Reklama
Reklama

Do EÚ vstúpme s väčším sebavedomím

Z novembrového vystúpenia českého premiéra Miloša Zemana v Bratislave
Počet zobrazení: 398

O téme Európskej únie sa väčšina politikov vyjadruje s radosťou práve preto, že im umožní veľa slovami nič nepovedať. Táto téma sa zakladá na niekoľkých jednoduchých frázach typu: potrebujeme byť členmi EÚ, únia sa bez nás nezaobíde, budeme dostávať od EÚ zo štrukturálnych a kohéznych fondov toľko a toľko desiatok miliárd korún ročne, sme vyspelý národ a naša strana (dosaďte si zľava doprava akúkoľvek) nás do EÚ dovedie, zatiaľ čo všetky ostatné strany sú bytostnou prekážkou nášho vstupu do EÚ. Asi takto vyzerá klasická téma takmer všetkých politikov v tzv. tranzitívnych ekonomikách.

Základom je diverzita

Dovoľte mi, aby som začal úplne inak a položil si jednu kennedyovskú otázku: Nepýtajme sa, čo môže EÚ urobiť pre nás, ale pýtajme sa, s plnou mierou zodpovednosti, čo môžeme urobiť my pre Európsku úniu. Prečo by nás toto vyspelé spoločenstvo malo vlastne prijať medzi seba? Ako viete, EÚ sa rozširovala v niekoľkých vlnách. V základnom jadre do nej vstúpili Grécko, Portugalsko, Írsko, Španielsko a ďalšie krajiny, ktoré museli znášať rôzne prechodné obdobia, vrátane obdobia, týkajúceho sa voľného pohybu pracovných síl. Svojím vstupom do EÚ nestratili národnú identitu, ale naopak, zaznamenali pozoruhodný rast, väčší než priemerný rast v štátoch únie. Do EÚ zďaleka neprinášali iba svoju lacnejšiu pracovnú silu v podobe komparatívnej výhody. Tieto krajiny tam prinášali aj čosi nehmatateľné a obohacujúce. Základnou hodnotou Európy, ako kultúrneho fenoménu, je diverzita. Európsku úniu nemôžeme v žiadnom prípade porovnávať s americkým melting potom, ani s nemeckým eintopfom, prípadne s akýmkoľvek iným totalizujúcim pokusom o prispôsobenie sa Prokrustovmu lôžku unifikácie. Ak hovorím o procese zjednocovania, hovorím zásadne o integrácii a nikdy nie o unifikácii, to znamená o odstránení rôznorodosti, ktorá je, alebo môže byť, obohacujúca. A z tohto hľadiska nehmatateľným fenoménom nie je ani tak naša ekonomika, i keď aj tá je nesporne súčasťou našej kultúry ako naše kultúrne a historické dedičstvo. Tu by som sa rád zmienil o identite stredoeurópskeho regiónu, ktorý je (trochu cynicky povedané) v podstate dedičstvom rakúsko-uhorskej monarchie a má svoju stáročiami sa tiahnúcu kultúrnu infraštruktúru.

Knižnica a jedálny lístok

Keď som nedávno diskutoval s nemeckým kancelárom Schröderom, usiloval som sa obvyklou formou bonmotu naznačiť, že v 14. storočí to bola Praha, a nie Brusel, ktorá bola fakticky hlavným mestom Európy, a že Berlín bol vtedy malé zanedbateľné mestečko vnútri Českého kráľovstva. Pretože sa Gerhard Schröder vyznačuje zmyslom pre humor, na rozdiel od niektorých kritikov mojej kritiky popradského piva, odpovedal tak, že mi navrhol, aby som Berlín a priľahlé spolkové krajiny opäť pripojil k Českej republike, a to z dôvodu, že sú veľkou záťažou pre spolkový rozpočet. Zamyslel som sa nad stavom českého štátneho rozpočtu a s ľútosťou som túto, inak politicky lákavú ponuku, odmietol. Chcem tým zdôrazniť, že práve odvolávanie sa na historickú tradíciu, chce trochu poézie. Odvolávanie sa na korene, ktoré sú pri každom strome síce neviditeľnou, ale o to dôležitejšou časťou, musí patriť do našej argumentácie, s čím prichádzame do EÚ a čo jej môžeme ako svoju autentickú identitu ponúknuť. Prirovnal by som to jednak ku knižnici a jednak k jedálnemu lístku. Dobrá knižnica je knižnica bohatá. A knižnica, ktorá je redukovaná na jedinú knihu, či už to je Biblia, Korán, Karol Marx alebo Friedrich von Hayek, je knižnicou nevzdelanca. Jedálny lístok, redukovaný na jedno-jediné jedlo, je jedálničkom človeka, ktorý nevie, čo je dobrá kuchyňa. Pretože sa každé jedlo občas preje, musíme ho striedať. A to, čo naše národy, či je to už český národ alebo slovenský, s ktorým, dúfam, vstúpime spoločne do EÚ, môžu ponúknuť, je práve doplnenie európskej knižnice novou knihou a doplnenie európskeho jedálneho lístka novým jedlom. U nás to môže byť Franz Kafka, môže to byť i Dobrý vojak Švejk. Ponechávam na svojich slovenských priateľoch, akú knihu by oni najradšej uviedli. Zdá sa mi, že práve toto je zmyslom nášho vstupu, obohatením našich susedov, ktoré, samozrejme, bude znamenať i obohatenie nás ich kultúrou a ich identitou.

Európsky commonwealth

Toto chápanie EÚ, samozrejme, stráca svoj význam vo chvíli, keď budeme Európsku úniu plošne pokladať podľa vzoru Margaret Thatcherovej za akúsi zónu voľného obchodu. Na to nepotrebujete historickú tradíciu, na to nepotrebujete kultúrnu infraštruktúru, na to potrebujete skutočne len ekonomiku a je dokonca jedno, do akej miery bude tá ekonomika vyspelá alebo zaostalá. Pre mňa je integrovaná a integrujúca sa EÚ akýmsi európskym commonwealthom, ako súštátie, ktoré bude mať jednotnú ústavu. Takáto krajina bude mať tiež jednotnú sociálnu a ekologickú politiku, jednotnú obrannú a zahraničnú politiku. Domnievam sa, že práve presadzovaním praktických konkrétnych činov, teda toho, čomu pravica hovorí "nezdravá regulácia, socializujúca sa, priľavicová Európa alebo bruselská byrokracia", sa prejavuje rozdiel medzi tými, ktorí o EÚ len hovoria, a tými, ktorí pre ňu niečo robia. Pretože proces vytvárania jednotnej, nie však unifikovanej Európy, je procesom dlhým a bolestným, budú mu najviac brániť tí ľudia a tie národy, ktoré trpia komplexom menejcennosti. Hrdý národ sa nikdy neobáva straty svojej identity. Vyspelá osobnosť sa neobáva toho, že na veľkom dvore by zanikla, a preto potrebuje malý dvor. Naopak, je presvedčená o tom, že na veľkom dvore sa dokáže o to viac presadiť. Preto je pre mňa výzva vstupu do EÚ predovšetkým výzvou na posilnenie nášho vlastného sebavedomia, sebavedomia individuálneho, národného a štátneho. Dovolím si vám na záver zaželať, aby sa nám všetkým postupne zvyšovalo sebavedomie.

Z TLAČOVEJ KONFERENCIE

Spomenuli ste, že pre Českú republiku je výzvou dostať sa do väčšieho dvora a smerom na Západ prekonať pocity menejcennosti. Česi kedysi zohrali svoju civilizujúcu úlohu smerom na Balkán, kde urobili veľa pre to, aby bol Balkán taký, aký je dnes...

Nechcem podliehať megalománii a pocitu, že by sme mali byť nejakými novodobými misionármi. Balkánska operácia priniesla (hoci krehký) mier do Bosny a Hercegoviny. Mohla byť relatívne úspešná iba vďaka tomu, že sa na nej podieľalo viacero národov a krajín. Rozhodne by som však o svojom národe netvrdil, že je predurčený na akési misionárstvo. Je to navyše národ, ktorý nerád migruje a nedošiel na svojej púti Európou ani k moru. Zastavil sa pod útulnou horou Říp vo chvíli, keď odhalil, že je tam dosť mlieka a iných potravín. Takže, nevysielajte nás, prosím, izolovane na presviedčaciu kampaň proti pohanom. A keď už, tak len pri kolektívnom úsilí.

Ako vidíte úlohu Ruska v integračnom procese, ktorý sa odohráva v strednej Európe a tiež snahy Turecka dostať sa do EÚ?

Tieto dve otázky majú do určitej miery spoločného menovateľa. Musíme sa pýtať, do akej miery obe krajiny napĺňajú tzv. kodanské kritériá. Počas návštevy ruského premiéra Kasjanova v Prahe som povedal, že z dlhodobého hľadiska, zdôrazňujem z dlhodobého hľadiska, by sa Rusko mohlo stať členom NATO. Dostal som za to niekoľko výčitiek od bývalých komunistických "práčat", ktoré síce v Mladej fronte Včera húdli o úspechoch sovietskej vedy a techniky, ale v Mladej fronte Dnes nemôžu prísť dnešnému Rusku na meno. Ale to už je údel politika. V každom prípade si myslím, že sa Rusko demokratizuje a je neoddeliteľnou súčasťou európskej kultúry. Putinovo Rusko je napriek všetkým ťažkostiam ďalej ako Rusko Jeľcinovo, Rusko Jeľcinovo bolo paradoxne ďalej než Rusko Gorbačovovo. A Rusko Gorbačovovo bolo opäť neporovnateľne ďalej ako Rusko Brežnevovo. Takže z tohto hľadiska dlhodobo áno, no krátkodobo to vzhľadom k obrovskému rozsahu tejto historickej úlohy, pokladám za vylúčené. Pokiaľ ide o Turecko, to už v NATO je. Pretože vstúpiť do NATO je jednoduchšie ako vstúpiť do EÚ. Vy ste sa pýtali na to, či môžu Turecko prijať do EÚ. Pokiaľ viem, na všetkých summitoch konštatovali, že Turecko doteraz nespĺňa všetky kodanské kritériá. Chcel by som veriť, že opäť dlhodobý, možno dokonca len strednodobý proces, ho k splneniu týchto kritérií privedie. V každom prípade považujem Turecko za islamskú krajinu, ktorá má k demokracii najbližšie.

Je celkom očividné, že vzťahy medzi Českou a Slovenskou republikou sú po roku 1998 podstatne lepšie ako po roku 1993. Objavili sa však správy o tom, že medzi ČR a SR má dôjsť k zostreniu cezhraničného režimu. Uvažuje sa o zavedení povinnosti predkladať cestovný pas, a dokonca počuť správy o zavádzaní vízovej povinnosti. Čo k tomu môžete povedať?

Ja som sa v médiách dočítal všeličo. Dočítal som sa, že som sa zúčastnil na večeri, ktorá sa nekonala, že som za zatvorenými dverami rokoval s ruskými podnikateľmi a potom vyjadril obdiv nad ich výkonnosťou. Pretože som sa na žiadnej schôdzke ani za zatvorenými, ani za otvorenými dverami s ruskými podnikateľmi pri príležitosti Kasjanovovej návštevy nezúčastnil, nemohol som ani vyjadrovať obdiv. Ale to našim novinárom neprekážalo. Chcem tým naznačiť, že by sme sa nemali pohybovať vo virtuálnej realite. Vaša otázka mi pripomína otázku pre Rádio Jerevan: Je pravda, že Ivan Ivanovič vyhral auto? Áno, je to pravda. Nebol to však Ivan Ivanovič, ale Ivan Vasiljevič. Nebolo to auto, ale bol to bicykel. A nevyhral ho, ale mu ho ukradli. Inak je vaša informácia úplne pravdivá. Takže konštatujem, že hranice bude možné i naďalej pre občanov Českej a Slovenskej republiky, tak ako doteraz, prechádzať s platnými občianskymi preukazmi. Rokovania, ktoré vedieme, sú zamerané proti ilegálnej migrácii osôb z tretích krajín. Veľmi by som si želal, keby mohla slovenská vláda urobiť v rámci nášho spoločného záujmu určité zabezpečujúce opatrenia na slovensko-ukrajinskej hranici a som veľmi rád, že prvé kroky sa v tomto smere už robia.

Podpora verejnosti pre vstup ČR do Európskej únie je prekvapujúco nízka. Prečo si myslíte, že tomu tak je a aké komunikačné stratégie vyvíja česká vláda, aby sa táto podpora zvýšila?

Keď sa pozriete na tento pohár, môžete ho označiť za poloplný alebo za poloprázdny. Nepoznám však žiadneho Čecha, ktorý by definoval tento pohár ako poloplný. Každý vám povie, že je poloprázdny. Česi sú bytostne skeptickým národom a ja to nepokladám za nič dehonestujúceho. Naopak, skepsa je veľmi zdravá, ak nechceme naletieť nejakému totalitnému vodcovi. Keď sa pozriete na prieskumy verejnej mienky, tak zistíte, že pomer tých, ktorí sú za vstup do EÚ, proti tým, ktorí sú proti, je zhruba konštantne 2:1. Veľká časť českého obyvateľstva, práve vďaka svojmu vrodenému skepticizmu, váha, nehľadiac na to, že niektoré diskusie o obmedzení voľného pohybu pracovných síl túto skepsu ešte prehĺbili. Chcel by som vás však súčasne upozorniť, že keď sa pozriete na percentá podpory rozšírenia v členských krajinách EÚ, tak zistíte, že sú ešte nižšie, až na dve, tri výnimky, ako percentá podpory kandidátskych krajín do EÚ. To vedie k záveru, že chyba asi nie je v komunikačnej stratégii, v akejsi metóde, ale v tom, že tu neprebieha široká osvetová kampaň, kde by sa téma EÚ na oboch stranách pomyselnej bariéry stala politickou témou, o ktorej sa diskutuje tak živo ako o mzdách, cenách, daniach alebo o kriminalite. A to vám žiadna komunikačná stratégia nezaručí. Tá zaručí iba viac alebo menej inteligentnú reklamu na pracie prášky. A je trochu málo predávať EÚ ako prací prášok.

Nedávno sa na Slovensku konal 7. zjazd SDĽ. Zmeny, ktoré sa udiali, mnohí žurnalisti označili za zemetrasenie. Pozeráte sa na to tiež tak?

Nechcem sa vydávať za znalca SDĽ a už vôbec nie za znalca slovenskej vnútropolitickej scény. Myslím si, že pre každú stranu, ktorá sa hlási k Socialistickej internacionále, platia určité pravidlá a tie sú pre modernú ľavicovú sociálnodemokratickú stranu v zásade všade rovnaké. To znamená vzdať sa akýchkoľvek prostriedkov diktatúry a šírenia triednej nenávisti, nevzbudzovať podozrenie z neokomunizmu, a naopak, usilovať sa o to, aby sa táto strana stala prijateľnou. Labouristi tomu hovoria all-catch-party, to znamená strana, ktorá je schopná osloviť prakticky všetky vrstvy spoločnosti. Teda nielen zamestnancov, roľníkov, tzv. strednú triedu, ale prinajmenšom i malých a stredných podnikateľov, prípadne i niekoľko veľkých podnikateľov, pokiaľ sú však inteligentní. Nechcem nové vedenie SDĽ kádrovať a posudzovať. Môžem vám však ponúknuť jedno kritérium, ktoré vás hádam zarazí. Posudzujem ľudí podľa toho, či majú zmysel pre humor. A ten znamená robiť si srandu jednak z druhých, ale občas tiež i sám zo seba. V modernej politike je zmysel pre humor potrebnou podmienkou, pretože vedie k istej katarzii, k určitému sebaočisteniu. Garantujem vám, že politik, a je úplne jedno či ľavicový alebo pravicový, ktorý nemá zmysel pre humor, dlhodobo v politike neuspeje.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama