Iba život žitý pre druhých stojí za to
Ladislav Ďurkovič, koordinátor aktivít občianskeho zduženia Ži a nechaj žiť
Ladislav Ďurkovič sa narodil 1. apríla 1974 v Košiciach. V tom istom meste vyštudoval gymnázium. Desať rokov pracoval v občianskych združeniach, neskôr v Grémiu tretieho sektora. Dnes je koordinátorom aktivít občianskeho združenia Ži a nechaj žiť, pod ktorého spadajú iniciatívy ako napríklad Ľudia proti rasizmu, Jedlo namiesto zbraní a Bicyba. Napríklad v rámci aktivít Ži a nechaj žiť dosiahli to, že minister obrany Jozef Stank povedal definitívny termín profesionalizácie armády. Každú sobotu v centre mesta rozdajú niekoľko porcií teplého jedla bezdomovcom. Má jedno dieťa.
Občianske združenie Ži a nechaj žiť má viacero iniciatív - Ľudia proti rasizmu, Jedlo namiesto zbraní a podobne. Aké sú vaše aktivity?
Tých je naozaj mnoho. Spomeniem teda aspoň niekoľko. Napríklad v rámci projektu Jedlo namiesto zbraní rozdávame každú sobotu hladným teplú stravu. Pritom to robíme zo zvyškov z rozličných predajní, keďže našou ďalšou aktivitou je boj proti zvyšovaniu konzumu. Pamätám sa, keď sme išli jedlo rozdávať prvýkrát. Vtedy sa nám tuším aj najmenej podarilo. Vyložili sme hrnce a stále nik nechodil. Báli sme sa, že si ľudia nevšimli naše plagáty, ktoré sme povešali týždeň pred akciou. Ale o chvíľu už v rade stálo zo päťdesiat ľudí. Ešte teraz si spomínam, ako sa mi triasli ruky, keď som im nakladal jedlo. A bolo mi takmer do plaču. Vláda vynakladá 16 miliárd korún ročne na rezort obrany, alebo ide teraz vynaložiť 320 miliónov na výstavbu Národného tenisového centra, a nám sem chodí okolo päťsto ľudí, ktorí nemajú čo jesť ani kde spať. Štát plytvá financiami a pritom tu ľudia hladujú.
Ako to zvládate technicky?
Jedlo rozdávame verejne na ulici, schválne týchto ľudí neskrývame. Dávame im najesť napríklad pred reštauráciou McDonald. Sedia na ich výklade, jedia nami pripravené jedlo a ľudia vo vnútri sa potom začudovane pozerajú. Ale aspoň vidia, ako niektorí žijú. Táto polievka je pritom vegánska, teda bez mäsa, mlieka, vajec - varená s ohľadom na práva zvierat. Podávame ju v prázdnych kelímkoch od masiel, ktoré nám vyzbierajú deti v škole, aby sme sa vyhli jednorazovému riadu. Za dva roky sme takto rozdali desaťtisíce porcií jedla.
A čo protestné akcie, súvisiace s ľudskými právami?
Demonštrovali sme napríklad proti okupácii Tibetu čínskou vládou. Venovali sme sa aj problematike Tretieho sveta. Najrozsiahlejšou aktivitou je iniciatíva Ľudia proti rasizmu, ktorú administrujeme, a ktorej cieľom je zvyšovanie tolerancie v spoločnosti a potláčanie prejavov rasového násilia.
Veľa sa teraz hovorí o civilnej službe, ktorá môže nahradiť povinnú vojenskú prezenčnú službu...
Áno, v rámci kampane za zrušenie brannej povinnosti nás prijal minister obrany Slovenskej republiky Jozef Stank a ako prvým sa nám podarilo získať jednoznačný termín profesionalizácie armády - rok 2006. Robili sme rozličné podujatia a celá táto aktivita sa aj veľmi medializovala. Veď tu ľudia hladujú a na druhej strane sa vynakladajú obrovské prostriedky na modernizáciu armády. Na čo to všetko?
Akým problematikám sa venujete v rámci časopisu ŽANŽ (Ži a nechaj žiť)?
Osobitnými tematickými prílohami sa venujeme vždy rozsiahle tej-ktorej problematike. Doterajšími boli Tretí svet - o tom, ako polovica sveta žije v blahobyte a druhá polovica živorí, Trvalá udržateľnosť - o tom, ako ničíme neobnoviteľne životné prostredie a tretia príloha s názvom Technológia, Ľudia a Zem, kde sme sa venovali aspektom rozvoja techniky v súvislosti s ničením prírody.
V rámci svojich projektov spolupracujete nielen s inými združeniami z tretieho sektora, ale aj s vládnymi organizáciami. Aká je spolupráca na tejto úrovni?
Sme aj suplementom aj oponentom. Sme kritickí, no v rámci takmer všetkých projektov spolupracujeme s ministerstvami, predovšetkým s rezortom vnútra. Napríklad sa usilujeme, aby tu policajti boli pre občana. To znamená, že ho nebudú neustále kontrolovať, ale predovšetkým ho chrániť. Ale väčšinou je prax iná. Pokiaľ ide o spoluprácu s ministerstvami, pripomienkujeme ich rozličné návrhy, hovoríme, čo nám prekáža.
Neustále organizujete množstvo akcií, ktoré sú určite aj finančne náročné. Kde beriete na tieto aktivity peniaze?
Program podpory občianskych aktivít zo strany štátu tu vlastne neexistuje. Žijeme z príspevkov od ľudí a dostávame ich aj od zahraničných nadácií. Avšak je paradoxné pri niektorých mnohomiliónových výdavkoch štátu, že na aktivity občianskych združení neprispieva. Napríklad Ostrov života, ktorý zachraňuje choré deti, dnes stojí päť miliónov korún, výstavba útulku pre zvieratá okolo dvoch miliónov - pritom na spomínané Národné tenisové centrum vyčlení štát 320 miliónov korún. Financie získavame najmä od ľudí. Museli sme zohnať veľa sympatizantov, predtým sa nám podarilo vďaka 30 tisíc členov vyfinancovať celú prácu. Ale je aj mnoho takých, čo síce súhlasia s našimi názormi a aktivitami, no podporia nás len verbálne. Dnes časť peňazí pochádza od členov, časť prostredníctvom predaja benefičných predmetov a časť od rozličných nadácií, ale to len vo veľmi malej miere. Napríklad v projekte Ľudia proti rasizmu nie je väčšina aktivistov platených, no venujeme sa takým zložitým problémom, že sme si museli najať aj právnika.
Sú Slováci v tomto smere aktívni?
Každý z nás je Slovák, takže sa musíme sami seba spýtať, nakoľko sme aktívni. Dúfam, že nielen ekonomický blahobyt spôsobí to, že ľudia budú chcieť byť viac v tomto smere činní, ale aj akási vôľa žiť pre druhých. Aj naše motto znie, že jedine život žitý pre druhých stojí za to. Je to základná myšlienka, ktorú chceme dostať medzi ľudí, aby im záležalo aj na živote iných. Nielen teda na vlastných potrebách. Slováci sú však vo všeobecnosti veľmi nevraživí, prekážajú nám osoby, ktoré sú iné a sme veľmi závistliví. Najmä mladí by sa mali viac angažovať vo veciach verejných.
Nakoľko sa angažujú ľudia alebo organizácie, ktoré sú na tom finančne veľmi dobre?
Nestretávam sa s nimi, takže neviem. Zväčša prispievajú tí, čo majú ekonomicky zabezpečené aspoň svoje základné potreby. Veľmi si ceníme tých, čo prispievajú aj z toho mála, ktoré majú. Je to v Biblii, kde vlastne je viac vážený ten, kto nemá skoro nič, ako človek, ktorý má toho veľa. Dočítate sa to v obraze, ako žena dala jeden grajciar a iný muž celý mešec peňazí, no viac sa cení tá žena, lebo dala všetko, čo mala.
Nedávno dostala organizácia Ľudia proti rasizmu výhražný list od takzvaného Slovenského revolučného hnutia, v ktorom sa okrem iného píše: "Ak vláda bude aj naďalej podporovať Cigánov a bude naďalej diskriminovať Slovákov, ktorých na mnohých miestach v tejto krajine Cigáni terorizujú, tak bude začatá teroristická činnosť. Bude pokračovať dovtedy, kým tú cigánsku pliagu nevykoreníme." Aká je vaša reakcia?
Takýchto klasických vyhrážok nám chodí veľmi veľa. Keď poslanec Ján Slota rozpráva stále o "Cigáňoch", tak vlastne motivuje niektorých ľudí, aby písali takéto listy. Práve vyhlásenia tohto typu sú veľmi nešťastné. Takýto človek si potom môže pokojne kúpiť napríklad v záhradníctve potrebné komponenty a pripraviť výbušninu, keďže samotní neonacisti si medzi sebou podsúvajú návody na jej výrobu. Naposledy pri policajnom zásahu proti neonacistickému koncertu v Papradnom takúto publikáciu zaistili aj na Slovensku.
Takže rasizmus u nás neustále kvitne?
Áno. Rozlišujeme dve základné charakteristiky. Hovorili sme doteraz o takzvanom tvrdom rasizme. Druhou, viac rozšírenou formou, je takzvaný mäkký rasizmus. Každý z nás nosí v sebe maličkého rasistu. Každý máme nejaké predsudky. Nie je chybou si to priznať a usilovať sa svoje postoje zmeniť. Chybou je skôr to, keď sa ktosi tvári, že sa ho to netýka.
Viacerí vás označujú za mladých, ktorí sa neustále búria, poburujú iných, dokonca vás pokladajú za anarchistov. Majú trocha pravdy?
Niektorí ľudia, ktorí nie sú zvyknutí na živé a otvorené prejavy v občianskej spoločnosti, by nás tak mohli brať. Ale to len zriedkakedy. Osobne som síce zažil aj takýto postoj, keď som ešte pracoval v Slobode zvierat a v rámci kampane proti zabíjaniu zvierat na kožušiny sme holí behali na námestí s transparentom: Radšej nahí, ako v kožuchu! Tak si nás aspoň všimli, fotografie zaplnili stránky novín. A o to predsa išlo - ľudia dostali informáciu o probléme a mohli sa zamyslieť. Pri happenigoch nám ide aj o pestrosť. Nie je totiž možné, aby ste prišli na lúku, kde by malo každé steblo trávy rovnakú veľkosť, rástli by všade rovnaké kvety.
Angažujete sa aj v bicyklovom hnutí. Znamená to, že už nejazdíte autom?
Žiaľ, jazdievam autom - najväčšie nešťastie. Ale zároveň ukazujem, že za verejnú zdravšiu dopravu sa môže angažovať každý. Ak môžem, usilujem sa čo najviac využívať bicykel. Auto potrebujem najmä pri pracovných aktivitách, v súkromí na ňom jazdím minimálne. No neprekáža mi, keď ma zastavia policajti za prekročenú rýchlosť, alebo sú na cestách obmedzenia dopravy. Práveže som rád. Naopak, vodiči na to nadávajú. Mnohí si hovoria, že sa autom dostanú kdekoľvek a tak ho využívajú v maximálnej miere. Ľudia si totiž neuvedomujú, že čím viac bude pribúdať áut na cestách, tým sa budú vytvárať väčšie zápchy. Napríklad v Londýne majú mnohí automobil, no radšej cestujú metrom, pretože vedia, že sa o dvadsať minút v pohode dostanú tam, kam potrebujú. No napriek prízvukovaniu osobnej zmeny nie sme v tomto fundamentálni.
Pomohli vaše aktivity k zmene myslenia a postojov ľudí na Slovensku?
Počul som raz zaujímavú vetu, že už udržanie rovnováhy je dosť dobrým dôvodom pre aktivitu. Jednoducho, už keď v boji dobra so zlom dosahujeme remízu, býva to dostatočne aktraktívne. Ale myslím si, že sa to zmení. Ak len krátko zhrniem, čo sme urobili, tak registrujem more konkrétnych úspechov za krátky čas. Vydali sme tri čísla časopisu ŽANŽ, prvú vegánsku kuchárku, podarilo sa nám dosiahnuť systematické zmeny v polícii, vyšla metodika pre objasňovanie rasovo motivovanej činnosti a nariadenie ministra, zorganizovali sme tri kampane proti rasizmu. Miera tolerancie sa podľa výskumov verejnej mienky mierne zvýšila. Mesto Bratislava uvažuje o vyčlenení piatich percent z rozpočtu na dopravu pre cyklistiku, rozdali sme ľuďom na ulici vyše 70 tisíc litrov teplej polievky, podarilo sa nám ovplyvniť proces zrušenia základnej vojenskej služby...
S hosťom SLOVA sa zhováraliJana Matúšová a Martina Pavlíková
