Bariérové vnímanie
Prax je taká, že máloktorí z nás sa venujú problémom, ktoré sa netýkajú ich osobne. Moja všeobecná prvá veta smeruje ku konkrétnej veci: problémy našich invalidných spoluobčanov a vozíčkarov pri presúvaní sa z miesta na miesto. Spomínaná skupina ľudí je v spoločnosti v menšine a jej hlas je zrejme prislabý na to, aby ho bolo počuť aj na kompetentné miesta. Samozrejme, nechcem upierať zásluhy tým organizáciám a jednotlivcom, ktorí sa v tejto oblasti angažujú. Poväčšine sa tak deje na báze finančných zbierok na nákup pomôcok pre našich invalidných spoluobčanov. Peniaze na dobročinné účely sú síce vec záslužná, ale príliš abstraktná. Mne ide skôr o praktický pohľad na vec: koľkí architekti si pri projektovaní budovy spomenú, že by mala mať bezbariérový vchod? Že toalety v nej by mali byť bez prahu? Nehovoriac už o nás ostatných, ktorým iste ani nezíde na um, že obrubník pri chodníku je zbytočne vysoký, že prahy v obchodoch, domoch či panelákoch sú vlastne bariérami a pohyblivé schody v podchode slúžia len „pohyblivým“. V celej Bratislave jazdí pár autobusov s nakladacou plošinou. Nepoznám situáciu v ostatných mestách Slovenska, ale neočakávam lepšiu štatistiku. Pritom ide o jednotlivcov, ktorí sú v mnohých prípadoch produktívnymi občanmi tohto štátu, pracujú a platia dane. Dúfam len, že v tejto oblasti dobehneme západnú Európu čo najskôr.
