Reklama
Reklama

Čakáme reflexiu nových výziev

Na summite NATO v Prahe v roku 2002 majú do aliancie prijať ďalšie štáty. Nesťaží sa rozhodovací proces v NATO, ak sa k súčasným devätnástim členským krajinám prijme ešte celý rad ďalších? Tak ako v každej organizácii, ktorej spôsob rozhodovania sa zakladá na konsenze, aj u aliancie zohráva veľmi dôležitú úlohu to, či jej väčší počet členských krajín umožní efektívne fungovať.
Počet zobrazení: 951

Ivan Korčok, generálny riaditeľ Sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky Ministerstva zahraničných vecí SR

Ivan Korčok sa narodil 4. apríla 1964. Absolvoval Obchodnú fakultu VŠE v Bratislave, postgraduálne štúdium medzinárodných vzťahov na Inštitúte medzinárodných vzťahov pri UK v Bratislave a štúdium obranných zdrojov v Monterey v Kalifornii. Pôsobil vo viacerých funkciách na Ministerstve zahraničných vecí SR, na diplomatických postoch v Nemecku, Švajčiarsku a na Misii SR pri NATO ako zástupca veľvyslanca a veľvyslanecký radca. Tam sa zaoberal predovšetkým otázkami rozširovania NATO a prípravy Slovenska na členstvo v aliancii, problematikou európskej bezpečnostnej politiky a transatlantických bezpečnostných vzťahov.

Na summite NATO v Prahe v roku 2002 majú do aliancie prijať ďalšie štáty. Nesťaží sa rozhodovací proces v NATO, ak sa k súčasným devätnástim členským krajinám prijme ešte celý rad ďalších?

Tak ako v každej organizácii, ktorej spôsob rozhodovania sa zakladá na konsenze, aj u aliancie zohráva veľmi dôležitú úlohu to, či jej väčší počet členských krajín umožní efektívne fungovať. Dôležité však je, ako v NATO konsenzus funguje. V aliancii sú štáty spojené záujmom dosiahnuť spoločnú pozíciu. V NATO sa vyvinula za roky jeho existencie rozhodovacia kultúra, kde krajiny nejdú rokovať s tým, že hneď na začiatku uplatnia veto, ale platí, že "kým nesúhlasia všetci nie je odsúhlasené nič". V súvislosti s plánovaným rozšírením aliancie neprebiehajú diskusie o tom, či zmeniť konsenzus, ktorý je a zostane absolútne nosným princípom rozhodovania aliancie, ale ako zjednodušiť mechanizmy, ktoré konsenzus pripravujú. V NATO dnes existujú stovky výborov zaoberajúcich sa mnohými otázkami, ktoré potom vyústia do konečného rozhodnutia. Aliancia chce zefektívniť prácu týchto výborov a agentúr, aby bol konsenzus ľahšie dosiahnuteľný aj pri 24 či 25 krajinách. Aké je v tejto súvislosti postavenie malých štátov v rozhodovacích procesoch NATO?

Postavenie malej alebo veľkej krajiny nemá vplyv na rozhodovací mechanizmus. Každá krajina, bez ohľadu na veľkosť, má formálne rovnakú možnosť rozhodovania. Inak povedané, žiadnej členskej krajine nie je možné nanútiť rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí. NATO sa nedelí na veľké a malé krajiny. Základným princípom tu je solidarita. Veľkí si uvedomujú, že na presadzovanie svojich záujmov potrebujú aj malé štáty. Je rozdiel, či sa veľká krajina pustí do vojenskej operácie sama, alebo má za sebou širšiu koalíciu. Vtedy váha aj malej krajiny veľmi významne rastie. Na druhej strane môže zas malá krajina oveľa účinnejšie presadzovať svoje záujmy vo vojenskej a bezpečnostnej oblasti, keď má za sebou veľké štáty. V NATO nejestvuje konflikt medzi tým, či krajina má menší, alebo väčší potenciál.

V čom vlastne spočíva prínos malých štátov pre fungovanie NATO a v čom je možné vidieť reálny prínos možného členstva SR v NATO pre jeho fungovanie?

Malé členské krajiny NATO môžu k európskej bezpečnosti a stabilite prispieť viac ako tie štáty, ktoré nie sú členom NATO. Malá krajina navyše získava svojím zapojením do štruktúry väčšie a výkonnejšie vojenské kapacity, ktoré potom možno uplatňovať v rámci aliancie alebo pod vedením iných organizácií, ako sú OSN, OBSE atď. Pri posudzovaní šance Slovenska na vstup do aliancie sa bude NATO riadiť tým, čo môže SR priniesť. Už dnes, keď ešte nie sme formálne členom aliancie, sa môžeme oprieť o celkom slušné výsledky a v budúcom roku, po navýšení našej účasti v KFOR, teda v kosovskej misii, budeme dokonca najväčším prispievateľom spomedzi všetkých kandidátskych krajín. Aj malá krajina, pokiaľ chce, nájde kapacity a má výkon, môže teda byť jednoznačne (a v prípade Slovenska som o tom presvedčený) prínosom pre NATO.

Aké sú v súčasnosti hlavné formy vzťahov Slovenska s NATO?

V súčasnosti má Slovensko vo vzťahu k aliancii dvojaký štatút. Je predovšetkým partnerskou krajinou v rámci Euroatlantickej partnerskej rady (EPR) a Partnerstva za mier (PZM) a po druhé má štatút kandidátskej krajiny, resp. je účastníkom akčného plánu pre členstvo. Motivácia pre naše pôsobenie vo vzťahu k aliancii v týchto rôznych formátoch je rozličná, no obe veci súvisia, pretože naša účasť v EPR a PZM je mimoriadne výhodná a je to podpora pre našu prípravu na členstvo v NATO.

Na ministerstve zahraničných vecí funguje sekretariát Vládneho výboru pre prípravu členstva SR v NATO. Aké sú hlavné výsledky jeho doterajšej činnosti a jeho zámery na ďalšie obdobie?

Vládny výbor nazývaný PRENAME sme zriadili hneď po washingtonskom summite roku 1999, ktorý kandidujúcim krajinám ponúkol tzv. akčný plán pre členstvo. Takýto medzirezortný mechanizmus je dôležitý najmä preto, lebo členstvo v NATO nie je len o zapojení ministerstva obrany a zahraničných vecí. Do NATO nevstupuje iba armáda a diplomacia, ale celá krajina. Preto je na prípravu nevyhnutná spolupráca ďalších zainteresovaných rezortov. Patria sem ministerstvá školstva, životného prostredia, hospodárstva, financií, Slovenská informačná služba, Správa štátnych hmotných rezerv a mnohé ďalšie inštitúcie. Každá kandidátska krajina má vytvorený mechanizmus koordinácie a vzájomnej spolupráce, aby sme mohli pôsobiť v príprave čo najefektívnejšie. Fungovanie slovenskej agentúry nedávno vyzdvihol aj generálny tajomník NATO George Robertson.

V ktorých hlavných oblastiach teda nastal pozitívny posun oproti minulosti a aké sú prípadné výhrady voči existujúcej situácii na Slovensku?

Zásadný posun je v tom, že sa v roku 1999 Slovensko opäť dostalo medzi ašpirantov na členstvo v NATO, po tom, čo sa to roku 1997 nepodarilo. Hodnotenie Slovenska od roku 1999 do roku 2001 možno nazvať "zásadným posunom vpred vo všetkých oblastiach". Týka sa to oblasti politickej, makroekonomického vývoja, no predovšetkým ide o zásadný posun v oblasti obrany a vojenských otázok. Pokiaľ ide o výhrady, tak tých niet. Existuje len viacero odporúčaní zo strany aliancie a členských krajín na jednotlivé oblasti, napríklad ohľadne prípravy právneho systému, oblasti ochrany utajovaných skutočností alebo už spomínanej reformy ozbrojených síl a naše vlastné vnútorné výzvy.

NATO je stále predovšetkým vojenskopolitickou organizáciou, ktorá…

Ale NATO nie je vojenskopolitickou organizáciou a nikdy ňou nebolo. NATO je politickovojenskou organizáciou. V aliancii a vo všetkých demokratických krajinách rozhoduje politika a zložka vojenská len rozhodnutia vykonáva. Politika je vlastne hlavou a armáda ramenom, ktorým hlava hýbe. Na takomto princípe funguje ukotvenie ozbrojených síl v každej demokratickej krajine. V aliancii sa udeje iba to, čo je predmetom politického rozhodnutia.

V čom sa teda prejavuje zmenená úloha tejto politickovojenskej aliancie v novom vytvárajúcom sa bezpečnostnom systéme?

K základnému zlomu došlo po roku 1989, no k zmenám dochádzalo po celé uplynulé desaťročie, keď NATO prestalo byť už len výsostne obrannou alianciou. Okrem svojho hlavného poslania, to znamená kolektívnej obrany, teda NATO plní nové úlohy, ktoré idú ďaleko za rámec obrany a posúvajú sa do oblasti bezpečnosti. Aliancia na seba prevzala okrem iného dve úlohy. Jednou z nich je krízový manažment, teda jej zapojenie do oblastí, ktoré nespadajú pod kolektívnu obranu. Príkladom je vojenská operácia v súvislosti s krízou v Juhoslávii. Tú už nevykonávala stará aliancia, lebo tá by nikdy na takúto výzvu nemohla reagovať mimo svojho vlastného územia. Druhým novým poslaním je partnerstvo s nečlenskými krajinami, vrátane SR, a budovanie partnerstva s takými strategickými partnermi, ako sú Rusko a Ukrajina.

Ako reaguje aliancia na vzrastajúcu úlohu nových, nevojenských bezpečnostných hrozieb?

Nová strategická koncepcia, ktorú NATO prijalo roku 1999, presne naznačuje, akým typom nových hrozieb budú musieť členské krajiny čeliť. Nikto nečakal, že svetom môže zatriasť taký nevojenský útok, aký sa stal 11. septembra. Ani aliancia vo svojej strategickej koncepcii nereflektovala hrozbu terorizmu dostatočným spôsobom, no rozhodujúce je, že bola schopná reagovať. Na druhý deň po tomto útoku došlo k aktivácii článku 5 o kolektívnej obrane, ktorý bol pôvodne projektovaný na hrozby studenej vojny. Terorizmus a hrozba šírenia zbraní hromadného ničenia - to budú kľúčové oblasti, ktorymi sa budú zaoberať členské krajiny. Predpokladám, že k reflexii týchto nových výziev dôjde už na pražskom summite budúci rok.

Pri vytváraní nového systému európskej bezpečnosti dochádza k spolupráci medzi NATO a Európskou úniou. Aké sú hlavné zásady a ciele spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ a ako to prispieva k riešeniu bezpečnostných problémov Európy?

EÚ si v maastrichtskej zmluve dala za cieľ stať sa aj politickou úniou. V takom prípade nemôže budovať len svoj ekonomický integračný rozmer. Ak chce mať únia svoju politickú identitu, musí mať aj identitu zahraničnopolitickú. Je to ako so štátom. Žiaden štát nemôže presadiť zahraničnú politiku, pokiaľ nebude mať určitú vojenskú alebo bezpečnostnú kapacitu. EÚ za posledné dva roky urobila posun v tom, že deklaruje odhodlanie vybudovať aj svoju vojenskú a bezpečnostnú zložku. Uvedomiť si však treba základný rozdiel medzi tým, ktoré úlohy bude naďalej plniť EÚ v kooperácii s NATO a ktoré samotná aliancia. Kolektívna obrana zostane pod egidou NATO. Európska únia tým, čo dnes robí v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, neusiluje o prevzatie záruk kolektívnej obrany. Únia chce byť silným partnerom aliancii a ďalším bezpečnostným inštitúciám v úsilí o účasť na riešení kríz mimo článku 5. Chce mať svoju kapacitu, aby mohla pôsobiť v budúcnosti napríklad v takých operáciach, ako bola kosovská. EÚ ubezpečuje, že túto kapacitu nebuduje ani izolovane, ani na úkor aliancie. Obe politickovojenské kapacity treba využiť tak, aby pôsobili komplementárne.

Úsilie Slovenska o integráciu do NATO má viaceré spoločné črty aj s naším úsilím o integráciu do EÚ. V čom môže príprava na členstvo v NATO napomôcť procesu predvstupovej prípravy do EÚ?

Členstvo v NATO aj členstvo v EÚ sú z hľadiska našej prípravy a celkového transformačného procesu, ktorý u nás prebieha, spojenými nádobami, aj keď obidve členstvá formálne nesúvisia. V politickej oblasti sú vlastne očakávania a kritériá identické. Ak sa dnes zdá, že vo vzťahu k EÚ dnes dominujú ekonomické kritériá, je tomu tak preto, lebo máme za sebou fázu plnenia politických kritérií. O komplementárnosti oboch členstiev svedčí konkrétny príklad. Ak Slovensko dynamicky uzatvára kapitoly s EÚ, reflektuje to aliancia ako dôležitú politickú vec. Zároveň krajina, ktorá dobre prospieva v príprave na členstvo v NATO, je v EÚ vnímaná tak, že môže v budúcnosti významne prispieť k druhému pilieru únie, k spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike. Napríklad Poľsko, Maďarsko a Česko majú dnes vďaka členstvu v aliancii oveľa silnejší hlas a vplyv na formovanie vzťahov NATO s EÚ.

Nemožno nevidieť, že by vstup SR do NATO znamenal zvýšené výdavky na obranu, predovšetkým v súvislosti s potrebou prezbrojenia armády na štandardy NATO, ale aj v ďalších oblastiach nášho podielu na zaručení kolektívnej obrany aliancie. Aké by boli hospodárske súvislosti nášho budúceho členstva v NATO?

Už pri prvej vlne rozširovania sa tvrdilo, že rozšírenie aliancie bude stáť obrovské prostriedky. Ukázalo sa, že to nebola pravda. Samotné výdavky spojené s členstvom v NATO môžeme rozdeliť do viacerých kategórií. Slovensko by síce platilo do rozpočtov aliancie, no táto platba by bola doslova zlomkom toho, čo SR individuálne vynakladá na obranu. Druhá časť nákladov sú tie, ktoré sami vynakladáme na obranu. Dnes je to takmer 1,9 percenta HDP, no počas členstva členstva v NATO by sme sa chceli pohybovať v úrovni okolo dvoch percent. Za vynaložené dve percentá HDP, ktoré do armády pôjdu bez ohľadu na to, či budeme ćlenom aliancie alebo nie, máme v prípade členstva v NATO možnosť získať produkt úplne inej kvality. Za našou obranou nebude stáť už iba Slovensko, ale dnešných minimálne 19 ďalších krajín. Do armády musíme investovať tak či tak bez ohľadu na členstvo v NATO. Naši vojenskí piloti by mali nalietať 150 hodín ročne nielen preto, že to je priemer v NATO, ale hlavne preto, že určitý počet nalietaných hodín je otázkou bezpečnosti samotných vojakov. Tí naši dnes lietajú v priemere 30 hodín... V súvislosti s príspevkami SR do rozpočtu NATO treba povedať, že množstvo finančných prostriedkov by k nám odtiaľ aj prišlo. Napríklad na výstavbu našej infraštruktúry, ktorá je nevyhnutná pre členstvo v NATO, môžu prispieť projekty financované z rozpočtu NATO. Už tieto prostriedky by presiahli to, čo Slovensko zaplatí na príspevkoch, keď sa stane členom aliancie. Treba ešte povedať, že Slovensko ako člen NATO aj EÚ bude pre investorov oveľa atraktívnejším priestorom, pričom zahraničné investície, to sú aj nové pracovné príležitosti.

S hosťom SLOVA sa zhováral Tibor Mrocek

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama