Drahá, ale zákonitá
Už na začiatku transformácie sa bankovému sektoru prisudzoval kľúčový význam. K 1. januáru 1990 sa česko-slovenská banková sústava transformovala podľa novej koncepcie. Mimochodom, pripravovala sa dlho pred novembrovými udalosťami 1989, tie ovplyvnili iba personálne obsadenie, i to len minimálne.
Štátna banka československá si ponechala funkciu ústrednej banky a jej komerčné útvary a aktivity sa oddelili - na Slovensku vznikla Všeobecná úverová banka, v Česku Komerčná banka a na federálnej báze sa zriadila Investičná banka. Už rok 1990 ukázal, aké miesto majú banky pri prechode od centrálne riadenej ekonomiky - namiesto plánovacích komisií začali určovať chod ekonomiky. Na úlohu v trhovom prostredí neboli pripravené. Okrem chýbajúceho know - how tu boli záťaže z minulosti - veľké dlhodobé úvery, najmä v oblasti energetiky, strojárstva a sociálne úvery na bytovú výstavbu. Banky bolo treba vybaviť dodatočným kapitálom. V roku 1992 prešli veľké bankové domy procesom tzv. oddlženia. Do slovenských bánk prišlo z centrálnych zdrojov 12 miliárd korún, ktoré sa použili na úhradu dlhov podnikov. Táto jednorázová akcia bola naliatím vody do sita - stav, ktorý sa mal odstrániť, sa onedlho zreprodukoval. Oddlženie nesprevádzali ozdravné zmeny v podnikoch a chudorľavé firmy svoje dlhy rýchlo "dorovnali". Mnohé podniky sa zlikvidovali, delimitovali, zmizli vo víre malej a veľkej privatizácie. Stav veľkých štátnych bánk sa v dôsledku ďalších prevádzkových a privatizačných úverov zhoršoval, premietali sa doň transformačné náklady.
Serióznejšie úvahy o privatizácii veľkých finančných ústavov - VÚB, Slovenskej sporiteľne, IRB, patrí sem i Slovenská poisťovňa - prišli až po dvoch - troch rokoch transformácie. Banky sa dovtedy považovali za účinný nástroj štátu, ktorým bude vplývať na reštrukturalizáciu celého hospodárstva, na formovanie proporcií. Systémom účastí i realizáciou bankových záruk, repoobchodmi a pod. začal bankový (štátny) kapitál zrastať s priemyselným - štátnym i sprivatizovaným. Výrazné to bolo po rozdelení federácie v Česku - tam sa tento jav zvykne nazývať bankovým socializmom.
Vplyv štátu V druhej polovici 90-tych rokov bolo zrejmé, že veľké banky s rozhodujúcim štátnym vplyvom nezvratne generujú nehospodárnosť. Neefektívnu štruktúru národného hospodárstva nielenže nevedú k pozitívnym zmenám, ale ju, aj v dôsledku zlej legislatívy, petrifikujú. Nedostatočné boli mechanizmy na zabezpečenie úverov. Mnohé sa poskytli nezodpovedne, pri niektorých sa korupčné pozadie preukázalo, pri veľkom množstve sa po ňom ani nepátralo.
Osobitnou kapitolou je politické ovplyvňovanie bánk. Do rozhodnutí o úveroch - privatizačných, prevádzkových i investičných - sa premietali politické vplyvy so špecifickými ekonomickými záujmami. Po nástupe HZDS v roku 1994 bola politicky obsadená VÚB a Slovenská sporiteľňa. IRB išla svojou cestou: v problémovom stave sa dostala do rúk Rezešovej skupiny a s ňou nezadržateľne smerovala pod nútenú správu. Motívy záujmu rýchlokvasených nomenklatúrnych priemyselníkov vyjadril vtedy v televíznych Krokoch Ján Smerek: skupina VSŽ potrebuje veľkú komerčnú banku, lebo iné banky jej odmietajú financovať smelé projekty, napríklad v Juhoslávii.
Situácia sa stále zhoršovala. Napríklad v roku 1998 vzrástol objem klasifikovaných úverov vo VÚB o štvrtinu, o 11 mld. Sk. V minulom roku boli klasifikované úvery bankového sektora takmer 150 miliárd, teda asi 40 percent všetkých úverov. Až tretina všetkých úverov bola stratová. Banky neboli schopné dotvárať opravné položky a rezervy, nedodržiavali kritérium kapitálovej primeranosti. Všetko sa to dialo v tesnej väzbe na podniky - tiež boli (a sú) podkapitalizované, zadlžené, stratové. Rozhodnutie o privatizácii VÚB a Slovenskej sporiteľne bolo logickým vyústením peripetií bankového sektora. (Pri všetkej úcte k stredným a menším bankám, jadro stále tvorí VÚB a Slovenská sporiteľňa plus dlhé zdroje Slovenskej poisťovne.)
Zahraniční investori Od privatizácie sa čaká, že prinesie zo zahraničia kapitál, bankové know - how, racionalitu, elimináciu politických vplyvov, prípadne začlenenie do medzinárodnej siete investorských bánk. Významný, ale nemal by byť rozhodujúci, je výnos z privatizácie - mohol by dosiahnuť desiatky miliárd korún.
Problémom však je, že banky boli v stave, keď by sa buď nepredali vôbec, alebo za zlých podmienok. Medzinárodné poradenské firmy tvrdia, a skúsenosti to dokazujú, že banka je privatizovateľná len s podielom klasifikovaných úverov nižším ako 15-20 percent. Nebolo inej cesty ako presunúť časť zlých úverov z bánk a banky rekapitalizovať. Zlepšené parametre nielenže zvyšujú vyhliadky na dobrú privatizáciu, ale vrátia bankám funkčnosť, ktorú postupne narastajúcou záťažou strácali. Jednoducho, presun sa musel urobiť, aj keby sa k privatizácii nepristúpilo.
Z VÚB, Slovenskej sporiteľne a IRB sa v dvoch etapách do Slovenskej konsolidačnej agentúry a Konsolidačnej banky Bratislava, š. p. presúvajú pohľadávky asi za 100 miliárd korún. Experti predpokladajú, že to nemusí byť konečná výška, tá bude závisieť od vývoja portfólia bánk. Tieto inštitúcie budú pohľadávky spravovať a pokúsia sa z nich získať čo najvyšší výnos. Náklady sa majú pokryť pôžičkou v rámci programu Svetovej banky EFSAL a z emisie štátnych dlhopisov. Mali by sa rozložiť asi na desať rokov, čiže bežný rok by sa zaťažil asi desiatimi miliardami.
Srdce ekonomiky Nevyhnutnou podmienkou úspešnosti projektu je, aby sa vláda a parlament postarali o vhodné právne a inštitucionálne prostredie. Inak sa problémy budú opakovať. Vplyv v bankách štát využije aj na reštrukturalizáciu priemyselných podnikov. Pri chátrajúcom priemysle nikdy nemôže byť dobrý bankový sektor. V parlamente je vládny návrh zákona o konkurze a vyrovnaní. Posilňuje práva veriteľa, medzi iným i vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty. Mal by vytvoriť podmienky, aby jedinou možnosťou konkurzu nebolo finančné uspokojenie veriteľov, ale i hľadanie ciest pre reštrukturalizáciu a obnovenie finančnej disciplíny.
Ozývajú sa námietky, že v dnešnej mizérii by si vláda nemala dovoliť takýto luxus. Na to je odpoveď: nie je to luxus, ale povinné splácanie dlhov minulosti a rovnako povinná investícia do budúcnosti. Bez zdravého bankového systému nebude fungujúce hospodárstvo. Tak, ako sú peniaze krvou ekonomiky, tak je bankový sektor jeho srdcom.
Autor (1953) je komentátor Hospodárskych novín
