Kultúrne medzisvety
Knižný projekt realizovaný vďaka podpore rakúskych inštitúcií Kulturkontakte (program pre podporu spolupráce východoeurópskych umelkýň s rakúskymi), Bundeskanzleramt, Kulturabteilung der N. Ö. Landesregierung je výsledkom dlhoročných priateľských kontaktov žien - spisovateliek z oboch brehov Dunaja.
Predkladaná dvojjazyčná antológia poviedok rakúskych a slovenských autoriek Strömungen. Prúdenia má predchodcu v knižke podobného charakteru Zbližovania, ktorá vyšla roku 1996 vo Vydavateľstve H&H.
Etela Farkašová v predslove k tomuto výberu zdôvodňuje zvolený názov: "Metafora prúdenia presahuje za sféru vodných tokov, je v nej bytostne prítomný obraz pohybu, dotykov a prienikov, zmeny a výmeny, ale aj akejsi stálosti a nemennosti, pravdaže, stálosti a nemennosti neustále narúšanej a nanovo obnovovanej, obraz dynamickej kontinuity, a aj štafetovosti."
Každá zo šiestich autoriek sa prezentuje zrelosťou svojho písania, vlastným štýlom a umeleckým jazykom, a predsa táto štýlová vykryštalizovanosť nerozčesúva antológiu na separátne časti. To, čo je spoločné, je podobná celková vnútorná naladenosť jednotlivých poviedok a rozprávaní. Vo väčšine z nich sú hlavnými postavami ľudia vybočujúci z rámca toho, čo sa bežne prehlasuje za normalitu - utečenci, emigranti, chorí telesne i tí, ktorí boli označení za duševne postihnutých. Tí, ktorých máme vo zvyku považovať z určitého dôvodu za menšinu. A možno práve pochopenie situácie menšín - tých, čo sa ocitli kdesi na pomedzí, na rozhraní v zmysle priestoru i času, je to, čo má potenciál spájať väčšiny.
Ruský emigrant žijúci v Nemecku v poviedke Márie Bátorovej Tell zhŕňa: "Človek si volí... medzi tým, čo mu je najdrahšie... tak, povedzme, zvolí si slobodu, tvorbu bez obmedzovania, už doma to skúšal, ale nechápali ho, príde do slobodnej demokracie, ako je táto, a vidí, že ani tu ho nik nechápe, môže to robiť, ale platí tu iná konvencia, do ktorej sa rovnako nevojde." Vnútorný pocit emigranta konštituuje to, ako ho prijíma jeho nové okolie. Perpetua v rozprávaní Catariny Carstenovej je ženou, ktorá prijme do svojho domu utečenkyňu. V náznakoch sa dozvedáme o jej vlastnom trápení, manžel i synovia zomreli vo vojne. "Som stará a opotrebovaná, sotva na niečo užitočná. Už chcem byť len dobrá. Znamená to, že s ľudským nešťastím a utrpením vedia skutočne súcitiť len tí, ktorí ho na vlastnej koži prežili?"
Rozkrývanie medzisvetov - neoficiálnych svetov, ktorých existenciu využívame len v kritických situáciách. Takým je nemocničné prostredie, ktoré novela Klary Köttner-Benigniovej zobrazuje na spôsob starostlivo vykonanej lekárskej procedúry.
Vo svojich magicko-realistických poviedkach Ilse Bremová prejavuje silný zmysel pre tajomnosť, ktorej podstatou je inakosť, zväčša sa však vníma ako nenormálnosť, absurdita či choroba. Tak ako u ostatných prozaičiek i v jej prípade je hlavnou postavou žena. Jej previnenie spočívalo v tom, že našla odvahu hovoriť o svojich vnútorných predstavách a domnienkach. "Úbohá žena nemala o svojich fantastických predstavách hovoriť. V duchu však mohla myslieť na všetko a aj pociťovať všetko, čo len chcela a s čím jej bolo dobre." Bremová ukazuje, ako princíp zákazu, neprípustnosti kontroluje a štrukturalizuje naše vedomie, a aj to, že ak ho nedodržiavame, riskujeme nepochopenie a trest. Toho si je vedomá hlavná hrdinka poviedky Etely Farkašovej Zdvojovania. Autorka zachytila v psychologickej kresbe hĺbku a nevyspytateľnosť vnútorných motívov rozpomínať sa, v pamäti si prehrávať chvíle a niekdajšie pocity, navracať sa (niekedy aj prostredníctvom bolestných impresií) k prežitému.
Výber uzatvára Rieka Rút Lichnerovej, neveršovaná balada, prúd farieb, vôní a obrazov, ktorý, sprostredkúvajúc udalosti každodenného, vyprevadí svojho čitateľa späť - od knihy do nefalšovanej reality.
Predložená antológia nás presviedča, že umenie (aj to literárne) participuje na univerzálnosti. Iná historická skúsenosť v posledných desaťročiach či rečová bariéra sú len pomyselnými prekážkami na ceste za kultúrnym porozumením.
