Ľudia s inou orientáciou majú právo na šťastie
Zuzka Rujbrová
Narodila sa 13. januára 1951 na Morave, v Blansku. Vyštudovala právo na Univerzite J. E. Purkyně v Brne. V rokoch 1974-1975 pracovala ako justičná čakateľka na Mestskom súde v Brne, kde potom bola v rokoch 1975-1981 predsedníčkou senátu Mestského súdu. V rokoch 1981-1992 pracovala ako predsedníčka senátu Okresného súdu v Blansku. Od roku 1992 pôsobí ako advokátka. Pokiaľ ide o politické pôsobenie, od roku 1994 bola členkou Mestského zastupiteľstva v Blansku a v posledných parlamentných voľbách v roku 1998 ju zvolili do Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR ako poslankyňu KSČM za Juhomoravský kraj. Do roku 2000 pôsobila v ústavnoprávnom výbore. V súčasnosti pracuje v komisii pre kontrolu činnosti Bezpečnostnej informačnej služby, v podvýbore pre spravodajské služby, v podvýbore pre rokovací poriadok a vo výbore pre verejnú správu, regionálny rozvoj a životné prostredie. Je rozvedená, býva v Blansku.
Prvá otázka je tak trocha provokačná. Prečo zákona o registrovanom partnerstve predkladá práve Komunistická strana Čiech a Moravy? V tejto súvislosti sa zo strany vašich protivníkov a nepriateľov vyskytli rôzne špekulácie.
Predovšetkým návrh tohto zákona nepredkladala iba komunistická strana, ale tiež poslanci iných parlamentných strán, či už to bolo v minulom alebo v tomto volebnom období. Nemyslím si však, že by otázka prístupu k minorite gayov a lesbičiek bola témou pre pravicové strany a hnutia. Ak by sme si všimli po európske krajiny, tak práve vo väčšine štátov, kde prijali návrhy analogických zákonov, alebo sa o ich prijatie ešte bojuje, boli ich iniciátorom práve ľavicové strany.
Samozrejme, že ľavica bojovala za práva všetkých menšín. Je tu však iná okolnosť.
Katolícka cirkev, napriek všetkému pokroku a pozitívnemu vývoju v poslednom čase má k sexuálne inak orientovaným ľuďom, mierne povedané, veľmi čudný vzťah. Od homosexuálov cirkev vyžaduje pohlavnú zdržanlivosť, čo je v dnešnej dobe nesplniteľná požiadavka. Prejavujú sa takéto postoje aj v Česku, kde je predsa tradícia rezervovaného postoja k cirkevným názorom?
Myslím, že by ste nemali stotožňovať prístup katolíckej cirkvi a protestantských denominácií, ktoré sú vo vzťahu ku gayom a lesbičkám tolerantnejšie. Žiaľ, u nás, v Českej republike sa prejavuje vplyv vami spomínaných názorov. Ukázalo sa to napríklad pri prerokovávaní návrhov zákona o registrovanom partnerstve v Poslaneckej snemovni. Vnútri všetkých parlamentných klubov sa našli poslanci, ktorí z najrozličnejších dôvodov nesúhlasili s prijatím návrhu, ale poslanecký klub KDÚ-ČSL, ako jednoliaty celok, zaujímal jednoznačne negatívny postoj a odmietal akékoľvek výhody v prospech homosexuálov a lesbičiek. Argumenty, ktoré používali, sa ťažko dajú nazvať argumentmi. Na adresu tejto minority zazneli urážky a nadávky. Nemusím tu hádam opakovať výrazy, ktoré použili. Podľa môjho názoru, to tejto strane v očiach verejnej mienky neprospelo.
Mohli by ste stručne charakterizovať hlavné zásady spomínaného zákona? Ako vymedzí, alebo upraví spolužitie páru gayov či lesbičiek? Napríklad je známe, že podobné páry nemôžu dediť v prípade smrti jedného z partnerov ako manželia, akoby si boli navzájom cudzí. Stáva sa dokonca, že v prípade hospitalizácie sa nemôžu informovať o zdravotnom stave svojho partnera.
Tento zákon im dáva podobné práva, aké majú manželia, teda muž a žena. Ide o právo vstúpiť do zväzku, ktorý by štát uznával ako rovnoprávny k vzťahu, ktorý vzniká medzi mužom a ženou, so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Ide o majetkové, pracovnoprávne a finančné vzťahy. Použili sme veľmi jednoduchú skratku, keď sme povedali, že všetko, čo sa týka manželov a je upravené samostatnými zákonmi, sa týka na základe tohto návrhu zákona aj gayov a lesbičiek. Jediná výnimka, na ktorú sme pristúpili, bola otázka možnosti osvojiť si neplnoleté dieťa . Dôvodom nebola okolnosť, že by sme pochybovali o tom, že aj tieto páry by sa vedeli postarať o dieťa a vychovávať ho. Veď poznám prípady, keď takéto páry dieťa úspešne vychovávajú. Ale je to skôr preto, že v prípade adopcie je prvoradým záujem o dobro dieťaťa, a nie páru, ktorý žiada osvojenie. Ide tu totiž o to, že dieťa by počas výchovy, ktorá formuje jeho osobnosť, malo mať oba vzory, mužský a ženský. To je preň do budúceho života predsa len lepšie.
Nie je tu predsa len rozdiel medzi mužmi a ženami? Nemajú ženy skôr vrodené schopnosti starať sa o dieťa, než muži? Jeden z gayov mi povedal, že on sám má pochybnosti, či by sa pár gayov vedel o dieťa postarať.
Teraz budem trocha provokatívna ja. Ste ženatý a máte deti?
Áno.
Nevedeli ste sa vari o svoje deti postarať, keď boli ešte v perinke a napríklad manželka vám ochorela? Viete, ja som presvedčená, že ide o poveru. Predovšetkým sa jedná o presvedčenia, že žena vie lepšie vychovávať dieťa ako muž. Neplatí to iba o gayoch či lesbičkách alebo heterosexuálnych ženách a mužoch. Veď poznám zo svojej bývalej právnej praxe viacero prípadov, keď otcovia od útleho veku veľmi dobre vychovávali svoje deti a boli im schopní zaručiť všetku potrebnú starostlivosť. V súdnej praxi sú v prípade rozvodov preferované ženy, iba vo výnimočných prípadoch súd prisúdi deti otcovi. U nás, v Českej republike, existuje viacero otcov, ktorí žiadajú podporu verejnosti, aby svoje deti mohli vychovávať oni, a nie matky. Je tiež skutočnosťou, že naša legislatíva viac preferuje matky, pokiaľ ide o starostlivosť o deti. A asi máloktorý zamestnávateľ by mal pochopenie, ak by otec čerpal voľno na ošetrovanie dieťaťa. Ale to sa týka skôr starostlivosti o tieto deti, než faktických možností, ako im túto výchovu zaistiť. Spomínam si, že počas diskusie v parlamente minister kultúry Pavel Dostál spomínal dvojicu svojich homosexuálnych priateľov, ktorí až do dospelosti vychovávali dieťa. To mali vo svojej starostlivosti, nie na základe zákona, ale vo svojej faktickej starostlivosti.
Lenže lesbičky sú predsa v trocha inej situácii, dieťa si môžu zaobstarať, však?
Áno. Nič nebráni tomu, aby žena išla do zahraničia a tam sa nechala umelo oplodniť.
Je tu otázka vývoja vzťahu českej i slovenskej spoločnosti k homosexualite. Ak sa nemýlim, na konci 50. rokov sa u nás robili sexuologické výskumy. Napríklad doktor Freund, ktorý uverejnil vedeckú prácu o homosexualite mužov, kde ukázal, že ľudia s homosexuálnou orientáciou za túto orientáciu nemôžu, že je vrodená a nevyliečiteľná. Preto by za ňu nemali byť trestaní. Kedy sa v Československu prijala úprava trestného zákona, kde homosexuálne aktivity, pokiaľ by sa diali dobrovoľne a neboli by zamerané na neplnoletých, prestali byť trestné?
Máte pravdu v tom, že v roku 1961 bol u nás prijatý nový trestný zákon. Musím povedať, že Československo sa stalo prvou krajinou v Európe, ktorá ustúpila od kriminalizácie tejto minority. To bol obrovský posun. Ďalší nasledoval na prelome 70. a 80. rokov, keď odborná lekárska verejnosť začala všeobecne uznávať, že homosexualitu nie je možné žiadnym spôsobom liečiť. Že tu nejde o medicínsky problém, ale jednoducho, sa títo ľudia takými narodili a kvôli ich orientácii inej nemožno považovať za menejcenných.
Myslím si, že sa ukázalo, že homosexualita, pokiaľ sa homosexuáli nezameriavajú na mladistvých, nie je spoločensky nebezpečná. V antickom Grécku či v orientálnych kultúrach mali k homosexualite iný postoj. Je však správny názor, že registrované partnerstvo je nielen v záujme homosexuálov, ale aj spoločnosti? V záujme spoločnosti sú napríklad stabilné vzťahy homosexuálov, a nie ich promiskuita?
Áno. Najmä mladí ľudia, ktorí žijú na vidieku a počas dospievania si uvedomia svoju homosexuálnu orientáciu, majú minimum príležitostí, aby si našli zodpovedajúceho partnera. Bohužiaľ, niekedy to riešia rôznymi výletmi do miest, kde sa otvára známy problém drog, AIDS a ďalších zdravotných rizík. Ak by títo ľudia vedeli, že ich spoločnosť akceptuje, nebáli by sa k svojej orientácii priznať. Bez ohľadu na to, kde žijú a tak by boli touto spoločnosťou tiež akceptovaní a mohli by používať bežné postupy na hľadanie trvalého partnera. Ja som v tomto smere zaznamenala veľký posun od prerokovávania prvého návrhu zákona v roku 1996 do podania ďalšieho návrhu, ktorý bol tiež zamietnutý o dva roky neskôr. Vtedy práve verejná diskusia o tejto problematike vyprovokovala mnohých mladých ľudí z tejto minority, aby sa verejne k tejto orientácii priznali. A to aj na stránkach novín, či prostredníctvom iných hromadných oznamovacích prostriedkov. Mnohí z nich pripúšťali, že ani ich rodina, ani najbližší priatelia neboli oboznámení s ich orientáciou. Našli predsa len odvahu a myslím si, že im to pomohlo. Naša verejnosť začína meniť svoje postoje.
Nie je tu isté nebezpečenstvo, pokiaľ ide o homosexuálnu prostitúciu, ktorá je podľa môjho názoru spoločensky nebezpečnejšia ako heterosexuálna?
Osobne pokladám prostitúciu za spoločensky odsúdeniahodný jav, či ide o homosexuálnu alebo heterosexuálnu. Nevidím tu žiaden rozdiel. Možno sú tam väčšie zdravotné riziká, ale podľa posledných zistení, napríklad pokiaľ ide o prenos AIDS, tak tento trend smeruje skôr do heterosexuálnej väčšiny ako medzi túto minoritu. Tá je s týmito nebezpečenstvami a rizikami oveľa lepšie oboznámená, kým u heterosexuálov býva nebezpečenstvo nákazy často podceňované.
Lenže v spoločnosti donedávna panoval názor, že AIDS sa masovo šíril práve pre homosexuálnu prostitúciu. Dokonca sa našli cynici, ktorí tvrdili, že ide o akýsi zásah prírodných síl.
V minulosti naozaj prípadov prenosu AIDS medzi homosexuálmi bolo pomerne veľa. Boli viac na očiach verejnosti a vyplývalo to tiež zo skutočnosti, že pre týchto ľudí homosexuálny styk za úplatu predstavoval iba jednu z mála možností ich sexuálnej realizácie. No práve v tejto minorite je osveta už tak ďaleko, že v ochrane pred AIDS by sme sa už od nich mohli učiť.
Ako by mala vyzerať tolerancia spoločnosti voči homosexuálom? Ktorým smerom by sa mala zamerať? Napríklad až dnes sa dozvedáme, že také významné osobnosti, ako Jean Marais, či Piotr Iľjič Čajkovskij boli homosexuáli. Príde niekedy doba, že významná osobnosť nebude musieť tajiť svoje zameranie?
Predovšetkým by som odmietala hovoriť o tolerancii. Ak tento prístup nazveme toleranciou, je to určitý prejav zhovievavosti, ako by som im niečo odpúšťal, ako by som dával najavo svoju veľkorysosť a podobne. My by sme týchto ľudí nemali tolerovať. My by sme sa mali naučiť brať ich takých, akí sú, pretože s výnimkou sexuálnej orientácie sú takí istí, ako sme my. Túto orientáciu si nevybrali, narodili sa s ňou a musím pripomenúť, že homosexuálne deti sa rodia heterosexuálnym rodičom. Nik z nás nevie, či podobný osud nestretne naše deti.
Mal som na mysli, že viacero významných osobností bolo homosexuálneho zamerania, no hoci sa táto orientácia - aspoň v našej dobe - tolerovala umelcom, u politika by priznanie k nemu znamenalo riziko...
Máte pravdu, že umelec skôr nájde vo svojom svete pochopenie pre určité odlišnosti, či už ide o sexuálnu orientáciu, alebo o spôsob správania sa. Je to vlastne dané samotnou povahou umeleckého sveta. Ale v tejto chvíli už predsa nejde iba o významné osobnosti, ktoré by otvárali homosexuálom dvere k väčšine. Pokiaľ ide o politikov, tak v Českej republike prebiehala diskusia okolo sexuálnej orientácie senátora Václava Fischera. On bol v prvom kole zvolený najväčšou väčšinou hlasov, ktoré niekedy kandidát v senátorských voľbách dosiahol. Napriek tomu, že v rámci kampane sa proti nemu zneužila práve táto vec. On však svoju orientáciu nezaprel.
Aký názor máte na feminizmus?
Som presvedčená, že ženy majú možnosť uplatniť sa v spoločnosti, ale v mnohých prípadoch dávajú prednosť iným prioritám. Starajú sa o domácnosť, rodinu a neusilujú sa v dostatočnej miere presadiť v povolaní či v politike. Inou otázkou ale je, ako spoločnosť hodnotí prácu ženy. Napríklad aká je výška odmeny za prácu, ktorá je porovnateľná s robotou, ktorú vykonávajú muži. Domnievam sa preto, že ženy by sa skôr mali zamerať na rovnoprávnosť s mužmi v tejto oblasti a neusilovať o čosi, čo nemôžu dosiahnuť. Treba si však uvedomiť, že začlenením našej krajiny do Európskej únie môžu ženy prísť o niektoré výhody, ktoré mali doteraz. Napríklad vek odchodu do dôchodku je v krajinách EÚ zväčša rovnaký pre mužov i ženy.
S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš
