zánik?

V nádhernom Steinbeckovom románe Na východ od raja zisťuje múdry Číňan, čo vlastne boh povedal Kainovi - či to bolo "musíš", alebo "môžeš". Vraj to bolo "môžeš". Humanisti teda veria, že stále existuje možnosť voľby. Dnešný svet má v sebe zakódované rôzne tendencie vývoja, od sebadeštrukcie po väčšiu spravodlivosť s vyššou kvalitou života. A keď už chcete kresliť budúcnosť v tých najčernejších farbách, je nutné dať im rozmer ľudskej vznešenosti. Ak máte zomrieť, je dôstojnejšie padnúť v boji. V tomto prípade ľavicovosť znamená neschopnosť sa vzdať. Preto má človek srdce, aby dúfal, aj keď už neverí.

S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár