Ak budeme rozumní, dospejeme k dohode
Po dlhšom čase občianske združenie Klub nového SLOVA obnovilo svoju činnosť. Na prvé stretnutie 31. mája prijal pozvanie podpredseda SDĽ, minister školstva SR MILAN FTÁČNIK, ktorý oficiálne oznámil svoju kandidatúru na post predsedu tejto ľavicovej strany. Prvá časť 6. zjazdu SDĽ sa uskutoční 8. júla v Košiciach. Po úvodnom príhovore hosť odpovedal na mnoho otázok. Prinášame skrátený záznam besedy.
Ľavica v politickom spektre z hľadiska vyjadrenia voličskými preferenciami veľa stratila. Je to jeden z hlavných dôvodov, ktorý núti SDSS a SOP hľadať cestu k sebe, a to napriek tomu, že SDSS je strana s 0,0-percentnou podporu. No má svoje miesto, žije z dobrého mena ako starý gróf so slávnym rodokmeňom, ktorý už nemá na to, aby si zaplatil koňak. V tejto situácii pre ňu ako živá voda pôsobí lákavé volanie SOP, ktorá sa po tom, čo zistila, že občianske porozumenie neprináša dlhodobú podporu, posúva do ľavého stredu. Spojenie týmto dvom stranám politicky neprinesie takmer nič. Preto SDSS chce zakomponovať do dohody s SOP úvahu ako ďalej.
Odhadujem, že v tomto volebnom období ľavicové sily nájdu k sebe cestu. Ak budeme všetci len troška rozumní, mohli by sme dospieť k dohode o vytvorení jedného subjektu. Jeho konkrétna forma či názov v tejto chvíli nie sú podstatné. Podstatná je vôľa, aby od najsilnejšej strany - SDĽ zaznel jasný signál, že je na to pripravená. Nedá sa garantovať, že to automaticky bude znamenať zvýšenie podpory, no takýto subjekt by sa mohol jednoznačne deklarovať za predstaviteľa ľavicových síl. Skoncovalo by sa s konkurenciou a úplne naľavo od stredu by zostala iba KSS. Fúzia ľavicových síl by bola akousi protiváhou k rodiacej sa SDKÚ. Ak chceme byť hlavným integrátorom ľavice, pri všetkej úcte k predsedovi SDĽ a poznajúc názory partnerov si myslím, že by sme mali hľadať inú osobnosť, ktorá by stála na čele spomínaného subjektu.
To, že prvá časť 6. zjazdu SDĽ má riešiť, kto bude stáť na čele strany, a politické veci prídu na program až v októbri, je postavené na hlavu. Nevyhneme sa totiž hľadaniu odpovede na otázku, kde sme a čo nám pomôže zvrátiť volebné preferencie. Pustili sme sa do stabilizácie ekonomiky liberálnym spôsobom, to znamená pod taktovkou DS, ktorá takmer ideálne realizuje svoj program. Dokážeme postaviť alternatívny koncept Miklošovej reformy? Má SDĽ predstavu, či sa dajú veci robiť zásadne inak? Alebo sme schopní predkladať iba čiastkové vylepšenia? Podľa Brigity Schmögnerovej sa pri uskutočňovaní stabilizácie urobili aj chyby, bolo možné načasovať jednotlivé kroky inak. No máme zásadne inú predstavu? Ak áno, úlohou SDĽ je predkladať také riešenia, ktoré budú optimalizovať stabilizáciu z hľadiska dopadov na občana, efektov pre príjmovú stránku štátneho rozpočtu a sociálneho aspektu tohto procesu. Diskutovali sme o tom s ekonómami i za účasti ministerky financií a ďalších odborníkov. Odpoveďou bolo, že iný koncept stabilizácie v zásade neexistuje. SDĽ ho nevie precizovať, a preto dokáže riešenia pomenovať len čiastkovo. Výsledky v makroekonomickej oblasti sú pomerne povzbudzujúce, aj keď ich sociálna cena je vysoká. Som presvedčený, že úspešnosť súčasnej vládnej koalície sa bude merať podľa toho, nakoľko sa podarí zvrátiť situáciu v ekonomike. Ale tak, aby o tom boli presvedčení aj občania, nielen Ivan Mikloš.
Na poslednej Republikovej rade SDĽ som zaregistroval tendenciu, že by sme si mali urobiť poriadok, pretože rozhádaná strana nie je príťažlivá pre voliča. Ale nebezpečne tam zaznelo, aby sme si navolili na zjazde vedenie, ktoré bude jednotné. Táto téza by bola sympatická, ak by to neznamenalo, že by sa mal reprezentovať iba jeden názorový prúd. Sila SDĽ spočíva i v tom, že sme sa za uplynulých desať rokov nedali rozbiť. Preto by sme to teraz nemali urobiť sami, ale vytvoriť jednotu v rozdielnosti. Naša vnútorná predstava o tom, ako uskutočniť konkrétne rozhodnutia, môže byť rozdielna, no mali by sme byť schopní zabezpečiť jednotu, príťažlivú pre voliča v tom, že budeme spoločne presadzovať dohodnuté kroky. SDĽ, žiaľ, spadla za poldruha roka do rozličných čudných spojení. Nech už sú iba ,,chcené" novinármi, alebo sa opierajú o reálny základ, no nechali sme si ich nanútiť, pretože sme nemali dosť argumentov, aby sme sa ubránili podozreniam z klientelizmu, z prepojenia na Devín banku, Slovenské elektrárne a pod. Keď sme sa na to spýtali predsedu SDĽ, povedal, že neexistuje priame finančné prepojenie strany s týmito inštitúciami. Ale verejnosť má iný pocit. Politika ľavice musí byť založená na morálnom základe, ktorý nepripustí prepojenia s lobistickými skupinami, a v prípade, že sa vyskytnú, treba konať. Ak sme v opozícii kritizovali predošlú vládnu koalíciu za veci neakceptovateľné z hľadiska dobrých mravov, nemôžeme ju teraz napodobňovať a pritom sa ospravedlňovať rečami, že na činnosť strany treba ročne 30 miliónov korún.
Pre verejnosť je stále veľkou záhadou, prečo sa Fico v predvečer 4. zjazdu SDĽ vzdal kandidatúry na post predsedu strany, hoci mal víťazstvo na dosah ruky. Vy to viete?
V roku 1996, keď Peter Weiss oznámil, že sa na zjazde v Nitre už nebude uchádzať o najvyššiu funkciu, prejavili šiesti činitelia SDĽ záujem o funkciu predsedu. Prešli vnútrostraníckou diskusiou s výsledkom, že na prvom mieste podporovali naši členovia Roberta Fica, na druhom Ľubomíra Fogaša, na treťom Jozefa Migaša. Ostatní sa po príchode na zjazd kandidatúry vzdali. Všetko sa zdalo jasné - vyhrá mladý, perspektívny, s najväčšou podporou členskej základne. Keby Robo neurobil to, čo urobil, pravdepodobne by sa stal predsedom. Ale deň pred zjazdom sa vzdal. Ako on sám tvrdí - na základe rozhovoru s Fogašom. Vzdal sa kandidatúry v jeho prospech. To vyvolalo príslušnú odozvu, delegáti dali prednosť tretiemu v poradí. Ktovie, o čo išlo sa v tom rozhovore, fakt je, že Robo podľahol a prejavil sa uňho určitý faktor nezodpovednosti. Ľudia mali absolútne prirodzenú emocionálnu reakciu - sklamal ich dôveru. Je však pravda, že sa neskôr znova stal miláčikom strany. Na druhej časti 5. zjazdu po voľbách bol zvolený za prvého podpredsedu, ale to už je iný príbeh.
Neznechutilo Roberta Fica aj to, že dokázal dobre komunikovať s verejnosťou, zatiaľ čo iní z SDĽ mu to svojimi nešťastnými výrokmi prekazili?
Fico nám naozaj ukradol veci, ktoré sme mali robiť my. Keď odišiel z SDĽ, povedal, že bude postupovať tak: vymenuje desať konkrétnych vecí, ktoré chce urobiť v danom roku a verejne ich bude odpočítavať. Tak nejako by sme mali fungovať i my. Žiaľ, nedeje sa to. Akési politické priority sme urobili až na rok 2000. Zatiaľ ich neodpočítavame verejne, pretože dve z nich sme prezentovali skôr antipropagandistickou formou - ako prvú zákaz práce na dohodu, ako druhú návrh poslanca Andrassyho o presune prostriedkov pre nezamestnaných z úradov práce na obce. Skončilo sa to tak, že ZMOS, ale aj ministerstvo práce žiadajú, aby prezident vrátil zákon do parlamentu, pretože je nevykonateľný. Išlo o iniciatívu SDĽ, ktorá mala byť ukážkou toho, čo sme urobili pre zníženie nezamestnanosti. Urobili sme to babrácky, Andrassy a Magvaši to vysvetľujú tak, že v sociálnom výbore NR SR sa čosi neprijalo. Azda mám prijatie v Mesiarikovom výbore zabezpečovať ja alebo poslanci, ktorí to predkladali? Fico má na isté veci nos. V každom prípade je silným súperom, má talent na príťažlivé jednoduché témy. V SDĽ by sme urgentne potrebovali politické invencie.
Je pravda, že Migaš chcel letieť na Veľkú noc do Izraela, aby sa v Betleheme tajne stretol s prezidentom Borisom Jeľcinom, ale potom z toho zišlo? Súvisí to s úzkym napojením na Rusko?
Nemyslím si, že by tým Migaš niečo politicky zarobil. Viera by sa mala aj na Slovensku stať osobnou vecou každého. Bohužiaľ, niektorí politici vystavujú na obdiv svoju lojalitu k cirkvi. Predseda NR SR nemôže nikam ísť, ani na súkromnú dovolenku, bez toho, aby o tom nik nevedel. Býva s ním minimálne jeden ochrankár, musí o tom vedieť Úrad ochrany ústavných činiteľov. A pokiaľ ide o kontakty s Ruskom… Vo verejnosti sa podarilo vytvoriť dojem, že Migaš je prepojený na Devín banku a SE. Cesta, ktorú minulú jeseň vykonal do Ruskej federácie, a stretnutie s predstaviteľmi podnikov, ktoré majú prospech z deblokácií uhlia, bola trochu neobvyklá. Predseda parlamentu nezvykne robiť cesty tohto typu, pretože nie je predstaviteľom výkonnej moci. No nemyslím si, že by sme v tom mali hľadať nejaký tajomný vplyv. Ja ho v praktickej politike SDĽ priamo nevidím.
Neobávate sa, že sa pri integrácii ľavicových síl zopakuje situácia spred šiestich rokov, keď Spoločná voľba utrpela v parlamentných voľbách fiasko?
Integrácia ľavice na spôsob Spoločnej voľby by bola vstupovaním do tej istej rieky. Našou ambíciou by nemalo byť vytvorenie koalície, ale subjektu, ktorý nebude neznámy, pri ktorom dokážeme zachovať našu značku, aj keď by možno znamenala čosi iné. Keď sa voľakedy uvažovalo o fúzií s SDSS, tak sa hovorilo o Sociálnodemokratickej ľavici (SDĽ). Miloš Zeman mi povedal, že ide o tautológiu, lebo každá sociálna demokracia je ľavicová. Presviedčal som ho, že pre nás by malo obrovský zmysel, keby značka zostala a naplnila by sa novým obsahom a vari aj persónami. Vládnutie v roku 1994 sme vyhodnocovali. Je zrejmé, že za 6 mesiacov sme nemohli získať prínos z rozhodnutí, ktoré sme urobili. Myslím, že dokážeme využiť súčasné štyri roky na to, že po prijatých krokoch dosiahneme efekty, ktoré budeme žať my, a nie ktosi iný. Socialisti v Maďarsku rozbehli v rokoch 1994 až 1998 úspešnú transformáciu ekonomiky, a predsa sa dostali do opozície. Aj keď teraz majú znovu 45% preferencií a vyzerá to tak, že by mohli získať absolútnu väčšinu v parlamente. Napriek tomu hovoria, že v niektorých opatreniach nemuseli byť takí tvrdí. László Kovács tvrdí, že by sme nemali presadzovať poplatky na vysokých školách, pretože v Maďarsku ich zaviedla ľavicová vláda. Viktor Orbán ich zrušil, pretože sa stali témou volebnej kampane. Podľa Kovácsa ich rozhodnutie prinieslo málo peňazí, no urobilo obrovské škody v rodinách - úspech nakoniec zožal Orbán. Nemali by sme dopustiť, aby občan mal pocit, že sme ho štyri roky ťahali dolu, ale naopak, aby sme mu niečo ponúkli. Preto je škoda, že sa zjazd rozdelí na dve časti. V októbri by sme dokázali lepšie zhodnotiť, kde sa nachádza vládna koalícia a kde SDĽ. ČSSD po zostavení menšinovej vlády spadla v prieskumoch pod 10%. Vyzeralo to tragicky, no Zeman sa zmenami vo vláde a obratom v ekonomike i politike ČSSD dokázal zdvihnúť a sociálni demokrati smerujú k 20%. Som presvedčený, že aj my dokážeme nájsť stratégiu, ktorá nás vytiahne z 5% nahor.
Kto bude robiť nový program SDĽ?
Ak chce SDĽ získať novú tvár, potrebuje byť atraktívnejšia. Náš okruh odborníkov dnes nie je schopný ponúknuť potrebné riešenia. Zo strany sa po Ficovom odchode vytratila politická inovácia. Chýbajú nám jednoduché, zrozumiteľné nápady, prinášajúce účinok. Nepotrebujeme iba členov strany, no ľudí, ktorí chcú pomôcť politike a ktorým by sme vedeli povedať: "Poďte, dáme vám na to príležitosť." Bez odborného zázemia bude politika iba opakovaním fráz. Dnes sú vyjadrenia o znižovaní nezamestnanosti a oživení výroby frázou, pokiaľ nenasleduje veta: "A SDĽ k tomu navrhuje takýto postup."
Ako chcete zmeniť mediálnu politiku? Veď podpredseda Ľubomír Andrassy sa nemôže predsa vyjadrovať vždy a ku všetkému.
Nemám na to zázračný recept, ale existujú princípy, ktoré by mala dodržiavať každá strana. Nesmie za svoje neúspechy viniť novinárov, ako sa to sem-tam objavuje v SDĽ. Prepadáme chorobe, že sa všetci vyjadrujú ku všetkému a niektorí zvlášť. Strana musí vedieť, čo chce povedať. V politike existujú posolstvá a politici musia byť natoľko trénovaní, že ich dokážu prezentovať. Manfred Stolpe, predseda krajinskej vlády Brandenburska za SPD, konštatoval, že sme v podobnej situácii ako oni. Zrušili miesta v materských školách, pretože je menej detí a kvôli tomu pred sídlom SPD protestovalo 20-tisíc ľudí. Zle tlmočili verejnosti veci, ktoré súviseli s takýmito, inak celkom logickými krokmi.
Ako sa staviate k Manifestu Generácie 2000, ktorý nedávno uverejnilo SLOVO?
Treba pokročiť vo formovaní SDĽ z hľadiska jej programového vybavenia a politiky, ktorú robí. Môže to posilniť stranu a urobiť ju príťažlivou aj pre mladých ľudí, ktorí na stránkach internetu zápalisto diskutujú, čo treba s SDĽ urobiť. Takáto diskusia zatiaľ chýba u starších straníkov. V tomto smere je mi zanietenie veľmi sympatické. Hoci to zrejme nie je jednoduché, mali by sme sa usilovať preniesť ich do strany. Bolo správne, že sme sa rozhodli inovovať program SDĽ, hoci je jasné, že za pol roka sa zázraky nevymyslia. Prakticko-politické riešenia nám chýbajú často i preto, že nemáme dostatočne ujasnený programový základ a odpovede na zásadné otázky. Diskusia prebieha aj v iných európskych sociálnodemokratických stranách. Mali by sme si z nej čosi vziať a utvoriť tímy, ktoré majú snahu prezentovať ju. Pokus Jána Stenu, pri ktorom chce iným jazykom prerozprávať program, nie je riešením, je len zmenou. Otázka, aké sú naše predstavy o budúcnosti, nie je jednoduchá. Ale programová línia je dôležitá. Modernizácia znamená pracovať na programe, ktorý najlepšie využije to, čo máme doma, ale aj to, čo je v iných politických stranách. V praktickej politike by inovácia mala znamenať ambíciu postaviť minimálne čiastkové alternatívy k predstave ekonomickej reformy a politiky, ktorá sa dnes uskutočňuje. Dá sa uvažovať aj o radikálnych riešeniach. Väčšinu členov SDĽ tvoria občania v preddôchodkovom alebo dôchodkovom veku. Ak získame nového člena a ponúkneme mu pracovať medzi 65 a viac ročnými, postupne ho odoženieme. On totiž potrebuje hovoriť s vrstovníkmi v produktívnom veku, ktorí vnímajú politiku inak ako dôchodca. Čo keby sme zvážili reorganizáciu vnútorného usporiadania a našli priestor pre nových, nielen mladých ľudí, ale aj ľudí v strednom veku a ponúkli im uplatnenie v štruktúrach strany ako členom a možno niektorým len ako sympatizantom?
Jeden z iniciátorov obnovenia týždenníka SLOVO Braňo Ondruš nedávno vyhlásil, že bude kandidovať za prvého podpredsedu strany. Podporíte ho?
Mne je Ondrušova kandidatúra sympatickejšia ako kandidatúra Ľubomíra Andrassyho. To je všetko, čo k tomu môžem teraz povedať. Braňo sa prezentuje ako človek, ktorý má o čosi bližšie k Migašovi ako k tým názorom, ktoré prezentujem ja a ďalší. Kandidatúru na tento post ohlásil aj ďalší mládežník - Milan Ištván. Z troch spomínaných mladých pánov mám stále najbližšie k Ondrušovi.
SDĽ je situácii, že na čele potrebuje človeka, ktorý by pre stranu naplno pracoval. Boli by ste ochotný, ak by vás na zjazde zvolili za predsedu, vzdať sa kresla ministra školstva?
Považoval by som to za neštandardný postup. V demokracii majú lídri strán ambíciu pôsobiť v praktickom politickom živote a presadzovať riešenia prostredníctvom svojej účasti vo vysokých štátnych funkciách. Tam ich vidno. Z pozície predsedu strany, ktorý stál bokom, vstupoval do volieb v roku 1998 aj Jozef Migaš. Ako sa ukázalo po voľbách, bol predsedom druhej najsilnejšej strany. Napriek tomu nebol jeho vstup do vysokej politiky ľahký. Pre úspech SDĽ som pripravený urobiť aj spomínaný krok v prípade, ak sa na tom dohodneme. V tejto chvíli by som to však nechcel definitívne uzavrieť, lebo z osobnej skúsenosti to považujem za krok späť. No uvedomujem si, že obidve funkcie si vyžadujú človeka na plný výkon.
Ak Jozef Migaš už nebude predsedom SDĽ, ostane šéfom parlamentu?
Považujem za predčasné odpovedať na túto otázku, hoci sa ponúka a novinári ju pred zjazdom budú klásť čoraz naliehavejšie. Odpoviem na ňu slovami Petra Weissa: Jozef Migaš nedokázal využiť druhú najvyššiu ústavnú funkciu na to, aby zvýšil svoju popularitu v spoločnosti, pretože ambíciou politika, najmä toho na čele, je byť "ťahúňom". Ak by sme sa na to pozerali iba z tohto pohľadu, bola by aktuálna otázka nielen výmeny predsedu strany, ale aj šéfa parlamentu. Hovoríme o strane, teraz nejde o osoby. Som presvedčený, že v tom zápase by sme mali dať bokom osobný prospech. Obdobie do 8. júla, ale aj októbrový zjazd budú momenty, ktoré rozhodnú o budúcnosti SDĽ.
Keď sa hovorí o zjednocovaní ľavice, mám voči SOP určité pochybnosti. Najprv ťahala k liberalizmu, teraz k ľavici. Nie je to účelové? Aké témy vlastne dokážu zjednotiť SDĽ a SOP?
Musím povedať príkru vetu: úspech SDĽ nezávisí od úspechu SOP. Krajina potrebuje silnú ľavicu. Je vecou diskusie, z akých osobností a ako ju poskladať. Ak možní partneri zareagujú, budeme budovať niečo silnejšie. Pokiaľ nie, budeme to robiť sami, no nie za každú cenu. Príklad so Spoločnou voľbou je veľmi poučný: každého sme zohľadňovali, oprašovali, hľadali preferencie a skladali ich dokopy, a nakoniec tá skladačka nepriniesla požadovaný efekt. Počas prvého obdobia vládnutia, keď sme diskutovali o zvyšovaní cien, sa nám darilo nachádzať v SOP porozumenie pre podporu našich stanovísk. Postupne sa však SOP dostala do vleku iných partnerov. Možno sme sa my vyostrili proti partnerom natoľko, že sme prestali hľadať spojencov. A SDĽ by ich mala premyslene hľadať. No teraz akoby sme ich od seba odháňali. Nepracujeme dostatočne s odbormi, nemáme spojencov vo vláde, kde je nám najbližšia SOP, hoci k nej môžeme mať výhrady. Spoločné témy vidím najmä v sociálnych a ekonomických otázkach.
Členovia z odborných klubov SDĽ a ďalší ľavicoví odborníci majú dojem, že strana nemá záujem o ich názory a rady. Obyčajne si na nich vedenie spomenie, keď treba narýchlo látať diery. Potom bývajú výstupy jednotlivých politikov rozpačité…
Pokiaľ vieme chyby a slabé stránky identifikovať, približujeme sa k naplneniu cieľa. Ale slogan "Dajme na rozvoj!" premieňa SDĽ na prázdne a frázovité heslo "Oživme výrobu!" Keby povedala, z akých zdrojov a kam umiestnime peniaze, bol by to krok správnym smerom. Ten by sme potom mohli prezentovať ako náš prístup k reforme. Zjednodušene povedané, to, čo nám vicepremiér Mikloš prezentuje ako úspech, je nastolenie rovnováhy spôsobom: zoberiem od občana viac, tak navŕšim príjmy, zoškrtám nejakých štátnych zamestnancov, znížim výdavky a toto celé prezentujem ako úspech. Funguje to dovtedy, kým je čo od občana zobrať a čo škrtať. Príde rok 2001 a táto politika sa začne vyčerpávať. Ekonómovia nás upozornili: Ak budete primäkkí, môže sa stať, že v roku 2001 prídete znovu s nejakými daňami, budete sa zúfalo snažiť navŕšiť príjmovú stránku a škrty u požiarnikov, učiteľov, policajtov. Ak chceme tomu predísť, musíme to formulovať do praktickej roviny, nájsť spojencov a presadiť to. V kompenzáciách sme však predsa len čosi urobili. Nedokázali sme to síce verejnosti predať, ale 3,1 mld., ktoré sme dali ľuďom na ušetrených daniach v najnižších príjmových skupinách, je krok, ktorý sme sľúbili vo volebnom programe a vykonali sme ho. Každému zamestnancovi doniesol 500 Sk k mesačnej výplate, čiže o 6000 korún ročne viac donesie domov človek platiaci dane v nízkych daňových skupinách bez toho, aby mu zvýšili plat. Ako politická strana sme to nezúročili, no kompenzácie za zvyšovanie cien musia existovať a majú byť naším prínosom. Keby sme neboli vo vláde, otázka garančného fondu, možno ani príspevku na bývanie, by neexistovala. Pravica by to sama neurobila.
Kedysi mala SDĽ vo vedení viac predstaviteľov maďarskej národnosti, avšak po posledných voľbách, najmä po nevhodných Ficových výrokoch, akoby "vyčistila" južné Slovensko. Považujete to za správne?
Sám som bol sklamaný, ako sme prezentovali maďarskú tému. Vôbec to nebola osobná iniciatíva Roberta Fica, on to ako prvý podpredseda iba tlmočil verejnosti. Možno mu to, čo povedal, aj sedelo - teda, že nechceme SMK vo vláde a trojkoalícia by stačila. Bolo to vsadenie na to, že keď budeme národnejší ako dovtedy, naša politika bude úspešnejšia ako do roku 1998. Nie som o tom presvedčený. Bolo zjavné, že súčasťou vládnej koalície po voľbách bude aj SMK a my sme sa mohli na to pripraviť. Z praktického pohľadu však musím povedať, že v afére, či zobrať alebo nezobrať SMK do vlády, sa vyčistili mnohé veci, ktoré by vybuchovali neskôr: univerzita, čiastočne pôda - máme ju v podobe, keď sa s ňou nevieme celkom vysporiadať - Benešove dekréty, Gabčíkovo a ďalšie veci sme dali bokom. Pre stabilitu koalície to bolo dobre. Ale spôsob, akým sme to prezentovali, bol katastrofálny. Zvolili sme si najhoršiu metódu, spochybnili sme sami seba.
V dlhodobom horizonte je normálne, ak sa menšiny zúčastňujú na vláde. Naša maďarská menšina je špecifická, pretože má ciele, nie vždy totožné s cieľmi slovenského národa. Niektoré postupy nás oslabili. Napríklad v tom, že sme nedokázali do parlamentu dostať v prvom kole žiadneho poslanca maďarskej národnosti. Až v druhom kole to bol primátor Kolárova Imro Tóth, ktorý sa ale neukázal ako ľavicový hovorca problémov maďarskej menšiny. Ten priestor obsadzuje SMK. Zdá sa že spôsobom, ktorý na voličov platí. Nechceme vyčistiť priestor južného Slovenska, lebo sme tam dlhodobo boli najúspešnejšou neetnickou stranou. Mali by sme zvážiť, ako sa do toho priestoru vrátiť. Nebude to ľahké, pretože v národnostnej otázke nás vždy bude predbiehať SMK. No mohli by sme ukázať, čo je realistické a čo tej menšine prospeje viac, ako keď sa presadzujú riešenia bez reálneho podkladu. Život občanov na južnom Slovensku nezávisí len od riešenia etnickým problémov, ale súvisí aj s ich ekonomickým a sociálnym postavením. To je parketa, kde vieme hrať úspešnejšie ako SMK, ktorá sa orientuje na liberálne a konzervatívne riešenia.
Prečo hľadáte spojencov iba medzi politickými stranami a nie medzi voličmi?
Pretože v konečnom dôsledku rozhodujú strany, spojenci a hlasy v parlamente. Ale na to, aby ste ich presadili, potrebujete mať spojencov v občianskej spoločnosti. To sú odbory i ďalšie štruktúry, ktoré môžu vytvárať verejnú mienku, a je to, samozrejme, aj volič. Voličský tlak a podpora riešeniu A či riešeniu B, ktoré prezentuje Mikloš a ktoré prezentuje SDĽ, je zápasom, ktorý by tu mal byť. Nie ako spor vo vládnej koalícii, ale ako hľadanie lepšieho riešenia, ktoré pomôže ľuďom. Mali by sme si opakovať, že tu nie sme pre svojich členov, ale pre občanov, ktorí nám dali dôveru. Usilujeme sa ich poznávať, robíme si sociologické prieskumy a snažíme sa rozumieť tomu, čo chcú. Funkcionár je len prostriedok k tomu, aby strana mohla slúžiť ľuďom. Migašove hlasovanie tiež vnímam ako odraz reálnej situácie medzi občanmi a súhlasím s tým, ako v NR SR vystúpil a pomenoval problémy. Po tento moment hral na voliča, ktorý svoju situáciu takto cíti. Avšak krok, ktorý nasledoval, bol absolútne nešťastný. Keby sa predtým dohodla premyslená a ucelená taktika toho, čo bude nasledovať, bolo by to v poriadku. Avšak nasledovalo takmer dvojmesačné vajatanie o rekonštrukcii vlády. Tá predsa nezníži ceny, neprinesie viac peňazí, ani nevyrieši nezamestnanosť. Išlo o intuitívny krok, veľmi dobre načasovaný a prezentovaný, no to bolo všetko. Oslabil našu pozíciu, oslabil predsedu ako predstaviteľa strany, ako predsedu parlamentu. Teraz si musíme sami odpovedať na otázku, ako ďalej.
