Reklama
Reklama

Smrť Öregapu

Ujo Kelemen práve uťahoval povrieslo na otiepke trstiny a Dolfo a ja sme nedočkavo hľadeli, kedy doviaže, aby sme sa podali k brehu s naloženými sánkami, keď zaznel výkik:
Počet zobrazení: 1022

Ujo Kelemen práve uťahoval povrieslo na otiepke trstiny a Dolfo a ja sme nedočkavo hľadeli, kedy doviaže, aby sme sa podali k brehu s naloženými sánkami, keď zaznel výkik:

"Fiúk! Fiúk! Gyorsan! Gyorsan! Idegyertek!"

Obrátili sme sa. Attila priam vmrznutý do ľadu sa nad čímsi skláňal a uprene hľadel pod seba.

"Čo tam hľadá ten Attila a vyvoláva?! Rýchlo, chlapci, rýchlo, sem sa! Našiel vari poklad?" Zakrútil Dolfo hlavou. Attila opäť skríkol. Teraz už zúfalo. Ujo Kelemen doviazal snop, strieškou dlane si zaclonil oči a mrzuto rozkázal:

"Nože tam, Dolfo, skoč a pozri, čo sa stalo!"

Dolfo sa rozbehol, skôr sa po ľade šmýkal, a keď dobehol k Attilovi, zvolal svojou materčinou, ktorej rozumeli len petržalskí Nemci:

"Bohuš, kumea! Schnell! Tuml tý!"

Teraz bol rad na mne. Vybehol som. Ujo Kelemen ešte zavolal:

"A hneď sa všetci vráťte! Ešte nasekám a odveziete to!"

Ujo Kelemen bol nosič v prístave. Vynášal a nakladal člny. Ale v zime, keď plávali Dunajom ľady, alebo rieka zamrzla, lode stáli a roboty nebolo, kadejako si privyrábal. Sekal aj trstinu. Spomínal, že u nich na Žitnom ostrove dunajské ramená boli ňou husto zarastené a slúžila miesto škridly na strechy. Stodoly, šopy, chlievy, búdy, ba i domce tých najbiednejších ochránila pred dažďom a snehom.

Keď sa ujo Kelemen vydal s rodinou hľadať prácu v bratislavskom prístave, sekal a vozil trstinu do Zaboša, Aulizlu aj do starej Petržalky na také isté šopy, chlievy, búdy a domce postavené z ničoty, pozbíjané z dosák, čo priplávali po Dunaji, či z porozbíjaných debien vyhodených z prístavu. Vtedy nadišiel čas. Attila sa ohlásil: "Otec bude sekať. Prídete?"

Ak sme mohli, prišli sme radi. My, značí Dolfo a ja. Priatelili sme sa. Aj chodili do tej istej školy. Ibaže Attila do maďarskej na druhom poschodí. Dolfo do nemeckej na prvom. Ja do slovenskej na prízemí. Ale poschodia vôbec neboli na prekážku našej družbe. A tuším nám ani neprišlo, kto ako vraví, kto kam chodí. Býval som často u Dolfa doma, aj u Attilových rodičov, a oni obidvaja zase u nás a neraz sa nám, tomu i tomu, ušiel krajec chleba.

Každú voľnú chvíľu sme vysedávali na dunajskom brehu. Zasnene sme hľadeli na dymiace parníky hlboko zaborené do vĺn a plávali s nimi až do mora. Keď budeme veľkí, snívali sme, oblečieme si pásikavé lodnícke tričká a široké nohavice. A nebodaj aj uniformy kormidelníkov, kadetov či kapitánov s krásnymi čapicami lemovanými zlatom. Poznali sme názvy vari všetkých remorkérov, našich, rakúskych, nemeckých, maďarských, juhoslovanských, rumunských, ba i holandských, lebo aj také vtedy brázdili Dunaj. A očarujúce mená prístavov: Reni, Galac, Turnu Severin, Braila, Bezdan, Tutrakan, Izmail nám pripomínali názvy hviezdnych galaxií.

Dolfo bol najobratnejší. Jeho otec, kurič na rušni, sa vyznal v tlačenici. Presný ako omegy, rád po vojensky velil: "Fünf Minuten vor der Zeit ist Soldaten Pünktlichkeit." Ktovie, v akej armáde za vojny slúžil, no tá päťminútová presnosť mu azda pomohla dostať sa k železnici. A Dolfovi, že vedel viac ako iní. Keď bavorskí rybári vyviazali pri Pečni plte, bol prvý, čo bežal po krčah vína k Lebenfingerovi. Pltníci nehľadeli na groš, vždy dali dačo od cesty a boli sme šťastní.

Dolfo dokázal zarábať aj na štupľoch. Po rieke, z Hainburgu, ale podistým až z Viedne, plávalo neúrekom korku. Chytali sme ho do sieťok na motýle, prepichovali uprostred šidlom, cez dierky navliekli šnúry a tieto záchranné pásy sme predávali tým, čo nevedeli plávať. Tak sme nazbierali päťdesiathalierniky a mohli nedeľu čo nedeľu v našom zablšenom kine Eldorádo tajiť dych nad dobrodružstvami našich hrdinov. Vlčiaka Rintintina, čo dokázal všetko i každého vysliediť, či Harry Piela, ako neviditeľne šiel mestom.

Attila bol doma na tenisových kurtoch Makabey. Zbieral loptičky. Aj ja som sa pokúšal, no nešlo mi to ako jemu. A hoci som nekonečne túžil byť dvojnásobným majstrom sveta ako Koželuh, ktorý začínal ako zberač loptičiek, a rovnako som sa usiloval zbierať loptičky Vlastovi Burianovi, keď hral u nás so Síbom, nemal som úspech.

Hráči prichádzali väčšinou z vilových štvrtí nad Palisádami, neboli veľmi štedrí, ale ani držgroši, a vždy, len čo nás vyplatili, hybaj cez most k Myšákovi. Bol to najväčší cukrár v Bratislave. Predával všetko. Aj odrezky z tort. Volali ich obšnicle. Škarnicľa za päťdesiatnik. Kým sme prešli most, mohli sme sa vrátiť po ďalšie. Tak nám chutili.

Nedeľu čo nedeľu sme obsmŕdali v parku. Kazatelia Armády spásy vytrubovali, bubnovali a vyzývali. Keď zaznelo amen, vedeli sme, že idú na ďalšie miesto. Poznali nás a smeli sme im pomáhať s bubnom, trúbami aj futrálmi. Armáda však bola chudobná. Neplatila.

Neplatil ani pán Taraba, správca prvej ČŠK. Mal s nami výmenný obchod. Pomáhali sme mu vešať vyprané dresy, trenírky, štulpne, ponožky, čistiť kopačky, upratovať sprchy a on nám dovolil, keď sa hrala liga, podávať za bránkou lopty. Môj sen bol stať sa Pláničkom. Nemal som šťastie. Bol som ešte veľmi malý.

Iným zdrojom našich zárobkov bol eiskegel, stará hra našich Nemcov. Vrhali po ľade kužele dlhou dráhou a na jej konci zrážali drevené kolky. Dráha musela byť hladká ako sklo a my sme ju museli metličkami zametať. Ak sme zametali usilovne, neraz aj celé popoludnie, vkĺzol nám do ruky veľký peniaz. Dokonca i celá koruna.

Kopali sme aj olovo. Chodilo sa naň k ochranným násypom strelníc, do ktorých pálili po desaťročia pešiaci všetkých armád, aké kedy v Petržalke mali posádku. Olovené gule neboli zaryté veľmi hlboko, takže ich stačilo lopatkou pekne, opatrne odkrývať, kým železo nezaškrípalo o kov. Guľa sa vybrala a poď s ňou do mieška. Keď bol plný, išlo sa na Židovňu vykopaný poklad predať. Zaň sme dostávali najviac.

Boli sme nerozlučná trojica. Vždy a všade spolu. Okrem rybačky. Ujo Kelemen s Attilom chytali ryby z brehu do siete, a to zväčša v noci. A na noc ma rodičia nepúšťali. Lipne zasa lovili z loďky,

v najprudšom prúde, uprostred rieky. Dvaja veslári zaberali celou silou, kým tretí v člne vstal, rozkrútil nad hlavou dlhé, tenučké lanko s riadnym hákom a návnadou, a vtedy nás zasa nebral so sebou ujo Kelemen. "Je to nebezpečné," tvrdil.

S trstinou sa robilo iba v zime. Keď zamrzli dunajské ramená, Bučič, Jungästl, Pumpenhaus, a zamrznutá trstina stála rovno ako vojaci na prehliadke. A vtedy sa Attila po škole pri nás pristavil:

"Dnes ide otec na Bučič, aby ste vedeli."

Na trstinovej žatve sme sa cítili dobre. Pod nohami ľad priezračný ako zasklený oblok. A dolu, pod ním, na husto zarastenom dne, záhony čudných zelín, raz rozkolísané vláčne, inokedy prudko, až sme mohli oči nechať. Ľahli sme si na zamrznutý výklad, nosy v ohromujúcom očarení prilepené na ľade, a nevedeli sme sa do sýtosti vynadívať na pôvabný obraz akoby z iného sveta, utkaný z muriva našich snov. Za ten čas ujo Kelemen zrezával silným kosákom trstinu tesne pri ľade. My sme ju kládli na slamené povriesla pripravené už v lete, nosili sme snopy na sánky a leteli s nimi opreteky do osady.

Aj teraz v predvianočnom čase sme to robili. Zložili sme otiepky u Kelemenov na dvore a s Dolfom sme sa vrátili. Attila čosi zabudol doma a vracal sa za nami inou stopou. Odrazu skríkol a my sme sa obzreli. A skríkol tak strašne, že ujo Kelemen prestal sekať.

"Nože sa choď, Dolfo, pozieť, čo sa stalo?" hodil rukou.

Keď aj Dolfo zavolal, aby som chytro prišiel, došmýkal som sa k nim. Attila ešte stále vrastený do ľadu stál ako zasiahnutý bleskom. Sivú tvár mal premknutú strachom, vydesené oči, ruku namierenú pod ľad a zmeravený jazyk iba opakoval:

"Ott! Ott! Tam! Tam!"

Pozrel som sa dolu a prestal dýchať. Na dne, ovievaný vlajúcimi zelinami, ležal človek. A nie dajako na boku alebo chrbtom hore ako bývajú utopenci. Ale akoby si bol ustlal. Oči vytreštené, ruky na prsiach kŕčovito zovreté ako pri modlení, klobúk opodiaľ, v zeline. Všetci traja sme priľahli na ľad. Zuby nám drkotali strachom a hrôzou. Cítil som, ako ma striasa, na chrbte mi naskakujú zimomriavky. Vari som aj omdlieval. Ovanul ma iný svet.

"Veď to je, pozrite, to je Öregapa!" zajachtal Attila. "Ozaj, Öregapa!"

Bol to on. Starý, staručký, slabý, slabučký. Ten, ktorého sme stretávali denne, ako na tenučkých nohách, až bolo smelé na nich chodiť, sa šuchtavým krokom vliekol ulicami. Vždy sme ho pozdravili. Úctivo, ako sa patrilo. Aj sme mu zarecitovali, aby mu na tvár mohol zablúdiť úsmevček: "Öregapa, nagy a háza kicsi a pipája!"

Utkvelo mi v pamäti, ako nám vždy dobromyseľne kývol rukou, spôsobne obrátil hlavu a zdvorilo, bez stopy podráždenia, odpovedal. Možno si naozaj želal mať veľký dom, hoc aj s krátkou fajkou, ako sme mu veršovali. Ktohovie.

Aby som nezabudol. Nikdy sme ho nezdravili týmto rýmom, keď išiel do kostola alebo naspäť. Bol veriaci a nedeľu čo nedeľu chodil na omšu. Hneď na tú prvú, maďarskú, lebo u nás sme mali tri, po nej ešte nemeckú a slovenskú. Po slovensky nevedel, preto dával prednosť tej svojej, hneď skoro ráno.

V jeho starých, úboho preliačených čižmách, zalátaných nohaviciach, v starodávnom kabáte, hučke, čo bola kedysi klobúkom, cez plecia prehodenou kapsou, patril k Petržalke ako zvrásnené kmene bútľavých čriemch, hlboké tône a tiché zátoky lužných lesov.

Nik nevedel, čo kedysi robil. Ani skade prišiel, čím sa živil. Len sa vravelo, skôr povrávalo, že mal byť ešte za cisára čímsi, k čomu patrila uniforma. A mal vraj naozaj veľký dom aj rodinu, ženu a deti, ale všetko bolo preč. Jedni pomreli, druhí ho opustili. Osud ho uvrhol do takej ničoty, vypálil mu pohŕdavé znamenie bezcenného jedinca. Znášal však svoj údel hrdo a dôstojne. Strechu nad hlavou mal. Nebýval ako tí najchudobnejší z najchudobnejších v dajakej strapatej búde, zhlobenej zo starých dosák vyplavených Dunajom, akých bolo v Zaboši, Aulizli, aj v rómskej Kuťakolónii plno.

Dokonca sa mohlo povedať, že prespával priam v honosnej rezidencii. Bola to obrovská stavba. Nádherná tribúna. V našich očiach palác. Ostala tam z vybavenia bratislavskej dostihovej dráhy, jednej z najväčších v starom Uhorsku. Ešte aj po rokoch celá svietila striebristou farbou, hoci ju zub času už poznamenal. Najmä jej rozsiahle podzemie, záhadné desivou prázdnotou a pominuteľnými zvyškami ľudskej prevádzky, čo zapĺňali priestor nerestnou vôňou a ľudskými pachmi.

Tribúna mala vpredu lóže. Za nimi rady na sedenie. A oddelené vchody pre tých, čo na to mali, a iné pre tých, čo na to mali menej. Uprostred, hneď za lóžami, bol väčší priestor, podistým bufet, kde sa panstvu podávalo osvieženie. Veľká tribúna, tak sme ju volali, stála pri cieli obrovskej dostihovej dráhy zbytočne posiatej prekážkami, násypmi, bazénmi, priekopami kedysi plnými vody, murovanými hrádzami, prútenými plotmi. Po bokoch boli menšie tribúny, stajne, hospodárske staviská. Všetko už veľmi poznačil čas. Čo bolo možné zničiť, bolo zničené, čo sa dalo ukradnúť, ukradnuté. Múry však stáli. Keby bol niekto chcel, mohol ich obnoviť.

Veľká tribúna sa na opačnej strane opierala o stenu z pekných žltých tehál, aké vyrábali v petržalskej tehelni. Prerušovali ju iba vchody do čiernych kutíc. Voľakedy očividne slúžili ako sklady, vari v nich aj bývali ľudia, bohvie. A v jednej takej komore prebýval Öregapa. Hneď vedľa dyniara Benköa, čo kríval tak vierohodne, že sa o to ani nemusel usilovať. Ten mal oproti vchodu do miestnôstky búdu a v nej psa. Priahal ho do vozíka s melónmi ako mäsiari bernardínov do prívesov. Len čo sladké plody dozreli, Benköbáči vyrazil do ulíc. Dlhým, úzkym nožíkom vypichoval z červenej dužiny šťavnatú pochúťku a núkal:

"Koštujte, ako med, ako med!" A vyvolával ako zmrzlinár Čazim Razim, lenže ten navyše vyzváňal aj zvoncom.

Dúpä Öregapu bolo vždy zavreté na sedem zámkov. Nikdy sme doň nemohli nazrieť. Iba raz zostali dvere pootvorené, pekne sa z nich dymilo. Gazda, pohrúžený do kuchárskeho obradu, čaroval s rajnicou nad starou pieckou. Hoci sme sa rovno pred jeho izbietkou na lúčke pri tribúne hrali staré hry ešte z tureckých čias, rab a suli a messalac s nožmi, mohli sme si len domýšľať, ako to v kráľovstve Öregapu vyzerá.

Zo svojho bytu vychádzal starký deň čo deň, nech svietilo slnko, či šľahal dážď, bolo horúco alebo mrzlo. Mieril vždy iba jedným smerom. Na jedno miesto. Na smetisko. Bolo veľké. Hneď za ihriskom prvej ČŠK. Nie ďaleko od Dunaja. Bratislava naň vypľúvala všetky svoje nepotrebnosti a hriechy.

Odfukujúce sentinely sipeli od rána do večera, hnali sa cez most, privážali batérie smetiakov a sypali ich zo svahu do vyschýnajúceho slepého ramena. Odpadky z kuchýň, smeti, papiere, staré železo, handry, kosti, popol, slovom, všetko, čo už nebolo treba na dvoroch, pôjdoch, v domácnostiach, sa sunulo zvrchu do jamy a nad tým sa vznášal oblak kyslastosladkastého hnilobného pachu, rovnakého na všetkých smetiskách sveta. Keď zadulo, bolo si treba zapchať nos.

Od skorého rána do neskorého večera sa v ňom kutrali ľudia. Chlapi, ženy, neraz aj deti. Smetisko im bolo obživou. Jedni vyberali papier, iní handry, tretí nespálené uhlie, a to všetko, kosti, drôty, fľaše nakladali na vozíčky a podobne ako parížski clochardi, tlačili ich zase späť, cez most, tam, odkiaľ to všetko sentinely doviezli. Lenže nie do veľkých domov, reštaurácií, hostincov, úradov, domácností, ale na Židovňu, kde to predávali za smiešny groš.

A boli aj takí, tí najbiednejší z najbiednejších, ľudské trosky, čo žiadostivo čakali, kým sa priženú sentinely. Len čo prišli a vysypali smetiaky, vrhli sa na odpadky a chamtivo sa v nich prehrabávali. Keď našli, čo hľadali, sadli si rovno tam, kde stáli, a pustili sa do jedenia. Stačil aj kus chleba, pridali sa i vyhodené varené zemiaky, mastný papier so zvyškom kôrky od slaniny, to bola pochúťka, zvyšky v konzerve, no neohrdli ani nedojedenou uhorkou, nedoobhrýzanou kosťou. Keď sa pošťastilo prísť na dačo lepšie, od blaženosti až oči zatvárali a hltavo jedli. A jedli. Jedli, pretože boli hladní. Hlad je naozaj zlá vec. A preto nehľadí na krásu.

Sentinel, parný stroj sa vykuroval uhlím. Horúci popol vysypávali na smetisko a v zime sa tí najúbohejší pri ňom hriali, poprikrývaní handrami. Ale stalo sa aj to, že zhoreli, alebo sa zadusili. Potom býval na smetisku súdny deň. Priklusali policajti na koňoch a na autách, mŕtveho museli Rómovia vytiahnuť hore k sentinelom a policajti zisťovali, či naozaj zhorel, alebo nedošlo k niečomu horšiemu. A bol i taký prípad, že našli zabalené novorodeniatko, ktorého sa krkavčia matka zbavila. Ale nikdy sa nič nezistilo.

Aj naša trojica chodievala hľadať na smetisko poklady - známky na listoch. Krásne známky, ktoré nik zo spolužiakov nemohol mať. Zdalo sa nám, keď sme sa v nich preberali, že pred nami leží celý svet. Do Bratislavy chodili listy z ďaleka. Najlepšie boli úradné obálky. S najlepšími známkami. Už sme ich mali celé albumy. Čarali sme ich a nejedni sa čudovali, ako sme sa k nim dostali. My sme však mlčali. Bolo to naše tajomstvo. Mama mi vždy zakazovala chodiť na smetisko, napomínala ma, aby som tam nechytil nejakú chorobu. Nebolo však tej sily, ktorá by mi bola zabránila ísť preberať obálky. Usiloval som sa to vždy zatajiť, no nadarmo. Mama na to vždy prišla. Šaty totiž tak nasiakli smetiskom, tým kyslosladkým hnilobným pachom, že naše výpravy vyšli najavo.

Ako som už spomenul, takto bývalo deň čo deň. Taký bol aj ten, keď sme Kelemenovcom pomáhali s trstinou a odrazu Attila skríkol: "Rýchlo, rýchlo, poďte sem!" a my sme k nemu bežali a uvideli pod ľadom Öregapu.

"Chlapci, utekajte za policajtmi!" Ujo Kelemen si zakvačil plecniak na znak, že ihneď končí s robotou: "Najlepšie na strážnicu pri moste. Tá je najbližšie. Pôjdem zatiaľ povedať ľuďom, čo sa stalo."

Bežali sme ozlomkrky. A mali sme šťastie. Pri smetisku, kde ako vždy bolo plno ľudí, sme stretli policajtov na koňoch. Až sme sa zajakali a jeden druhému skákali do reči, ako sme chceli povedať, čo sa stalo. Sprvoti sa na nás nedôverčivo pozerali, no boli sme takí presvedčiví, že napokon popchli kone ostrohami a odcválali k Bučiču. My za nimi. Už z diaľky k nám udierali vzrušené hlasy. Keď sme dobehli, na brehu sa hrčila kopa zvedavcov. Policajti ich odháňali z ľadu.

"Ak sa sem všetci nahrniete, ľad praskne!" vystríhali ich. Ľudia sa prekrikovali. Každý mal iný návrh ako deda dostať spod ľadu. Jedni nosili rebríky, druhí dosky. Darmo. Až zvíťazil nápad privliecť člny na zimu vytiahnuté na brehu. Zastali s nimi nad miestom, kde ležal neborák, prerúbali ľad a dlhými hákmi začali loviť pod vodou.

"A vy?" ukázali policajti na nás. "To nie je pre takých, ako ste vy. Choďte preč!"

Iba z diaľky sme videli, ako vytiahli nebožtíka, nakladali ho do člna a s ním aj ťažký mech. Mordovali sa s ním, ledva - ledva že ho vytiahli. Zalovili v ňom a v údive skríkli:

"Olovo, samé olovo, gule!" Medzi nami zašumelo: "Vidíte, prečo sa pod ním prelomil ľad? Ten mech bol samá guľa! A tie ho potopili! Bohvie, koľko vážili!"

"A to bol prekopávať strelnicu teraz? V takej zime? Veď zem je na kosť!" krútili hlavami.

"Nuž vidíte, kopal. Asi, chudák, nemal čo jesť!"

"Ale veď chodil na smetisko! Tam sa dalo vždy dačo nájsť pod zub!"

"Dalo. No Öregapa zo smetiska nikdy nič nezjedol. Nikdy!"

"Nuž teda kopal. A keď sa tadeto vracal, tie gule ho pochovali!"

Dorazilo auto a vystúpil z neho lekár. Popozeral mŕtveho, obrátil ho a napokon bezmocne pokrčil plecami. Očividne usúdil, že žiadne znamenia, čo by nasvedčovali na inú smrť ako utopenie, nie sú. Kočiš s vozom akoby len čakal na taký rozsudok. Naložili mu mŕtveho, šibol kone a pomaly sa pobral k cintorínu do márnice.

Ako, kedy a kde Öregapu pochovali, sme sa nedozvedeli. Vraj kdesi na kraji cintorína, no nie medzi samovrahov. Tam, kde zarastali hroby vojnových zajatcov, Srbov a Rusov, ktorých tu za vojny väznili v tábore.

Policajti otvorili aj jeho kuticu. Ako iní i my sme zvedavo nazízali, keď sa dvere vŕzgavo odchýlili. Z akýchsi starých dosák zhlobená posteľ, stôl, stolička, malá železná piecka, starý riad, petrolejka, na stene krucifix. To bolo všetko. Policajt ešte prezrel poličku. Poprekladal dajaké drobnosti a povedal:

"Pozrite, kniha!" a ľahostajne ju položil nazad.

"Ukáž!" zobral ju ten druhý. "Aranyember" slabikoval nadpis.

"To je po maďarsky," pomohli mu. "Akože Zlatý človek!"

"Zlatý človek, Zlatý človek," krútil hlavou policajt. "On, ten dedko čítal?"

"Čítal, čítal," povedali zo zástupu zvedavcov. "Lebo to bol naozaj zlatý človek!"

Do komôrky v tribúne sa čoskoro nasťahoval iný nocľažník. Ale my sme tej kutici nikdy nepovedali ináč ako izba Öregapu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama