Chceme oživenie slovenských regiónov

Jedným z programových cieľov Strany občianskeho porozumenia bolo vybojovať čo najširší priestor pre samosprávu. Už keď naša strana vznikala, nazývali ju stranou primátorov. Zakladali ju nielen košický a banskobystrický primátor, ale aj trenčiansky a mnohí ďalší z menších miest.
Počet zobrazení: 1783

Igor Presperín
Narodil sa 6.decembra 1950 v Banskej Bystrici a celý svoj život prežil v tomto meste. Vyštudoval Pedagogickú fakultu a neskôr Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor mimoškolská výchova. Spomenutý odbor zavŕšil rigoróznymi skúškami a v jeho rámci neskôr ukončil vedeckú ašpirantúru. Najprv pôsobil v službách v oblasti školstva, neskôr išiel pracovať do mládežníckeho hnutia a potom do vtedajšieho predchodcu verejnej správy, do národných výborov. Najprv pracoval na Mestskom národnom výbore v Banskej Bystrici vo funkcii podpredsedu. V kariére pokračoval ako podpredseda Okresného národného výboru. Po roku 1990 pôsobil ako riaditeľ domovov mládeže v Banskej Bystrici. Po víťazstve v primátorských voľbách v roku 1994 sa vrátil k činnosti vo verejnej správe. Vo funkcii primátora mesta Banská Bystrica pôsobil dokopy 4 roky. Patrí medzi zakladajúcich členov Strany občianskeho porozumenia, za ktorú kandidoval vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Neskôr bol zvolený za podpredsedu parlamentu. Je ženatý, má dve deti, ktoré študujú na vysokých školách a v súčasnosti je už starým otcom.

Jedným z programových cieľov Strany občianskeho porozumenia bolo vybojovať čo najširší priestor pre samosprávu.

Už keď naša strana vznikala, nazývali ju stranou primátorov. Zakladali ju nielen košický a banskobystrický primátor, ale aj trenčiansky a mnohí ďalší z menších miest. Za týmito ľuďmi boli vidieť konkrétne výsledky ich práce vo výstavbe miest, v bytovej výstavbe, v budovaní školských objektov, a samozrejme, aj v iných oblastiach. Myslím si, že aj naše pôsobenie v profesionálnych orgánoch Združenia miest a obcí alebo v Únii miest bolo úspešné. Už vtedy sme sa zúčastňovali rokovaní s predchádzajúcou vládou Slovenskej republiky, kde sa požadoval presun kompetencií zo štátnej správy na orgány samosprávy. Vláda vtedy ostávala iba na úrovni slovných proklamácií, pretože jej sľuby nesprevádzalo poskytovanie finančných zdrojov. Bez toho nemohli orgány samosprávy ani vtedy, ale zdôrazňujem, že ani teraz prijať žiadne kompetencie od štátnych orgánov, pretože by to bola ich záhuba.

Pri vymedzení kompetencií samosprávy sa používa pojem „princíp subsidiarity“. Ako ho chápete?

V podstate existuje štátna správa a existuje samospráva, ide teda v Slovenskej republike o duálny systém, čo je zdôraznené aj v koncepcii stratégie reformy verejnej správy. Nemá tu existovať žiadna podriadenosť alebo nadriadenosť medzi orgánmi štátnej správy a samosprávy. Obe zložky verejnej správy majú svoje pole pôsobnosti, majú konkrétne vymedzené kompetencie a každá z nich by sa mala snažiť o to najdôležitejšie: pracovať v prospech občana. Na základe mojich skúseností - pracoval som v oboch zložkách verejnej správy - viem, že bližšie k občanovi má samospráva.

V súvislosti s reformou verejnej správy sa tiež hovorí o potrebe nového územnosprávneho usporiadania, ale už realizácia toho posledného nebola práve najlacnejšia záležitosť.

My reformujeme verejnú správu v podstate už od roku 1990. Nechcem tu spomínať všetky etapy reformovania, keď najprv zanikli národné výbory a boli vytvorené základné prvky samosprávy, čo bol výborný krok vpred a dodnes je to veľký výdobytok: vzniklo vyše 120 okresných úradov, ktoré boli v ďalšej reforme postupne zoštíhľované. Reforma z roku 1996, na ktorú narážate, podľa môjho názoru nesplnila svoje ciele. Samotné územnosprávne členenie sa robilo skôr na základe politických a nie odborných kritérií, nevychádzalo z toho, čo by okresy mohli reálne robiť. Dnes nemôžeme tvrdiť, že všetkých 79 okresov je plnohodnotne vybudovaných. V niektorých ešte nie sú vybudované zložky polície, chýbajú tam orgány prokuratúry, nefunguje v žiadúcej miere doprava a dali by sa uviesť ďalšie nedostatky. Nechcem teraz menovať, o ktoré okresy konkrétne ide. V rámci svojej funkcie som navštívil polovicu okresov, kde som rokoval s predstaviteľmi štátnej správy i samosprávy. Myslím, že chyba je v tom, že sme nenechali pôvodných 38 okresov a tri kraje s hlavným mestom. Samozrejme som proti tomu, aby sa vracali metódy národných výborov, ale počet okresov i krajov bol vtedy optimálny a mohli sme z neho vychádzať aj pri súčasnej reforme. SOP sa nebráni diskusiám o počte územnosprávnych jednotiek, napríklad krajov, kde sa navrhuje zväčšiť ich počet na 12. Ale bolo by treba uviesť pádne argumenty, prečo je ich treba práve 12. Dá sa totiž vysloviť podozrenie, že za zväčšovaním ich počtu sú znova lobistické záujmy. Slovensko nemalo a ani nemá prostriedky na vydržiavanie aparátu 79 okresov a 12 krajov, priveľa je aj súčasných 8. V našich podmienkach by štátna správa mohla riadiť menší počet územnosprávnych jednotiek. Zdôrazňujem, že hovorím o štátnej správe.

Ak by sme mali hovoriť o bývalých orgánoch verejnej správy, niečo iné boli národné výbory slúžiace totalitnému režimu a niečo iné bola ich pôvodná koncepcia, ktorá vznikla za Slovenského národného povstania, kde malo ísť o určitý systém ľudového zastúpenia od obcí cez okresy až po kraje.

V celom minulom období sa tento zámer vytratil a dopadlo to tak, že činnosť volených zástupcov bola formálna, pretože skutočnú moc mala iba výkonná zložka. Nemali by sme sa však vracať k minulosti, hoci sa z nej treba poučiť. Súčasnej predkladanej koncepcii reformy verejnej správy chýbajú finančné alebo ekonomické argumenty. Prečo má byť práve toľko krajov? Menší počet krajov znamená aj menší počet vynaložených prostriedkov. Čo sa týka finančných zdrojov a nákladov na reformu verejnej správy, túto otázku netreba dramatizovať, každá reforma čosi stojí. Mne sa však zdá, že sa s ňou príliš ponáhľame. Jej rýchly štart by bol možný iba vtedy, ak by bola dobre pripravená a vyargumentovaná. Sú tu však požiadavky ukončiť ju čo najskôr, čo nemusí priniesť očakávané a želané výsledky. Ak niekto očakáva, že hneď po spustení reformy dôjde k významným úsporám, napríklad v štátnom rozpočte, asi bude sklamaný. Ostatne, podobné reformy v iných krajinách prebiehajú 10-15 rokov. Až potom vidno konkrétne výsledky. Mohol by som uviesť príklad podobnej reformy vo Francúzsku a vo Švédsku. Hranice regiónov u nás by mali byť vytvorené tak, aby tieto územné jednotky mohli byť v budúcnosti sebestačné. Neboli by závislé od dotácií zo štátneho rozpočtu, podielové dane by neboli jediným zdrojom príjmov a boli by tam aj ďalšie príjmy, ktoré by si regióny museli vedieť vyprodukovať sami. Každý dnes čaká, že sa presunú kompetencie, každý čaká koľko dostane. Celkove sa hovorí o 60 miliardách Sk, ktoré sa majú presunúť na samosprávy. Mnohí čakajú čo budú robiť spoločné úrady, ktorých sa má vytvoriť 168 alebo 169. Každý hovorí o decentralizácii, ale malo by sa skôr hovoriť o dekoncentrácii. Nejde tu iba o redukciu štátnej správy, v ktorej nejde len o štátnu správu od okresu a kraja, ale malo by sa ísť už od úrovne ministerstva. Ministerstvá dnes potrebujú erudovaných právnikov na to, aby mohli pripravovať dokumenty potrebné pre náš vstup do EÚ. Sú však ministerstvá, ktoré by mali čosi robiť v oblasti cestovného ruchu, malého podnikania, no majú rovnaké počty pracovníkov, ako mali na počiatku svojej činnosti. Dnes skôr vidím, že v spomínaných oblastiach viac vyvíjajú aktivitu poslanci NR SR než samotné ministerstvá. Niektoré potrebné zákony dodnes chýbajú. Nemôžeme moc iba decentralizovať, ale mali by sme ju aj dekoncentrovať. Bojím sa, že pri príliš voľnom výklade samotnej koncepcie reformy verejnej správy sa môže stať, že ministerstvo si zmyslí a v nejakom regióne si zriadi špecializovanú štátnu správu a znova budeme mať viac podobných pracovísk než je treba.

Nie je tu predsa len finančná pasca v okolnosti, že na Slovensku nie sú regióny rovnako bohaté? Tie majetnejšie by si nechávali všetko a chudobné regióny by už nemohli dostávať dotácie od štátu.

Prirodzene, že je tu takéto nebezpečenstvo. Ak hovoríme o regionálnom rozvoji, budeme musieť najprv definovať, aké regióny chceme a čo chceme ich vytvorením dosiahnuť a čo ony samy môžu získať. Je určite rozdiel v zabezpečovaní investičných zdrojov pre Bratislavu a napríklad pre Prešovský kraj. Bratislava však nemá výsadné postavenie iba kvôli svojim zdrojom, ale regióny si budú musieť vedieť samy vytvárať také zdroje, ktoré ich dokážu posunúť dopredu. Sú tu niektoré zložky EÚ, ktoré môžu takéto zdroje poskytnúť (napríklad PHARE, ale aj iné projekty), ale regióny sa budú musieť naučiť vytvárať si ich aj samy.

Bratislava je perspektívnym regiónom možno už od počiatku stredoveku, lenže na Slovensku sú aj regióny nazývané „hladové doliny“. Tento problém sa dá riešiť skôr z centra, ale „hladovú dolinu“ nemožno nechať napospas osudu.

Samozrejme, práve o tom hovorím, že štát si nemôže nechať úplne vziať iniciatívu z rúk, pretože za niektoré otázky bude vždy zodpovedný. Otázka riadenia regiónov sa mu nemôže úplne vymknúť z rúk, tam štát bude musieť mať svoj podiel, bude musieť jednoznačne zasahovať z tých dôvodov, ktoré ste vy spomínali. Aby nielen nevznikali ďalšie „hladové doliny“, ale aby úplne zmizli z mapy Slovenska.

Často sa argumentuje tým, ako sa delia výnosy daní medzi štátnu správu a samosprávu vo Švédsku. Tam sú však iné podmienky. Aký by bol optimálny model u nás?

Touto otázkou sa zaoberáme už desať rokov. Stále hovoríme, že podiel vo vyspelých krajinách pre samosprávu je 30%-33%. U nás je to menej. Mali by sme dospieť k podobnému pomeru už preto, lebo sme ratifikovali Európsku chartu miestnych samospráv a vyšších územných celkov. Lenže ide o to, aby sa potrebné zdroje nečerpali iba zo štátneho rozpočtu. Samotné prerozdelenie prostriedkov nevyrieši základný problém: aby sa regióny sami dostali na vlastné nohy. Musia byť tvorcami vlastného ekonomického rozvoja. Nemôže to závisieť od toho, či parlament na samosprávy schváli 9 miliárd Sk alebo raz toľko. Pri takomto prístupe ostáva zdroj príjmov stále obmedzený.

S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984