Osobne verím v kultúru

Keď sme vás oslovili so žiadosťou o rozhovor, rázne ste odmietli. Myslíte si, že už nemáte čitateľom čo povedať? Rozhovor ste načasovali k MDŽ. Nechce sa mi vyjadrovať sa k akýmkoľvek vyhláseným sviatkom, je to nuda. Nechce sa mi hovoriť ani o postavení žien v spoločnosti či v politike, to ma nebaví. Ale rozhovor neodmietam, ja si váš záujem, prípadne záujem čitateľov, vážim.
Počet zobrazení: 1523

Gabriela Rothmayerová
Narodila sa 14. 3. 1951 na Spiši v starom baníckom meste Gelnica. Strednú školu absolvovala v rodnom meste, potom sa prihlásila na štúdium žurnalistiky. Neprijali ju a začala pracovať vo Východoslovenských železiarňach ako brusička radiátorov. Dopisovala do Východoslovenských novín, zvíťazila v celoslovenskej súťaži mladých autorov Wolkrova Polianka v próze a získala Zlaté pero na Štúrovom Zvolene. Neprijali ju na štúdium dramaturgie, podala si prihlášku na žurnalistiku, tentoraz úspešne. Štúdium ukončila v roku 1975, jej prvým zamestnávateľom bol denník Smena, kde pracovala na oddelení kultúry a venovala sa literatúre. Neskôr odišla do detského časopisu Ohník, kde bola šéfredaktorkou. V roku 1998 sa vrátila do Smeny na nedeľu ako vedúca redaktorka, neskôr začala pracovať ako reportérka Nedeľnej Pravdy. V apríli 1990 ju kooptovali do SNR za KSS, v prvých voľbách kandidovala za túto stranu do Federálneho zhromaždenia Snemovne ľudu. Zvolili ju a pôsobila v sociálnych a kultúrnych výboroch Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ. V druhom volebnom období sa stala poslankyňou SNR, neskôr NR SR. Z politiky sa vrátila k svojej profesii do Nedeľnej Pravdy, potom odišla pracovať do Literárnej redakcie Slo venského rozhlasu (SRo). V súčasnosti je šéfredaktorkou Rádia Devín, druhého okruhu SRo. Napísala päť kníh: Lastovičie hniezdo, Po druhej skúške, Šťastie je drina, Zo zápisníka poslankyne a Dusno. Je autorkou rozhlasovej hry Zrelé ťažké plody, ktorú odvysielal SRo v roku 1980. Za Lastovičie hniezdo bola ocenená Kraskovou cenou za debut. Je vydatá, má jedného syna.

Keď sme vás oslovili so žiadosťou o rozhovor, rázne ste odmietli. Myslíte si, že už nemáte čitateľom čo povedať?

Rozhovor ste načasovali k MDŽ. Nechce sa mi vyjadrovať sa k akýmkoľvek vyhláseným sviatkom, je to nuda. Nechce sa mi hovoriť ani o postavení žien v spoločnosti či v politike, to ma nebaví. Ale rozhovor neodmietam, ja si váš záujem, prípadne záujem čitateľov, vážim.

Rezignovali ste na politiku úplne, keď nechcete hovoriť ani o tzv. ženskej otázke? V politike ste boli po novembri 89 jednou z mála žien...

Inou z "mála žien v politike" bola Betka Borzová. Keď som ju naposledy stretla, rozprávala mi, čo ju zaujíma: napríklad chcela si dať ušiť podobný kostým, ako som mala na sebe. Radila sa tiež, aký účes by jej pristal, lebo po drastickej liečebnej kúre mala čerstvé kratučké celkom sivé vlasy. Rozprávala mi o svojej dcére medičke, rodičoch, ale aj kamarátkach s rovnakou diagnózou, ktoré pomaly odchádzajú. Povzbudzovala ich, aby sa nebáli. Ona! Ktorá presne vedela, čo jej je! Pamätala som si ju, keď bývala k svetu pripútaná záujmom o také neživotné veci, ako sú financie či makroekonomika, rastúce či klesajúce preferencie strany, funkcie a podobne - ach, aké zbytočnosti! Tvárou v tvár tomu, čo nás presahuje, spokornieme. Ale aby som odpovedala na otázku - na nič som nerezignovala, iba si vyberám, čomu venovať svoj pozemský čas, aby som prípadne raz nebola zaskočená.

Politika to nie je?

V širokom zmysle áno, lebo mi nie je jedno, v akom svete bude žiť môj syn. Lenže tento záujem sa dá uplatňovať rozličným spôsobom. Úprimne ma nezaujíma, či ten s tým sa dali do tej alebo inej strany - chlieb preto lacnejší nebude. Zaujímajú ma trendy, pohyby sveta vcelku i nášho malého priestoru v ňom. Chcela by som pochopiť svoj údel. Preto som sa vrátila k literatúre.

Predsa len nám nedá neopýtať sa, či ste z politiky neodišli pre nejaké osobné nezhody.

Nie.

Prečo ste teda odišli?

Pochopila som, že to nie je pre mňa. Vo svojej knižke som napísala, že pre mňa je politickým krédom vedomá striedmosť, duchovné hodnoty, dobrovoľná skromnosť, vzdelanie, rozhľad, schopnosť vcítiť sa do problémov iných - dajte si to ako heslo vládnej strany! Nikto vás nebude voliť, každý povie: veď sa uskromni, ak chceš. Každý si myslí, že ak chcem ísť do vlády, chcem z toho niečo mať. To pre mňa nie je. Okrem toho, v politike sa rozhoduje nie na základe dobrých riešení, ale vždy sa rozhoduje medzi zlým a horším. Sama som veľa ráz mala pocit, že robím niečo, s čím vnútorne nesúhlasím, a to sa nedá.

Podpredseda SAV Dušan Čaplovič v rozhovore pre SLOVO povedal, že on z SDĽ odišiel, keď začali odchádzať ľudia ako vy, ktorí ste boli pri zrode jej transformácie, a že naopak, zostali v nej ľudia, ktorí boli vtedy proti premene.

Akokoľvek to bude znieť nepresvedčivo, ja som do novembra 89 nebola nijaký homo politicus. Teda v tom straníckom zmysle. Nemala som nijaké väzby na "ľudí z okresov", ale ani z "Bieleho domu". Nepoznala som ich ľudské osudy, a preto som mohla celkom bez zábran písať i hovoriť to, čo som cítila: že nechcú zmenu z komunistickej strany na stranu sociálnodemokratického typu, lebo sa obávajú, že prídu o svoje miesta. Uznávam, že som mohla takto aj nevedome ublížiť. No skúsení harcovníci sa naozaj obávali - a nielen "ľudia z okresov". Pamätám si, ako sme s niekoľkými priateľmi - mojím mužom Emilom Polákom, Paľom Feriancom, Edom Šebom, Vladom Raučinom, Svaťom Zemanom, potom jedným rušňovodičom z Važca (nech mi prepáči, vypadlo mi jeho meno), Vladom Drozdom, Milanom Ftáčnikom spisovali Platformu socialistickej orientácie. Bolo to po tom, ako v Pravde vyšiel článok profesora Zelinku, ktorý volal po komunistickej obnove. To nás vyprovokovalo. Stretli sme sa na nejakej chate v Slovenskom raji, a tam do noci koncipovali toto svoje posolstvo, ktoré sme vďaka Petrovi Sitányimu, vtedajšiemu šéfredaktorovi, publikovali v Pravde. Aby už pred zjazdom vznikla čo najširšia diskusia, zasvätili sme do svojho plánu aj ľudí, ktorí sa v politike vyznali a mali autoritu - napríklad Jozefa Stanka, Petra Weissa, Vladimíra Mináča, a ak si dobre pamätám, aj spisovateľa Ivana Hudeca. Všetky okresné organizácie diskutovali potom o týchto dvoch platformách, a na základe príklonu k jednej alebo druhej, chceli alebo nechceli meniť stranu. A je pravda, že ani niektorí dnešní vrcholní predstavitelia SDĽ v tom čase neboli príliš hŕ meniť napríklad názov strany. Jeden z nich rozčúlený kričal, že vymyslí štyridsať takých platforiem v rámci komunistickej strany, napríklad erotickú, a že sú to nezmysly, a že nevieme, čo je historický čas a že sme politickí amatéri, ktorí chcú stratiť polovicu tých členov, ktorí so zmenou nesúhlasia...

Takže, podľa vás, zostali v SDĽ tí progresívni, alebo naopak?

Domnievam sa, že vo všetkých stranách sú ľudia, ktorí sa chcú podieľať na moci. Všetci vravia, že je to tak v poriadku. O ľuďoch, ktorí túžia po moci, ťažko hovoriť, či sú progresívni alebo regresívni, aspoň podľa mňa. Moc má svoje zákonitosti, techniky, ktoré tých, čo sa na jej teritóriu pohybujú, ani príliš ďaleko nepustia. Napokon sú všetci - či vládni alebo nevládni - tak dobre popreväzovaní, že sa ťažko vymaňujú, aj keby chceli. A netreba tiež zabúdať, že dnes ide o nové rozdelenie sveta a my máme iba jedinú voľbu. Alebo patriť ku krajinám, kde sú aj ľavicové myšlienky celkom legitímne, alebo k tým, kde nie je jasné, kam sa vlastne uberajú. Je mi ľúto všetkých, čo sa nostalgicky obracajú na Východ - tam o ľavici ešte dlho nebude počuť, hoci tam existuje strana, ktorá si hovorí komunistická. Otázkou zostáva, do akej miery je to stráviteľné pre tých - síce neobyčajných, neopakovateľných - ale iba "ľudí práce", na chrbtoch ktorých - ako hovoril už Čapek - sa odohrávajú všetky tie dejinné experimenty.

Nedávno na stránkach SLOVA zaiskrilo, keď si Edo Chmelár a Braňo Ondruš vysvetľovali, či je SDĽ ľavicová alebo nie. Aká je podľa vás?

Vládna. Strana, ktorá prijala účinkovanie vo vláde, pozná situáciu v krajine a vo svete(!), podpísala sa pod program, ktorý je aj podľa nej ozdravný, nemá inú šancu, iba vydržať až do konca, inak by spochybnila samu seba, že podpísala niečo, čomu sama neverí. Možno ju to bude stáť hlavu, ale o tom mala rozmýšľať pred vstupom do vlády, lebo aj vtedy vedela, kto sú jej voliči. Mimochodom, naozaj by stálo za to, lepšie sa pozrieť, kto sú voliči práve tejto strany. A či nie je iba zbožným želaním, aby táto strana bola stranou "ľudí práce", či starou terminológiou povedané - robotníkov a roľníkov. Mne to z publikovaných štatistík nevyplýva. Táto strana by im chcela nejako pomôcť, cíti s nimi určitú spriaznenosť. Ale nenachádza s nimi spoločnú reč. Ich hlasy patria zväčša HZDS, možno SNS. Je preto zbytočné vystupovať tak, ako vystupujú mnohí politici SDĽ, je to pre nich kontraproduktívne a mne je to ľúto.

Na akých voličov by sa teda SDĽ mala orientovať, ak chce aj naďalej fungovať?

Na tých ľudí práce. Lenže najprv by si museli porozumieť a navzájom si uveriť. Opakujem: navzájom. Lebo niekedy je možné vycítiť zo strany elity také trochu pohŕdanie...

Mali by to byť prvovoliči, ľudia práce alebo bývalí komunisti?

Ak príde dôveryhodný človek pred voľbami, osloví voličov tým, čo by ich mohlo zaujímať a presvedčí ich o svojom názore, zvolia ho. A on ich bude reprezentovať. Nedá sa zhora vymyslieť, kto mi uverí. A svoj program hovoriť otvorene a záväzne - veľmi nemám rada, keď sa niečo zakrýva, akože teraz to povieme, a potom sa na to vykašleme. n Robí teda Robert Fico dobre to, čo robí? - Roberta Fica mám veľmi rada, lebo my sme prišli do SNR v podstate spolu. Bol mladý chlapec, rovnako ako ja nebol nikdy v politike a mne sa páčili jeho vystúpenia vtedy v našom klube poslancov, lebo hovoril veci na rovinu. Myslím, že túto svoju metódu doviedol do dokonalosti. Na jednej strane mi je samozrejme stále sympatický, na druhej strane si však myslím, že to na zvládnutie problematiky vládnutia nestačí. Keď teda bude - a to iste bude - v reálnej situácii, bude sa inak správať.

Keď bude musieť niesť zodpovednosť za svoje sľuby?

Technika moci nedáva príliš veľa možností. Tam sú veci dané: toľko máš a toľko môžeš rozdeľovať. To je o rozpočte, o peniazoch a o štruktúrach, ktoré sú dané. Keď sme sa po roku 1989 rozhodli pre tento systém, dosadzujeme do neho ľudí, a to bez nejakých veľkých revolúcií.

Malo by byť pre SDĽ prioritné dodržiavať jej vládny a nie stranícky program?

SDĽ sa mala snažiť dostať do vládneho programu to, čo je pre ňu rozhodujúce. Ak to tam nedostala, nemala do vlády ísť. Ak áno, nemôže v polovičke cúvať.

Dlhé roky sa o SDĽ hovorilo, že má kvalitný intelektuálny potenciál. Keď však prišlo na lámanie chleba, ukázalo sa, že s tým potenciálom to až také vážne nebude. Po odchode Fica sa zdá, že SDĽ chýba nielen intelektuálny potenciál, ale aj líder. Podľa prieskumov tam nie je človek, ktorý by dosahoval popularitu nad 5 percent.

Jedna vec je popularita lídra, ktorá vôbec nemusí súvisieť so stranou. Jiří Dienstbier dosahoval dlhodobo absolútne špičkové preferencie a jeho strana sa neustále prepadala. Ďalšia vec je intelektuálne zázemie. Keď nefungujú prirodzené väzby na profesijné kluby, ktoré sa z prirodzených dôvodov chcú stretávať a debatovať, niet z čoho vybrať. Nevzniklo teda asi to podhubie, z ktorého mohli prirodzene vyrásť ďalšie osobnosti v krajoch a okresoch, ktoré by potom kandidovali do najvyššej politiky. Myslím si, že je v tom aj kus nechuti, aby sa ľudia išli takto angažovať, lebo - prepáčte, že to takto poviem, možno som aj ja toho príkladom - odišla som, lebo som si povedala, že mám svoju profesiu a nie som nútená živiť sa politikou. A takých je veľa.

Dozrievalo vaše rozhodnutie dlho?

Ani nie, lebo som do politiky prišla vlastne náhodou. Keď ma vyhodili zo Smeny na nedeľu, kde som bola vedúcou redaktorkou, a celá redakcia odišla na protest so mnou, zavolal mi Peter Weiss, či im nechcem pomôcť. Vraj aby som išla do SNR, že ma budú kooptovať. Priznám sa, ani len som nevedela, kde SNR je. Ale súhlasila som. Potom som kandidovala za KSS do Federálneho zhromaždenia v Prahe. To sa ešte dosť búrlivo manifestovalo na námestiach. Skamarátili sme sa - aj s mojou kolegyňou MUDr. Dankou Drešerovou, ktorá zastupovala českých komunistov - s ľuďmi úplne opačnej politickej orientácie - napríklad s Pavlom Dostálom, pánom režisérom Janom Kačerom, pánom Rudolfom Hrušínským alebo Miroslavom Mackom, aby som menovala aspoň niektorých. Jeden starý pán, kňaz Českobratskej cirkvi, politický väzeň, nám hovoril: Děvčata, jak já bych rád těm komunistum vrátil, co mi udělali, ale voni jsou chytří, voni sem poslali vás, a co s váma... Už po skončení prvého dvojročného obdobia v Prahe som nechcela kandidovať, no Peter Weiss aj Ľubo Fogaš mi hovorili, že by som mala zúročiť, čo som sa naučila. Kandidovala som teda do SNR a už po prvom roku mi bolo všelijako. Začala som koketovať s myšlienkou, že zložím mandát. Ľubo Fogaš mi povedal: "Len ho zlož, všetci povedia, že ťa vylustrovali, a komu budeš dokazovať, že to tak nie je?" Mal pravdu, hoci mne to ani nedošlo, že vtedy skladali mandát tí, ktorí boli pozitívne lustrovaní. Našťastie boli predčasné voľby a dovtedy som to vydržala..

Na váš odchod z SDĽ spomínajú mnohí s istou horkosťou. S odstupom šiestich rokov: Nešlo to s "menším hrmotom"?

Nebol to úmysel, v SDĽ som stretla ľudí, ktorých si vážim a mám rada. Ak som nechtiac spôsobila niekomu traumu, je mi to ľúto.

Máte sklony byť pri tom, keď sa niečo rodí? Ako vieme stáli ste pri zrode SDĽ, vieme aj, že ste boli pri zrode SLOVA...

Mne sa to tak akosi stáva, nie žeby som si to programovala. Vlani na Troch kráľov mi zavolal Michal Borguľa, aby som prišla k nim, že sú tam ľudia, ktorí chcú obnoviť Nové slovo. Prišla som a zistila, že tí "ľudia" ste vy, Lýdia, a ešte jeden chlapec, manažér. Tak sme si začali spomínať, kto by bol ochotný ísť do takého riskantného podniku a pracovať v takej neistote, ako je chatrná bárka v tom mori novín a časopisov. Spomínate si... Ani trochu to nebolo jednoduché. Keď som si už zúfala a šla som za svojím ústredným riaditeľom, že dám v rozhlase výpoveď, aby SLOVO vôbec niekto rozbehol, oslovila som Eda Chmelára. Veľmi si ho vážim za to, že nezaváhal. Rovnako ako si vážim profesora Novosáda, doktora Greguša, vás, Lýdia, i Braňa Ondruša, ktorého sme nahovorili, aby dal svoje meno a popularitu na rozbeh tohto týždenníka. Čítala som nedávno, že SLOVO je stranícky časopis SDĽ, lebo pri jeho zrode bol Braňo a Braňo je hovorca SDĽ - musela som sa pousmiať, ako sa rodia mýty. Na vzniku SLOVA mi záležalo, lebo si myslím, že v slobodnej krajine má byť slobodný tok myšlienok celého myšlienkového spektra. Na Slovensku je novín a časopisov možno až priveľa na taký malý trh, no obávam sa, že iba "jednofarebných". Upozornil ma na to môj syn, ktorý siedmy rok študuje vo Veľkej Británii a bol veľmi smutný, že si doma nemôže kúpiť také knihy a časopisy ako v Londýne. Svet nie je jednorozmerný, nemá iba Poppera, von Hayeka, Johnsona, či na druhej strane Marxa a Engelsa. Ak už nič iné, tak toto by sme mohli mať ako poučenie z dôb reálneho socializmu.

Na stránkach SLOVA prebieha diskusia o ľavici, šéfredaktor vo svojom príspevku napísal, že nevidí na Slovensku ľavicovú stranu...

Myslím si, že by sme mali nahlas vysloviť niektoré ľavicové hodnoty, ktoré sa zvyčajne nespomínajú, napríklad kvóty pre ženy do politických a spoločenských funkcií, napríklad možnosť spolužitia homosexuálnych partnerov, napríklad nediferencované príspevky pre deti, pretože každé dieťa má na ne právo (a tým pádom napríklad rómske deti sú "zvýhodnené" oproti deťom z jedno-dvojdetných manželstiev), napríklad podporu všetkého, čo je v menšine, teda znevýhodnené, napríklad internacionalizmus... Keby sa takto kládli otázky v prieskumoch, možno by sme prišli k veľmi zaujímavým záverom, koľko ľudí vlastne naozaj reálne podporuje takéto trendy a koľkí sú schopní sa podľa nich aj v reálnom živote správať. Už pred niekoľkými rokmi v Klube Nového slova sme mali besedu o ľavicových hodnotách a sociológ Ján Bunčák, ktorý sa práve vrátil z nejakého kongresu v zahraničí, povedal, že treba rozlišovať medzi politickou a intelektuálnou ľavicou. Tá politická teraz vládne - okrem iných krajín - v Británii, v Nemecku - a vidíte, do akej miery uplatňuje krásne ideály, pre ktoré ju ľudia volili. Ani slovenskí politici nie sú iní - chcú vládnuť a technika moci ich nepustí. Politika musí vnímať príliš veľa súradníc a vektorov a nachádzať z nich riešenia, aby bola pre vládnucu elitu optimálna. Pre vládnucich je rozhodujúce nestratiť moc.

Aj keby mali opustiť svoj hodnotový rebríček?

Hodnoty, ku ktorým sa zvyčajne prikláňa intelektuálna ľavica, súvisia podľa mňa s rovnosťou, bratstvom, slobodou, aby som použila heslá francúzskej revolúcie. Ale aj tam to platilo iba do chvíle, kým Napoleon nezískal moc, potom už bolo všetko inak. Je to asi o tom, o čom hovoril populárny český politik a novinár Jiří Dienstbier. Pochádzal z rodiny lekárov a za prvej republiky, keď mával na desiatu chlieb so salámou, odhadzoval ho radšej do koša, lebo sa hanbil jesť ho pred spolužiakmi, ktorí na desiatu nemali nič. Myslím si, že i dnes cíti človek, ktorý nemá núdzu, istý ostych pred tými, ktorí tú núdzu majú, a nikdy by sa pred nimi nenaparoval veľkým drahým autom či vilou s bazénom, či inými hmotnými statkami. Často som premýšľala nad tým, prečo sa ku komunistom v prvej republike hlásilo toľko umeleckej elity, a myslím si, že práve tu je kľúč. Že mali celkom prirodzene vypestovaný cit pre vnímanie neprávosti, nespravodlivosti, sociálnej nerovnosti. A keď sa ľavica dostala k moci, stala sa politickou, teda sa začala správať podľa iných pravidiel - už nie ideál, ale záujem o vládnutie určil jej postup - boli tí ušľachtilí ľudia hrozne sklamaní. A myslím si, že toto má aj dnešná postkomunistická intelektuálna elita kdesi ako zakódovanú skúsenosť, preto sa radšej prikláňa k pravici, lebo verí, že tam ju sklamanie nestretne. Stretne. Politika a moc nie je o ideáloch.

Určuje alebo ovplyvňuje človeka fakt, z akého prostriedia pochádza?

Nie, také lineárne to určite nie je, skôr možno pozorovať, že ľudia z horších pomerov sa z nich chcú vymaniť, nikdy sa k nim viac nevrátiť a tými, ktorí také šťastie nemali, aj tak trošičku opovrhovať. Ak im chýba kultúrna alebo duchovná výbava, tak je to katastrofa. Mne sa veľmi páči, ako trefne to postrehol Jan Masaryk, dovoľte mi ho citovať: "Nemôžem si pomôcť, ale je mi skutočne zle, keď vidím chlapa, ktorý bol poctivý robotník, a teraz je z neho opica vo fraku a robí všetky tie zlé veci, ktoré právom ešte včera nenávidel. Je mi ich hrozne ľúto. Oni boli - aspoň niektorí - celkom slušní ľudia. Potom sa stali ministrami a riaditeľmi a hodnostármi a pánbohvie, čím ešte a začali svoje kedysi poctivé manželky zdobiť ako vianočný stromček, fajčiť havany, spať s herečkami a žiarliť, keď ten druhý má väčší bourák a na ňom viac toho, čo sa leskne!"

Tak čo potom prinúti človeka, aby nebol nafúkaným sebcom a mal prirodzený sklon vnímať hodnoty, o ktorých ste hovorili?

Vnímavosť voči iným tríbi kultúra, umenie. Ospravedlňujem sa, že použijem seba ako príklad. Mala som šťastie na veľmi dobrých učiteľov, odmalička sme hrávali divadlo, v meste bola bohatá knižnica, kino, múzeum, amfiteáter, kde pravidelne vystupovali folklórne a iné skupiny. Hoci pochádzam zo siedmich detí a otec bol deväť rokov ťažko chorý a keď som mala štrnásť zomrel a môj najmladší brat mal vtedy päť rokov - takže okolnosti, za ktorých som dospievala boli dosť dramatické - neviem, či by som mohla povedať, že boli zlé. Detstvo je pre mňa krajina, do ktorej sa dodnes utiekam, no neviem, či to bolo pre môj príklon k ľavici rozhodujúce. Napokon, som asi z rodiny jediná. Môj syn vyrastal v celkom iných pomeroch a tiež neviem, prečo sú pre neho ľavicové hodnoty absolútnou prioritou.

Aké sú teda hodnoty prioritné pre našu civilizáciu?

Osobne veľmi verím v kultúru, v neustálu kultiváciu. Čím budú ľudia viac premýšľať sami a nenechajú za seba myslieť hovoriace hlavy v médiách, tým bude svet bližšie k myšlienke, na ktorej sa zrodila kresťanská civilizácia. Mám niekoľko knižiek, ktoré si čítam vždy a znova, a niektoré pasáže už možno viem naspamäť. Povedzme z takého Pasternakovho Doktora Živaga, alebo trilógie Alexeja Tolstého o roku 1918, alebo Kukučínovho Domu v stráni...

Ste publicistikou…

- Keď som odišla z politiky, veľmi som sa tešila, že budem písať. Išla som do Nedeľnej Pravdy, tam sa mi veľmi páčilo, písala som aj do Pravdy. Po odchode z tejto redakcie som mala tvorivú dovolenku a napísala som knižku. Prišla som do rozhlasovej literárnej redakcie zastupovať svojho kolegu a keď sa tu uvoľnilo miesto, veľmi ma to potešilo.

Baví vás publicistika dodnes?

Nie.

Nie ste typ človeka, ktorého všetko rýchlo omrzí?

Ale nie. Rozhodnutia musím dosť dlho prežúvať a prežívať. Keď som odchádzala z Nedeľnej Pravdy, myslela som si, že som napoly zomrela. Bol to pre mňa hrozný úder. Ja som tým žila a vždy som bola nesmierne šťastná, keď sa mi podarilo napísať niečo, čo malo odozvu. Neskôr som sa s tým vyrovnala a zistila som, že všetko, čo život dáva, má nejakú logiku a dokonca aj spravodlivosť, ktorej spočiatku možno ani neveríte.

Budete ešte niečo písať?

Ale áno, knižky. Mám jednu rozpísanú, ale ešte ju musím v sebe vynosiť. Otvorene poviem, že posledným impulzom k tomu, že som ju začala písať, bola smrť Betky Borzovej. Tam v krematóriu mi došlo, o čom vlastne celý ten život je. Ale o tom som už hovorila.

Bude to autobiografické?

Absolútne nie. To bol len moment, keď si človek začne klásť otázku, na čo tu je. Keď som začala písať svoju prvú knižku, veľmi som rozmýšľala, čo a prečo chcem tým vyjadriť. Je to knižka o domove a o tom, čo ho tvorí. Či sú to 4 steny alebo vzťahy, ktoré sú nenahraditeľné. Aj preto sa to volá Lastovičie hniezdo, lebo lastovičky kamsi odlietajú a vracajú sa. Čo ich vábi späť? Tá slamka zlepená blatom, alebo čosi iné?

Ste šéfkou Rádia Devín, tzv. rádia pre náročných. Nie je pre takýto malý štát príliš nákladné, aby tu fungovala jedna veľká televízia a jeden veľký rozhlas? Mne sa celkom pozdáva rakúsky model, kde je spojené rádio s televíziou a dokážu svojim poslucháčom poskytnúť veľmi kvalitné spravodajstvo a iné žánre.

Veľmi sa obávam takýchto myšlienok a takéhoto modelu, lebo každá krajina si budovala inštitúcie za svojich podmienok. Viete, že v Rakúsku veľmi dlho neexistoval duálny systém a práve preto, že bol centralizovaný, budovali si svoje inštitúcie od samého začiatku týmto spôsobom, hoci u nich nebola zábrana mať privátne rádio, ako tomu bolo u nás za reálneho socializmu. U nás však vznikol najprv Slovenský rozhlas, ktorý má svoju tradíciu, a od neho sa odštiepila televízia, ktorá dodnes nemá také inštitúcie ako rozhlas. V jeho rámci jestvuje symfonický orchester, ktorý "živí". Keby bol orchester odkázaný sám na seba, tak zanikne. Máme svoj orchester ľudových nástrojov, detský a mládežnícky spevácky zbor, ešte stále máme detskú rozhlasovú družinu, slovesnú umeleckú realizáciu - nič z toho televízia nemá. Na prvý pohľad by sa zdalo, že lacnejšia by bola inštitúcia s niekoľkými manažérmi a tí by objednávali odborníkov z externého prostredia. Výsledkom by bolo iba to, čo sa stalo v televízii: tvorcovia sa "osamostatnili" a dnes predávajú STV svoje produkty za niekoľkonásobne vyššiu cenu. Ďalšou otázkou je, či môže kultúrna krajina zasypať napríklad akési priekopy, ktoré sú síce archeologicky veľmi cenné, ale kopať v nich a hľadať je veľmi drahá záležitosť. To isté je s pestovaním špecifických rozhlasových žánrov. Vyrobiť umelecko-publicistické pásmo, feature, rozhlasovú hru, rozhlasovú poviedku, nahrať árie z opier, koncerty, to samozrejme niečo stojí - ale kto to bude robiť, ak nie my? A čo chceme ponúknuť Európe, ak k nej chceme patriť?

Ako sa cítite teraz v kresle riaditeľky?

Veľmi dobre som sa cítila v literárnej redakcii. Po tej anabáze, ktorou som prešla, som si povedala, že nechcem byť za nikoho zodpovedná, len sama za seba a za svoju tvorbu. Keď prišla táto ponuka, veľmi som ju odmietala, lebo som vedela, čo je to pocit vnútornej slobody a čas určený len mne a nikomu inému. Keď som napokon prijala túto ponuku, tak len preto, že ma moje kolegyne a kolegovia presvedčili, že im budem vedieť vytvoriť priestor pre dobré zúročenie všetkého, čo dokážu. Možno to znie pateticky, ale opýtajte sa ich na to.

Kritici vás často podľa vašich kníh zaraďujú medzi feministky alebo ženy až príliš bojujúce za svoje postavenie. Čo si o tom myslíte? A predsa len - aké je postavenie žien v našej spoločnosti?

Vcelku mi je úplne jedno, čo hovoria kritici - žiaľ, ich kritika mi nepomôže písať ani lepšie, ani horšie. Ku všetkému sa dopracúvam zložito a viem, že pochopiť a splniť svoju úlohu môžu iba plnohodnotné bytosti - v takom zmysle som feministkou, pretože neprijímam nadradené a podriadené postavenie nikoho - ani pre farbu pleti, ani pre pohlavie, ani pre spoločenské postavenie, ani pre bohatstvo. A aké je postavenie žien u nás? Právne veľmi slušné, len to teraz naplniť... A ešte si neodpustím takú zjednodušujúcu vetu: ak sa ženy správajú ako dámy, muži sú gavalieri. Platí to, samozrejme, aj opačne.

S hosťom Slova sa zhovárali Lýdia Kokavcová a Marián Repa

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984