Priatelia ho volali Puškin

Koncoročná bilancia má aj smutnejšie stránky. Na konto odchodov vynikajúcich Tatrancov si Slovensko pripísalo rozlúčky s dvoma významnými osobnosťami. V sobotu 22. septembra zomrel v popradskej nemocnici vo veku 87 rokov František Mrázik, legendárna postava nášho horského záchranárstva. Tri a pol mesiaca pred ním - 9. júna 2001 spomedzi nás nadobro odišiel Arno Puškáš.
Počet zobrazení: 2248

Koncoročná bilancia má aj smutnejšie stránky. Na konto odchodov vynikajúcich Tatrancov si Slovensko pripísalo rozlúčky s dvoma významnými osobnosťami. V sobotu 22. septembra zomrel v popradskej nemocnici vo veku 87 rokov František Mrázik, legendárna postava nášho horského záchranárstva. Tri a pol mesiaca pred ním - 9. júna 2001 spomedzi nás nadobro odišiel Arno Puškáš. Pracovňa plná obrazov hôr, slnka a kníh o horách. Sedím u Puškášovcov na sídlisku Pod lesom vo Vysokých Tatrách. Nespracovaná, niekoľkoročná magnetofónová páska mi pripomína horolezeckú legendu, ktorá od nás na začiatku tohtoročného leta odišla. Prischol jej aj uznanlivý titul - rekordér tatranských prvovýstupov.

Pilier generácie

Bol jedným z pilierov pozoruhodnej horolezeckej generácie, ktorá v 50. a 60. rokoch posunula tatranské horolezectvo v športovom zmysle na svetovú úroveň. Právom mu preto patrilo označenie horolezeckej legendy. V Tatrách si zapísal na svoje konto vyše dvesto letných i zimných prvovýstupov. Zdolal aj viaceré štíty centrálneho Kaukazu, Nanga Parbatu, Vysokého Atlasu, Hoggaru v Afrike, päťtisícovky v Tadžikistane, ako i viaceré vrchy Pamíra.

Arno Puškáš bol prvolezcom aj v literárnom zmysle slova. Ako jeden z prvých publicistov - lebo označenie spisovateľ odmietal - obohatil našu literatúru pútavými reportážami z ťažkých tatranských prvovýstupov, takpovediac našej súčasnosti. Lebo prekrásne črty prvolezcov a objaviteľov Tatier vznikli v sedemnástom a neskorších storočiach. Cez prizmu múdreho pozorovateľa uvádzal čitateľa do nádherného a ešte stále tajomného sveta veľhôr, vyslovujúc neraz aj svoju životnú filozofiu.

Od mikrofónu k deväťzväzkovému dielu

"Horolezec má veľmi blízko k spisovateľovi," počúvam Arnyov hlas. "Často je to len otázka publicistickej interpretácie. K písaniu som sa dostal zásluhou priateľa, stredoškolského profesora, neskoršieho spisovateľa Jozefa Brandobura, ktorý bol už vtedy známou publicistickou osobnosťou, pôsobiacou v Československom rozhlase Košice. Jožko Brandobur okrem iného zozbieral prvé písomné zmienky o Tatrách a vydal ich v pútavej knihe. Počas náhodného stretnutia vo vlaku ho tak upútalo moje rozprávanie o zážitkoch z ôsmeho prelezenia vyše 1200 metrov dlhého piliera Triglavy, že ma nahovoril na sústavnú spoluprácu s košickým rozhlasom."

Doktor Brandobur, sám aktívny horolezec a spisovateľ, založil reláciu Tatranské vysielanie. Vysielala sa naživo, raz do týždňa, s veľmi pohotovým spravodajstvom o živote v našich veľhorách. Puškáš mu posielal opisy toho, čo skúsil. Spolupracoval s viacerými domácimi a zahraničnými časopismi, okrem iného aj s týždenníkom Život, keď v ňom šéfoval spisovateľ Rudo Fábry.

"Dnes sa dá povedať, že som sa vo veľkej miere venoval literatúre faktu," odvíja sa ďalej magnetofónová páska. "Napísal som vyše tisícky rozličných článkov o horolezectve vo Vysokých Tatrách a postupne, tak, ako nám to možnosti dovoľovali, aj z iných horstiev sveta. Dnes je z nich solídna knižnica. Striedavo som žil vyše päť rokov ako chatár na Rysoch, sedem rokov na Kežmarskej chate. Dostal som titul zaslúžilý majster športu."

Desiatky prvovýstupov ročne

Vo svojich najaktívnejších rokoch absolvoval 50 až 70 výstupov ročne. Nikdy nemal rád výpravy, v ktorých bolo veľa ľudí. Sem-tam vymyslel čosi, čo funkcionárom v zjednotenej telovýchove nevoňalo. Nikdy sa nehanbil povedať, že lezie pre výkon, že chce zapôsobiť na priateľov, zapáčiť sa dievčatám. Puškin nerád filozofoval o horolezectve a nemal rád slovo ideál:

"Naše horstvo poznám od roku 1946, keď som ako Košičan s dobrou horolezeckou technikou, ktorú som získal pri lezení v Zádielskej doline, prišiel na svoj prvý horolezecký týždeň JAMES-u. Ten vznikol zo skratky slov Idealizmus, Alpinizmus, Moralita, Eugenika, Solidarita. V päťdesiatych rokoch znela táto skratka akosi prozápadne a na dôvažok idealisticky. Hory ma priťahovali, a tak som začal chatárčiť. Na Rysoch. Povolali ma na základnú vojenskú službu do Michaloviec, ale veľmi som si jej neužil. S Júliusom Andrássym, mojím celoživotným priateľom, som sa dostal do roty vojenskej telovýchovy Bratislavy a ATK Praha. Ako vojak som cestoval na svoj prvý reprezentačný pobyt v Julských Alpách."

V auguste 1951 sa Puškáš pokúsil o ďalší, osobne veľmi dôležitý prvovýstup - do manželstva. Podaril sa mu až do manželkinej smrti. Manželka Tonka bola z Trnavy, pracovala ako osobná tajomníčka dramatika Petra Karvaša, neskôr sa z nej stala odborníčka na cestovný ruch. Mala k horám a literatúre blízko. Keby mu nemal kto tak vytrvalo, precízne a presne písať na stroji, osemnásť kníh by mu nevyšlo. Z nich si odborníci najviac cenia unikátne desaťzväzkové dielo Vysoké Tatry - Horolezecký sprievodca, ktorý vychádzal v rokoch 1957 až 1989.

Starý otec sa poznal s Hviezdoslavom

"Horolezectvo, literatúra a výtvarníctvo sú intelektuálnou náplňou môjho života," pokračuje Arno. "K publicistickej tvorbe som istým spôsobom prejavil náklonnosť v Košiciach na maďarskom gymnáziu, keď som písal kompozíciu v maďarskom jazyku a napísal som ju za niekoľko minút. Páter - profesor sa ku mne otcovsky naklonil, že mi pomôže, lebo pero som už položil. A bol veľmi prekvapený, keď zistil, že práca je už napísaná.

Pochádzam z Košíc (narodil sa 4. februára 1925), ale moje korene siahajú na Oravu. Starí rodičia sa do východoslovenskej metropoly presťahovali roku 1903. Starý otec bol notárom v Námestove a osobne sa poznal s veľkým básnikom P. O. Hviezdoslavom. Mama sa vydala za obchodníka Ladislava Puškáša. Dnes už viem oceniť, že som v Košiciach vyrastal v prostredí umeleckej spoločnosti. Strýkova manželka bola dcérou akademického maliara Ľudovíta Čordáka, žiaka významného profesora Júliusa Mařáka z Prahy. Teta bola milovníčkou umenia, veď vyštudovala umeleckú priemyslovku v Budapešti."

V strýkovej rodine sa veľa diskutovalo o umení a na návštevu prichádzali aj košickí maliari, napríklad Ľudovít Feld, Július Bukovinský, Július Jakoby, Juraj Colinássy a mnohí ďalší. Ich tvorba sa stala trvalou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Popri publicistike sa Arno Puškáš už v chlapčenskom veku dostával k prvkom grafickej tvorby, ktorá sa mu stala hrejivým koníčkom. Odzrkadľovali sa v nej impresie horolezeckých a cestovateľských zážitkov po viacerých horstvách a krajinách sveta.

Obrazy s témou hôr a slnka

"Na mojich kolážach poväčšine dominuje krajina, hory a slnko. Musím sa priznať, že nikdy som nevedel kresliť podľa predlohy. Keď sme v gymnáziu maľovali jablko, ja som ho nakreslil hranaté. Keď ma za to karhali a vyčítali mi výtvarný prejav, bránil som sa, že ja vidím jablko hranaté. V mojej neskoršej umeleckej záľube mi veľmi pomohol Alexius Körtvelessi, ktorý pracoval ako litograf v košickej tlačiarni Viko. Bolo to ešte v gymnaziálnych rokoch, tesne pred Druhou svetovou vojnou. Tento môj starší priateľ, neskoršie chatár na Zbojníckej a Zamkovského chate, ale aj výborný horolezec, s ktorým sme vedno uskutočnili viacero prvovýstupov, ma v prostredí voňajúcom tlačiarenskou čerňou zaúčal do tajov grafiky."

Arno Puškáš začal rozumieť takým pojmom, ako je litografia, hĺbkotlač, ofsetová tlač. Tieto skúsenosti sa mu veľmi zišli o niekoľko desaťročí, keď začal navrhovať plagáty so športovou tematikou, robil grafickú a výtvarnú úpravu prospektov či publikácií s turistickou náplňou. V 50. rokoch ho krása slovenských hôr tak inšpirovala, že sa začal zaoberať kresbou uhľom a kreslil majestátne končiare. Nakreslil stovky skíc, ktoré rozdal priateľom. Potom sa pustil do akvarelu. Z Nanga Parbatu si v rokoch 1969 až 1971 doniesol desiatky skíc. V posledných rokoch sa pustil do farebných koláží. Mnohé z nich vlastnia milovníci umenia zo Švajčiarska, Francúzska, Nemecka a Rakúska.

Hory a slnko mal Arno Puškáš, ktorého priatelia kamarátsky prezývali Puškin, veľmi rád. Ťahalo mu na ôsmy krížik, keď som ho posledný raz navštívil. Vyzeral ako svieži šesťdesiatnik. Veľký obdivovateľ darov života, veľkorysý človek, skvelý gurmán. Aj tieto vlastnosti patrili k rozkošatenej dokonalosti človeka, z ktorého sa už počas jeho života stala legenda.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984