Reklama
Reklama

"Aj vysoká štátna úradníčka má právo na svoj názor"

Vážená pani veľvyslankyňa, ste mnohostrannou osobnosťou. Na obálke vašej prvej knižky Spriatelení susedia ste predstavená "ako maliarka, úradníčka a právnička v jednej osobe". Čo bolo témou vašej promočnej práce? Ako ste povedali, som vyštudovanou právničkou.
Počet zobrazení: 853

Gabriela Matznerová-Holzerová

Dňa 18. decembra 2001 sa konala verejná prezentácia knihy Neznáme Slovensko očami Rakúšanky v hoteli Danube v Bratisalve. Pri tejto príležitosti sme položili jej autorke, rakúskej veľvyslankyni pani doktorke Gabriele Matznerovej-Holzerovej pár otázok.

Vážená pani veľvyslankyňa, ste mnohostrannou osobnosťou. Na obálke vašej prvej knižky Spriatelení susedia ste predstavená "ako maliarka, úradníčka a právnička v jednej osobe". Čo bolo témou vašej promočnej práce?

Ako ste povedali, som vyštudovanou právničkou. Počas mojich štúdií som sa špecializovala na svetové právo a na práva menšinových skupín. Týmto témam som sa venovala aj profesionálne pred nastúpom do diplomatických služieb.

Počas vašej misie na Slovensku ste sa stali známou osobnosťou v umeleckých, vedeckých a politických kruhoch. Odkiaľ pramení váš osobný záujem o širokú verejnosť na Slovensku, ktorý nie je typickou vlastnosťou diplomatov vo všeobecnosti?

Som stúpenkyňou trendu tzv. public diplomacy, ktorý sa snaží odbúrať bariéry medzi diplomatmi a verejnosťou. Nadväzovanie a sprostredkovanie užších kontaktov s osobnosťami kultúry a verejneho života patrí dnes už k diplomatickým štandartom predovšetkým v demokratických krajinách. V nich je obraz krajiny v značnej miere sprostredkovaný pohybom v občianskej spoločnosti, o ktorej sa dá dozvedieť niečo iba tak, že ju naživo zakúsite a spoznáte. Zaujímam sa tiež intenzívne o váš jazyk, aj keď v súčasnosti veľa Slovákov rozpráva nemecky. Okrem toho, tento druh kontaktov prináša so sebou veľa osobných momentov a väzieb na zaujímavých ľudí, ktoré som si vždy vedela vážiť.

Nehovorte však, že k public diplomacy patrí tiež schopnosť napísať knihu o Slovensku, ktorá je všetkým iným, len nie unudeným rozprávaním o malej krajine s veľkými politickými problémami.

Už vo svojej prvej knižke o nemecko-rakúskych vzťahoch, napísanej počas môjho pôsobenia v Berlíne, som s prekvapením zaregistrovala istú ambivalenciu v našom ináč dobrom susedskom vzťahu, ktorú treba vyrozprávať, ak ju naozaj zažijete a spoznáte. Aj v prípade môjho rozprávania o Slovensku som o nič menej prekvapená objavila za fasádou normálnosti inú krajinu, o ktorej som si myslela, že ju približne už poznám. Pritom som zistila, že veľa vecí je ináč, ako som si myslela, a že o tejto krajine sa rozpráva alebo píše veľa klišé. Povedala som si, takto by to nemalo byť, ak sa chceme v Európe navzájom približovať a zjednotiť. No a potom nezostávalo nič iné, než napísať moje skúsenosti s vašou krajinou s ambíciou, aby kniha bola zaujímavá nielen pre nemecky hovoriaceho, ale aj pre slovenského čitateľa.

Už samotný názov knihy vzbudzuje viaceré otázky. Neznáme Slovensko je krajinou, ktorú treba ešte len objaviť. Pri čítaní vašej knihy som mal často dojem, že tento druh objavovania krajiny sa dotýka všetkých, ktorí sa o ňu zaujímajú, teda aj tých, ktorí v nej žijú a vyjadrujú sa k tomuto životu.

V prvom rade som túto knižku písala pre Rakúšanov a nemecky hovoriacich ľudí. Ale často sa stáva, že ľudia nevedia veľa o vlastnej krajine, nech už ide o Slovákov alebo Rakúšanov. Preto si myslím, že je dôležité uvidieť svoju krajinu ešte raz očami iného človeka. Nie že by iný človek mal mať väčšie právo rozprávať o tejto krajine, ale pohľad nezúčastneného vie odkryť často za samozrejmosti pokladané problémy a starosti vážneho druhu. Nezučastenený sa dokáže spýtať sa aj na to, na čo sa domáci neradi pýtajú alebo čo až príliš radi o sebe zdôrazňujú. Rozprávanie z pozície iného je dôležité pre každú krajinu, aj pre Slovensko.

Napísali ste teda psychoanalytickú sondu zo života malej európskej krajiny? Veď práve v Jungovej psychoanalýze je sociálne klišé a predsudok spôsobom, ako utlmiť záujem alebo dokonca vzbudiť nezáujem o to, čo nie je dostačne zvládnuté alebo známe. Vaša kniha pozostáva z mnohých malých dejinných a životných sekvencií, ktoré poukazujú na možný zdroj "oficiálnych" národných mýtov a na ich nie menej oficiálne reakcie v štýle "protimýtov".

Možno. Vaš opis vystihuje niečo z toho, o čo som sa v knihe pokúšala. Vždy mi vadili klišé predstavy, aj tie, ktoré patria k životu. Môžu sa stať za istých okolností nebepečnými postojmi. Potom nasledujú sankcie, prijímajú sa opatrenia. Napríklad v istej knihe západného politika som sa dočítala, že pri otázke možnych desiatich kandidátov pre vstup do EU si treba najprv úvážiť, či Slovensko vôbec svojími kultúrnymi základmi partrí do Európy. Ako je vôbec možné, že jeden dobre informovaný a nadaný človek, ktorý vie písať, dokáže vyjadriť takúto zlomyseľnosť? A zďaleka nie je jediný. Ja si to vysvetľujem tak, že títo ľudia nie sú jednoducho "prítomní" v tejto krajine. Viem si tiež predstaviť, že istý druh ľudí v Rakúsku je osobitne vnímavý k podobným názorom o slovanských susedoch. Ale aj u nás v Rakúsku existuje množstvo príkladov pozitívneho preceňovania sa alebo negatívneho podceňovania sa. Podľa jedných sme tou najlepšou, najosobitejšou a najkultúrnejšou krajinou. Tento druh nacionalizmu, známy aj na Slovensku, súvisí s pocitom menejcennosti. Na druhe strane je veľa tých, pre ktorých je vlastná krajina tým posledným najhorším kútom sveta podľa hesla: "Iba v Rakúsku (alebo iba na Slovensku) je možné, že..." Potom sa stane, že nejaký politik nemusí odstúpiť kvôli zjavnému škandálu iba preto, "lebo na Slovensku je to tak". Ako keby sa veci v politike alebo v hospodárstve nedali meniť. Negatívne podceňovanie a pozitívne preceňovanie sú dve strany jednej a tej istej mince. Preto som v knihe chcela aj diskretne poukázať na to, že sa netreba brať až tak príliš vážne.

Ak hovoríte o kontinuite vo vývoji, nie je táto závislá od schopnosti vážiť si miesto, v ktorom žijem? Nie je zároveň záujem o miesto, v ktorom žijem, meradlom záujmu o vlastnú budúcnosť? Osobne sa domnievam, že vo vašej knižke, je cítiť ten opis Slovenska, v ktorom sú ľudia a ich osudy späté s tým, čo sa nazýva res publika.

Áno, som za kritický patriotizmus v Rakúsku, hoci sám dobre viete, ako ťažko sa dajú niekdy odlíšiť hranice medzi patriotizmom a nacionalizmom. Myslím, že za týmto termínom sa skrýva vyvážený vzťah k domovu, ktorý ani nezveličuje, ani nezmenšuje jeho dôležitosť. Patrí k nemu úcta k iným, alebo k tým, ktorí sú inej národnosti. Aj ľudia, ktorí žili a žijú na Slovensku, nemuseli byť iba Slovákmi vo svojom vnútri, aby vykonali niečo dôležité pre toto miesto a jeho dejiny. Myslím tým napríklad nemecky hovoriacu skupinu ľudí, ktorá u vás zanechala viacero stôp v kultúrnom vývoji. Aj dnes, keď sa bližšie pozriete na vykonané veci v ťažkom procese transformácie, napríklad obnovu miest a ulíc, a uvidíte tú enormnú námahu, môžete napriek všetkému povedať, že to naozaj nefunguje zle. Tento proces vyžaduje aj zmenu návykov a postojov k verejnému miestu, a tým aj k ľudom, ktorí k nemu patria. Viem pochopiť aj netrpezlivosť a nespokojnosť, ktorá je tu v týchto neľahkých časoch, ale zostávam pri tom optimista vo vzťahu k tejto krajine. Pokúsila som sa o tento kritický optimizmus podeliť aj s čitateľmi mojej knihy. Skúsenosť so zvládaním ťažkých dejinných situácii je na Slovensku prítomná a pôsobí pozitívne aj dnes.

Prvá časť nemeckého názvu knižky - "im Kreuz Europas" - je mnohoznačným titulom. Asociuje predstavy, ako "byť na križovatke", alebo "na kríži", ale aj v "znamení kríža". Čo ste ním zamýšľali?

Už v prvej knihe som si vybrala za titul pojem, ktorý tiež nie je pochopiteľný bez istej dávky ambivalencie- "Verfreundete Nachbarn". Jeho význam vychádza z jazykovej syntézy slova "spriatelený" (be-freundet) a opozita "znepriateľený" (ver-feindet). Chcela som tým vyjadriť siuáciu, v ktorej síce priateľsky vychádzate so susedmi, ale v skutočnosti ste si navzájom cudzí. Výrazom "im Kreuz Europas" som myslela, ako ste naznačili, istý priesečník, stredobod rôznych tradícíí. Samozrejme, je v ňom aj narážka na "ukrižovanie", kedže niektorí Slováci majú sklon pokladať sa za obete dejín - ale to je vo všeobecnosti dnes módny trend vydávať sa za obeť, aj keď ide o celkom normálne veci a netýka sa iba Slovenska. Dvojity kríž máte aj v štátnom znaku. Tento výraz znamená tiež byť na chrbte, zostávať v ústraní. To, čo je v ústraní alebo na chrbte, nie je dobre vidno. V tomto zmysle Európa a Rakúsko tiež často nevnímali dosť dobre slovenské snahy a pohľady smerom na západ. Je to ambivalentý výraz, ale nemá žiaden negatívny význam, a nemá ani predstavovať Slovensko v zlom svetle. Naopak, svojou mnohoznačnosťou chce upútať čitateľskú pozornosť, upozorniť na krajinu, ktorú treba objaviť.

Vo vašej knihe hrá dôležitú úlohu politika, ale nie tak, ako ju poznáme zo stránok denníkov a novín. Demokratická politika nie je zďaleka iba vecou volebných výsledkov a štatistík, ale jej podkladom je schopnosť dohodnúť sa.

Demokracia má veľa podôb, v závislosti od stupňa civilizačného rozvoja alebo demografických podmienok. U vás ide o prekonávanie predovšetkým zbytkov autoritatívnych postojov, ktoré sú tu v dôsledku desaťročia trvajúcej politickej diktatúry. V jednej zo štúdií o vývoji postautoritatívnych spoločností, akými boli Nemecko a Rakúsko po roku 1945, alebo Španielsko, Grécko, Portugalsko, v ktorých v 60-tych rokoch vládli diktatúry, boli konštatované isté spoločné fenomény. Všetky spomenuté krajiny prešli fázou dezorientácie, bezmocnosti a rezignácie, pre ktorú je typická minimálna schopnosť účasti a angažovania sa vo verejnom sektore. Skutočnosť, že sme naozaj navzájom spoločensky previazaní a spojení väzbami, sprevádzala prirodzená skepsa, alebo dokonca aj odpor voči politike ako takej. Na druhej strane sa táto dispozícia po istom čase, nie hneď, začala postupne meniť. Spolu s ňou vzrástla aj schopnosť ľudí participovať, spojená s pocitom, že sa ma udalosti okolo mňa týkajú a že ich môžem brať aj ako svoje problémy. To všetko by nebolo možné bez úspešného vývoja demokratických inštitúcií a materiálneho blahobytu. Už starí Rimania hovorievali, moja vlasť je tam, kde sa mi darí. Myslím si, že aj povojnové Rakúsko sa začalo ako krajina všeobecne akceptovať až vtedy, keď sa mu začalo dariť uzatvárať hospodárske, kultúrne a politické konsenzy. Tieto procesy umožňujú prekonávať autoritatívne tendencie, ktoré majú napríklad v Rakúsku stáročnú tradíciu. Dokonca si viem predstaviť, že na Slovensku a v iných postkomunistických krajinách existuje istá senzibilita voči podvodom a klamstvám v politike, alebo dnes už aj zmysel pre poznanie autoritatívnych tendencií, ktorý na západe časom akoby otupel. Spomeniem len udalosti v Prahe pri obsadení Českej televízie na protest proti vládnym manipuláciam, alebo krízu v televízii Markíza.

Nie vždy musí byť prehnaná senzibilita voči autoritatívnym prvkom zdrojom primeraných reakcií. Pasáže, ktoré sú venované úlohe občianskej spoločnosti na Slovensku v čase politických kríz, patria vo vašej knihe k tým najzaujímavejším.

Na Slovensku existovali určité autoritatívne tendencie v čase minulej vlády. Aj keď sa určite nedá hovoriť o diktatúre, istý autororitatívny štýl vládnutia patril k tejto vláde. Faktom je, že táto politka mala deštruktívne dôsledky: Slovensko nebolo prijaté do NATO, jeho rozhovory o vstupe do EÚ sa skomplikovali. Preto bolo dobré, že tu existovalo "hodnotové spoločenstvo" s jasnými predstavami o dodržiavaní ľudských práv a práv národnostných menšín. Dôsledkom tohto pohybu je zosilnená polarizácia spoločnosti, čo vzhľadom na to, že Slovensko nie je giganticky veľkou krajinou, nemusí byť rozhodujúcou prekážkou pre uvedomenie si spoločných cieľov, pre vznik kultúrneho konsenzu. To neznamená, že by mali byť zanedbávané rozdielnosti v názoroch a odlišnosti v často sa politicky vylučujúcich postojoch. A druhej strane negatívne mystifikovanie ľubovoľného politického súpera podľa hesla "kto nie je so mnou, je proti mne" nie je určite cestou úspešnej demokratickej vlády, ani jej opozície. Určite tento spôsob negatívneho zveličovania neprispieva ani k objektívnemu obrazu krajiny v zahraničí. To všetko poznáme aj v Rakúsku. Ale naozaj nie je nevyhnutné, aby v politike bol každý intímnym nepriateľom každého. To naozaj nemusí byť.

Možno je to tak, že takéto skúsenosti sa dajú urobiť v rámci jednej epochy alebo generácie ľudí iba raz. Môžu sa tie nasledujúce poučiť a neopakovať chyby predošlých generácií?

V Rakúsku existovala niekoľko desaťročí dozadu tiež extrémna polarizácia spoločnosti, omnoho extrémnejšia než táto dnešná na Slovensku. Nakoniec viedla prakticky k vzniku občianskej vojny, ktorá spolu s oslabením chápania vecí v zmysle "res publica" znamenala zánik štátu. Uvedenú priepasť medzi dvoma znepriatelenými politickými tábormi vedelo Rakúsko prekonať až na základe tragických, opakujem tragických skúseností: Objavil sa niekto "tretí" a obidve do morku kosti znepriatelené skupiny, ktoré sa mohli spoločne rozprávať, alebo vadiť, boli poslané do koncentračných táborov. Po roku 1945 vytvorili kresťanskí demokrati a socialisti prvú rakúsku vládu, ktorá pozostávala takmer len z bývalých väzňov v koncentračných táboroch. Väčšina z nich, 70 %, sedela tiež v parlamente. Mimochodom, spomínam to aj na margo povesti Rakúska ako "nacistickej" krajiny. Čiže bývalí emigranti a väzni z oboch politických táborov si sadli za jeden stôl a uvedomili si, že môžu niečo spoločne spraviť zo zničenej krajiny. Nie že by sa niečo podobné malo stať aj obyvateľom Slovenska, to si naozaj dnes neviem predstaviť, ale "zážitky konca" upozorňujú vždy aj na to, čo nás spoločne spája a nerozdeľuje. Skutočnosť, že sa vo verejnom záujme dá zabudnúť niečo z rozdielnosti politických súperov, je želateľnou aj v prípade Slovenska.

Vaša posledná knižka v mnohom pripomína cestopis. Necestuje sa v nej len od miesta k miestu, ale aj jednej udalosti k druhej, ktoré sa viažu na konrétne udalosti slovenských dejín.

Nechcela som napísať vedeckú rozpravu, na to by som musela oveľa viac rešeršovať. Kniha je skôr impresionisticky a esejisticky naladená. Hoci je popretkávaná množstvom faktov, určite nie je oficiálnym dokumentom o rakúsko-slovenských vzťahoch. Napriek tomu, že mi pri zbieraní historického materialu pomohli moji slovenskí známi a priatelia, chcela som si uchovať a prezentovať vlastný názor. Aj štátna úradníčka má naň právo. Už z týchto dôvodov som chcela napísať knižku, ktorá nepôsobí príliš vážne, ale vie čitateľa zaujať svojou prístupnosťou.

Iste tomu pomáha pozornosť, ktorú venujete jazykovej stránke, osobitne slovenským expresívnym výrazom.

S jazykovou stránkou som sa musela poriadne a dlho trápiť, kým sa podarilo vybrúsiť väčšinu jazykových drahých kameňov. Okrem toho som sa usilovala popri myšlienkovom obsahu knihy zaujať svoje obecenstvo aj jazykovým prevedením, pekným štýlom písania. Niektoré vety som prepisovala určite aspoň tri alebo štyrikrát v priebehu tvorby knihy.

Nemyslím len štýl písania, ale aj priestor, ktorý venujete jazyku ako fenoménu kolektívnej pamäti. Povedomie a podvedomie slovanských výrazov v perspektíve nemecky hovoriaceho autora tvorí osobitnú črtu tejto knižky. Učili ste sa po slovensky?

Už počas svojho pôsobenia v Moskve som sa naučila po rusky, a tento jazyk ovládam dodnes, aj keď viac menej už len pasívne. Hoci slovenčina v poslednom čase vytlačila ruský kontext z jazykového povedomia, moje znalosti ruštiny mi pomohli vo viacerých aspektoch porozumieť vašej reči. Slovenčinu som si osvojovala postupne bez väčšej systematickej prípravy. Využívala som rozličné príležitosti a stretnutia na komunikáciu napríklad na svojich cestách po krajine. Kniha sa opiera o výrazy, ktoré som počas posledných piatich rokov môjho pôsobenia pochytila väčšinou spontánne. Môj záujem o slovenčinu má aj hlbší dôvod. Už kardinál König vyzýval spolu s inými politikmi, aby sa Rakúšania začali učiť aspoň jednu slovanskú reč. Sú to jazyky našich susedov, ktorým by sme mali chcieť rozumieť. Naozaj to nie iba formálna vec slušnosti požadovať v Rakúsku správnu výslovnosť mien najdôležitejších politikov a osobností napríklad slovenského verejného života. Svojou knihou som chcela upozorniť aj na sociálno-kultúrny rozmer reči. Nemyslím, že by Rakúšania mali ovládať všetky pre nich ťažko vysloviteľné mená a výrazy, ale určité minimum záujmu o jazyk ich susedov by mal byť samozrejmosťou. Nezanedbateľným svedectvom nášho spoločného susedstva sú spoločné výrazy, ktoré obsahujú oba naše jazyky napríklad "šľak ma trafí" alebo "odkrágľovať". Slová "palačinky" alebo "pogáče"- to je skôr rumunský výraz - patria medzi ne. (V závere knihy sa nachádza celý slovník, pozostávajúci z týchto výrazov, pozn. red.) V nich je niečo "zapamätané", niečo, čo máme spoločné. Pre mnohých obyvateľov Európskej únie nebude znieť váš jazyk tak exoticky vzdialene, ako to na prvý pohľad vyzerá, keď sa zviditeľní toto multikulturálne vzniknuté jazykové podhubie. Na druhej strane, mnohí Slováci netušia, že slovo "grázel" je pojmom, ktorý pôvodne v Rakúsku používame na označenie "lumpov", ďalší spoločný výraz v našich jazykoch.

Naše dejiny sú aj dejinami extrémnych pohybov, ktorých charakteristickým znakom je, ako ste povedali, rozkývanosť sebapreceňujúcich alebo sebapodceňujúcich nálad. Vo vašich krátkych príbehoch je cítiť prevažne snahu po vyrovnaní. Hádam preto sú konce týchto príbehov väčšinou humornými zamysleniami, ktorým ako humoru vôbec nechýba schopnosť zaujať odstup.

Áno, je to môj pokus stavať sa k veciam a ľuďom tak, aby sami seba a iných nebrali smrteľne vážne. To neznamená, že beriem veci na ľahkú váhu. Veď často sú to príbehy, ktoré idú ich účastníkom hlboko pod kožu. Najskôr ide o môj základný postoj voči extrémizmom. V nich sa vždy dajú vystopovať absolútne a neprekonateľné protiklady medzi "áno" a "nie". Potom vzniká nebezpečné zdanie jedine správnej cesty, ku ktorej niet žiadnej alternatívy - iba jedno môže byť dôležité, druhé už nie. Iba "tu" ide o niečo, a inde zas nie, iba my vieme, na čom záleží, ostatní nie. Isté nadľahčenie je pre mňa dôležité aj z iného dôvodu. Nechcela som niekoho v knihe poučovať o vlastných dejinách. Humor mi zároveň umožnil pri opisoch historických, spoločenských a kultúrnych udalostí premietnuť moje osobné stanovisko a postoje do deja knihy bez toho, aby sa tým vzbudil dojem posledného slova k nim.

Podarilo sa uplatniť vašu stratégiu odstupu a istej humornej nadsádzky aj pri problematike jadrových elektrární?

Tu by som mala pravdepodobne najprv odkázať isté veci niektorým Rakúšanom. K dobrému štýlu diplomacie patrí aj presadzovanie stanoviska vlastnej krajiny, ale súčasne ho charakterizuje aj záujem o kontakty a stanovisko druhej strany. Podľa možnosti sa usilujem čo najprecíznejšie poznať postoj iného a rozumieť jeho situácií, čo ešte neznamená, že s ním musím pre to bezpodmienečne súhlasiť. Najlepší spôsob ako sa vyhnúť zjednodušovaniu situácie aj pri presadzovaní vlastných záujmov, je vôľa poznávať a rozumieť záujmom a problémom vášho oponenta. Až v tomto prípade ide o dialóg, a nie jednostranný monológ. Úsilie o vykročenie z vlastnej slepej uličky záujmov, predpokladá pohľad na veci z pozície iného. Toto úsilie pokladám v prípade otázky atómových elektrární za možný príspevok k jej racionálnemu riešeniu.

Chcete tým povedať, že takýto prístup dnes chýba?

Nie, myslím, že Slovensko a Rakúsko sa v tejto veci nechali viesť rozumom. Svoju úlohu tu hrá nacionálne ladená emocionalita, ktorej sa dá len zriedkakedy vyhnúť v podobných situáciách. Dôležité je, aby sa nakoniec presadila argumentácia a záujem o vecné riešenie na oboch stranách. Domnievam sa, že to sa nám spoločným úsilím podarilo dosiahnuť, a že sa problém jadrových elektrární pomerne dobre vyriešil a otvoril aj perspektívu pre jeho ďalšie spracovanie v budúcnosti.

Sama ste dlhé roky príslušníčkou Sociálnodemokratickej strany Rakúska. Ako sa dnes dívate na možnosti ľavicovej politiky v zjednotenej Európe?

Celkom určite som ľavičiarkou. Pre mňa znamená ľavičiarstvo starosť o spoločnú vec v národnom rámci, ale aj v širšom priestore Európskej únie. V európskej perspektíve znamená demokratická politika úsilie o spoločnú reguláciu výkyvov a nerovností trhovej spoločnosti, zohľadňujúce hodnoty solidarity a sociálnej spravodlivosti. Na to, aby sme uspeli v tomto smere, by mali vzniknúť spoločné politické inštitúcie, ktoré by túto starosť o všeobecné blaho vedeli systematicky spravovať. O aké konkrétne spoločné záležitosti by išlo treba neustále definovať a určovať nanovo, pretože napríklad hranica medzi vedľajšími a spoločnými záujmami sa neustále mení a vyvíja. Už preto sú žiaduce stabilnejšie politické rámce, ktoré by tieto internacionálne pohyby vedeli efektívnejšie kontrolovať. Otázka kompetencií toho, čo patrí k privátnemu sektoru a čo má spravovať verejný sektor, sa nedá raz a navždy rozhodnúť - vyžaduje množstvo kompromisov a časovo primeraných riešení. Ale že táto hranica ako centrálny problém existuje, o tom určite nepochybujem. S tým súvisí aj druhý aspekt modernej ľavicovej politiky, záujem o ľudí, ktorí sú v národnom alebo medzinárodnom meradle značne znevýhodnení a často aj sociálne deprivilegovaní z najrozličnejších dôvodov. Týmto ľuďom nepomôže ohľaduplnosť alebo súcit. Zaslúžia si predovšetkým právo na rovnakú šancu, ktorú majú ostatní.

Vašu výstavu obrazov v Zichyho paláci ste zakončili vetou: "Bola som tu šťastná, dovidenia". Zdá sa, že ste tento pocit spájali aj s miestom, kde ste počas posledných piatich rokov pôsobili vo svojej funkcii.

Šťastie je naozaj veľmi osobný pocit. Predstavy o šťastí sa u mňa spájajú s túžbou využiť tie možnosti, ktoré sú dané do vienka každému človeku ináč. Vďaka šťastným okolnostiam som mohla počas svojho pobytu na Slovensku robiť veci, ktoré zodpovedali mojim vnútorným možnostiam, alebo, ak mám byť neskromná, aj talentom. Podarilo sa mi stretnúť a sprostredkovať stretnutia zaujímavých ľudí, pri ktorých sa nadviazali i kontakty v rámci inštitúcií. Pokladám to za svoj úspech a spájam s ním aj zaujímavejšiu stránku diplomatickej služby. Osobne sa teším aj z toho, že som v posledných rokoch mohla intenzívnejšie venovať svoj čas maľovaniu a písaniu. Dôležitým faktorom pre môj osobný vývoj bola skutočnosť, že v blízkom okolí bolo dosť ľudí, ktorí si vedeli moju prácu vážiť, a čo nie je o nič menej dôležité, ktorých uznanie som si cenila aj ja. Určite bolo toho viac, ale už povedané hádam stačí na to, aby sa človek cítil spokojný, alebo i šťastný v tých lepších dňoch.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama