Dištanc od spôsobu privatizácie
Kríza politického systému sa u nás prejavuje rozličným spôsobom vo všetkých stranách, no azda najhoršie v Sociálnodemokratickej strane Slovenska, ktorej volebné preferencie klesli až na nulu.
Táto skutočnosť nevzbudila väčšiu pozornosť len preto, lebo aj predtým to bola strana tak slabá, že nebola schopná sama sa dostať do parlamentu s výnimkou krátkeho obdobia, kedy na jej čele stál Alexander Dubček. I to však iba na kandidátke do Federálneho zhromaždenia, na ktorej on kandidoval. SDSS nemá dostatočne vplyvné osobnosti, ani program, ktorý by početných voličov vedel zaujať. Jej členmi nie sú robotníci či príslušníci iných širších vrstiev, ale zväčša predstavitelia inteligencie, pre ktorých sa stali základné princípy sociálnej demokracie: sloboda, rovnosť, spravodlivosť a solidarita základnými aj životnými hodnotami. Aj z nich však mnoho z SDSS už odišlo, znechutených jej praktickou politikou.
Lacný populizmus Politika SDSS sa v posledných rokoch zameriava skôr na lacný populizmus: protesty proti extrémnym výsledkom privatizácie a rovnako extrémnym sociálnym dôsledkom celej transformácie. V tom sa síce dostávala až na ľavicovejší postoj ako SDĽ, no v koncepčných otázkach úzko spolupracovala s pravicou, lepšie povedané - podriaďovala sa jej. Aj keď dostala kľúčové predsedníctvo Výboru NR SR pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie a pod vedením SOP i ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku (funkciu štátneho tajomníka), v skutočnosti tu vykonáva politiku pravicovej vlády. Najmä v ekonomike prechádza až na pozície ultraliberalizmu, ktoré presadzuje vicepremiér pre ekonomiku Ivan Mikloš z DS. Iróniou je, že vo voľnom poli pôsobnosti pre mafiánsky kapitalizmus, vytváraný v privatizačných procesoch a vyúsťujúci do vlády nových finančných oligarchov (slovenské G7), najlepšie výsledky vykazujú podniky, ktoré vlastní štát. Pravda, ani nie tak slovenský, ako skôr nemeckým, či presnejšie saský (Volkswagen Slovakia), alebo švédsky (AssiDomän, Štúrovo).
Situácia sa vďaka katastrofálnym dôsledkom privatizácie vyostrila natoľko, že v rozhľadených západných štúdiách, uverejňovaných v renomovaných časopisoch, sa začína dôrazne žiadať "opätovné znárodnenie a privatizácia podľa princípu od prípadu k prípadu". Pravda, Západ sa pri takomto vývoji obáva predovšetkým o svoje investície a o vývoj v Rusku. Ale oveľa lepšia situácia nie je ani na Slovensku. Zatiaľ čo v Rusku sa už začína konsolidovať, vlani sa dosiahol rast hrubého domáceho produktu takmer o 4% a prezident Vladimir Putin hovorí o zvýšení tempa až na 10%. V SR hrozí, že sa situácia politicky i hospodársky prudko zhorší. Slovenské podniky, tradične orientované na Východ, teraz, keď sa opäť otvárajú možnosti spolupráce so štátmi SNŠ, sú rozbité, rozkradnuté, dokonca i bez zariadenia rozpredaného v exekúciách a konkurzoch. Znova vďaka katastrofálnemu priebehu privatizácie.
Čaká ich trest ako ľuptákovcov Takáto privatizácia bude mať za dôsledok, že SOP a SDSS - hoci pri vedení tohto procesu plnili iba rozhodnutia pravicovej vlády (alebo práve preto) - budú za to potrestané prepadom v budúcich voľbách práve tak ako v roku 1998 bolo za riadenie privatizácie potrestané ZRS. Preto SDSS znova stojí pred rozhodnutím ako ďalej. Pre vydobytie parlamentnej účasti po voľbách nepostačí len dohoda o spolupráci s SOP.
Na nový vzostup potrebuje SDSS predovšetkým novú víziu. Tú v súčasnosti poskytuje iba myšlienka Tretej cesty, ktorá po kríze v 70. a 80. rokoch začína zabezpečovať sociálnej demokracii vo svete prenikavé úspechy. Práve už faktické uskutočňovanie tohto programu, hoci sa o jeho prevzatí a špecifikácii na konkrétne podmienky krajiny len diskutuje, už zaistilo Českej sociálnedemokratickej strane výrazný úspech v posledných voľbách. A naopak - hlboký pokles jej preferencií v minulom a tomto roku je výsledkom nielen ťažkostí, ale aj nedôsledného uskutočňovania jej vládneho, resp. ešte predtým tzv. Bohumínskeho programu.
Čo uskutočňuje ČSSD? V Masarykovej robotníckej akadémii na prelome rokov 1998 a 1999 Miloš Zeman ako predseda ČSSD hovoril o dvoch pilieroch dlhodobého programu sociálnej demokracie pre 21. storočie: sociálnych investíciách, predovšetkým do vytvorenia spoločnosti vzdelaných občanov a participácie - trvalej účasti občanov na uskutočňovaní miestnej samosprávy. Na niečom, čo sa dá nazvať ekonomickou demokraciou, a teda i zamestnaneckou spoluúčasťou.
Premiér Zeman, podobne, ako sociálnodemokratický ministerský predseda Vlastimil Tusar za predvojnovej ČSR fakticky uskutočňuje špinavú prácu za strany, ktoré si ani do svojho názvu nedávajú prívlastok "sociálne". Na tohtoročnom májovom zasadaní Klubu Hospodárskych novín v Bratislave guvernér Českej národnej banky Josef Tošovský hovoril o tom, že ČNB už dala 17 trestných oznámení na tunelovanie bánk a podnikov. Nikto však nebol odsúdený. Možno doplniť: takto je však to viac-menej v celej českej ekonomike.
Nečakajú na tretiu generáciu Ostatne, M. Zeman už na spomínanej panelovej diskusii dopredu odôvodňoval takéto uskutočňovanie programu ČSSD historickou skúsenosťou: "O Rockefeleroch sa hovorí, že prvá generácia boli lúpežní baróni, druhá burani a až tretia začala poskytovať dary Gugenheimovmu múzeu moderného umenia v New Yorku. To sú investície do kultúry a v tomto zmysle do ľudského kapitálu."
Ibaže súčasný český volič, rovnako ako slovenský, už nie je ochotný čakať, až sa tretia generácia lúpežných kapitalistov umúdri a začne uskutočňovať investície do ľudského kapitálu. Žiada ich o to hneď a ak strana, ktorá je pri moci, ich v dostatočnej a v uspokojujúcej miere nerealizuje, potrestá ju hlbokým poklesom volebných preferencií. Tým skôr, že ide o stranu, ktorá si ako svoje základné hodnoty uvádza slobodu, rovnosť, spravodlivosť a solidaritu. Preto to chápe ako zradu svojich záujmov.
Návrat k Bohumínskemu programu ČSSD sa potrebuje vrátiť k dôslednému uskutočňovaniu Bohumínskeho programu a tým fakticky k programu Tretej cesty ako radikálneho stredu, menovite k jeho základným princípom. SDSS ešte iba - a to veľmi váhavo - uvažuje o ňom diskutovať. Aj preto je to strana slabá. K tomu, aby ho presadila, potrebuje úzku spoluprácu so stranami na Slovensku, ktoré sú tiež členmi Socialistickej internacionály (SDĽ), resp. sa chcú stať jej členmi (SOP).
V našich špecifických podmienkach je osobitne dôležitá tolerancia k nárokom menšín na ich kultúrne sebapotvrdenie, pretože aj ich sociálnodemokraticky orientovaných voličov potrebuje získať na svoju stranu. Musí však mať na pamäti to, čo toľko zdôrazňuje Gerhard Schröder, nemecký kancelár a čelný predstaviteľ SPD i SI v programe Tretej cesty. Totiž, že dnes už nie je miesto pre špecificky sociálnodemokratickú politiku, ale len pre viac alebo menej modernú politiku.
V niektorých smeroch však bude treba aj program SDSS revidovať, konkrétne jej vzťah k privatizácii. Tu podľahla tlaku pravice a nezostáva nič iné, než to napraviť účinným presadzovaním participácie najširších vrstiev na tomto procese, dokonca aj za cenu jeho celkovej revízie. Katastrofálne výsledky privatizácie si to vyžadujú.
Autor (1932) je ekonóm
