Príbeh o Danubiane

Na svete existuje veľa magických miest, ktoré potešia zrak i srdce človeka. Jedno z nich sa nachádza zo pätnásť kilometrov od centra Bratislavy, na polostrove pri Čunove, kde dunajský veľtok symbolicky spája - ak vezmeme do úvahy i neďaleké Rakúsko - tri stredoeurópske štáty.
Počet zobrazení: 1234

Na svete existuje veľa magických miest, ktoré potešia zrak i srdce človeka. Jedno z nich sa nachádza zo pätnásť kilometrov od centra Bratislavy, na polostrove pri Čunove, kde dunajský veľtok symbolicky spája - ak vezmeme do úvahy i neďaleké Rakúsko - tri stredoeurópske štáty. Biblické "na počiatku bolo slovo" sa v príbehu Danubiany, ako sa toto magické miesto nazýva, mení na "na počiatku bol veľký sen". Príbehu však nechýba ani povestná štipka šťastia, nadšenia, odhodlania, odvahy a zlatej trpezlivosti, bez ktorých by múzeum moderného umenia nebolo v septembri 2000 privítalo prvého návštevníka.

Známy zo Žltého domu

Autorom myšlienky postaviť múzeum Danubiana, v ktorom by mohli vystavovať diela poprední výtvarní umelci, je veľký milovník tvorby Vincenta van Gogha, galerista Vincent Polakovič, umeleckej verejnosti známy zo Žltého domu v Poprade. Replika slávneho van Goghovho domu v Arles vznikla v časoch, keď bola súkromná galéria v našich končinách ešte neznámym pojmom.

"V Žltom dome som sa učil galeristickej práci. Po roku 1948 bola jej tradícia prerušená, súkromné inštitúcie na Slovensku neexistovali. V tomto smere som mal šťastie, bol som pionierom, ktorý začínal v tejto oblasti pôsobiť. Žltý dom bol najväčšou a najstaršou súkromnou galériou na Slovensku, otvorenou 11. septembra 1993, a v čase, keď existoval, plnil svoju úlohu. Hovorím v minulom čase, pretože otvorením Danubiany Žltý dom svoju historickú úlohu skončil," dopĺňa V. Polakovič.

Za sedem rokov existencie sa v priestoroch galérie Žltý dom prezentovali desiatky domácich i zahraničných umelcov. V súčasnosti je budova v Poprade prenajatá na úplne iné aktivity ako umelecké. Taká je však realita Slovenska. Vincent Polakovič mal záujem, aby galerijná činnosť v jeho priestoroch i naďalej pokračovala . Oslovil preto tamojšiu samosprávu, tá však na jeho ponuku nezareagovala. "V Poprade nebola klíma, aby mal o to niekto záujem, či už mesto, alebo ktosi iný," konštatuje.

Doma nik nie je prorokom

Projekt popradskej galérie, napriek súčasnej situácii, nebol neúspechom. Výstavy, ktoré sa v nej konali, sa stretli s odozvou najmä v zahraničí.

"V mojom prípade sa opäť potvrdilo, že doma nie je nikto prorokom, lebo nikoho nezaujímalo, čo a ako robím. Keby ste vymysleli neviem čo, nič by nebolo dostatočne dobré. Bol to úplný opak zahraničia, ktoré veľmi pozorne sledovalo každý takýto priekopnícky krok. To ma povzbudilo. Videl som, že mi je Žltý dom malý a okrem toho, že by som urobil novú výstavu, nemal som už čo nového ponúknuť. Začal som sa teda zaoberať myšlienkou vzniku múzea moderného umenia, ktoré na u nás nebolo. Chcel som sa pokúsiť urobiť niečo, aspoň do obdobia, kým sa Slovensko zmôže na to, aby postavilo výtvarníkom múzeum, kde by sa mohli predstavovať," približuje svoje zámery V. Polakovič. ,,Skupina umelcov, ktorí dnes na Slovensku tvoria, je taká silná, zvyknem tvrdiť, ako v Paríži na začiatku 20. storočia. Vystavovanie v stiesnených priestoroch, či na chodbách reštaurácií je dehonestujúce. Kým sa nebudú predstavovať v reprezentatívnyvhh priestoroch, nemáme šancu osloviť kultúrnu Európu."

Za realizáciou svojho sna sa galerista vybral do Bratislavy. Túžba vytvoriť niečo väčšie, moderné, najlepšie na rozmedzí štátov, ho viedla od Devína až po hranicu s Maďarskom. Hrádza v Čunove, kde sa rozprestieral polostrov s rozlohou takmer osemtisíc metrov štvorcových, bola miestom, kde sa zastavil.

"Nechcel som múzeum postaviť v centre mesta, pretože v spojitosti s prírodou môžu ľudia vnímať umenie inak," objasňuje svoj výber a dodáva: "Áno, na počiatku bol sen a až neskôr hľadanie spôsobu a cesty, akým by ho bolo možné naplniť." Požiadal teda Vodohospodársku výstavbu o prenájom priestoru a je vďačný súčasnému vedeniu ministerstva pôdohospodárstva, ktoré mu uverilo, že myšlienku vybudovať múzeum moderného umenia dotiahne do konca. Boj s úradníckym šimľom je večný a galerista hovorí v istom zmysle o zázraku, že Danubiana stojí na území, ktoré nepatrí pod Bratislavu, ale pod Senec.

Za peniazmi do Holandska

Bez peňazí je akákoľvek myšlienka vopred odsúdená na zánik. Inak by tomu nebolo ani v tomto prípade. Pre projekt, ktorý by prispel nielen k prepojeniu umenia západnej a východnej Európy, ale aj k zviditeľneniu Slovenska, nemali pochopenie oficiálne štátne inštitúcie ani banky, či iné finančné zdroje.

"Vycestoval som teda do Holandska, kde sa mi podarilo osloviť jedného zberateľa a podporovateľa umenia. Takého, aký má byť, ak chce niečo pre svoju krajinu urobiť. A on, na rozdiel od veľkých Slovákov, to urobil - pre Slovensko. Výsledkom je, žiaľ, aj to, že mu dodnes nik z oficiálnych predstaviteľov našej republiky za to ani nepoďakoval," hovorí V. Polakovič.

Človekom, ktorý uveril, že sa do tohto projektu oplatí investovať, je veľký obdivovateľ, zberateľ a najmä podporovateľ výtvarného umenia Gerard Meulensteen z Holandska, ktorý pozorne sledoval už činnosť Žltého domu. A tak sa v lete 1999 mohlo začať s výstavbou múzea.

Rímska loď na brehu Dunaja

Vincent Polakovič nosil v hlave okrem myšlienky múzea moderného umenia aj jeho budúcu architektonickú podobu, ktorú rozvinul v spolupráci s maliarom Petrom Pollághom. Ideu, aby mala galéria tvar rímskej lode - galérie so symbolom vesiel opierajúcich sa o bok trupu, tela budovy - definitívne dotvoril a vnútorný priestor rozčlenil architekt Peter Žalman. Výsledkom je "loď" 50 metrov dlhá, 25 metrov široká a 12 metrov vysoká.

Hlavné výstavné priestory, svojím interiérom evokujúce starú loď, sa nachádzajú na prízemí, ako galéria slúži aj rozčlenené poschodie. Prvé, čo vás pri vstupe do múzea upúta, je oslňujúce svetlo priestorov spojené s odrazom zrkadliacej sa vody v presklenných častiach budovy. Táto súhra vody a svetla dodáva spolu s modernou architektúrou Danubiane osobitú atmosféru.

Na trávnatom priestore okolo Danubiany vysadili niekoľko desiatok 6-10-ročných stromov. V čase svojho vzniku múzeum ponúkalo možnosť "vlastniť" strom a prispieť tak k zútulneniu polostrova. Idea parku s korunami stromov, pod ktorými by návštevník našiel pred neúprosným dunajským slnkom tieň, zostala len vyslovenou myšlienkou. Aj tu sa odzrkadlila neblahá ekonomická situácia na Slovensku.

"Naši ľudia nemajú na chleba, nieto ešte na kúpenie stromov v parku Danubiana. V tejto myšlienke ďalej nepokračujeme, ani ju nerozvíjame," smutne, ale realisticky dodáva V. Polakovič. Park ešte dotvára niekoľko exteriérových sôch viacerých súčasných umelcov, napríklad Jozefa Jankoviča, Andreja Rudavského, Vladimíra Kompánka a iných.

Kultúrny národ podporuje umenie

Konečné náklady na výstavbu budovy sa vyšplhali na 50 miliónov korún. Tie, našťastie, poskytol známy filantrop.

"Od postavenia múzea sa o financie staráme sami. Je nás desať zamestnancov, ktorí musia robiť všetko," vysvetľuje autor i realizátor myšlienky. Aj preto sa výška vstupného vyšplhala na 60 korún.

"To však v porovnaní s ostatnými cenami na Slovensku, nie je až tak veľa," podotýkam.

"Nie je, ale pri nákladoch, ktoré máme, si nižšie dnes nemôžeme dovoliť," dáva mi za pravdu hostiteľ. "Budem rád, keď sa nám podarí prežiť. Každý, kto sem príde, tvrdí, že to ani nie je Slovensko, že by sme tu mali mať pasovú kontrolu. Teší ma to, ale my sme to robili pre ľudí. Budeme sa musieť tak či tak obracať, zarobiť na propagáciu a reklamu."

Vidím, že najhorúcejším ohnivkom vo fungovaní múzea sú práve financie. Kde by však tieto problémy nepoznali?!

"Čo von funguje prirodzene, že existujú sponzori, donátori, reklamní partneri, tu neexistuje. Tu sa podporuje akurát hokej a futbal. Pritom vlani sme mali väčšiu návštevnosť ako Inter Bratislava," konštatuje majiteľ. Za príklad fungujúcej finančnej podpory súkromného múzea umenia uvádza dánsku Louisianu: "Dánsko má päť miliónov obyvateľov a 35 kilometrov nad Kodaňou je múzeum, ktoré podporuje aj štát, aj mesto, aby existovalo, pretože tam chodia turisti z celého sveta. Hovorí to niečo i o kultúrnosti Dánov. Bratislava sa však k Danubiane stavia macošsky, vraj nič také nepotrebuje, veď je to 15 kilometrov za mestom. Keď však príde nejaká delegácia zo zahraničia, pošlú ju hneď k nám, aby ukázali, že tu niečo takéto máme."

Klub zatiaľ nezabral

Zaujímavou skutočnosťou je aj fakt, že múzeum Louisiana má 40 tisíc členov, ktorí sú ochotní každý rok dať napríklad 50 dánskych korún na jeho existenciu. O niečo podobné sa pokúsila aj Danubiana. Lákavá ponuka pre každého milovníka výtvarného umenia, ktorý mal spolu s kartou Danubiana možnosť získať viacero výhod spojených s múzeom, sa s veľkou odozvou nestretla. Klub má zatiaľ len desať členov. A Vincent Polakovič pochybuje, že sa počas desiatich rokov toto číslo vyšplhá na viac ako tisíc.

Napriek tomu je presvedčený, že tak, ako si ľudia zvykli chodiť do Louisiany, zvyknú si aj na Danubianu. Hoci 15 kilometrov vzdialenú od turistického centra Bratislavy. Návštevníkov, domácich i zahraničných, treba prilákať zaujímavými výstavami. V Danubiane si dali záväzok usporiadať ročne štyri kvalitné výstavy. Hneď prvá, pri príležitosti slávnostného otvorenia, bola výberom z tvorby najvýznamnejších holandských maliarov druhej polovice 20. storočia. Boli v nej zastúpené mená ako Karl Appel, Pierre Corneill, Lataster a iní. Tých vystriedal slávny španielsky maliar Miguel Ybanez, Macedónčan žijúci v Paríži Kiro Urdin, talianski umelci Tommas Cascella, Enzo Esposito a Armando Fettolini a slovenské grafické združenie G Bod. V súčasnosti Danubiana hostí i ponúka zároveň tvorbu ženských autoriek.

Výstavy hodné svojho mena

"Som rád, že štyrikrát za rok urobíme výstavu hodnú mena Danubiany, pretože ide o magické miesto," hrdo dodáva riaditeľ. "Pán Meulensteen má rozsiahle kontakty a aj mňa zoznámil s veľkými galeristami sveta. Tak dostaneme výstavy, ako napríklad Vala ce Tinga z Číny alebo Sama Francisa z Ameriky, ktoré si môžu dovoliť len veľké štáty, zadarmo. To je šanca pre slovenské publikum vidieť niečo zaujímavé, za čím by museli inak cestovať do Štokholmu alebo Ríma," odhaľuje V. Polakovič pozadie svojho výstavného kalendára. Danubianu v prvý rok navštívilo 25 tisíc ľudí, čo je na Slovensku neuveriteľné číslo. "Danubiana si dala do svojho vienka prinášať výtvarné umenie k ľuďom. Som rád, že si ju ľudia našli, v tom som spokojný. Keď máme vernisáž, príde sem tisíc milovníkom umenia."

Nedá mi nepodotknúť, že veľa plagátov o tom, čo Danubiana ponúka, po Bratislave veru nevidno.

"Prečo nemáme plagáty po celej Bratislave?" zopakuje moju otázku Vincent Polakovič. "Je to veľmi jednoduché. V kultúrnych krajinách by sme mohli mať plagáty vylepené zadarmo. U nás nie. Vylepenie plagátov na trojmesačnú výstavu by ma vyšlo na 750 tisíc. Keď ich máme štyri za rok, koľko miliónov by sme museli mať? Jedinou formou reklamy pre múzeum je, ak to, že existuje a aké výstavy práve ponúka, poviete svojim priateľom a oni svojim. Nie je nič lepšie ako ústne podanie."

Nezabudnite preto povedať svojim priateľom, že tá budova v tvare lode, čo sa zrkadlí vo vodách Dunaja, je múzeum súčasného umenia Danubiana. A oplatí sa ho navštíviť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984