Reklama
Reklama

O každého človeka bojuje Boh i diabol

Z dobre informovaných zdrojov som sa dozvedel, že vaša najnovšia knižka Nerušte túto ružu (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2000) sa už beznádejne rozpredala. Milo ma to prekvapilo - v časoch postmoderny, keď letia všelijaké módne smery a mladí autori už neveria ničomu. Je to asi tým, že vaši verní mladí i starí čitatelia vás radi čítajú. Dozvedám sa práve až od vás, že je moja knižka už rozpredaná.
Počet zobrazení: 1863

Svetloslav Veigl, posledný žijúci básnik Katolíckej moderny

Klasik slovenskej katolíckej poézie, vychádzajúcej z tzv. čistej poézie Henriho Bremonda, kňaz a básnik Svetloslav Veigl, vlastným menom Ferdinand Veigl, sa narodil 24. decembra 1915 v Horňanoch (okres Trenčín). V roku 1932 vstúpil do františkánskej rehole. Po maturite študoval teológiu na bohosloveckej fakulte v rakúskom Salzburgu a v Bratislave a neskôr filozofiu a slovenčinu na Slovenskej univerzite. Vyučoval na gymnáziách v Malackách a Bardejove, potom bol postupne správcom fary v Trnave, Abraháme a v Kráľovej pri Senci, kde dosiaľ pôsobí. Popri neľahkom povolaní dušpastiera vydal nedávno ďalší výber básní pod názvom Nerušte túto ružu, zostavený z jeho šestnástich zbierok - od debutu Cestami vetrov (1938) cez Výstup na horu Tábor (1939), Menom ťa neviem osloviť (1941), Kvety na troskách (1945), Láska smrť (1946), Mesto na návrší (1968) až po najnovšie zbierky Jemu jedinému (1990), Hľadanie svetla (1991), Rodinné rondely (1992), Klopem a volám (1996), Dom pod oknami (1997), Plnosť času (2000) a ďalšie. Vyšiel z Katolíckej moderny a podľa autora doslovu knihy Nerušte túto ružu - básnika Štefana Moravčíka je aj posledným mohykánom.

Z dobre informovaných zdrojov som sa dozvedel, že vaša najnovšia knižka Nerušte túto ružu (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2000) sa už beznádejne rozpredala. Milo ma to prekvapilo - v časoch postmoderny, keď letia všelijaké módne smery a mladí autori už neveria ničomu. Je to asi tým, že vaši verní mladí i starí čitatelia vás radi čítajú.

Dozvedám sa práve až od vás, že je moja knižka už rozpredaná. Iste, som tomu rád, najmä keď mám na mysli vysokú cenu dnešných kníh. Tá moja sa predávala za 200 korún. To, že je aj tento výber z mojej poézie úspešný, má asi viacero príčin. Zostavovala ho Mária Bátorová a Štefan Moravčík. Vybrali tie najpôsobivejšie básne a prispeli k úspechu aj svojím sprievodným slovom - Mária Bátorová hlbokým Predslovom a Štefan Moravčík ohnivým, ako vždy, Doslovom.

Určite by ste si zaslúžili súborné vydanie celého vášho diela, tak ako už vyšiel básnikovi Jankovi Silanovi, Karolovi Strmeňovi, čím sa mapa bielych miest postupne zapĺňa, no, je to stále málo. Doslov Štefana Moravčíka upozorňuje na živosť, aktuálnosť vášho diela. Veľmi priaznivé prijatie knižky Nerušte túto ružu si priam koleduje o dôkladný teoretický a kritický rozbor vašej poézie.

Možno, ale musel by ho robiť naslovovzatý kritik, no pritom taký, ktorý by sa povzniesol nad sympatiu či antipatiu mojich ľudských vlastností i náhľadov. Teda bez ohľadu na to, že som katolícky kňaz, a bez ohľadu na to, akej som politickej orientácie. Áno, sú literárni vedci a kritici, ktorým viac-menej prekáža, že som katolícky kňaz. Svojho času ma na to upozorňoval Valentín Beniak, keď bol v roku 1967 u mňa na fare v Abraháme na dvojtýždňovom pobyte. Už vychádzala zora Dubčekovej éry socializmu s ľudskou tvárou, a tak sme sa tešili, že budeme môcť slobodne publikovať. No pokiaľ išlo o mňa, Valentín povedal: "Ty budeš mať však pri publikovaní a udomácňovaní sa v našom literárnom živote určité ťažkosti, lebo si kňaz!"

Ešte sme teda kultúrne nenarástli na úroveň, aby naši literárni kritici objektívne, na vedeckej úrovni posudzovali umelecké dielo ako také bez ohľadu na ideové zameranie autora?

Veru, keď už len toto mám na mysli, akí sme malí a úbohí! Osvojili sme si maniere mnohých našich kultúrne úbohých politikov, ktorí nie sú osobnosťami, ale trúbami nekultúrnosti a zlosti. Veľký český kritik František Xaver Šalda dokázal byť nadosobný. Bol to veľký duch, česť a charakter. O kom by sme to mohli povedať z našich literárnych vedcov a kritikov? Za totality bolo takmer nemožné, aby literárny vedec a kritik ostal nadosobný a objektívny. Vtedy hlavným kritériom umeleckej tvorby bola skutočnosť, či dotyčný umelec bol členom rodnej strany, alebo nesmel byť verejne známym jej kritikom a odporcom. Literárny kritik musí byť nadosobný. Musí mať v sebe česť a charakter. Sú u nás aj takíto, ale sú i takí, ktorí vedome nevynášajú objektívne súdy a posudky, lebo sú proti umelcovi zaujatí, či už osobne, žiaľ, alebo z náboženských či ideových dôvodov. Tak ako od spisovateľa, tak aj od literárneho vedca a kritika sa vyžaduje okrem odbornosti i stavovská česť a charakter žiť v pravde a s pravdou.

Dlhé roky ste boli odmlčaným básnikom, no každý váš doterajší výber bol veľmi úspešný a v poslednom čase ste skoro každý rok vydali novú zbierku. Kde beriete inšpiráciu? Pomáha vám v tvorbe pôsobenie dušpastiera?

Inšpiráciu, Božiu iskru dáva umelcom sám život, ktorého pôvodcom je Boh. Nechcem ostávať na povrchu, usilujem sa člnok života udržovať nad hlbinou, odkiaľ prichádza, či vyletuje Múza, iskra či oheň umenia, ak to tak chceme nazvať. Iste, v tvorbe mi pomáha aj moje pôsobenie kňaza, veď aj cez veriacich prenikám do hlbín života, do tajov a nevyspytateľných vírov duše, vírov i pôsobenia Božej milosti.

Váš vývoj ako básnika nás všetkých presviedča, že ste tiež prešli všelijakými krútňavami života. Dokumentuje to i vaša básnická zbierka Láska a smrť, ktorá je klenotom slovenskej ľúbostnej poézie.

Žena je najkrajšie stvorenie na svete, preto ju Boh stvoril poslednú, najkrajšiu telesným vzhľadom i duchovnými, neprebádateľnými hĺbkami, hlbokými ako more. Keby ma žena nepriťahovala ako človeka, nebol by som normálny, bol by som viac menej vyšinutý. A ďakujem Pánu Bohu, že nie som. Teda aj mňa zaujala a zaujímala v živote žena. Tento ohnivý fenomén. Pod vplyvom tejto skutočnosti som napísal zbierku Láska smrť - klenot, ako hovorí Jozef Bžoch a potom dosvedčuje vo svojich Dejinách Stanislav Šmatlák. Stvárnil som umelecky dva typy žien: ženu "silnú", čo ďaleko nad perly cenu má. V nej dôveruje srdce jej muža a o zisk núdze nemá. (Príslovia 31, 10-11). A ženu, horkejšiu nad smrť, ktorá je osídlom lovcov, ktorej srdce je sieťou a ruky okovami. Kto sa ľúbi Bohu, uvaruje sa jej, ale kto je hriešnikom, býva od nej lapený (Šalamún, Eccl 7, 27).

Ako beriete tvorbu iných básnikov, prozaikov, ktorá načiera do tém lásky, zaľúbenosti, erotiky. Je vám to už cudzie, už ste na druhom poli, ako je to?

Takúto tvorbu iných básnikov vnímam z hľadiska celistvosti, plnosti človeka, ktorý je bytostným spojením tela a ducha, v ktorom je oživujúcim princípom duch. Sexualita sa preto len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, keď je integrálnou súčasťou skutočnej lásky. Veď v opravdivej láske na začiatku je vždy duchovnosť, až potom prichádza telesnosť.

Nemám času, aby som sústavne sledoval našu prózu, ako to robia literárni kritici, ale napríklad v tvorbe Ladislava Ťažkého alebo Vincenta Šikulu som nenašiel nijaké miesto, kde by ako podstatné vyvyšovali telesnosť. Naopak, u niektorých spisovateľov, najmä mladších, som čítal texty, ktoré patria skôr do chlieva ako na stôl normálneho čitateľa. Sex bez patričnej duchovnosti je zvierackosťou. Človek je bytostné spojenie ducha a tela. Človek bez ducha nie je človek, bez ducha je mŕtvola, kus hmoty. Nik tak fenomenálne neprenikol do hlbín zbierky Láska smrť ako Pavol Števček a Mária Bátorová. Števček prenikol viac do umeleckej štruktúry, Bátorová do psychológie deja, "románu" tejto básnickej zbierky. Oba pohľady sú jedinečné a veľkolepé, i keď z iných uhlov.

Pojem Katolícka moderna je všeobecný, zmestí sa do neho kdekto a kadečo. Dnes je módou byť členom Katolíckej moderny, pretože jej básnici sú už vyskúšaní, sú už v učebniciach, čítankách, napríklad Rudolf Dilong, Janko Silan. Raz ste sa vyjadrili ako najstarší žijúci katolícky kňaz - básnik, že by sa do radov Katolíckej moderny mali vyberať básnici len z radov katolíckych kňazov. Ako vidíte tieto mierne rozpaky, napríklad literárna kritička Mária Bátorová v predslove k vašej básnickej zbierke špekuluje o moderne.

Na vami spomínaný výrok sa nepamätám. Napokon, duchovnú poéziu môže písať aj laik, napríklad Karol Strmeň má vo svojej básnickej tvorbe značnú časť duchovnej poézie. Mária Bátorová má svojský názor na Katolícku modernu, ale je to jej vec ako literárnej kritičky. Ja nie som literárny kritik ani teoretik, som básnik a mňa nezaťažuje, kto ako si vysvetľuje pojem Katolícka moderna. Chcem iba písať dobrú poéziu, duchovnú. Konečne v širšom zmysle je celá moja poézia duchovná, aj keď v nej občas stvárňujem svetské veci - ale cez prizmu veriaceho človeka, cez prizmu viery, nádeje a lásky.

Ako ste spokojný s literárnou kritikou a s tým, ako a kam vás zaraďuje?

Kto je predpojatý voči náboženstvu, proti tomu, že som katolícky kňaz, komu to nevonia a srdce má naladené na inú, azda opačnú vlnu, ten má viac-menej iný, nie správny meter na moju tvorbu. Ten v literárnej kritike zakáša. Ale čas všetko preverí. Tak ako preveril moju dnes vynášanú zbierku Láska smrť. Keď vyšla, ledvakto si ju všimol, a keď, tak napísal: "Nie je to nič zvláštne." Vtedy, v roku 1946 bol v móde nadrealizmus.

Básnik bol kedysi mág, čarodejník kmeňa, prorok, učiteľ. V čom spočíva stála potreba kňaza, básnika, učiteľa modlitby i v čase supermodernej techniky, počítačov a internetu?

Áno, je to aj o tom, čo nás presahuje v čase, keď sú ľudia vyprázdnení, studení, klaňajú sa zlatému teľaťu a zabúdajú na tajomstvo omnoho hlbšie a vyššie, ktoré nás ovláda. Umenie má v sebe iskru transcendentna. Vedie nás k tomu najvyššiemu tajomstvu, ktorým je Boh. Ako výstižne hovorí v Liste umelcom Ján Pavol II.: "Krása je šifrou tajomstva a poukazom na večné." To, čo dávno povedal filozof Jacques Maritain: "Krása má snahu spojiť nás s Bohom." Pripomínam, pravá krása, ktorá má v sebe náboj duchovnosti.

V posledných vašich básniach ste všeličo naznačovali, napríklad aj to, že si už čistíte svoj dvor, svoju dušu, pripravujete sa na posmrtný, večný život. Normálni smrteľníci zdieľajú z toho veľké obavy a strach, úzkosť a vy ste, prepáčte, s týmto problémom vysporiadaný? Dokonca v jednej básni uverejnenej v Slovenských pohľadoch ste spomínali, že sa už tešíte, ako sa na druhom svete stretnete s Pavlom Ušákom-Olivom, Rudolfom Dilongom, so svojimi kamarátmi v akejsi nebeskej kaviarničke a nalejete si čistého vína.

Na Štedrý deň, ak sa ho dožijem, budem mať 86 rokov. A tak som blízko k druhému brehu, ku ktorému sa všetci plavíme. Už nemám mnoho toho pozemského, ako napísal Miroslav Pius v recenzii na výber z mojej poézie Nerušte túto ružu. Ale usilujem sa na tomto svete klaňať iba Pánu Bohu, ako nám hovorí prvý dekalóg v prvom prikázaní. Usilujem sa mať v poriadku svedomie, aby som na tomto svete nestratil rovnováhu medzi telom a dušou.

Vie sa o vás, že ste pevne zrastený so svojimi ovečkami, Kráľovčanmi, nechce sa vám od nich odísť v tomto úctyhodnom veku do kňazského starobinca. Je to obapolná láska? Ako to robíte, že stále dokážete svojimi kázňami, svojím prístupom zaujať farníkov, ktorí sa na vás vždy tešia.

Áno, už 26 rokov pôsobím tu, v Kráľovej pri Senci. Pán Boh mi dáva zdravie a silu. Veď sa nie nadarmo hovorí: "Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže." A tak, keďže u nás pretrváva nedostatok kňazov, ešte som v pastorácii. Ale už to asi pomaly skončím.

Nedávno ste sa zúčastnili na veľkej oslave 75. narodenín kardinála Tomku v Bratislave. Čo pre vás znamená podpora cirkevnej vrchnosti?

Áno, zúčastnil som sa na prezentácii knihy Kardinál Jozef Tomko 75-ročný. Mal som tú česť, že som mohol oslávencovi predniesť vlastnú príležitostnú báseň. Kardinál Tomko je charizmatická osobnosť, veľký človek, silná osobnosť, veľký vzdelanec. Druhý či tretí v hodnosti po pápežovi. Hoci už je na zaslúženom odpočinku, ostáva ozdobou Cirkvi i národa. Bohu zaň preveliká vďaka! Viera nášho ľudu uchránila náš národ pred zánikom v dlhej dobe, keď sme nemali vlastný štát. Dnes ho už máme, teda si ho chráňme - aj tak, že nestratíme tú najväčšiu hodnotu, ktorá robí človeka človekom - vieru. Viera je dar, milosť Božia i požehnanie. Pre každého človeka i pre každý národ.

Priatelili ste sa aj s Rudolfom Dilongom, za ktorým ste cestovali až do Pittsburgu. Mohli by ste niečo povedať o básnikovi františkánovi v kňazskej sutane? Prečo ste nešli vo svojom živote Dilongovou bohémskou cestou, ale ste si zvolili skromný františkánsky habit, v ktorom ste vydržali až dodnes?

Dilong bol môj rehoľný spolubrat. Cestoval som za ním do Spojených štátov v roku 1961. Hoci búrlivák, zomrel a bol pochovaný vo františkánskom habite, keď posledných približne dvadsať rokov žil priam ako charizmatik v kláštore v Pittsburgu. O každého človeka bojuje Boh i diabol, aj o kňaza. Hoci ten pri vysviacke dostáva zvláštne milosti, aby vytrval, aby mal silu prekonať vábidlá diabla. Dilong bol búrlivák, mal to asi v povahe, a potom mal ťažkú mladosť. Ako vieme - macocha prijaté deti nenávidela. Jeho sestrička, ktorú vrele miloval, trýznená macochou, skoro umrela. Tieto kríže azda tiež spôsobili Dilongove búrliváctvo. Ale vždy si zachoval a uchránil hlbokú vieru a tá ho zachránila. Topil sa v mori života, no neutopil sa, ba aj zo svojho života vytvoril umelecké dielo.

Koho považujete za nositeľa myšlienky, poetiky Katolíckej moderny? Alebo sa nazdávate, že si mladí autori hľadajú iné? Kto z nich vám je najbližší svojím písaním? Komu veríte, v kom vidíte pokračovateľa vašej nastúpenej cesty?

Iste, Katolícka moderna nie je uzavretá kapitola. Tí, čo boli, sú známi. Sú ďalší, tiež viac-menej známi, ktorí sú nositelia tejto idey. Najmladší z nich je veľmi mladý kňaz, Peter Farkaš-Žižka, po starých rodičoch z mojej farnosti. Rád som ho uvádzal do tajov poézie od učňovských rokov, keď chodil ku mne ako gymnazista do Kráľovej z Veľkého Bielu so svojimi prvými básničkami. Nestratí sa. Ak vytrvá, bude ozdobou a prínosom v našej literatúre.

Čo vám leží na srdci, čo by ste chceli ešte odkázať mladým ľuďom najmä v tomto predvianočnom čase?

Vianoce sú stredobodom sveta, i nášho života. Aký veľký je človek, keď Boh z lásky k nemu prichádza za ním na Zem. Kristus je našou posilou, teda viera je našou najväčšou silou. O dušu človeka, najmä mladého, opakujem, bojuje Boh i diabol. Boh je nádejou a silou, slnkom, jedinou pravou láskou, ktorú nám nebo dáva. S Bohom sme vždy, v krížoch i utrpení, silní, bez Boha sme úbohí. Vedomie, že každého z nás nekonečne miluje, je povznášajúce, fantastické.

S hosťom SLOVA sa zhováral Štefan Balák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama