Reklama
Reklama

Keď pamiatky prehovorili

Hoci vynález písma nepatrí medzi najstaršie, znamenal vo vývoji ľudskej civilizácie prevrat, ktorému ťažko nájsť obdobu. Až písmo umožnilo, aby ľudia kolektívne uvažovali o svojom pôvode, o podstate a zmysle svojho bytia. Až písmo sa stalo spojivom veľkých ríš, až vďaka nemu mohla vzniknúť veda.
Počet zobrazení: 392

Hoci vynález písma nepatrí medzi najstaršie, znamenal vo vývoji ľudskej civilizácie prevrat, ktorému ťažko nájsť obdobu. Až písmo umožnilo, aby ľudia kolektívne uvažovali o svojom pôvode, o podstate a zmysle svojho bytia. Až písmo sa stalo spojivom veľkých ríš, až vďaka nemu mohla vzniknúť veda. Od samotného počiatku si ľudia uvedomovali nesmiernu hodnotu písma. Orientálne mýty mu pripisovali božský pôvod. U Egypťanov bol božský pisár Thovt, ktorý ľuďom písal knihu ich osudov. Gréci verili, že tvorcom písma bol boh Hermes. Islam zasa učí, že ho stvoril Alah a naučil ho používať Adama, no toto umenie zatajil pred anjelmi. Kresťania považujú tvorcov písma za svätcov, sú to nielen svätý Cyril a svätý Metod, ale aj tvorca arménskeho písma svätý Mesrop.

Egyptské hieroglyfy

Egypt - krajina s jednou z najstarších civilizácií na našej planéte - bol spojený s Európou mnohými putami. Na návštevníkov z cudziny pôsobili hlbokým dojmom nielen monumentálne stavby, považované za jeden zo siedmich divov sveta, ale aj nápisy v obrázkovom písme - hieroglyfoch.

Keď Egypťania prijali na rozhraní 2. a 3. storočia kresťanstvo, zavrhli ako "pohanské" dve veci - gréčtinu a svoje pôvodné písmo. Došlo k zaujímavému paradoxu, texty v pôvodnom jazyku Egypťanov, ktorý získal názov koptský, boli písané znakmi odvodenými z gréckeho písma. Na hieroglyfické a z neho odvodené písma sa zabudlo natoľko, že keď niekedy v 5. storočí Egypťan Horápollón pripravil knihu o hieroglyfoch, obsahovala už iba znôšku špekulácií a fantázií. Tragické však bolo, že európski vedci tejto knihe verili až do 19. storočia. Horápollón napríklad tvrdil, že hieroglyf v podobe prasaťa označuje špinavého človeka a dokonca sup má označovať matku, pretože vraj medzi supmi nie sú samce, hus predstavovala znak pre syna - tento operenec vraj totiž mimoriadne miluje svoje mláďatá. Podľa Horápollóna šlo čisto o obrázkové písmo, kde každý jednotlivý znak zastupoval samostatný pojem.

Horápollónovi veril aj veľký jezuitský učenec 17. storočia Athanasius Kircher. Napriek tomu mu nemožno uprieť mimoriadne zásluhy pri rozlúštení hieroglyfov. V Egypte jezuiti v značnej miere uplatňovali svoju misionársku horlivosť. Kircher uverejnil v Ríme roku 1643 knihu, kde zanikajúci jazyk kresťanských Egypťanov - koptičinu určil ako staroegyptský ľudový jazyk. Navyše vydal koptský slovník a gramatiku a jeho práce sa stali východiskom pre štúdium tohto jazyka.

Rosettská doska

Počas Napoleonovej výpravy do Egypta objavili vojaci čosi, čo malo kľúčový význam pre rozlúštenie hieroglyfov. Druhého augusta 1799 asi sedem kilometrov od mestečka Rosetta v nílskej delte vykopali pri stavbe opevnenia kameň z čierneho bazaltu, ktorý celý pokrývali rozličné znaky. V Napoleonovej armáde boli aj vedci. Tí zistili, že na kameni je trojaké písmo: hieroglyfy, ďalšie zatiaľ neidentifikované a napokon grécke. Skonštatovali, že grécka časť nápisu vyjadruje vďaku kňazov z mesta Memfis za dobrodenia od vládcu Ptolemaia V. Epifana, a preto sľubuje rozšíriť pocty prislúchajúce kráľovi a jeho predkom v egyptských svätyniach. Neskôr sa zistilo, že druhú časť nápisu zhotovili pred stáročiami v hovorovom jazyku a písmom odvodeným z hieroglyfov, ktoré dostalo názov démotické.

Nemecký egyptológ Ebers neskôr túto situáciu vysvetlil takýmto príkladom: predstavme si namiesto Egypta taliansku provinciu habsburskej monarchie a predpokladajme, že by duchovenstvo urobilo nejaké rozhodnutie v prospech panovníckeho domu. Uverejnilo by ho v starej cirkevnej reči - latinčine, v taliančine, ktorou sa v provincii hovorilo, a v nemčine, v jazyku panovníckeho domu a jeho úradníkov. Latinský text by bol v kapitále, taliansky v antikve a nemecký vo švabachu.

Slepé uličky a rozlúštenie

Rossetský kameň najprv skúmal švédsky učenec David Akerblad, ktorý veľmi dobre poznal koptičinu. Podarilo sa mu nájsť a prečítať v démotickej časti dosky všetky grécke mená. Ďalšie napredovanie si však zatarasil tým, že trval na abecednom charaktere démotického písma. Nedokázal si uvedomiť, že Egypťania (podobne ako semitské národy) neoznačovali samohlásky. Britský vedec Thomas Young pochopil súvislosť medzi hieroglyfmi a démotickým písmom, no rovnako ho zabrzdilo hľadanie znakov pre samohlásky.

Paradoxne, rozlúštiteľa hieroglyfov Jeana Francoisa Champolliona akoby najprv mátal Horápollónov duch. Young identifikoval miesto, kde bolo meno vládcu Ptolemaia. Medzi hieroglyfmi sa nachádzal aj obrázok leva. Champollion si myslel, že to znamená vojnu, po grécky polemos, čo je podobné menu Ptolemaios. Horápollónovské mátanie vyvrátil jednoduchý výpočet - na Rossetskom kameni sa zachovalo 1419 hieroglyfov, ktorým zodpovedalo 486 gréckych slov. Okrem toho mnohé znaky sa opakovali, bolo tu 166 rozličných znakov. Hieroglyfy nemohli označovať pojmy, na to bol ich počet privysoký.

Champollion napokon zistil dve dôležité veci: Egypťania neoznačovali samohlásky, avšak mali veľa homonym. Skupina m-n-h mohla znamenať slová označujúce rastlinu papyrus, vosk alebo mládenca. Tento problém vyriešili zavedením tzv. determinatívov, ktoré určovali, do ktorej skupiny pojmov slovo patrí. Napríklad papyrus označovala skupina znakov m-n-h a determinatív pre rastliny. Horápollón sa napokon úplne nemýlil - medzi hieroglyfmi sa nachádzali aj znaky označujúce pojmy slnko alebo oko. Bolo by treba hádam triviálne konštatovať, že rozlúštenie hieroglyfov objavilo nový, dovtedy neznámy svet staroegyptskej kultúry.

Rozlúštenie jazyka Chetitov

Na jeseň 1880 predniesol oxfordský profesor Archibald Henry Sayce v londýnskej Biblickej spoločnosti prednášku Chetiti v Malej Ázii, kde tvrdil, že na území dnešnej Sýrie a Turecka žil mocný národ, na ktorý zabudli nielen súčasní, ale aj grécki a rímski historici. Spomínal ich jediný všeobecne dostupný prameň - Biblia. Pravda, v očiach vedy 19. storočia bola Biblia pochybným svedkom.

Roku 1888 v Egypte objavili archív dvoch faraónov - Amenhotepa III. a Amenhotepa IV. (je tiež známy ako kacírsky vládca Achnaton) - ktorý obsahoval ich diplomatickú korešpondenciu s panovníkmi krajín Blízkeho východu. V archíve našli nielen listy chetitských panovníkov faraónom, ale aj správy o ich výbojoch v Malej Ázii. Zároveň objavili texty, napísané síce klinovým písmom, no v nezrozumiteľnom jazyku. Niektorí vedci vyslovili názor, že ide o možno najstaršie texty v indoeurópskom jazyku, ale narazili na mimoriadne ostrú kritiku iných bádateľov.

Na začiatku 20. storočia pri tureckej dedinke Boghazköy nemeckí archeológovia vykopali hlavné mesto Chetitskej ríše. Našli tu napríklad text prvej známej medzinárodnej zmluvy medzi egyptským a chetitským panovníkom. Veľká časť klinopisných tabuliek bola v tom istom nezrozumiteľnom jazyku.

Objav Bedřicha Hrozného

Bedřich Hrozný na želanie svojho otca, evanjelického farára v Lysej nad Labem, študoval teológiu, no objavy na Blízkom a Strednom východe jeho záujmy zamerali iným smerom. U profesora D. H. Müllera vyštudoval semitológiu. Pre Hrozného však bolo charakteristické, že nechcel byť iba jazykovedcom. Až do konca života v interpretácii starovekých textov videl najmä prostriedok na spoznávanie starých orientálnych kultúr. Jeho práce sa odlišovali od iných odborníkov. Kým jeho súčasníci sa zaoberali predovšetkým mytológiou a náboženstvom starých Babylončanov a Asýrčanov, on obrátil pozornosť na hospodársku stránku dejín týchto národov, kde sa stal priekopníkom.

Napísal prácu Peniaze u Babylončanov (1911) a Obilie v starej Babylonii, kde napríklad zistil, že už v dávnych časoch Babylončania varili pivo. Ambíciou Hrozného bolo vytvoriť syntetickú historickú prácu o najstarších dejinách Predného východu.

Hrozný prepísal do latinky veľké množstvo textov v onom neznámom jazyku. Poslednú augustovú nedeľu roku 1915 sa jeho zrak zastavil nad vetou nu NINDA-an ezateni vádar-ma ekuteni. NINDA bol klinopisný ideogram, ktorý označoval pojem chlieb. Hroznému napadlo, či slovo ezateni neznamená jesť, vádar vodu a ekuteni zasa piť. Slová naznačovali, že chetitčina bola indoeurópskym jazykom!

Pravda, niektorí odborníci na indoeurópske jazyky sa nedokázali zmieriť s tým, že tento objav urobil semitológ. Použili proti nemu argument, ktorý bol možno prijateľný v onej dobe, no dnes je zjavná jeho absurdnosť: Chetiti podľa zachovaných skulptúr i kostier mali rasové znaky pripisované skôr Semitom - veľký zahnutý nos a šikmé čelo. Hrozný neskôr dokázal, že chetitský jazyk bol blízky nielen keltským jazykom, ale jestvovala tu aj príbuznosť so slovanskými jazykmi. Hrozný zistil aj inú zaujímavú okolnosť, slovom Chetiti ich vlastne nazývali iné národy, nie oni sami. V jednom chetitskom texte sa tento jazyk označuje slovom nášili. Hrozný si najprv myslel, že to znamená po našom. Až neskôr vyslovil názor, že Chetiti sami seba nazývali Nešiti alebo Nesiti. Dnes sa toto tvrdenie spochybňuje.

Omyly veľkého vedca

Koncom 20. rokov patril Bedřich Hrozný medzi najuznávanejších československých učencov. Dostal všetky pocty, ktoré len vedec môže získať, univerzity v Paríži, Oslo, Sofii mu udelili čestné doktoráty, desiatky učených spoločností považovali za poctu, že prijal ich členstvo. Parížsky denník Figaro ho nazval "novým Champollionom". Roku 1931 Hrozný vyhlásil, že "súhlas s mojou teóriou je taký úplný, že problém chetitský - nie je už problémom!"

Hrozný sa mýlil. Chetiti písali nielen klinopisom, ale najprv používali vlastné hieroglyfické písmo. V rokoch 1933 až 1937 vydal vo francúzštine prácu, kde predkladal svoje rozlúštenie tohto písma. Čakal útoky, neprišli, neprišla ani kritika, ktorú potrebuje každý vedec. Až roku 1952, keď už bol Hrozný mŕtvy, sa ukázalo, že sa v mnohom mýlil.

Kým v prípade chetitských hieroglyfov mal Hrozný pravdu aspoň v niektorých čiastkových otázkach, za totálny omyl možno považovať jeho pokusy o vylúštenie protoindického a krétskeho písma. V posledných rokoch života dokončil knihu Najstaršie dejiny Prednej Ázie, Indie a Kréty, za ktorú dostal štátnu cenu. Dielo, ktoré považoval za vyvrcholenie svojej vedeckej práce, sa však zakladalo na mylných teóriách. V druhej polovici minulého storočia sa Hrozného dielo hodnotilo viac podľa jeho omylov ako zásluh. Lenže pokrok každej vedy sa deje aj vďaka omylom, cesta k poznaniu nie je nikdy priamočiara.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama