Všetko si vyžaduje kompromisy
Hádam od čias Tomáša G. Masaryka sa v českej a slovenskej spoločnosti chápali debaty v kategórii národných záujmov a mocenských úvah ako nízke a nečisté. Politika sa mala riadiť najmä vznešenými ideálmi alebo istými ideologicky podmienenými princípmi.
Preto v našej spoločnosti zúfalo absentuje koncepcia národných záujmov Slovenska a jeho občanov a neexistuje ani spoločenský konsenzus v týchto otázkach. Vôbec používať tento pojem sa často považuje za anachronické a politicky nekorektné. Pritom je nevyhnutné vytýčiť jasne ukázané cieľe, ku ktorým má zahraničná politika sledovať. Je to legitímnym právom každého štátu.
Prejav skupinového sebectva Moderné vymedzenie pojmu národných záujmov pochádza z 19. storočia. Napriek prívlastku národný v našom stredoeurópskom ponímaní ide skôr o vyjadrenie záujmov štátu ako mocenskej jednotky. Sledovaním a dosahovaním národných záujmov by štát mal predovšetkým získavať dostatočnú moc k zachovaniu existencie a posilneniu svojho postavenia na medzinárodnom poli. Národný záujem musí mať racionálny základ. V podstate by mal vyjadrovať "národný egoizmus" - predstavu, že vlastné záujmy sú prednejšie ako záujmy ostatných krajín alebo nejaká ideologická konštrukcia. Národný záujem nie je totožný so záujmami celého ľudstva či nejakou vznešenou ideou. Je obyčajným prejavom skupinového sebectva.
Napriek zdvihnutému prstu politických idealistov to neznamená, že štáty sa pri sledovaní vlastných záujmov majú správať nezodpovedne, konfliktne a bezohľadne. Štáty vždy veľmi rýchlo dospeli k tomu, že väčšinu svojich záujmov lepšie obhája spoluprácou a spojenectvom s ostatnými a že dokonca časť národných záujmov majú spoločnú s takmer všetkými aktérmi na medzinárodnej scéne. To všetko vyžaduje kompromisy - isté ústupky v otázkach týkajúcich sa menej závažných záujmov na to, aby sa docielila realizácia tých kľúčových. Preto sú i národné záujmy klasifikované a ohodnotené podľa priorít.
Akékoľvek prostriedky Za životné záujmy štátu sa považujú také záujmy, na zabezpečenie ktorých štát použije akékoľvek prostriedky. Takto ich opisujú aj oficiálne vládne dokumenty niektorých štátov. Nikdy sa nestávajú predmetom kompromisu. Pravda, vždy sa môžeme pýtať, či má ísť naozaj o všetky dostupné prostriedky - vrátane amorálnych, a ak to nepôjde inak, napr. o preventívny jadrový úder a genocídu nepriateľského obyvateľstva. Dnes síce koncepcia ľudských práv a medzinárodné právo ako také podstatne obmedzujú použitie mnohých metód v medzinárodnej politike a vojne, no skúsenosť zo správania sa štátov v nebezpečnom ba až smrteľnom ohrození naznačuje, že ak ide naozaj do tuhého, všetky ohľady sa odsunú bokom.
Súčasné medzinárodné právo prakticky zakazuje použitie násilia v medzinárodných vzťahoch, no napriek tomu si všetky štáty vydržiavajú armády, čím implicitne vyjadrujú svoje presvedčenie, že raz k tomu môže dôjsť a že raz budú musieť zabezpečovať svoje záujmy ozbrojenou mocou. Zdá sa, že aj o dodržiavaní ľudských práv môžeme hovoriť, len pokiaľ sa udrží istá úroveň vnútornej bezpečnosti štátu a stability medzinárodného poriadku. Vojny na území bývalej Juhoslávie a Kaukaze dokazujú, že najmä veľmoci (ktoré nemá kto potrestať) sú náchylné porušovať medzinárodné právo a ľudské práva, ak to považujú za nevyhnutné. I stredné a malé európske národy sa v poslednom desaťročí uchýlili k rôznym beštialitám, keď to malo napomôcť realizácii toho, čo chápali ako životné národné záujmy. Štát si nesmie definovať priveľa záujmov ako životné, musel by potom mrhať priveľa energie rôznymi smermi. Mali by to byť také, ktorých presadzovanie potrebuje na zabezpečenie existencie a daného statusu.
Všelijaké druhy záujmov Druhotné záujmy sú tie, ktoré nie sú životnými. Štát pri ich presadzovaní sa sám limituje v použití prostriedkov a je prístupný ku kompromisom. Trvalé záujmy sú viac-menej stále prítomné a majú byť základom každej politiky bez ohľadu na striedanie vlád či zmenu medzinárodnej situácie. Väčšinou sú prepojené so životnými záujmami. Premenlivé záujmy sú podmienené momentálnou vnútropolitickou a zahraničnopolitickou situáciou. Bývajú prejavom toho, čo za národné záujmy považuje štát v danej situácii a aké riešenie uprednostní. V podstate odvádzajú od trvalejších záujmov pre kratšie obdobie a momentálne problémy.
Všeobecné záujmy sa realizujú vo vzťahoch k množstvu štátov, vo viacerých oblastiach naraz a v dosť širokom spektre vzťahov a metód. Špecifické zájmy sa dotýkajú len jedného geografického regiónu (napr. centrálna Afrika) alebo niektorej zvláštnej čiastkovej problematiky (zásobovanie tropickým ovocím). Z hľadiska významu teda poznáme národné záujmy životné a druhotné, z časového hľadiska trvalé a premenlivé a z hľadiska dôsledkov a takpovediac šírky záberu záujmy všeobecné a špecifické.
Nevyhnutná rovnováha Potreby, ktoré by mal štát zabezpečiť realizáciou národných záujmov, nachádzame v piatich-štyroch oblastiach: politickej (stabilita štátu, systém vlády, ideológia), vojensko-bezpečnostnej, ekonomickej (primeraný blahobyt, prístup k zdrojom a trhom), sociálno-kultúrnej (zachovanie národa ako svojbytnej society, jazyka a kultúry). V novšej dobe k tomu pristúpila i oblasť ekológie, kde štáty majú takmer identické záujmy. Malo by im totiž ísť o udržanie ekologického systému a primeranej úrovne života na Zemi.
Vždy sa pri definovaní štátneho záujmu môžeme pýtať, o čí záujem by malo ísť. Štátu ako mocenskej inštitúcie? Etnického spoločenstva? Obyvateľstva krajiny? Vládnucej elity? Každá z týchto otázok môže dať rozdielnu odpoveď na to, čo by mali byť národné záujmy. Preto sa môže stať, že aj v rámci jedného štátu sa pod národným záujmom môžu rozumieť rozličné veci.
A aký význam priradiť štátu a jeho záujmom ako mocenskej štruktúry? Je vlastný štát hodnota sama o sebe, alebo je iba prostriedkom na zabezpečenie iných priorít pre obyvateľstvo? To úzko súvisí aj s otázkou, čo považovať za cieľ a čo iba za prostriedok k jeho dosiahnutiu. Napr. je členstvo v EÚ a NATO pre Slovensko národným záujmom alebo len pomôckou k dosiahnutiu takých priorít, ako je bezpečnosť a prosperita? Respektíve, ktoré prostriedky sú najvhodnejšie na dosiahnutie určených cieľov? Aj v rámci jednej koncepcie národných záujmov sa dajú nájsť protirečenia. Na jednej strane sa napr. požaduje udržanie nezávislosti štátu aj za použitia sily, na druhej sa za jednu z prvoradých priorít považuje ochrana života a zdravia občanov - teda aj vojaka, ktorý by mal byť nasadený do boja. I medzi životnými záujmami jedného štátu, napriek úvodným kategorickým definíciám, sa preto vždy musí dosiahnuť určitá rovnováha.
Autor (1972) je publicista
