Slovenskej ľavici dnes chýba sebareflexia

Ešte pred pár rokmi malo spisovateľovo slovo istú vážnosť a úctu v spoločnosti. Dnes už akoby jeho váha klesala. Čím to je? Váha slova neklesá. Len sa významu slova neprikladá dostatočná dôležitosť a dôstojnosť, lebo za podstatné sa momentálne považujú iné veci ako dobré a rozumné slovo. Napríklad podnikanie, peniaze, lobovanie a podobne.
Počet zobrazení: 1635

Peter Jaroš
Narodil sa 22. januára 1940 v Hybiach ako prvorodený syn. Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Liptovskom Hrádku študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Po ukončení štúdia sa začal intenzívne venovať literárnej tvorbe. Pracoval ako redaktor v rôznych redakciách, od roku 1972 ako scenárista a dramaturg Slovenskej filmovej tvorby vo filmových ateliéroch na Kolibe. Knižne debutoval v roku 1963 novelou Popoludnie na terase. V šesťdesiatych rokoch mu postupne vyšli knihy: Urob mi more (1964), Zdesenia (1965), Váhy (1966), Putovanie k nehybnosti (1967), Menuet (1967) a Návrat so sochou (1969). Najväčší úspech v tomto období dosiahol zbierkou krátkych próz Krvaviny (1970). V roku 1975 bol podľa jeho scenára nakrútený film Pacho, hybský zbojník. Román Tisícročná včela (1979) predstavuje vrchol jeho tvorby. O niekoľko rokov neskôr sa dočkal filmovej adaptácie. Na Tisícročnú včelu voľne nadväzuje románom Nemé ucho, hluché oko (1984). Neskôr ešte vydal romány Lásky hmat (1988), Psy sa ženia (1990) a Milodar slučka (1991). V rokoch 1992 - 1994 pôsobil ako poslanec NR SR za SDĽ. V súčasnosti pracuje ako spolumajiteľ a art director v spoločnosti Trigon production. Je ženatý, má tri deti.

Ešte pred pár rokmi malo spisovateľovo slovo istú vážnosť a úctu v spoločnosti. Dnes už akoby jeho váha klesala. Čím to je?

Váha slova neklesá. Len sa významu slova neprikladá dostatočná dôležitosť a dôstojnosť, lebo za podstatné sa momentálne považujú iné veci ako dobré a rozumné slovo. Napríklad podnikanie, peniaze, lobovanie a podobne.

Nebude to aj zmenou kultúrnych „potrieb“ obyvateľov ?

V našich kinách sa väčšinou premietajú americké filmy, prestali sa premietať európske. Občas sa objaví nejaký český. Iste, aj Švédi, Nemci alebo Francúzi majú dobré filmy. Americké supertrháky prinášajú problémy amerických občanov, aj keď neviem, do akej miery sú to skutočne problémy bežných ľudí. Zdá sa mi, že náš divák sa týmito filmami začína presycovať. Pomaly nastáva doba, že divák sa chce v nejakom filmovom diele zoznámiť so spoločnosťou, v ktorej žije. Chce sa zoznámiť s problémami, ktoré trápia jeho súčasníkov či jeho samého. To znamená, že začne chodiť viac na slovenské filmy, ktoré sa, bohužiaľ, vyrábajú len veľmi málo. Podobné je to aj v literatúre. Trh je presýtený brakom, ktorý sa v prvých rokoch po nežnej revolúcii veľmi dobre predával. Teraz, keď sa rozprávam s kníhkupcami tvrdia, že čitatelia začínajú čítať aj slovenskú literatúru. Dušan Mitana teraz u Bagalu vydal knihu Návrat Krista, z ktorej sa predalo už 2000 kusov a pripravuje sa dotlač. Pritom stojí až 350 korún. Slovenská literatúra sa predáva. To nie je len Mitana, ale aj Hvorecký a ďalší mladí autori. To znamená, že čitateľov so záujmom o slovenskú literatúru je dostatok. Náš čitateľ a filmový divák sa začína vracať späť domov. Prekonal istú katarziu, sebareflektuje to, čo urobil za posledných desať rokov, zhodnotil to a má záujem o vlastné veci.

Zaujíma ma skôr váha spisovateľa v spoločnosti, pretože v Nemecku boli a sú spisovatelia - Heinrich Böll, či Günter Grass - ktorí majú na spoločnosť a politiku vplyv. Dnes ale na Slovensku ľudia akoby nepotrebovali spisovateľov počúvať. Do popredia sa dostávajú skôr politici alebo športovci. Nie je to aj úrovňou kultúrnosti národa?

Možno je to aj kultúrnosťou, avšak to by si žiadalo seriózny sociologický výskum. Na túto tému sme prednedávnom hovorili s Dr. Hercom, boli sme v porote vyhodnocujúcej súťaž sci - fi poviedky. Ľudia majú teraz iné starosti ako čítať literatúru. Máme 20-percentnú nezamestnanosť, čo je približne 530 000 ľudí a z nich si knižku asi nikto nekúpi. Spisovatelia v súčasnosti v oveľa väčšej miere píšu, povedal by som, pre istú „vybranú spoločnosť, elitu“. Mohli by si pochvaľovať, pretože „elita“ ovplyvňuje chod spoločnosti. Ak spisovateľ ovplyvní dva až tri tisíc ľudí z elity, mohol by byť spokojný. Tam sa môže prejaviť sila jeho slova alebo sila kultúry. Cez rôznych kultúrnych aktérov sa skultúrňujú aj ďalšie rozhodnutia a vízie do budúcnosti. Nemyslím si, že by to u nás celkom nefungovalo. Prečo však ten pokles? Veď dnes sa už možno vyjadriť lepšie, nie je len jedna strana, ktorá by všetko riadila.

Na stránkach tlače prednedávnom prebehla diskusia o postavení spisovateľov a ich odmeňovaní. Objavili sa dva protichodné názory: prvý, že spisovatelia by sa mali prispôsobiť trhovej ekonomike, čiže mali by sa zamestnať v profesii, ktorá by ich uživila a popri tom by mali písať. Druhý hovoril o istom špecifickom postavení spisovateľa v spoločnosti, z čoho by mali pre neho vyplývať aj určité garancie, ktoré by mu umožnili adekvátne podmienky pre tvorbu. Aký je váš názor?

Keď si uvedomíme, že zo slovenského päťmiliónového národa je potenciálnych čitateľov naozaj minimum a zisky z predaja kníh sú nízke, zistíme, že sa nedá žiť len z literatúry. Všetkých, ktorí dnes na Slovensku vydávajú knihy, obdivujem, pretože sa naozaj vystavujú veľkému riziku, že prerobia a skrachujú. Lenže slovenský spisovateľ ani pred revolúciou nebol odmeňovaný do takej miery, ako boli napríklad výtvarníci či iní umelci. Slovenský spisovateľ musel mať aj iné zamestnanie okrem písania. Vyskytlo sa pár jednotlivcov, ako napríklad Dušan Dušek a Rudo Sloboda, ktorí boli na voľnej nohe. Každý z nás bol síce chvíľu aj na voľnej nohe, ale zistil, že ak má rodinu a deti, z takejto činnosti sa vyžiť nedá. Náš spisovateľ - ako v minulosti tak i v súčasnosti - musí mať aj iné zamestnanie, aby sa mohol venovať aj literatúre. Napríklad Faulkner: aby sa mohol venovať písaniu literatúry písal scenáre pre Hollywood a tak si zarobil prvé peniaze. Nevidím na tom nič nenormálne, že spisovateľ, ktorý píše, aj pracuje. Považujem za dosť nereálne starať sa nejako osobitne o spisovateľov. Hoci sú štáty, napríklad škandinávske krajiny, kde fungujú krátkodobé štipendiá, najmä pre mladých a začínajúcich autorov. Je to istá pomoc, ale nie toľko, z čoho by autor mohol spokojne žiť a tvoriť.

Medzi viacerými intelektuálmi panuje názor, že kedysi sa ľudia oveľa viac stretávali a otvorenejšie diskutovali. Dnes sa nediskutuje, názory sa automaticky prijímajú podľa toho, do akej skupiny človek patrí.

Pred nežnou revolúciou sme vysedávali v kluboch, diskutovali sme. Keď ste týždne písali nejakú knihu či poviedku, človek potreboval rozptýlenie, potreboval prísť na iné myšlienky, dostať sa z toho ošiaľu, omamu, tak sa niekedy aj dva-tri dni pilo. Nebolo to žiadne hýrenie. Popíjali sme vínko, diskutovali od rána do večera, celú noc. Čítali sa knižky a diskutovalo sa o nich. Čím dnes trpím je to, že môžeme cestovať, sme slobodní, ale nemám čas prečítať si päť kníh týždenne, ako som to robil voľakedy. Okrem toho desať - dvanásť časopisov. Bol som tri - štyrikrát do týždňa v kine. Čítal som aj beletriu, aj odbornú literatúru, napríklad filozofiu. Dnes nemám čas. Ja vlastne v knižkách len listujem. Na odbornú literatúru, na sústredenie a jej akceptáciu vôbec nemám čas. Nemám čas dlhé hodiny nad ňou sedieť, robiť si výpisky. Žijeme síce v slobodnejšom prostredí, v slobodnejšom štáte, ale sám seba vnímam, ako strašne ochudobneného.

Nie je úbytok kultúry zapríčinený úbytkom času?

Za komunizmu málokto chcel byť bohatý, stačilo mu tých pár grošov, čo mal. Nedalo sa ani veľmi cestovať, tak čo som mal robiť? Čítal som, študoval, písal. n Údajne mal kedysi Klub spisovateľov svoju špecifickú atmosféru. Ktosi povedal, že je ako zámok v Budmericiach, má steny nasiaknuté spisovateľmi. Dnes je tento klub mŕtvy.

Prečo?

Lebo každý je z inej politickej strany, je iného presvedčenia. Hneď ti vynadá do hlupákov, idiotov a somárov. V Klube sa vtedy naozaj žilo. Spávalo, nocovalo, lebo sa stále diskutovalo. Stretávalo sa tam niekoľko generácií. Pamätám si, chodieval tam Horov, Kostra, chodievala tam Mináčova generácia. Chodili tam začínajúci autori, až po tých, čo čoskoro pomreli, menili si tam stoličky a stoly. Stretával si svojich súčasníkov. Človek sa tam veľa dozvedel, všetky zvesti. Bola to taká klubová univerzita. Samozrejme, že tam bolo aj veľa tajomna, všelijaké krčmové reči, nadávalo sa - aj na politikov vtedajšej strany. Nepamätám sa, že by za to, čo sa kedy v Klube povedalo, boli nejakého spisovateľa zavreli.

Ako sa vám javí politika štátu voči kultúre?

Systém, ktorý dnes funguje - že o celú kultúru by sa mal postarať fond Pro Slovakia - je dosť relatívnym a nedostatočným riešením. Bolo by tomu tak aj keby sa naplnila idea, že fond by disponoval 0,5 percentom štátneho rozpočtu. Štátny rozpočet SR predstavuje zhruba 200 miliárd. Znamenalo by to, že 1 miliarda by bola k dispozícii z Pro Slovakie na kultúru. Ale pri schvaľovaní rozpočtu sa táto suma podstatne zníži. Nie je to 0,5 percenta, ale len 200 miliónov, čo je zanedbateľná suma. Ja si však myslím, že kultúra ako taká by mala patriť pod ministerstvo hospodárstva. Mala by byť súčasťou priemyslu, lebo kultúra je čosi, čo priamo vplýva na všetkých, aj na inžinierov, aj na právnikov alebo na učiteľov atď. Je to jedno z odvetví kultúrneho priemyslu a mala by byť začlenená do rozpočtu ministerstva hospodárstva. A z toho vyčleníme umenie ako také, napríklad spisovateľov, hudobníkov, výtvarníkov a ostatných umelcov - tí by mohli spadať pod ministerstvo kultúry a dostávať peniaze odtiaľ. Fondy na podporu umenia sú malé a mizivé. Kultúra v širšom zmysle slova ako pomenovanie by mala byť dotovaná štátom. A umelci by mohli byť platení formou grantov, štipendií. Je potrebné novelizovať zákon o sponzorstve, aby právnické a fyzické subjekty mohli sponzorovať umelecké diela a aby sa im to dalo odrátať ako tzv. odpočítateľná položka. Ale novelizácia zákona o sponzorstve sa ešte len pripravuje. To znamená, že stále všetko závisí od dobrej vôle podnikateľov, či na niečo prispejú. Väčšinou sa podporuje šport, súťaže krásy, ale literatúra a film sú na okraji spoločnosti.

Pocítili spisovatelia teraz pri Kňažkovi nejakú zmenu k lepšiemu v porovnaní s Hudecom?

Nedá sa to objektívne posúdiť, lebo tých peňazí má Kňažko rovnako málo ako mal Hudec, alebo ešte menej. Ak predtým filmová komisia Pro Slovakie dávala väčšinu prostriedkov jednému subjektu, teraz sa peniaze rozdeľujú objektívnejšie. Minister nezasahuje do rozhodovania komisie. Ako to posúdi ona, tak to je. Menej sa politizuje. Kňažko jednoznačne pomohol odpolitizovaniu kultúry.

Dlho o vás nebolo počuť, ani na poli spisovateľskom, ani na poli politickom. V rokoch 1992 - 1994 ste boli poslancom za Stranu demokratickej ľavice. Vrátili ste sa k ľavici, alebo kde ste teraz?

Ľavicový intelektuál znie niekedy ako urážka. Mám ľavicové zmýšľanie stále tak, ako ho má napríklad pápež Ján Pavol II., ako ho majú mnohí osvietení muži na tejto zemi. A je jedno, či sú to veľkopodnikatelia alebo intelektuáli. Nemyslím si, že každý na svete by chcel byť ľavičiarom alebo pravičiarom. Ide tu skôr o isté spolucítenie medzi ľuďmi. Možno to ľavica nerobí ideálne, ale to všetko sú vízie, ktoré nemusia byť práve ideálne. Je to forma ohmatávania sveta a snaha o isté poľudštenie.

Páči sa vám súčasná ľavicová politika na Slovensku?

Je to zložitá otázka, lebo samotná ľavica na Slovensku je veľmi roztrieštená. Existuje SDĽ, SOP, Ficov Smer, komunisti, aj sociálna demokracia. Presahy sú tu nedefinovateľné a nedefinované. Niekedy šokujú vyhlásenia, ako napríklad, že pani Schmögnerová je ľavicová politička a robí pravicovú politiku. Myslím si, že robiť isté sociálne programy výhodné pre ľudí nemusí robiť len ľavica. Na Západe aj pravicové strany istým spôsobom zmierňovali dosahy rôznych spoločenských tlakov. Aj kresťanskí demokrati môžu robiť sociálne výhodnú, a pritom lepšiu politiku ako bola tá predtým. Našej ľavici v dnešnom období chýba vo väčšej miere sebareflexia. Treba sa konfrontovať s tým, čo robíme a treba to istým spôsobom prehodnocovať. Nie každý krok je ideálny a nie každá vízia, ktorá sa prenesie do programov a potom do zákonov, je dobrá. Miera sebareflexie by mala byť u slovenskej ľavice oveľa väčšia ako dosiaľ. Pri sebareflektovaní sa dá istým spôsobom reagovať na vnútorné rozbroje, môže sa nájsť aj nové východisko. Jednoducho ľavici, ako skoro každej slovenskej politickej strane, chýba reflexia. Prekvapuje ma, že SDĽ v súčasnosti v oveľa menšej miere sebareflektuje, ako keď bola v opozícii. Pritom tvrdila, že vo svojom vedení zoskupila ľudí, ktorí sú na vysokej intelektuálnej úrovni.

Günter Grass alebo bývalý francúzsky minister kultúry Jacque Lang sa vždy dokázali zastať utláčaných menšín, či to boli Kurdi a Turci v Nemecku alebo Arabi vo Francúzsku. SDĽ, ešte keď bol v jej radoch Róbert Fico, prekvapila nevyberanými vyjadreniami voči Maďarom. V poslednej dobe Fico opäť používa populistickú rétoriku, tentokrát voči Rómom. Nie je obhajoba práv menšín práve úlohou ľavice?

Aj toto je pole, ktoré poskytuje veľa možností na prezentáciu ľavice. Menšiny sú akousi ozdobou, kultúrnou brošňou, o ktorú sa treba starať viac, ako o majoritnú časť obyvateľstva. Práve menšiny prinášajú do kultúry a do povedomia väčšinového národa veľmi tvorivé podnety. Tieto treba nielen akceptovať, ale umožniť im aj trvalé pôsobenie. Potrebná je istá trvalá interakcia medzi menšinami a väčšinou.

Minuloročný odchod Roberta Fica z SDĽ a následný vznik „neideologického“ Smeru mnohých šokoval. Vy ho poznáte aj ako stranícky kolega. Ako na vás táto správa zapôsobila?

Je to človek, ktorý veľmi rázne plní svoje rozhodnutia. Potreboval totálne nasadenie a východisko videl v založení novej strany. Je škoda, že tak urobil, pretože na jednej strane prišla SDĽ o ambiciózneho schopného človeka a na druhej strane nový politický subjekt bude do istej miery konkurovať nielen SDĽ. Jednoducho sa mi zdá, že sa tak Fico rozhodol, lebo chce za každých okolností realizovať vlastné predstavy. Bolo by zaujímavé spýtať sa ho, či mal pocit, že v SDĽ nemôže naplniť svoje osobné ambície. Myslím, že sa v tom trochu zmýlil. SDĽ si vždy, aspoň keď som bol v jej poslaneckom klube, vážila jeho robotu a názory. Bol to človek v zálohe. Človek, z ktorého by mohol časom vyrásť aj predseda vlády. Ale nie vo veku 35 rokov. SDĽ by bola dokázala naplniť všetky jeho ambície. Fico je muž, ktorý - neviem, z akého dôvodu - mal pocit, že je zasúvaný do ústrania, že sa naňho zabúda. Nechcem povedať, že nemal trpezlivosť, ale asi ju nemal. Ak platí všetko, čo som povedal, možno bude platiť aj to, čo poviem na záver: že jeho rozhodnutie a premisy, z ktorých vychádzal, boli možno unáhlené.

Poďme však ďalej od politiky, vráťma sa k vašim knihám a textom. Robili ste aj filmové scenáre. Film Tisícročná včela, ktorý vás preslávil, vznikol ako adaptácia vlastnej literárnej predlohy. Bolo jednoduchšie napísať knihu alebo scenár podľa nej?

Na začiatok chcem povedať, že keď napíšem nejakú knižku, ktorú potom prepisujem do scenára, mám istú predstavu, víziu. Aj režisér, ktorý nakrúca podľa scenára, má svoju režisérsku víziu. To znamená, že nemusí mať tú istú víziu ako spisovateľ, lebo režisér chce víziou tiež prezentovať svoje názory tak, ako sa spisovateľ prezentuje svojou knižkou. Dochádza teda k istému stretu názorov, k istému umeleckému konfliktu. V našom prípade bolo dobré to, že sme scenár Tisícročnej včely robili a písali spolu. V knihe je približne 250 až 300 postáv, čo sme museli zredukovať a vybrať hlavné postavy a motívy, čo nám trvalo približne dva roky. Keďže sme na tom tak dlho pracovali, takmer sme sa dopracovali k novému dielu. K novému produktu, kde sa režisérova a moja vízia do značnej miery priblížili. Preto mám pocit, že ten film je veľmi dobrý nielen preto, že ho režíroval Jakubisko, ale aj preto, že on sa vedel stotožniť s mojou víziou a ja s jeho. Že sme sa jednoducho, ako sa to v mnohých prípadoch stáva, nepobili, ale zhodli.

Podľa druhého filmu Pacho, hybský zbojník, ste dostali aj svoju prezývku. Ako vznikla myšlienka nakrútiť film o tak trochu atypickom zbojníkovi?

Pokiaľ ide o Pacha, bola to malá poviedočka, na ktorú ma nahovoril Martin Ťapák, ktorý ju aj režíroval ešte predtým, ako sa robila Tisícročná včela. V Pachovi, čo bolo pre mňa prekvapujúce, sme chceli istým spôsobom parodovať spôsob prijímania jánošíkovskej legendy na Slovensku. „Pacho hybský“ je hlavne preto, lebo Hybe ako staré kráľovské mesto nikdy nemalo zbojníka a ja som závidel východnancom, važťanom a terchovanom, že majú svojho zbojníka a my nie. Takže som vymyslel zbojníka, ktorý nemal dva a pol metra, ako sa tradovalo o Jánošíkovi a nedvíhal roh drevenice. Vymyslel som zbojníka, ktorý pracuje viac hlavou, mysľou a rozumom ako svalmi. Prvé odozvy na film od folkloristov boli také, že sme narušili mýtus, legendu o Jánošíkovi. Boli sme skoro ako obrazoborci. Pacho v stvárnení Krónera je istým výsmechom Jánošíka. Bol to jednoducho spôsob, ako sa zasmiať na sebe a na vlastných chybách, ako sebareflektovať vlastný národ. Bol som rád, že Ťapák na to pristúpil, lebo pracoval v Sľuku a v Lúčnici. Myslel som si, že nebude ochotný narušiť istý mýtus. To znamená, že ak sa nám podarilo nie vysmiať, ale usmiať sa nad našimi historickými postavami a udalosťami, bol to náš zámer.

Problémom Slovenska je, že história sa berie smrteľne vážne, ako niečo priam posvätné. Nedokážeme sa zasmiať nad tým, čo bolo. Robiť si zo seba jednoducho zábavu, ako to robia iné národy.

Áno, napríklad Angličania sú v tomto smere skvelí, alebo aj českí Cimrmanovci.

V súčasnosti pracujete ako umelecký riaditeľ firmy Trigon production. Čomu sa spoločnosť venuje?

Robili sme pre Markízu seriál Veľké srdce, Dušekove večerníčky, počítačovú On line revue. Robíme reklamné spoty, imidžové filmy a teraz sa chystáme robiť s režisérom Vladom Balcom celovečerný film Dážď padá na naše duše na námet scenára Jozefa Paštéku. Vo februári uvedie Markíza show Tovarománia, kde sa budú prezentovať slovenské výrobky. Chceli by sme robiť ďalších šesť častí Horskej služby, prvých šesť častí robila iná firma. My sme odkúpili práva a získali sme českého scenáristu Jiřího Křižana, ktorý je aj autorom scenára úspešného českého filmu Je třeba zabít Sekala. Voči prvým šiestim dielom sa ohradili samotní chlapci z horskej služby, že v nich boli len v krčme alebo v posteli. Teraz to Jirka Křižan napísal ako skutočný chlapský horský seriál.

Vaše posledné knižky boli Milodar slučka a Grimasy. Odvtedy ste sa odmlčali. Na čom pracujete?

Vydal som ešte jednu knižku, volá sa Lady Drakula alias Báthory story. Je to vlastne nerealizovaný scenár, ktorý sme napísali spolu s Jurajom Jakubiskom a neuskutočnili sme ho preto, lebo sme naň nezohnali peniaze. S dovolením Juraja som tento príbeh prepísal do prozaickej podoby a vydal som ho knižne. Teraz dokončujem ďalšiu, ktorá sa volá Kronika dobrých nádejí.

Pred nedávnom ste sa na verejnosti vyjadrili, že bude vaša posledná.

Možno som sa tak niekde vyjadril, ale pokiaľ budem živý a zdravý, možno ešte niečo napíšem. Chcel by som napísať istý scenár, na ktorý si už zbieram materiál a zrealizovať ho spolu s Jakubiskom - tiež zbiera materiál. Nebude to žiadna historická dogma, ale hravý film s pracovným názvom Mravec na Mesiaci. Začínať sa bude vznikom prvej Československej republiky a končiť v slovenských medzihviezdnych raketách. Nič vážne o tom, že sme tí najlepší, najmúdrejší, najšťastnejší a najperspektívnejší.

Hybe preslávili mnohí slávni rodáci - Chrobák, Lenko, Brtáň, Jarjabek. Napokon aj vy. Aký máte vzťah k Hybiam?

Budete prekvapení, ja sa cítim doma v Bratislave. Žijem tu od svojich 17 rokov, keď ma prijali na vysokú školu. Bratislavu považujem za svoje druhé rodné mesto, cítim sa tu dobre. Samozrejme, občas mám splín za Liptovom, Tatrami. Idem tam raz za rok na návštevu, tú svoju túžbu ukojím a zasa som celý rok spokojný. Pokiaľ ide o ľudí z Hýb, mám ich v podstate veľmi rád, preto aj o nich píšem. Jedine Hybania v Bratislave ma vedia občas nahnevať. Vyčítajú mi kadejaké hlúposti. V mojich knihách údajne zneuctievam hybské tradície.

Dovŕšili ste šesťdesiat rokov. Vek, v ktorom sa už muži začínajú zaujímať o výšku penzie. Cítite sa ako človek odchádzajúci do dôchodku?

Našťastie do dôchodku ešte neodchádzam. Som otcom dospievajúcich detí, dcéra má pätnásť, syn Juraj maturuje a mám povinnosť starať sa o ne. Vstávam ráno o pol šiestej, 20 minút cvičím jogu, osprchujem sa, pripravujem deťom raňajky. Prečítam si noviny, vypočujem správy, a potom začínam pracovať.

Dnes ste už ,,maturitnou otázkou". Aký je to pocit?

Dobrý.

S hosťom Slova sa zhováral Marián Repa

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984