Reklama
Reklama

Slovensko 2001

Novelizácia Ústavy SR * Dobrý prezident * Nekonečná pieseň o reforme * Ministri odchádzajú, strany zostávajú * Hnutia, strany, straničky * Ľavica v začarovanom kruhu * Slovenská ochota platiť dane * Médiá - oblasť rozličných bojov * Právo rozhodnúť sa * Nevyhnutná reforma školstva * Jeden z najkontroverznejších návrhov
Počet zobrazení: 392

Novelizácia Ústavy SR

Takmer tri februárové týždne trvalo rokovanie o návrhu novely ústavy v Národnej rade SR. V parlamente prebiehala búrlivá diskusia, poznačená apriórnym odporom opozičných strán voči predkladanému návrhu, množstvom osobných invektív a znevažovaním novely i jej autorov. Ústredným motívom vo vystúpeniach viacerých opozičných poslancov bolo tvrdenie, že schválením zmeny základného zákona štátu sa vytvoria podmienky na územnú dezintegráciu a naša republika sa dostane do podriadeného vzťahu voči medzinárodným zoskupeniam, o členstvo v ktorých sa uchádza. Problémy však neboli len v radoch opozície. Niektoré z koaličných subjektov oznámili, že nepodporia novelu ako celok v prípade, že sa do nej nezapracujú ich pozmeňujúce návrhy. Týkalo sa to najmä návrhu KDH na zákaz interrupcií.

Súčasné vládne strany mali už v roku 1997 pripravený pracovný materiál novely ústavy, ktorý predpokladal uskutočnenie vyše 130 zmien oproti existujúcemu textu. V záverečných ustanoveniach sa dokonca počítalo aj s variantom, že sa nahradí pôvodný text celej ústavy. V médiách sa vtedy začala diskusia o "znovuzaložení" SR, respektíve o tzv. druhej republike. Napokon sa však pristúpilo iba k novelizácii. Na jej príprave sa podieľali poslanci Peter Kresák (SOP), Ladislav Orosz (SDĽ), Ivan Šimko (SDKÚ) a Pavol Hrušovský (KDH), čiastočne aj Lajos Mészáros (SMK). Nie je možné jednoznačne a kategoricky určiť, čo je najväčším pozitívom novej ústavy. Rozšírenie právomoci Najvyššieho kontrolného úradu, zúženie poslaneckej imunity, decentralizácia štátnej moci a komplexná reforma verejnej správy, alebo vytvorenie samosprávy vyšších územných celkov? V novele ústavy sa v súvislosti s napĺňaním našich integračných ambícií stanovil aj mechanizmus vstupu do EÚ a NATO (rozhodnutie trojpätinovej, resp. nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov NR SR a možnosť uskutočniť k týmto otázkam referendum). Práve požiadavka všeľudového hlasovania o začlenení SR do NATO bola pre poslancov SDĽ priam osudová. Mali ju totiž aj vo svojom programe, no boli pod tlakom pravice. Na druhej strane je nevyhnutné poznamenať, že v Španielsku, kde boli socialisti pôvodne proti vstupu do aliancie, sa referendum ukázalo ako kontraproduktívne, a po prijatí tejto krajiny do NATO Felipe González priznal svoju chybu.

Na záverečnom hlasovaní o novele ústavy sa 23. februára 2001 zúčastnilo 148 poslancov. Prešla doslova o chlp. Za jej schválenie hlasovalo potrebných 90, 57 bolo proti a jeden sa zdržal hlasovania. Predseda Smeru Robert Fico, ktorý hlasoval proti novele, sa tak definitívne zaradil k opozícii. Aj keď v našom ústavnom systéme zostalo ešte niekoľko otvorených otázok (inštitút priamej demokracie, ústavné postavenie prokuratúry, garancie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, atď.), schválenie novely ústavy je výrazným krokom vpred.

Dobrý prezident

Tento rok sa už naplno ujal svojho vládnutia aj slovenský prezident Rudolf Schuster. A cez uplynulý víkend si aj na margo prežitého roka poplakal. Hlavne sme museli pochopiť, ako mu všetci len ubližujú. Napríklad sa spomínala kauza účtov za mobilný telefón pani prezidnetovej. Aj v tomto prípade zase len zlí novinári chceli niečo na prezidenta "vytiahnuť". Veď predsa prezidentský pár nemal stanovenú výšku, ktorú môže pretelefonovať. A tak je zrejme podľa R. Schustera vyše stotisícová faktúra jeho ženy v poriadku. Nakoniec, platiť to predsa bude občan. K tomu ešte zlí novinári poukázali aj na to, že v čase povodní bol prezident na dovolenke a nemal vôbec chuť prísť domov. Pritom česká hlava štátu neváhala a v podobnom prípade prerušila dovolenku. A argumentácia R. Schustera? On mal predsa dovolenku až po desiatich rokoch. Ľudí v obciach postihnutých povodňami to však nezaujíma. Tak sme všetci mohli za tento rok pochopiť, že máme síce dobrého prezidenta, ale ten má zlých poddaných. Ešteže sa v STV môže vyžalovať.

Nekonečná pieseň o reforme

Popri všemožnom úsilí o začlenenie Slovenska do euroatlantických štruktúr bola vnútropolitickou témou číslo jeden odchádzajúceho roka reforma verejnej správy. Napokon, oba tieto procesy spolu s pokusmi o rozbehnutie výkonnejšej ekonomiky a o zníženie absurdne vysokej nezamestnanosti úzko súvisia a navzájom sa podmieňujú. Legislatívna predpríprava decentralizácie moci sa, žiaľ, prehupla ešte z roka 2000, a tak aj uplynulých dvanásť mesiacov sa vinula ako červená niť takmer každými polemikami vo vláde, na Koaličnej rade i slovnými prestrelkami v parlamente. Tieto hádky doslova od januára až do decembra 2001 miestami prechádzali až na ostrie noža, pre ne sa už začínali odvolávať ministri a vicepremiéri, zlostil sa prezident, politické strany niekoľkokrát vystupovali z vládneho zoskupenia, opozícia zvyšovala hlas, primátorom i novinárom kypela žlč... Pravica označovala ľavicu za antireformnú, pretože nesúhlasila so zriadením tuctu vyšších územných celkov. SDĽ a SOP zase obviňovali ostatných partnerov, že maximalistickými požiadavkami na okamžitý presun právomocí štátu na samosprávne orgány chcú vniesť do spoločnosti chaos.

Kakofonickému duetu kontrovala ešte i rozhádaná opozícia, ktorá protestovala proti všetkému, čo vychádzalo z dielne vládneho splnomocnenca. Pritom sa ťažisko tejto málo plodnej debaty sústredilo na druhoradé veci. Lenže kalkulácie s počtom a sídlami novovzniknutých samosprávnych krajov boli z hľadiska pochopenia občana a jeho rozhodovania v budúcich parlamentných voľbách pre populistických politikov - a tých je väčšina - najpríťažlivejšie. Vzájomného vydierania, osobitne od SMK, bolo neúrekom. Napokon bol výsledok najbližší predstavám SDĽ. Dosiahla to po úmornom presviedčaní však nielen s pomocou HZDS-ĽS, ale aj SDKÚ, hoci mnohí pritom škrípali zubmi. Máme teda symetrický model ôsmich regionálnych celkov štátnej správy i samosprávy. Pri oveľa dôležitejších - kompetenčných zákonoch - sa ukázalo, že rozpory zďaleka nie sú také hlboké, ako si politici navrávali. Záver prvej etapy reformy - decembrové regionálne voľby - sa skončili najúspešnejšie práve pre tých, ktorí najviac šomrali. Opäť sa ukázalo, že na Slovensku naozaj býva niekedy priveľa kriku pre nič.

Ministri odchádzajú, strany zostávajú

Slovenský premiér nenabral toľko odvahy ako jeho partner v Prahe a v polovici volebného obdobia po prijatí nevyhnutných nepopulárnych opatrení neprepriahal polovicu kabinetu. Na rozdiel od jednofarebnej vlády Miloša Zemana musí totiž zohľadňovať stanoviská až ôsmich koaličných partnerov. Aj keď sa o možných korekciách v súčasnej vláde začalo špekulovať vzápätí po jej vymenovaní 30. októbra 1999, z 20 kresiel dosiaľ vymenilo svojho nositeľa iba šesť - postupne po dvoch v každom roku vládnutia. Avšak zväčša sa to stalo s veľkým hrmotom po podozrení z účasti toho-ktorého ministra na finančnom škandále či z odbornej nedôslednosti. Po Gabrielovi Palackovi, Ľudovítovi Černákovi, Tiborovi Šagátovi a Pavlovi Kanisovi sme sa rozlúčili s Pavlom Hamžíkom a Ladislavom Pittnerom. Kým v prípade bývalého vicepremiéra pre integráciu sa po najnovších výsledkoch vyšetrovania kauzy finančnej pomoci z EÚ ukazuje, že to Mikuláš Dzurinda s odvolávaním svojho podpredsedu prehnal, okolo exministra vnútra je akosi ticho, občas prerušované záhadnými abdikáciami vysokých činiteľov polície, ktorí si vraj chceli vylepšiť rodinný rozpočet.

Ak sa však rok 2001 v tomto smere v čomsi líšil od predchádzajúcich, tak to bola vysoká frekvencia hrozieb strán, že opustia koaličných košiar, a ich výzev, aby si zbalil kufre ten či onen minister. Najviac na strunu o rekonštrukcii či zoštíhlení vlády brnkali činitelia SDĽ, no vo vydieračských metódach hrala prím SMK. Jej republiková rada už v úvode roka prijala vyhlásenie, v ktorom sa priznávala, že ,,sa rozhodla použiť podporu svojich poslancov návrhu novely ústavy ako politický prostriedok na splnenie priorít vlády". Pod tým rozumela schválenie maďarskej fakulty na nitrianskej univerzite, prevod pôdy nezistených vlastníkov zo správy štátu na obce, vytvorenie komárňanskej župy a prijatie Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov. Bugárovcom sa podarilo plne presadiť iba štvrtú podmienku, preto vystupovali z vládnej koalície celé letné prázdniny. Napokon to pod tlakom zahraničia i vlastných členov v štátnej správe zastreli ultimátom, že NR SR musí do konca septembra prijať zákony týkajúce sa reformy verejnej správy. Tým sa dobíjali do otvorených dverí, lebo to bola vôľa všetkých koaličných partnerov. Počas roka SMK chcela odvolať Ľubomíra Fogaša, Petra Magvašiho, Milana Ftáčnika a najmä Pavla Koncoša, ktorého považuje za "doslova prežitok bývalého režimu". O tom, že konfrontačnú politiku SMK nemožno redukovať iba na jej konflikty s SDĽ, by najlepšie mohli porozprávať ostatní účastníci rokovaní Koaličnej rady. Tí však mlčia - podobne ako ľavicoví demokrati, ktorí v tomto prípade pred médiami priochotne zobrali na seba úlohu fackovacieho panáka.

Hnutia, strany, straničky

Vládnym stranám s výnimkou SMK sa v posledných dvanástich mesiacoch darili najmä dve veci - znižovať si predvolebné preferencie a rozdrobovať svoje parlamentné kluby. Miestami aj tí, čo podrobne sledujú našu politickú scénu, strácali prehľad o tom, kam ktorý poslanec patrí. Pritom slovenské špecifikum spočíva v tom, že zákonodarcovia zväčša neprestupujú z vládnej koalície do opozície a naopak, ale sa krútia v rámci jedného tábora nezávisle od ideologického zamerania, ak vôbec niečo také majú. A tak sa z niektorých ľavičiarov stali centristi, z konzervatívcov liberáli, zo zelených pravičiari (čo je vo svete nepochybne rarita). Poslanecký klub SOP sa úplne rozkladá, čo potvrdilo, že táto strana bola pôvodne konglomerátom hádam všetkých názorových prúdov. Väčšina zástupcov DS v NR SR si našla od novembra 1989 už šiestu "rodnú" stranu.

Skôr osobné ako myšlienkové rozbroje vo vedení SNS spôsobili jej rozčesnutie na pravých a ešte pravejších, sprevádzané nechutnými vzájomnými útokmi hlavných aktérov. Odrazilo sa to aj na výsledkoch decembrových regionálnych volieb. Tie napokon potvrdili zastavenie rastu popularity strany Róberta Fica. Ľudia totiž čakali na avizované nové tváre, ale tie sa dajako výraznejšie neobjavovali, naopak vo viacerých okresoch ho reprezentujú osoby, ktoré sa už v predchádzajúcich politických či podnikateľských aktivitách na komunálnej úrovni popálili. Pod pokrievkou Smeru však bublal - napriek Ficovým ubezpečeniam, že ide o neideologickú stranu - svojský programový guláš. Badateľné potlačenie Fedora Flašíka a Moniky Beňovej do úzadia, voľba podpredsedov a napokon nedávny snem v Bratislave potvrdili, že pragmatickí sociálnodemokraticky orientovaní politici okolo Borisa Zalu získavajú hlavné slovo. HZDS-ĽS na dajaké vnútrostranícke pnutie nebolo odkázané. Stačila kritika politiky vládnej koalície, čo si dnes ani nevyžaduje veľa námahy. Úspech mečiarovcov v regionálnych voľbách nespočíva ani tak v tom, že zaujali najviac postov v krajských samosprávach, ako najmä v tom, že sa im podarilo prelomiť izoláciu na domácej pôde. Ak sa jej chcú zbaviť i na medzinárodnej úrovni, musia o. i. pokračovať v účinnej kampani za vstup SR do Severoatlantickej aliancie.

Ľavica v začarovanom kruhu

Iniciatívna skupina Petra Weissa začala rok 2001 z mosta do prosta - publikovaním programového dokumentu SDĽ - Moderná európska socialistická strana. Na základe rozhodnutia druhej časti 6. zjazdu mala republiková rada uzavrieť vnútrostranícku diskusiu o možnosti vytvorenia názorových platforiem na svojom zasadaní v júni 2001. Celá debata sa však narýchlo ukončila už o niekoľko mesiacov skôr, čo nebolo veľmi predvídavé. Hoci januárové oslavy 10. výročia založenia SDĽ mali byť manifestáciou jej jednoty, stále v nej čosi škrípalo. Napokon sa zopakoval scenár z predchádzajúceho roka: časť členskej základne vyvolala zvolanie mimoriadneho zjazdu - opäť s tým istým odôvodnením: nízke volebné preferencie, nedostatočné presadzovanie ľavicových priorít vo vláde, zlá mediálna politika, podozrenia z klientelizmu a účasti na tunelovaní štátnych podnikov, rozpačité vystupovanie viacerých funkcionárov a poslancov na verejnosti.

V predzjazdovej diskusii sa opäť vykryštalizovali dva názorové tábory. Výsledky rokovania okresných konferencií síce neboli jednoznačné, no nejednotný postup tzv. progresívneho krídla spôsobil, že ho oponenti na zjazde zvalcovali. Zatiaľ čo v júli 2000 na 6. zjazde v Košiciach zvíťazil pri voľbe predsedu Jozef Migaš nad Milanom Ftáčnikom pomerom 55:41, v novembri 2001 na 7. zjazde v Trnave získal Pavel Koncoš 62 percent, kým Weiss, Ftáčnik a Jozef Stank dokopy 36 percent. Ich reakcia vyznela dosť alibisticky: vzdali sa i so svojimi prívržencami kandidatúr na ostatné funkcie s tým, že nech celú zodpovednosť za ďalší vývoj v strane preberú na seba koncošovci. Chlapsky sa z nich zachoval iba Ladislav Orosz. To, že ho väčšina delagátov podporila pri voľbe jedného z troch podpredsedov, potvrdzuje, že členovia sú skôr za pluralizmu a nie za "jednofarebné" vedenie SDĽ. Dočkáme sa po necelom roku - po parlamentných voľbách, ktoré zatiaľ neveštia pre celú ľavicu na Slovensku nič dobré, opätovného účtovania? Komu to prospeje?

Nevyhnutná reforma školstva

O tom, že vysoké školstvo potrebuje reformu, dnes hádam nik nepochybuje. Asi aj preto si súčasná vládna koalícia dala tento bod do svojho programu ako jednu z priorít. No celkovo sa diskusia na túto tému zvrhla iba na shakespearovskú dilemu - Platiť či neplatiť? To je otázka. A už išlo len o presadzovanie straníckej línie politických subjektov. Pravicové strany, pravdaže, horlili za platenie. Ľavicoví poslanci, ktorých je však v parlamente podstatne menej, chceli štúdium zadarmo. Na stranu bezplatného školstva sa postavili SDĽ, SOP a KDH. Naopak, na druhej strane frontu stoja SMK, SDKÚ a LDÚ. Ostatní zostali zatiaľ neutrálni, a tak ukážu svoju pravú tvár zrejme až v parlamente pri pozmeňovacích návrhoch k vysokoškolskému zákonu. Ibaže za bezplatné obe formy vysokoškolského štúdia (denné i externé) sa hneď od začiatku nedokázal jednoznačne a rázne postaviť ani ľavicový minister školstva Milan Ftáčnik, čím dal priestor na rozličné špekulácie v NR SR. Pritom aj mnohí zástupcovia vysokých škôl tvrdia, že nie je vhodný čas na zavádzanie poplatkov za štúdium. Apropo, blížia sa voľby, takže pre niektorých už nebude vhodný čas ani na zavádzanie takejto agendy.

Slovenská ochota platiť dane

Predovšetkým Demokratická strana si ako jednu zo svojich priorít dala znižovanie daňového zaťaženia občanov. Téma na získavanie voličov je to viac ako priaznivá, i keď práve na preferenciách kaníkovcov sa to neprejavilo. "Treba postupne znižovať daňové a odvodové zaťaženie, ale musí sa to uskutočniť realisticky," povedal v máji Ivan Mikloš. Onedlho však jeho stranícky šéf Mikuláš Dzurinda predniesol víziu o znížení dane z príjmu právnických osôb postupne až na osemnásť percent. Nakoniec sa teda hranica tohto výberu u právnických osôb zastavila na 25 percentách. Podľa prezidenta Združenia podnikateľov Slovenska Karola Pavlu ďalšie zníženie daní zvýši príjem štátneho rozpočtu. Dokazujú to aj výsledky z minulého roka, keď sa po redukcii dane zo 40 na 29 percent vybralo o poldruha miliardy viac ako predtým. Ministerstvo financií totiž po tomto kroku očakávalo pokles príjmov rozpočtu. Zrejme u slovenských podnikateľov platí, že menej radšej zaplatia ako viac. A vraj, že na Slovensku je ochota platiť dane. Ak si však niekto myslí, že čím nižšie bude daňové zaťaženie podnikateľov, tým menší počet si bude umelo vytvárať nákladové položky, zrejme sa mýli. Pritom podľa ministerky financií Brigity Schmögnerovej je u nás daňové zaťaženie takmer najnižšie spomedzi európskych krajín. Aj po znížení dane z príjmov fyzických a právnických osôb platí, že v SR dane zamestnávateľov málo motivujú vytvárať nové pracovné podmienky, keďže je privysoká výška odvodov za každého zamestnanca. Zdá sa teda, že tendencie znižovať dane budú pokračovať. Voliči sa budú radovať a pred voľbami na túto strunu zahrá asi veľmi veľa politických strán.

Médiá - oblasť rozličných bojov

Tento rok bol v mediálnom prostredí obdobím príchodov a odchodov. Opäť "padla" jedna televízia (zrejme sme si na to už zvykli). Čo je však pozitívnejšie - na Slovensku vznikne ďalšia. Pritom by nemalo ísť o projekt typu VTV a Luna, ale o silné médium s veľkým pokrytím. A tak sa už onedlho dočkáme zápasu dvoch mediálnych magnátov - Pavla Ruska a Vladimíra Železného. Rusko už so svojím bojom, či skôr osobným osočovaním majiteľa TV Nova, začal, na Železného protiútok sa ešte len čaká. Ten však s najväčšou samozrejmosťou bude mať súdnu podobu.

Zaujímavé je, že zatiaľ čo medzi rádiami aj podľa posledných prieskumov počúvanosti naďalej vedie verejnoprávny Slovenský rozhlas, Slovenská televízia sa v konkurencii súkromných spoločností výrazne presadiť nedokáže. A to má ešte to šťastie, že u nás nepôsobí viac úspešných komerčných TV staníc ako napríklad v susednej Českej republike.

Veľký boj sa však tento rok rozpútal na trhu s agentúrnymi informáciami. Proti sebe stoja štátna TASR a súkromná SITA. TASR sa síce podarilo presadiť si vyšší príspevok od štátu oproti pôvodnému návrhu, no aj tak stále visí vo vzduchu otázka, ako je možné, že by SITA podľa vlastných slov dokázala spĺňať všetky úlohy štátnej agentúry za oveľa nižšiu dotáciu. Pritom obe agentúry začali poskytovať aj komerčné služby, keďže, ako hovoria ich riaditelia, z niečoho žiť musia. A tak sa dá po týchto udalostiach predpokladať, že sa niektorí politici budú usilovať prehodnotiť funkciu a potrebnosť štátnej agentúry. Ich verdikt však prinesú až najbližšie roky, no už teraz sa dá predpokladať, že zvíťazí ten, kto bude vedieť viac lobovať. Alebo viac ponúkne? Otázne je, čo, komu a koľko.

Jeden z najkontroverznejších návrhov

Hádam jedným z najkontroverznejších návrhov podaných v tomto roku v parlamente je poslanecký návrh zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. V Českej republike pritom takýto návrh zákona koncom októbra už tretíkrát zákonodarcovia neschválili. A to sa Česi považujú za menej konzervatívnych, ako sú Slováci. U nás sa schválenie tohto zákona taktiež nepredpokladá. Jeho predkladatelia si to uvedomujú, a tak chcú aspoň rozpútať verejnú diskusiu. Nie však prehliadku homofóbnych výrokov, ako tomu bolo pri schvaľovaní Zákonníka práce. V Prahe táto legislatívna norma neprešla, lebo sa poslanci obávali, aby vraj homosexuáli potom od nich nepožadovali aj schválenie adopcií. O tomto sa však na Slovensku ani neuvažuje, keďže už vopred by takýto návrh bol odsúdený na neúspech. Rovnaký osud zrejme postihne aj celý návrh poslaneckého zákona. No v prvom rade išlo o rozprúdenie diskusie na túto tému. A ako to bude s registrovaným partnerstvom na Slovensku ďalej? Návrh môžu poslanci opäť predložiť budúcej vláde. Na základe doterajších prieskumov verejnej mienky im však budúce zloženie vlády nebude veľmi naklonené.

Právo rozhodnúť sa

V rámci novelizácie ústavy prišlo KDH aj s návrhom na zákaz interrupcií. V kresťanských kruhoch ide o otázku viac ako prijateľnú. Za zámerom KDH však bolo oveľa viac - hrať na "čistotu" ľudstva a zvýšiť tak svoje preferencie, keďže podľa posledného sčítania obyvateľstva sa k vierovyznaniu hlási približne 83,5 percenta občanov SR, čo je vyše štyroch miliónov obyvateľov. Potrebujú oni zo zákona niečo zakázať? Nestačí im na rozhodnutie proti umelému prerušeniu tehotenstva ich viera? V každom prípade kresťanskí demokrati chceli ženy obrať o ich právo rozhodnúť sa. Paradoxné je, že takýto zákaz presadzovali najmä muži. Ktovie prečo. "Keď príde žena k doktorovi a podpíše verdikt, že chce, aby jej vybrali oko, nech jej ho vyberú. Ak však povie, že sa chce zbaviť embrya alebo plodu, ktorý z 50 percent nepatrí jej, ale mužovi, s ktorým ho splodila, nemá na to právo." Nešlo teda v tomto návrhu aj o akúsi urazenú hrdosť mužov? Veď predsa väčšina žien túži po deťoch. Ak však vie, že jej nejaké dôvody neumožňujú vytvoriť mu rodinné prostredie a všetko pre spokojný život, nie je lepšie takéto dieťa nepriviesť na svet, ako by potom malo len trpieť? Podľa KDH nie. Právo rozhodnúť sa chcú zobrať žene, aby oň neprišiel muž. A na druhej strane, aké práva bude mať bytosť, keď o nej rozhodnú a budú rozhodovať iní, a nie jeho vlastná matka? Prečo sa poslanci radšej nestarajú o to, aby vytvorili také prostredie, aby žiadna žena nemusela stáť pred dilemou, či si dieťa nechá alebo nie? Našťastie, v parlamente pri hlasovaní o tomto návrhu zvíťazil zdravý rozum. No kresťanskí demokrati sa svojej iniciatívy nevzdali.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama