Reklama
Reklama

Uvažujem, že sa vrátim do straníckej politiky

Keď ste vstupovali do vlády, urobili ste sympatické gesto: na rozdiel od ostatných ministrov ste nepožadovali viac z rozpočtu ako vám pridelili s odôvodnením, že iné rezorty potrebujú peniaze akútnejšie. O rok neskôr prišiel radikálny obrat, bili ste sa o najväčšiu čiastku. Prečo? Vaša otázka je súčasťou optického klamu, ku ktorému došlo práve preto, že ministerstvo financií navrhlo absolútne nezmyselný návrh rozpočtu, v ktorom rezortu obrany pridelilo 12 miliárd korún.
Počet zobrazení: 846

Pavol Kanis
Narodil sa 27. augusta 1948 v Prahe. V období 1967-1972 študoval históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK (FFUK) v Bratislave. Vyštudoval aj Právnickú fakultu UK (PF UK) v Bratislave. Počas vojenskej služby učil na Vysokej škole vo Vyškove. V období 1972-1989 pracoval ako vedecký pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu, kde sa venoval otázkam stavu a perspektív slovenskej spoločnosti. V rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia. V období od roku 1992 do marca 1994 bol poslancom NR SR a súčasne podpredsedom zahraničného výboru NR SR. V roku 1994 bol prvým podpredsedom Strany demokratickej ľavice (SDĽ) a autorom jej zahranično-politického programu. Od februára 1995 do apríla 1996 bol podpredsedom SDĽ pre styk s inými organizáciami. Je predsedom Rady sekcií praktickej politiky SDĽ. Vo funkcii ministra obrany SR bol po prvýkrát od marca 1994 do novembra 1994. Od novembra 1994 bol poslancom NR SR za koalíciu Spoločná voľba, členom výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a členom Stálej delegácie NR SR v Severoatlantickom zhromaždení. Predseda NR SR Jozef Migaš ho v zastúpení prezidenta SR vymenoval 30. októbra 1998 za ministra obrany SR. Je ženatý a má dve deti.

Keď ste vstupovali do vlády, urobili ste sympatické gesto: na rozdiel od ostatných ministrov ste nepožadovali viac z rozpočtu ako vám pridelili s odôvodnením, že iné rezorty potrebujú peniaze akútnejšie. O rok neskôr prišiel radikálny obrat, bili ste sa o najväčšiu čiastku. Prečo?

Vaša otázka je súčasťou optického klamu, ku ktorému došlo práve preto, že ministerstvo financií navrhlo absolútne nezmyselný návrh rozpočtu, v ktorom rezortu obrany pridelilo 12 miliárd korún. Len pre zaujímavosť vám poviem, že v roku 1993 osem miliárd z vecného hľadiska znamenalo toľko, ako by v roku 1999 malo byť 17,7 miliárd. Je to tá istá porovnateľná čiastka. Keďže bol návrh na 12 miliárd a rezort napokon dostal 15 miliárd, verejná mienka falošne uverila, že sme získali čosi navyše. My však tvrdíme, že taký zlý návrh, aký dalo ministerstvo financií pre rezort obrany, nebol predložený pre žiaden iný rezort. V skutočnosti, ak by sme vychádzali len zo životných potrieb pre naše ministerstvo, tak musím povedať, že potrebujeme 18 miliárd. Je to suma, ktorú, samozrejme, mnohí neradi počujú, no je to suma, ktorá neznamená pre rezort nič navyše. Je to len toľko, koľko potrebujeme na základné náklady, na základné ciele, pre výcvik a celkový chod. To je prvá vec. Druhá vec, ktorú treba povedať, je to, že je pre mňa trápne stále vystupovať a rozprávať o peniazoch, pretože pri všeobecnom nedostatku zdrojov ten, kto rozpráva o potrebe finančných prostriedkov pre nejaký rezort, stáva sa predmetom kritiky všetkých ostatných. Musíme si uvedomiť jednu vec: my nemôžeme zrazu nechať techniku na ulici, ani vyhodiť ľudí. Máme svoje zákonné povinnosti, musíme týmto ľuďom dávať mzdu, v prípade ich prepustenia im vyrovnávať plat a ďalšie veci. Teda vôbec tu neexistuje z našej strany ambícia mať viac ako iní, mať nad rámec dnešných pomerov. Jednoducho, tento rezort si vyžaduje také zdroje, v akom je stave.

Otázka potom teda znie, či to bolo zvládnuté mediálne. Vo verejnosti totiž naozaj prevládal tento pocit: učiteľom nechcú dať trináste platy, zdravotníctvu sa ušlo minimum, takže ľuďom sa zdalo, že vláde nevadí, keď budeme hlúpi a chorí - hlavné je, či sme bojaschopní. Myslím si, že takto to bolo vnímané väčšinou občanov. Preto sa vás pýtam nie ako ministra obrany, ale ako predsedu ministerského klubu SDĽ a skúste to oddeliť: SDĽ hovorí, že pre ňu je prioritou zamestnanosť. No na druhej strane za nič tak pri schvaľovaní rozpočtu v médiách nebojovala, ako za rezort obrany, hoci jej patria aj rezorty sociálnych vecí, školstva…

To je zase omyl, že SDĽ bojovala. Za to som bojoval ja sám, lebo mne išlo o kožu a o krk. Ja totiž nemôžem dopustiť, aby sa mi rozsypal rezort. Ak by sa v NR SR skutočne schválil taký návrh, aký dalo ministerstvo financií, tak podám demisiu. Mám predsa pud sebazáchovy a mám aj reálnu predstavu o tom, s čím sa dá robiť a s čím sa nedá robiť. Opakujem: celá tá záležitosť má korene v pôvodnom zlom návrhu ministerstva financií. Treba si postaviť otázku, prečo taký nezmyselný návrh vlastne vznikol?

Vydiskutovali ste si to aj na straníckej úrovni? Ministerka financií je predsa vaša stranícka kolegyňa.

Ja som o tom rozprával všade, argumentoval som. Nechcem teraz útočiť na žiadny iný rezort, ale mne neostávalo nič iné, než aspoň bojovať o zdroje, ktoré vydržia ako-tak na prežitie, hoci to prežitie je veľmi slabé. Lebo ak nedáme tento rok opraviť letecké motory, tak pomaly nebudeme mať na čom lietať, taká je pravda. My sme hlboko pod životným minimom, a preto sme nútení robiť reformu tak razantne. Lenže reforma znamená zmenšovanie štruktúr, znižovanie počtov, to znamená, že každá reforma nepridáva počty pracovných miest, ale ich, naopak, uberá. Ak chceme naprávať chody jednotlivých rezortov v rámci celospoločenského rozmeru, tak ich musíme najskôr racionalizovať, teda zasa len znižovať počty. Musíme to teleso prispôsobovať zdrojom, ktoré nám môže spoločnosť uvoľniť. To sa tu však malo robiť už roky. Nerobilo sa to. Ocitli sme sa pri stene, v časovom strese, a to všetko pri nedostatku zdrojov. Dnes je veľmi nevhodná situácia aj na robenie samotnej reformy. Ale ak to neurobíme, tak organizmus prestane byť funkčný.

To, čo hovoríte, má svoju logiku, ale ja sa na to teraz pozerám cez mediálne efekty. Myslím na to, nakoľko SDĽ a vy osobne ste zvládli túto tému pred verejnosťou. Nebude tak trochu aj toto príčina pádu preferencií SDĽ?

S preferenciami SDĽ to nemá nič spoločné. Keby ľudia trošku lepšie žili, tak ich takáto vec vôbec nevzrušuje. A napokon, armáda má najvyššie preferencie zo všetkých inštitúcií. Ja sám objektívne vidím, ako spoločnosť vyzerá a o čom to všetko je. Odpoveď na vašu otázku treba hľadať v príčinách pôvodného návrhu, o čom som už hovoril.

Myslím si, že SDĽ sa vybíja na témach, ktoré jej voličov príliš nepriťahujú. Ako príklad spomeniem vaše horlivé angažovanie sa v otázke vstupu do NATO. Ako ministra vás chápem, ale ako predstaviteľovi SDĽ vám kladiem otázku: myslíte si, že priaznivci ľavice toto vaše angažovanie sa dostatočne oceňujú?

Treba reálne vidieť, čo SDĽ dokázala. A hneď na to musím odpovedať, že SDĽ počas svojej účasti vo vláde dokázala nesmierne veľa. Treba vidieť kvalitatívny obrat v medzinárodnej akceptácii Slovenska, výrazné zlepšenie viacerých makroekonomických ukazovateľov, množstvo zákonov, opatrení, ktoré sú z oblasti sociálnych vecí, zamestnanosti a podobne. Myslím si, že by sme sa mali vrátiť do obdobia spred roka. Vtedy bola SDĽ hviezdou prieskumov, ako najdemokratickejšie vnímaná politická strana disponujúca odborníkmi. Nepatrím k tým, ktorí by robili z prieskumov verejnej mienky nejakú modlu. Sú veci, ktoré potrebujú dlhší historický čas, aby sa napravili. Treba otvorene povedať, že sme vstupovali do tejto vlády s vedomím, že prvé dva roky nebudeme bohvieako oslavovaní, lebo budeme musieť urobiť celý rad veľmi nepríjemných vecí. To znamená, že nie som prekvapený z toho, že klesli preferencie SDĽ. Všetko sa nedá zahrať len nejakými mediálnymi hrami alebo verejnými vystúpeniami. Jednoducho, súčasná realita je krutá. Otázka znie tak, či stratíme pri prieskumoch verejnej mienky hlavu, alebo, či máme dostatočnú vnútornú silu veriť v to, čo robíme, že je správne a že to musí priniesť efekt v druhej polovici vládnutia. O tomto všetkom to je. Dnes sa Robovi Ficovi veľmi dobre vykladá, ako by to malo byť, lebo používa predvolebnú rétoriku, za nič nie je zodpovedný, rozpráva len sám za seba. Pritom jeho bývalí kolegovia makajú od rána do večera a mnohokrát nevedia kam z konopí, nevedia kam, odkiaľ zobrať nejakú korunu na chod rezortu, alebo na to, čo rezort má plniť voči spoločnosti. To si treba uvedomiť. Je potrebné sa prebudiť z toho, že lepšie bude len vďaka rečneniu. Tu treba vidieť historické súvislosti: Poliaci desať rokov pred nami prešli slzavým údolím a Maďari takisto. Ak si Slováci mysleli, že ten prechod bude bezbolestný tým, že oklameme históriu, tak sa mýlili. My ju nemôžme oklamať, to má korene ešte niekde v posledných rokoch socializmu. Dnes je to otázka statočnosti, otázka sily členov vlády, či sú ochotní ísť do nepríjemných vecí, aj keď vedia, že im za to nebude nikto tlieskať.

Vráťme sa k verejnej mienke a k NATO. Názor občanov na vstup do aliancie pre vás nevyznieva veľmi priaznivo. Myslím si, že zmeniť verejnú mienku klasickou formou, klasickými argumentmi, to sa po Kosove už nedá. Dôveru si treba získať presvedčivejšími dôkazmi výhodnosti tohto kroku. Som presvedčený, že na vstup do NATO existujú aj lepšie dôvody ako tie, ktoré prezentuje súčasná vládna koalícia.

Ja som zasa presvedčený, že je potrebné ukazovať otázku európskej bezpečnosti a obrany predovšetkým v hospodárskych súvislostiach. Často hovorím, že meč a chlieb sú na jednom stole a aj v tomto prípade je očividné, že Slovensko má nedostatok kapitálu. Sú tu isté fakty: Ako sa napríklad stalo, že v Poľsku je na jedného občana trinásťkrát viac zahraničného kapitálu, v Maďarsku jedenásťkrát viac a v Čechách deväťkrát viac ako na Slovensku? Ako sa to stalo, keď sme súčasťou takpovediac jedného priestoru? Musíme si vysvetliť, prečo existuje takýto deficit. Som presvedčený, že dnešná bieda Slovenska je následok izolácie, do ktorej sa v minulom volebnom období Slovensko dostalo. V súťaži, ktorá bola medzi krajinami Višegrádskej štvorky, Slovensko vypadlo z prvých línií, a to sa prejavilo aj v tom, že má dnes menej zahraničného kapitálu. Nemáme vlastné zdroje, takže ten kapitál je absolútne nevyhnutný. Súčasná vláda, ktorej som členom, začala tento veľký zápas a výsledky sú, vzhľadom na čas, aký máme, úspešné, aj keď sa ešte nepretavili do väčšieho množstva pracovných miest. Ale rozhodne cesta, na ktorú sme sa dali, vedie aj k tomu, že tu bude viac práce. Na to však potrebujeme čas.

Zostane SDĽ verná svojmu sľubu a bude trvať na referende o vstupe do NATO aj v prípade, keď výskumy verejnej mienky budú hovoriť o negatívnych postojoch verejnosti k tejto otázke?

Otvorene si povedzme, že referendum ako inštitút, ktorým sa rozhodovalo o názore obyvateľstva na vstup do aliancie, bolo uplatnené v Španielsku. Do nášho programu sa to dostalo práve vtedy, keď sme chceli v členskej základni SDĽ presadiť iba myšlienku orientácie na získanie členstva v aliancii, čiže sa počítalo s tým, že by sa uplatnil inštitút referenda. No tu treba povedať, že pri vstupe do aliancie referendum nie je potrebné z hľadiska obsahu našej ústavy. Je potrebné pri vstupe do Európskej únie, ale nie je potrebné pri vstupe do Severoatlantickej aliancie. A štáty, ktoré do NATO nedávno vstupovali, referendum neuplatnili. Otázka znie tak, či referendum dáva dostatočnú záruku záväzkom, ktoré vláda, štát na seba preberá pri vstupe do aliancie. Referendum je v tomto prípade dosť riskantná inštitúcia v tom zmysle, že výsledky referenda môžu byť raz také a o tri roky inakšie. To znamená, že zodpovednosť pri rozhodovaní musí byť viac spätá s vládou.

Pravica vám často lichotí, oceňuje vaše nesporné kvality a čuduje sa, čo robí politik s vašimi názormi v SDĽ. Nie je to pre ľavicového ministra signál, že niečo nie je v poriadku?

Musíme v prvom rade vychádzať z toho, kto v ktorom rezorte pôsobí. Otázka bezpečnosti nie je ani ľavicová, ani pravicová. Otázka bezpečnosti je spojená so štátnym záujmom. To znamená, že tam vám aj spôsob, ako riešiť túto otázku, diktujú medzinárodné súvislosti, geopolitická pozícia, v ktorej sa štát nachádza. Tu treba brať do úvahy predovšetkým potenciál, ktorý krajina má a ktorý majú jej susedia. Je historicky potvrdené, že malé národy, malé štáty majú svoju bezpečnosť najistejšiu práve vtedy, keď sú súčasťou systému kolektívnej obrany, keď sú súčasťou bezpečnostného systému, ktorý dáva národu také isté garancie bezpečnosti ako jeho susedom. To znamená, že otázka bezpečnosti v podobe nášho strategického cieľa získať členstvo v aliancii, je diktovaná niečím iným, ako je ľavicové alebo pravicové videnie týchto procesov. Napokon, Severoatlantická aliancia je tvorená štátmi, v ktorých sú pri moci ľavicové strany, naše partnerské organizácie, s ktorými sme členmi Socialistickej internacionály. V našom prostredí je vnímanie vstupu do aliancie ešte stále aj záležitosťou prekonania istého historického obsahu, ktorý tu bol, keď bola Európa rozdelená medzi NATO a Varšavskú zmluvu. Ale ako vieme, ten systém, na ktorom stála Varšavská zmluva, padol. Záleží na našej zodpovednosti, ako rýchlo sa dokážeme adaptovať do nových historických európskych pomerov a či v týchto nových pomeroch dokážeme ísť cestou, ktorá je pozitívna a výhodná pre náš národ a štát.

Šikovne ste sa však vyhli otázke, či pochvala od pravicového politika nie je pre ľavicového ministra diskreditáciou v očiach určitej časti voličskej základne…

Teda k tomu posudzovaniu pravicou: keby boli k dispozícii záznamy z vlády, tak by mnohí, aj naši členovia, naši priaznivci videli, že ja tam patrím medzi tých, ktorí vystupujú s najtvrdšou kritikou aj partnerov vo vláde, ba dokonca aj premiéra, takže treba rozlišovať to, čo sa hovorí v kuchyni a čo sa hovorí navonok. Ja ako člen vlády nemôžem navonok spochybňovať svojich vládnych partnerov. Nemôžem oslabovať koalíciu zvnútra, pretože považujem za pravidlo to, aby sa problémy vydiskutovali v kuchyni, aby sa tam hľadali riešenia. Ak by som to mal zhodnotiť, tak patrím rozhodne k tým, čo najtvrdšie vystupujú aj za ľavicové predstavy, ktoré má SDĽ.

Vaším doteraz najväčším krstom ohňom bolo Kosovo. Bolo to silno emotívne obdobie, väčšina z nás ho tak aj prežívala. Ako dnes, s takmer ročným odstupom, hodnotíte efekt bombardovania s ohľadom na pokračujúce násilie?

Rád by som sa vrátil k rozhodovaniu vo vláde, ktoré sa zaoberalo otázkou preletov lietadiel a presunu vojenskej techniky NATO cez naše územie. Tu treba povedať, že som si to odniesol za niektoré veci, hoci som ich nespôsobil a dokonca som tam nehral ani prvé husle, lebo celá tá agenda okolo rozhodovania bola záležitosťou ministerstva zahraničných vecí. Ja som si odniesol tie nepríjemnosti asi preto, že som minister obrany. Išlo tam o použitie zbraní, tak sa to spájalo so mnou, ale opakujem, celú agendu a rozhodovanie malo na starosti ministerstvo zahraničných vecí, nie ministerstvo obrany. V tomto prípade aj otázka informovania, predkladania vecí na rozhodovanie bola záležitosťou ministerstva zahraničných vecí. Som presvedčený a bol som aj vtedy, že rozhodnutie slovenskej vlády bolo adekvátne našim strategickým štátnym zámerom, že toto rozhodnutie nebolo ani zďaleka také závažné, ako bolo opisované najmä v predstavách kritikov tohto rozhodnutia a kritikov samotnej akcie, ktorá sa odohrávala na Balkáne. Aj to, čo sa odohrávalo na Balkáne, treba vidieť veľmi presne, nezamieňať veci a vidieť dve podoby tej tragédie, ktorá tam bola. Jednou tragédiou boli etnické čistky prebiehajúce v Kosove, ktoré boli aj právom odsúdené. Myslím si, že toto nemalo až taký negatívny dosah na verejnú mienku na Slovensku, ani na naše ambície stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Ale úplne ináč vyznieva druhý moment tragédie, a to je bombardovanie. Všetkým už v tom momente muselo byť jasné, že ide o akciu, ktorá je aj vnútorne rozporná. Tým viac, že slovenská spoločnosť, naši ľudia majú Juhosláviu zažitú aj ako zasľúbenú zem istého historického času, kedy bola prekvitajúcou krajinou, prakticky najslobodnejšou zo všetkých socialistických štátov, bola takmer kapitalistická. Naši ľudia tam chodili na dovolenky, preto ju často vnímajú ako krajinu príjemných zážitkov. Nemožno sa teda čudovať reakcii slovenskej spoločnosti na toto bombardovanie. Napokon treba otvorene povedať, že na konci 20. storočia európske myslenie v prevažnej väčšine neprijíma riešenie konfliktu prostredníctvom bombardovania, použitia vojenskej sily. V povedomí ľudí nič nie je z vojnových konfliktov také strašné, ako samotné bombardovanie. Ja sa ani nečudujem, že to vyvolalo zníženie pozitívneho vzťahu k ambícii stať sa členskou krajinou Severoatlantickej aliancie. Ako vieme, názor na samotné nálety nebol absolútne homogénny ani v štátoch NATO a samotná akcia priniesla aj do ich radov úvahy, či sa nedalo postupovať inak a lepšie.

Zaujímalo by ma, čo vás vtedy viedlo k takému konaniu. Bola to viac zodpovednosť štátnika alebo vlastné presvedčenie, alebo to skúsim inak: súhlasili by ste s takouto akciou aj ako opozičný politik?

Nemám rád otázky začínajúce sa slovkom keby... Bol som členom vlády a ako členovia vlády sme vychádzali zo záujmu štátu, vychádzali sme z toho, čo chceme uhrať pre tento štát. To rozhodnutie o prelete a prechode transportov vychádzalo z toho, že sa chceme stať súčasťou integračných procesov. Možno to povedať aj tak, že keby Slovensko nebolo malo za sebou tú izoláciu, možno, že by sa bolo dokázalo správať aj troška ináč. Možno by si aj naša vláda mohla dovoliť individuálnejšie správanie, keby tu nebolo došlo k známej izolovanosti Slovenska zapríčinenej predošlou mocou. Ale vzhľadom na to, že sme západné spoločenstvo ešte len museli presviedčať, že sa vraciame na cestu integrácie, ten priestor na rozhodovanie nebol veľký.

Je zaujímavé, že Čečensko nevyprovokovalo takú reakciu verejnosti ako Kosovo, pritom tam ide o rovnako brutálne použitia sily. Čím to je, že jeden druh agresie nás rozhorčí viac ako iný, hoci rovnako strašný?

Myslím si, že je to dobrý príklad aj na to, že kritika, ktorá sa zniesla na rozhodnutie vlády v prípade juhoslovanskej tragédie, mala rôzne iné zdroje. Ide tu práve o ten rozdiel povedomia o krajinách u našich obyvateľov. Juhoslávia bola vnímaná cez historické obdobie, keď sme tam radi chodievali na dovolenky, keď pri nás stála v zlomových obdobiach. Čečensko je príliš ďaleko od nás, niet tu zjavnej spojitosti v historickej či etnickej oblasti. Možno by bolo dobré opýtať sa tých, ktorí dennodenne demonštrovali v Bratislave, kde sú teraz.

Naše ministerstvo obrany robí určité kroky k skracovaniu základnej či civilnej vojenskej služby. Vo svete sú však evidentné trendy smerujúce k profesionalizácii armády. Aký je váš postoj, respektíve postoj vášho rezortu k tejto otázke?

Profesionalizácia je predovšetkým vecou peňazí. Tento rozhovor sme začali tým, aká bola bitka o peniaze, tak teda, aby bola profesionalizácia, musí byť ešte väčšia bitka o peniaze. Profesionalizácia vyžaduje vyšší rozpočet, no z celospoločenského hľadiska je to podľa môjho názoru lepšia cesta ako ten stav, ktorý je teraz. Napokon, všetky západné krajiny postupne opúšťajú princíp všeobecnej brannej povinnosti, prechádzajú na profesionálnu armádu. Tým si vyriešia jeden zložitý spoločenský problém, ktorý sa bytostne dotýka mladých mužov alebo ešte širšie mladých rodín. Lenže, ak chceme profesionalizovať, potrebujeme veľa vecí. V prvom rade finančné zdroje. Tí, ktorí sa stanú novými profesionálnymi vojakmi, musia mať aspoň taký príjem, aby bola práca v armáde pre nich z tohto hľadiska zaujímavá. Dnes to tak nie je. My dnes takmer nemáme zdroje na prežitie, pričom nedávame peniaze do modernizácie. Cieľom reformy je zmenšiť tento vojenský organizmus a zároveň zlepšiť predpoklady na jeho vycvičenosť a vyzbrojenosť armády. To znamená iba to, že náklady musia rásť. Takže, ak chceme určitým spôsobom vyriešiť problém mnohých mladých mužov, tak potom potrebujeme omnoho väčšie zdroje, aké boli v rozpočte. Tí, ktorým nevonia to, že bojujeme o peniaze, ktoré znamenajú prežitie, a želajú si profesionalizáciu, si neuvedomujú, že ich názor je rozporný. Ak budú konzekventne rozmýšľať, tak by museli povedať: dajte armáde toľko peňazí, aby mohla byť sprofesionalizovaná.

V kuloároch sa hovorí, že kvôli štátnym záujmom alebo úspechu v NATO ste ochotný vzdať sa aj svojich priateľov. Veríte na priateľstvá v politike?

Verím na priateľstvá a keby som nemal priateľstvá, tak by som nemohol pôsobiť v nejakej politickej strane. Pre mňa sú tie priateľstvá určitou sieťou, v ktorej sa človek nachádza, pretože často musím posudzovať niektoré moje konania aj cez otázku, čo by na to povedali moji priatelia. Sú to bytostné otázky, pretože človek sa v strane, po takej histórii, ktorú sme prežili, istým spôsobom sformoval práve cez vzťahy s ľuďmi vo vlastnej strane. Existuje veľa politikov, ktorí túto väzbu nemajú, ktorí sú slobodnejší v tom, čo rozprávajú, čo konajú. Ja sám mám stále istú sebakorekciu. Sebakorekcia znamená aj disciplínu v rámci strany. Takisto nemám problémy s politickou invenciou, hoci post ministra obrany ma núti túto invenciu skôr nevyužívať v širšom politickom rozmere, v ktorom by som mal pôsobiť. Zdá sa mi, že budem musieť svoj postoj prehodnotiť aj vzhľadom na preferencie SDĽ. Mám pocit, že ľudia z SDĽ ktorí mali zaplniť tento priestor politickej úrovne celospoločenského rozmeru, nezohrávajú tú úlohu, ktorú by mali. Jednoducho, to, čo robia, nie je produktívne a odraz je v preferenciách. Vážne uvažujem o návrate do tejto oblasti.

Čo to znamená? Budete kandidovať na októbrovom zjazde strany na post predsedu SDĽ?

Túto otázku som dostal už viackrát práve preto, že viem, o čom je politika, o čom je práca predsedu. Mám nejaké poslanie a povinnosť v tom, čo som začal robiť v exekutíve a myslím si, že tam máme roboty až, až. To je pre mňa úplne postačujúce. No to neznamená, že sa nevrátim do spomenutého straníckeho a politického rozmeru. Nechcem byť len minister obrany, pretože sa mi javí, že SDĽ má veľké deficity práve v rozmere celospoločenskej politiky.

S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama