Vrátiť športu dôstojné miesto

Aká je situácia v súčasnom slovenskom športe? - Keď som nastúpila do funkcie, jednou z mojich priorít bola a je podpora športovo talentovanej mládeže. Štátnu reprezentáciu zaraďujem až na druhé miesto. V niektorých futbalových kluboch je výška platov hráčov nadsadená.
Počet zobrazení: 1244

Mária Ďurišinová
Narodila sa 17. júla 1960 v Košiciach. Po absolvovaní gymnázia v Trebišove začala študovať na Právnickej fakulte UK. V roku 1988 získala doktorát z práva. Za svoje dva najväčšie úspechy považuje získanie striebornej medaily z Majstrovstiev sveta v hádzanej v Holandsku v roku 1986 a piate miesto na Letných olympijských hrách v Soule v roku 1988. Je štvornásobnou majsterkou ČSSR a doposiaľ najlepšou strelkyňou v histórii českej aj slovenskej hádzanej. Do politiky vstúpila v roku 1992 ako poslankyňa za Stranu demokratickej ľavice a v parlamente zotrvala do roku 1998. V súčasnosti je generálnou riaditeľkou sekcie športu detí a mládeže pri Ministerstve školstva SR. Je slobodná.

Aká je situácia v súčasnom slovenskom športe?

- Keď som nastúpila do funkcie, jednou z mojich priorít bola a je podpora športovo talentovanej mládeže. Štátnu reprezentáciu zaraďujem až na druhé miesto. V niektorých futbalových kluboch je výška platov hráčov nadsadená. Nemyslím si, že tí istí hráči budú vedieť z jedného dňa na druhý hrať "za desaťtisíc korún". A nielen kvôli mzdám sa oplatí investovať do mladej generácie. Treba vrátiť športu dôstojné miesto v spoločnosti. Veď práve mladá a zdravá generácia je jadrom reprezentácie v budúcnosti. Pri úspechu našich hokejistov stálo veľa práve tých mladých.

Ako si konkrétne predstavujete túto podporu z personálneho alebo finančného hľadiska?

Ešte keď som bola poslankyňou, veľa sa rozprávalo o tom, že treba zmeniť gigantický "Biely dom" na Junáckej ulici, kde sídli väčšina športových asociácií a zväzov. Nemôžeme len rozprávať. Športová byrokracia je naozaj prebujnená. Každý, kto má niečo spoločné so športom, by si mal uvedomiť, že je tam pre športovcov a nie oni pre neho. Väčšina financií by mala smerovať priamo do športu. Ten má dva druhy zdrojov: štátny rozpočet idúci cez našu sekciu športu detí a mládeže a výťažky z lotérií a iných hier, prechádzajúce cez Štátny fond telesnej kultúry (ŠFTK). Tých prostriedkov nie je tak málo. Nedávno vláda schválila novelu zákona o lotériách a podarilo sa nám presadiť, že 50% všetkých výťažkov z lotérií bude smerovať do telovýchovy. Ak niektorí funkcionári tvrdia, že sa nemôže reš trukturalizovať, lebo sa "každý rok" menia pravidlá, teraz majú istotu, že budú stabilné. Keďže Slovenské združenie telesnej kultúry (SZTK) ako najväčšie občianske združenie sa v tomto smere nehýbe, začali sme rokovania s jednotlivými asociáciami.

Priblížte nám organizačnú štruktúru SZTK.

Samostatným odvetvím je Slovenský futbalový zväz, ďalším prvkom je Asociácia športových zväzov. Futbal má najlepšiu štruktúru a najvyšší počet členov a stojí mimo tejto asociácie. Nasleduje Asociácia telovýchovných jednôt a klubov a Asociácia športu pre všetkých. Nad tým všetkým je SZTK, ktoré v podstate v súčasnosti nemá žiadne právomoci. Preto sme sa jednotlivých asociácií spýtali, ako si predstavujú reštrukturalizáciu. Desať rokov sa v tomto štáte len rozpráva, ale nič podstatné sa nedeje.

Prišli ste s nejakými riešeniami vy sami?

Vláda pred dvomi týždňami prijala základné kritériá a zásady prípravy rozpočtu na budúci rok. My za odbor školstva a mládeže musíme pripraviť niečo podobné. Nechcem, aby sa to udialo tak, ako sa to bežne deje na iných ministerstvách: odpíše sa rozpočet z jedného roka na druhý a dosť. Na svojej stoličke budem sedieť len dovtedy, kým budem cítiť, že to má zmysel a nie preto, aby som niekomu plnila želania. Pri mojom nástupe sme sa rozhodli zriadiť poradný orgán ministra, tzv. Radu športu. Začala fungovať asi od marca 1999, má 15 členov a sú tam zástupcovia pre rôzne oblasti, aj časť Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS). Ako najväčší zástupca samosprávy, ZMOS veľa zo športu financuje a nebyť samosprávy, bol by v regiónoch úplne na kolenách. Telovýchova musí skončiť s atomizáciou a vystúpiť ako najväčšia časť tretieho sektora - tvoríme v ňom zhruba 70%. Keď dokážeme, že svoju prácu chceme robiť verejne a transparentne, bude to v prospech celého športu na Slovensku.

Naznačujete, že pomerne veľký finančný balík v športe je zle rozdelený.

Tento rok v septembri budú olympijské hry v Sydney a parlament po prvýkrát v histórii slovenského športu neschválil peniaze na prípravu a účasť olympionikov. Sme na úrovni rozpočtu z minulého roka a musíme vykryť ešte asi 130-140 miliónov Sk na účasť športovcov na olympiáde a paralympiáde. Aj pri tom marazme sme to s malými rozdielmi dokázali. Veľkým nešťastím nášho športu je, že Olympijský výbor je veľmi závislý od štátu. Pomohol by lepší sponzorský systém. Napríklad prípad Ducký: v čase, keď vykonával funkciu riaditeľa SPP, investoval do jediného klubu okolo 360 mil. Sk a urobil tak medvediu službu celej telovýchove. Chápem aj ministerku financií, že má voči športovcom, istú dávku nedôvery, tú však musíme prekonať. Ak by SPP dal túto čiastku Olympijskému výboru, mohlo sa to rozdeliť v prospech viacerých olympijských športov. O to menší by bol tlak na štátny rozpočet a mohlo sa viac investovať do mládeže, z ktorej raz vyrastú olympionici. Problém neefektívneho vynakladania financií sa objavuje aj v rôznych oblastiach Asociácie športu pre všetkých. Na jediný projekt Dní športu dostávajú od štátu peniaze tri rôzne občianske združenia. Kde je tu logika? Aj to musíme v budúcnosti zmeniť. Možno ísť cestou grantov.

Ako na Slovensku funguje sponzorstvo?

V oblasti telesnej kultúry nemáme informačný systém a nedokážeme verifikovať údaje o sponzorstve, ktoré nám poskytnú asociácie alebo jednotlivé zväzy. Mám pocit, že keby sme zrátali počet členov športových asociácií, bolo by nás viac, ako obyvateľov. Niektorí sú členmi až troch asociácií, a to je tá schizofrénia. Systém financovania je veľmi zlý a zrejme niekomu vyhovoval. Za to, že šport a telovýchova sú v takomto stave, môžu tí istí funkcionári, ktorí v telovýchove vládnu s nepatrnými rozdielmi, ale na iných stoličkách. Pri rozdeľovaní finančných prostriedkov sa objavujú tie isté mená, len zastupujú iné asociácie. Problém je teda aj v generačnej výmene. Pri vypracovaní návrhu systému financovania nevieme získať verifikované údaje o tom, aký veľký je sponzorský balík. Navyše môžeme kontrolovať len štátne, nie sponzorské financie. V tých druhých sa však točí niekoľkonásobne viac peňazí.

Sú vyhliadky na zlepšenie transparentnosti spomínaného toku peňazí?

Keby zástupcovia zväzov boli féroví a zverejnili by svoje príjmy, slovenskému športu by to veľmi pomohlo. Keby to urobil futbal, bolo by to fantastické. Bohužiaľ, stále platí, že ak podnik poskytne 10 miliónov na šport, určitá časť sa mu akousi obkľukou vráti. Neviem, ako sa to ekonomicky vykáže, ale viem, že sa to deje. Na Slovensku jestvuje na túto tému viac právnych sporov. Športový klub vie preukázať, že z deklarovanej sumy dostal iba odrobinku. Keby sa išlo do dôsledkov, na svetlo by vyšli veci, fakticky vedúce k zrušeniu sponzorstva. Ešte stále však máme podniky, kde má štát majoritu. A keď je taký podnik ochotný dať veľké financie na telovýchovu, prečo ich nedať napríklad do ŠFTK, kde by sa rozdeľovali podľa mechanizmu, na ktorom nie je ťažké presne sa dohodnúť? Nateraz mám pocit, že nie je záujem a narážam na neochotu.

A ak sa tieto podniky sprivatizujú?

Bude to ťažšie. Také niečo nemôžem nariadiť súkromnému vlastníkovi alebo súkromnému majoritnému akcionárovi. Ale SPP bol štátny podnik, keď z neho spomínané milióny odišli a doteraz sa okolo toho podľa mňa nič nedeje. Kde má potom napríklad Slovan Bratislava morálne právo žiadať v rámci majstrovstiev sveta vo futbale niekoľko miliónov na rekonštrukciu futbalového štadióna? Za vysokú cenu "predávajú" svojich hráčov, ktorí sú fakticky ich "majetkom". Aj štadión má byť ich majetkom a sú povinní starať sa o to. Ale to sa netýka iba Slovana, príkladov je viac. Bežný je názor: nech sa o stratové veci stará štát a príjmové budú v náš prospech. Nemáme potrebnú legislatívu, ale aj tu už vyvíjame istú iniciatívu.

Je sponzorstvo pomoc športovcom alebo spôsob prezentácie firiem?

Je to individuálne. V Brazílii na Davis Cupe som sa rozprávala so zástupcami Československej obchodnej banky. Rozhodli sa, že ich banka bude generálnym sponzorom tenisového zväu, lebo tenis je jedným zo silných fenoménov. Vzájomne si tak urobia fantastickú službu. Trhový mechanizmus musí byť prítomný aj v športe. Nemôže to fungovať ako za čias hlbokého socializmu, že štát je povinný starať sa o všetkých. Väčšina funkcionárov sa k tomu ale tak stavia. Sponzorstvo môže aj znamenať, že investujem do svojho dieťaťa, aby bolo zdravé a zaradilo sa do spoločenského života. Veľmi vítam, že parlament schválil od roku 2002 tzv. podielové dane. Platca dane môže odviesť časť daní na kultúru, charitu alebo telovýchovu, kam chce.

Môže sa stať šport pre športových funkcionárov lukratívnou záležitosťou?

Áno, môže. Ja viem, prečo som ako poslankyňa odišla z hádzanárskeho zväzu, kde som istý čas pomáhala. Diali sa tam veci, ktoré som nepovažovala za správne. Nechcem hovoriť v zlom, ale mňa nezaujímajú funkcionári a vážim si najmä dobrovoľných. V prvom rade mám rada športovcov. Pripravujeme novelu zákona o ŠFTK, ktorý chcela vláda a ministerstvo financií zrušiť a my sme ho obhájili. Chceme presadiť nový spôsob vytvárania Rady fondu, kde stále majú majoritu občianske združenia. Pred hlasovaním je oveľa silnejší lobing zo strany zástupcov jednotlivých zväzov. Počas prípravy novely niektorí znervózneli. Nehovorím, že tam je len finančný efekt. Ale ak niekto rozdeľuje financie, môže všeličo ovplyvniť. Získavajú sa tak určité pozície a to je v športe choré. Čo najviac peňazí treba dať priamo občianskym združeniam.

A čo myslenie ľudí v občianskych združeniach?

Som za to, aby peniaze išli aj do tej poslednej telovýchovnej jednoty. Ale mechanizmus je taký, že už v polovici cesty je balíček podstatne tenší. Chce to zodpovedný prístup a transformáciu. Platí sa aparát, lebo v prvom rade dávame na mzdy zamestnancom. Na samotnú činnosť sa dáva oveľa menej. Malo by to byť naopak. V mnohých európskych krajinách špičkoví športoví funkcionári robia "funkcionárstvo" len ako svoje hobby popri zamestnaní.

Akú úlohu hrá v športe politika?

Športoví funkcionári hovoria, že politici sa radi dávajú so športovcami fotografovať. Ja som do politiky vstúpila z vnútorného presvedčenia. Pri nástupe do štátnej správy som zvolala svojich ľudí a povedala som, že ma nebude zaujímať, akého politického razenia sú. Sme štátni úradníci, povinní byť osem a pol hodiny v práci a sme tu pre ľudí. Politické cítenie je súkromná vec a tak by to malo byť nielen v športe. Viem, že aj v minulosti sa politické strany ukazovali na štadiónoch, SDĽ nevynímajúc, veď som s nimi hrala futbal v rámci volebnej kortešačky. Neuznávam však, že keď teraz hokejisti uspeli, ich úspech by si mala privlastňovať jedna strana alebo súčasná vládna koalícia. Som hrdá na to, že napríklad pri uvítaní strieborných hokejistov boli v parlamente prijatí nielen predsedom NR SR, ale pred celým plénom. Za to patrí predsedovi NR SR moja poklona. Je to úspech Slovenska a nemá nič spoločné s politikou. Odsudzujem politikov, ktorí to robia pre imidž. Niektorí to dokonca vnímajú aj tak, že keď sú pri moci, treba vstúpiť aj do športu. V niektorých predstavenstvách futbalových klubov sú zastúpení aj tí, ktorí sa angažujú v politike. Striktne to odmietam.

Majú sa podporovať populárne športy, alebo naopak tie menej preferované?

Prednedávnom sa istého zástupcu U.S. Steel pýtali, prečo sa o Slovensku tak málo v USA vie a prečo, predtým, ako sem prišli, si všetko preverovali. Odpovedal, aby sme našich hokejistov a tenistov delegovali za vyslancov a o našej krajine bude vedieť každý. Úlohu tu hrá medzinárodná popularita, ktorú však my, štátni zamestnanci nemôžeme ovplyvniť. Máme fantastických športovcov, ako Jozef Gönczi, či Michal Martikán. Avšak za morom ich až tak nepoznajú, lebo ich šport nemá celosvetový dosah. Dúfam, že to nebudú brať osobne, ja si ich výsledky mimoriadne vážim. Šport je aj o propagácii Slovenska. Ak spomeniete meno nášho prezidenta alebo premiéra v Amerike, ťažko budú vedieť, o koho ide. Ale ak teraz spomeniete Dominika Hrbatého, Karola Kučeru alebo predtým Miloša Mečířa, či hokejistov, ktorí v NHL fantasticky hrajú, hneď vedia. Som za pružný systém podpory. Populárne športy by si však mohli vedieť nájsť sponzorov sami. Tie, ktoré robia dobré meno Slovensku, ale nie sú "vychytené", by mohol viac podporovať štát.

Ako sa pozeráte na pôsobenie našich športovcov v zahraničí?

Keď som odchádzala hrať do Ľubľany, mala som 28 rokov. Bola som prvá cudzinka v juhoslovanskej lige. Vtedy platil systém: 100 medzištátnych zápasov, úspešnosť a 30 rokov. Rozmýšľala som, koľko bolo vynikajúcich hádzanárok, ale nemohli odísť. Bola som rada, že som to na konci kariéry mohla skúsiť a porovnať. Chcela som vedieť, či som dobrá len preto, lebo mám fantastický kolektív v Bratislave a v reprezentácii, alebo či to naozaj viem. Peniaze boli možno až niekde na treťom mieste, druhým motívom bolo chcieť vidieť svet. Po roku a pol som si povedala, bolo to fajn, bola som dvakrát najlepšia strelkyňa juhoslovanskej ligy a vrátila som sa domov. Som rada, že máme takých športovcov, ktorí zarábajú vonku veľké peniaze, sú dobrí, ale stále majú pozitívny vzťah k Slovensku. Mrzí ma, že púšťame von mladučkých hráčov. Štát investuje do športovca od prípravky, cez športové triedy a gymnáziá a keď by on mal štátu odvádzať to, čo mu patrí, odíde. Bola by som rada, keby sme našli nejaký modus vivendi, aby sa nám športovci vrátili a reprezentovali krajinu, ktorá ich vychovala. Nechcem všetko merať cez peniaze, ale je to aj o tom. A ak niekto nechce reprezentovať, nech tak nerobí. Svedčí to o jeho vzťahu k tomuto štátu a k národu. Nie k politikom, ale k národu a ku krajine, kde sa narodil.

S hosťom Slova sa zhovárala Lýdia Kokavcová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984