Reklama
Reklama

Štáty sa udržujú ideálmi

Ak mal pravdu Andrej Hlinka, ktorý označil zrodenie Československa za "najvýznamnejšiu udalosť storočia v slovenských dejinách", tak je 28. október v každom prípade aj slovenským národným a štátnym sviatkom.
Počet zobrazení: 927

Ak mal pravdu Andrej Hlinka, ktorý označil zrodenie Československa za "najvýznamnejšiu udalosť storočia v slovenských dejinách", tak je 28. október v každom prípade aj slovenským národným a štátnym sviatkom. Prirodzene, veľké historické udalosti pripisuje kalendár až dňom, hodinám a minútam, keď sa dovŕšili, keď ich ovenčili zástavami a ohlásili fanfárami. Čiže nie vtedy, keď sa zrodila ich prapôvodná myšlienka, bez ktorej by nijakých sviatkov nebolo, ani by nebolo čo oslavovať.

Pre zrodenie českej samostatnosti a vymanenie sa zo "žalára národov" jestvuje množstvo podnetov a ešte viac legiend: od hurávlasteneckých až po váhavé a triezve, od pokrokových i pomýlených, panslávskych, idealizovaných, až po rýdzo praktické. Ba aj skutočne veľké osobnosti, vrátane "otcov národa", sa zavše potkli o drsnú realitu, súc zahľadení do oblakov snívania.

Pre zrodenie slovenskej samostatnosti to bolo ešte zložitejšie. Predovšetkým v "Hornom Uhorsku", ako vtedy tento náš fliačik domoviny na mape pomenovali, boli celkom iné podmienky pre rozvoj akejkoľvek národnej identity, ba pyšný premiér Tisza vyhlásil: "Žiadneho slovenského národa niet!" Margita Figuli si zaznačila v spomienkach, ako oravské deti dostávali trstenicou po prstoch za to, ak sa cez prestávku opovážili medzi sebou rozprávať po slovensky, rečou, ktorá Kraskovi "v ušiach znela ako pieseň otrokyne". Malých potôčikov histórie, stekajúcich do vysnívaného mora slobody, máme zmapovaných nie málo: je to pamätná reč Ľudovíta Štúra v uhorskom sneme o tom, komu patria lúky, polia, hory a mestá tejto krajiny? Je to povstanie meruôsmeho roku, jeho dobrovoľníci, opora česká a pomoc až z Belehradu, o ktorú sa pričinil Jozef M. Hurban? Je to Ivan Hálka, ktorý liečil okrem chorôb aj slovenskú malovernosť a priviedol Američana Scotuosa Viatora, aby sa svet z jeho úst dozvedel, že tu "ľudia žijú v horších podmienkach ako indiáni v rezerváciách"? Bol to výkrik otriasajúci svetom z pera Nóra Björnstjerne Björnsona? Kronikári by mohli potvrdiť, že rozhodujúcim zdrojom udržania života, túžby po samostatnosti aj jej uskutočnenia bola viera prostých ľudí: rozprávky, ktoré prednášali svojim deťom, básne a piesne o láske a slobode, od tých "len" ľudových, po Marínu a Jánošíka.

A čo teda: 28. október? Je to iba všedný deň, či Deň znárodnenia? Je ešte česko-slovenský, či už len český sviatok? Je to iba taká náhoda, keď slúžtička Anežka vybehla na balkón s československou zástavou, aby zvolala: "Mier, sloboda, samostatnosť!" a jej pán, miestodržiteľský úradník Čehona, jej išiel vytrhnúť vlastizradnú vlajku z rúk a davom pristihnutý so zástavou v náručí vojde tak ako prvý vlastenec a hrdina do dejín? Je to len "päsť na oko" histórii, ako to zachytili Jiří Voskovec a Jan Werich v roku 1938, v čase ohrozenia Československa Hitlerom?

Dvadsiaty ôsmy október je, v časoch osláv aj nepohody, naším nedeliteľným sviatkom. Lebo štáty sa naozaj udržujú ideálmi, z ktorých sa zrodili. A ostávajú. Tak ostáva v budove medzi stanicou a divadlom v Prahe, kde kedysi zasadal československý snem, nápis: "T. G. Masaryk se zasloužil o stát." A pod tým: "M. R. Štefánik sa zaslúžil o štát." Tak, ako je 29. august dňom vyhlásenia obnoveného Československa v srdci bojujúceho Slovenska, ako ostáva Povstanie. Sú to a ostanú naše spoločné sviatky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama