EÚ na prahu reforiem
V Laekene na predmestí Bruselu, kde sa pred niekoľkými dňami konal summit Európskej únie, bolo mimoriadne rušno. Do dejiska stretnutia mocných sa zišlo na demonštráciu takmer stotisíc odborárov z celej Európy.
Francúzski odborári zo CGT protestovali proti plánovanej privatizácii štátnej elektrárenskej spoločnosti EDF. Podľa šéfa CGT z Lille prináša EDF štátu slušné zisky, no jej manažéri chcú získať kapitál od silných investorov, aby mohla EDF ešte lacno skúpiť v strednej a východnej Európe čo sa dá. Keď tam bude podľa neho EDF ľahko a rýchlo zarábať peniaze vďaka miestnym nízkym mzdám, zavrú sa elektrárne vo Francúzsku a ľudia zostanú na ulici… Nielen podobné vyjadrenia, ale aj prieskumy verejnej mienky v členských i kandidátskych krajinách počas celého roka ukazovali, že do motora integrácie, ktorý vodiči tak sľubne rozbehli, sa dostáva piesok nespokojnosti. Dlhšie trvajúci škripot naznačuje, že motor už potrebuje generálnu opravu. Bez reforiem sa proste únia dostane do závozu.
Sizyfovská úloha
Začiatkom decembra členovia Európskej komisie (EK) s ministrami práce členských krajín schválili "balíček zamestnanosti" na budúci rok, v ktorom sa očakávajú drsné dopady súčasného hospodárskeho poklesu na počet pracovných miest. Stratégovia EÚ snívajúci o "plnej zamestnanosti" (hovorilo sa o nej aj na júnovom summite únie v Göteborgu) plánujú zmenšiť podiel mládeže, žien a starších ľudí bez práce, podporovať celoživotné vzdelávanie vrátane rekvalifikácií a zlepšiť konkurencieschopnosť firiem. Hoci ide evidentne o úlohy skôr dlhodobého charakteru, ministri práce sa zaviazali odstrániť nedostatky čo najskôr, pokiaľ možno ešte budúci rok. Otázne je, či takúto sizyfovskú úlohu zvládnu. Podľa správy Európskej komisie totiž index podnikateľskej klímy klesol na najnižšiu úroveň za posledného päť a pol roka a vyhliadky do budúcnosti sa hodnotia s čoraz menším optimizmom.
V čase, keď by mala Európska únia riešiť otázky nezamestnanosti a stále neklesajúcej chudoby (podľa EK žije okolo 60 miliónov občanov EÚ v biede), musí sa tento byrokratický kolos sústrediť na ďalšie rozširovanie a krotiť nedočkavých kandidátov pred svojimi bránami. Zatiaľ čo ešte donedávna pritom bolo pomerne jasné ohraničenie medzi dvoma skupinami s "rozdielnymi rýchlostnými stupňami", tohto roku sa objavil termín "veľký tresk", čo má znamenať, že do únie sa môže naraz dostať až desať kandidujúcich krajín. V EÚ sú mnohí z tohto masového prírastku zdesení a objavili sa hlasy (rozhodne nepovažované za zdvorilosť), že to už do tohto balíka možno šupnúť aj zaostávajúce Bulharsko a Rumunsko. Netreba dvakrát hádať, odkiaľ prichádzajú najväčšie výhrady. Napríklad Španielsko, ktoré má od 1. januára 2002 na pol roka predsedať Európskej únii, iste nie je nadšené, že mu z 31 miliárd eur, ktoré ročne dostáva zo štrukturálnych fondov, odkroja riadny kúsok a rozdelia nováčikom.
Liliputánsky komplex
Pred rokom na summite v Nice schválila únia tzv. cestovnú mapu rozšírenia, v ktorej na každý polrok predpísala, ktoré kapitoly sa majú s kandidátmi prerokovať a uzavrieť. Samozrejme, že sa plán nedodržiava a Španielsku zostalo po švédskom a belgickom predchodcovi 150 nevyriešených kapitol, teda o sto viac, ako mali pôvodne Madridu prideliť. Navyše ide o najchúlostivejšie oblasti poľnohospodárstva, regionálnej politiky a rozpočtu. Slovensko je v pretekoch o prijatie čo najväčšieho počtu kapitol viac-menej úspešné. Ešte v júni sme sa po uzavretí dvoch ocitli s počtom 19 kapitol na rovnakom mieste ako ČR, ktorá začala prístupové rokovania o dva roky skôr. Koncom roka však už bola situácia horšia - dotiahli sme to len na 21 kapitol. Premiér Dzurinda ministrom hneď rozdal 238 úloh, ktoré musia splniť do jari, aby sa do konca roku 2002 vstupné rozhovory uzavreli. Minister Kukan má však (zatiaľ ich nedementoval) väčšie ambície. Koncom novembra v rozhovore pre týždenník Uniting Europe vyhlásil, že vláda je pevne rozhodnutá uzavrieť rokovania už v lete, pred septembrovými parlamentnými voľbami…
Potenciálni nováčikovia nechcú byť chudobnou perifériou európskeho superštátu a viacerí obyvatelia a politici krajín únie sa zas obávajú, že ich prišelci "vycicajú". Existuje aj iný problém. Počas októbrového zasadania EÚ v Gente zástupcovia Veľkej Británie, Nemecka a Francúzska rokovali ešte samostatne na minisummite o terorizme. Proti tomuto separovaniu sa vzniesla kritika, no v novembri si na rokovania do Londýna premiér Blair pozval pôvodne opäť len kolegov z Nemecka a Francúzska a až dodatočne doplnil túto zostavu. V súvislosti s veľkými štátmi sa spomína liliputánsky komplex. Z 12 kandidátskych krajín je veľké iba Poľsko, takže keby sa v EÚ zišlo 27 členov, z toho 21 malých, mohlo by 40 miliónov "malých" občanov zablokovať rozhodnutia požadované 420 miliónmi "veľkých". Pripomeňme si ešte, že pred 40 rokmi mal veľký štát pri hlasovaní asi štvrtinu hlasov a teraz len devätinu.
Naliehavosť problémov donútila štáty EÚ konečne v Laekene dospieť k zásadnému kroku smerom k reformám únie. Laekenská deklarácia zvolala Konvent, poradný orgán únie, ktorý má pripraviť reformu všetkých inštitúcií EÚ. Záverečný dokument predloží predseda Konventu na rokovaní Európskej rady v júni 2003. Definitívne o reforme rozhodne v roku 2004 medzivládna konferencia, na ktorej sa zúčastnia aj novoprijaté štáty. Do práce Konventu sa zapoja tiež kandidátske krajiny, no nebudú môcť blokovať prípadný konsenzus. Pravidelné informácie z rokovaní Konventu budú smerovať aj na tzv. Fórum, organizáciám zastupujúcim občiansku spoločnosť. Problémov, ktoré už dnes sužujú úniu, je mnoho a možno pribudnú ďalšie. S napätím sa očakáva, ako dopadne napríklad experiment so zavádzaním jednotnej meny. Oficiálne vyhlásenia z Laekenu sú pekné, no realita môže ukázať inú tvár.
