Prečo nevidíme vlastnú bolesť
Spoločnosť rómsku minoritu vníma zväčša len v negatívnej rovine. Vnútri tohto problémového telieska sa však tvorí skupina inetelektuálov, ktorí chcú Rómom pomôcť z okraja priepasti, kam sa dostali. Tými smelými odvážlivcami sú ženy.
Hmatateľným výsledkom nedávneho stretnutia rómskych aktivistiek v Poprade sú dva listy. Jeden adresovali predsedovi Rómskej iniciatívy Slovenska Alexandrovi Patkolóovi: "Prosíme Vás, aby ste sa konečne spamätali, prebudili a sústredili svoje sily a um na jeden cieľ. Nazrite do svojho srdca. Nájdete tam veľké bohatstvo našich predkov - lásku, úctu a vzájomné porozumenie. Aj oni prežili len vďaka tomu, že boli jednotní. Zjednoťme sa a pracujme všetci spoločne na pozdvihnutí rómskeho národa na Slovensku."
Najväčšia tma je pod lampou
Druhý list adresovali šéfom rezortov školstva a práce, sociálnych vecí a rodiny. Požadujú v ňom, aby do novej koncepcie vzdelávania rómskych detí a mládeže zahrnuli inštitút rómskych asistentov a nulté ročníky, ktoré by nahradili materské škôlky. Tých je totiž nedostatok a na ne matky často nemajú prostriedky. Milana Ftáčnika a Petra Magvašiho vyzvali, aby súčasťou učebných osnov pedagogických fakúlt na celom Slovensku bol aj predmet dejiny Rómov a rómskej kultúry. Budúci učitelia by tak lepšie spoznali mentalitu i tradície tohto spoločenstva.
Popradské stretnutie zastrešovala Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), ktorá pôsobí v 76 krajinách. Na podobných podujatiach zisťuje potreby rómskeho etnika a usiluje sa dobré nápady, ktoré z nich vzídu, presadiť do legislatívy. "Podporujeme všetky aktivity, ktoré prispejú k tomu, aby sa rómska otázka začala riešiť doma, a nie v zahraničí," vysvetľuje hlavné motívy organizácie operačná asistentka IOM Adriana Weissová. "Všetko funguje na dobrovoľnej báze. Ponúkneme im možnosť asistencie, a v domácej krajine poradenstvo, pomoc pri orientácii v sociálnych istotách, zdravotníctve, školstve."
Moderátorka Daniela
Moderátorkou stretnutia bola spisovateľka Daniela Hivešová-Šilanová z časopisu Romano nevo ľil (Rómsky nový list), ktorá Rómom zasvätila celý svoj život.
"Rozhodla som sa tak z hnevu a zlosti," hovorí. "Bola som veľmi nazlostená na školstvo a na nás, gádžov. Vydala som sa do Prešova a tam som zistila, že hoci som absolventkou vysokej školy odboru estetika a umenie, o Rómoch neviem absolútne nič." Nikdy predtým ju nezaujímali. Zaujímala sa o Orient, Egypt, Turecko, Peru. Tvorila básne o krajinách, kde nikdy nebola, až jej jeden priateľ poradil, aby písala o sebe a o živote, ktorý bezprostredne plynie v jej najbližšom okolí. Až v metropole Šariša si uvedomila, že sa s Rómmi hrávala i v periférnych častiach Bratislavy, kde vyrastala: "Nemám žiadny negatívny zážitok s týmito ľuďmi. Usmievali sa na mňa deti, mladí, sem-tam i dospelí, a raz za čas ktosi prehodil, že mám pekné vlasy."
Nastúpila do práce a v prešovskom závode oslovila podľa nej zahraničné študentky na vysokoškolskej výmene. Chcela s nimi urobiť rozhovor do časopisu. "Začali sa smiať. Prečo vraj chcem robiť rozhovor s rodenými Prešovčankami. Ja som si myslela, že sú z Bulharska. No a tak sa to všetko začalo," usmieva sa. Založila súbor, rómske dievčatá s chlapcami vystupovali s ním po celom Slovensku. Chcela ukázať bratislavským umelcom, akí skvelí sú to ľudia, aké krásne sú ich piesne a koľko poézie sa ukrýva v ich textoch. Problémy s Rómami nemala, naopak, len s gádžami.
"Neposudzovali kvalitu súboru, ale mňa. V ich očiach, pretože som sa venovala Rómom, akoby som stratila kredit," spomína si. Narážala na poznámky typu: "Nepotrebuješ anticigansprej," no rozhodla sa Nerómov dôrazne upozorniť na ich skreslený názor. Rástlo v nej odhodlanie donútiť divákov k tomu, aby v nemom úžase žasli. A podarilo sa jej to. Ešte i dnes po šestnástich rokoch vidí v Rómoch hlboko zakorenenú túžbu dokázať, že niečo vedia, zoznámiť gádžov s odlišnou, no nie horšou či lepšou kultúrou.
Najdôležitejšie je spoznávanie
U nás však o kultúru ľudia veľký záujem nemajú. Ako teda presvedčiť ostatných, že Rómovia nie sú iba kriminálnici, rodičky a lenivci? "Musíme sa usilovať poskytovať čo najviac všestranných informácií. Ovplyvniť ich tok tak, aby Rómovia o svojich problémoch, slabinách a škaredých veciach hovorili sami, nielen majorita. Aby vtipy o nich nerozprávali gádžovia priduseným hlasom, ale oni sami." Po rokoch Daniela pochopila, že sa jej nepodarí zmeniť svet, no verí, že ak sa nadviaže dialóg, spozná sa veľa ľudí a niektorí nenásilne začnú svoje názory meniť. "Najdôležitejšie je vzájomné spoznávanie," podčiarkuje. Napriek všetkému tvrdí, že ľuďom nepomáha, skôr im robí problémy:
"Toto stretnutie, hoci nebolo v centre záujmu novinárov, pomohlo rómskym ženám pomenovať ich pocit. Rómovia ma v živote veľmi obohatili. Neviem žiť bez záujmu o niekoho, kto existuje vedľa mňa, neprejaví záujem a ostáva chladný. Dnes sa viac staráme o deti v Indii či Kosove, no nechceme vidieť utrpenie tých u nás, napríklad v rómskych osadách. V dnešnom svete je to tak, že nevidíme vlastnú bolesť. Nemali by sme ostávať v pozícii ochotných hlupákov, ktorí nepátrajú po tom, prečo to tak je."
Problémová minorita
Ženy, ktoré sa na stretnutí zúčastnili, pochádzajú z rozličných kútov Slovenska. Niektoré vyrástli v rómskych osadách, iné detstvo prežili medzi majoritnými obyvateľmi. Všetky však poznačila chvíľa, keď im okolie prvýkrát dalo pocítiť, že sú iné. Deti sa nerodia s predsudkami, preto si nevedeli vysvetliť, prečo práve v ich vlasoch pedagógovia vši hľadali oveľa dlhšie ako u iných. Prečo im nechceli, tak ako ostatným žiakom, dať ceruzky na kreslenie. Prečo sedávali v posledných laviciach. Rástol v nich vzdor. Chceli ukázať všetkým, ktorí ich iba pre inú farbu pleti odsúdili, že sú rovnako múdre, ambiciózne, že môžu dosiahnuť to, čo si zaumienia. Dnes sú z nich úspešné ženy, ktoré sa tešia úcte nielen v rómskej i nerómskej spoločnosti. Nebolo to však jednoduché.
Na území Slovenska sa voči Rómom uplatňovali represívne opatrenia už za čias Márie Terézie a Jozefa II. v 18. storočí. Za Masarykovej republiky ich štát vnímal ako asociálnu a kriminálnu skupinu. Právne postavenie Rómov sa po Druhej svetovej vojne vyvíjalo v intenciách presadzovania programu sociálnej, kultúrnej a etnickej asimilácie. Po roku 1989 Rómov zrovnoprávnili s ostatnými národnosťami a prisľúbili im podporu rozvoja vlastnej kultúry i pomoc vo vzdelávaní. V roku 1991 sa po 60 rokoch mohli pri sčítaní ľudu prihlásiť k rómskej menšine, ich zástupcovia sa stali poslancami parlamentov, zamestnancami Úradu vlády SR, ministerstva kultúry i školstva.
Pokračuje sociálna izolovanosť
Rómovia v krajinách strednej a východnej Európy patria medzi sociálne kategórie najviac ohrozené vylúčením z trhu práce a v dôsledku toho medzi sociálne a ekonomicky najslabšie spoločenské vrstvy. S príchodom transformácie hospodárstva ostali nezamestnanými napriek vlastnému úsiliu o zvrat situácie. Podstatná väčšina z nich patrí do kategórie nekvalifikovaných robotníkov. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa Rómovia začali kumulovať na sekundárnom trhu práce, pretože klesol dopyt po lacnej pracovnej sile a znížila sa zamestnanosť v hospodárskych odvetviach, v ktorých pracovala veľká časť ich populácie.
V prípade Rómov majorita pri príčinách chudoby kladie väčší dôraz na osobné vlastnosti, ako je lenivosť, nedostatok pevnej vôle, nízka pracovná morálka, nezáujem o získanie vzdelania, neschopnosť zaobchádzať s príjmami, než na fakt, že ich chudoba je spôsobená najmä nespravodlivosťou v spoločnosti. Mladí Rómovia, ktorí dokončili povinnú školskú dochádzku, zväčša nepokračujú v príprave na povolanie a nemajú šancu nájsť si miesto. Nemajú tak motiváciu ďalej sa vzdelávať. Naviac, ak rómske dieťa pokračuje v štúdiu, odčerpáva z rodinného rozpočtu peniaze, a rodičia, neuvedomujúci si význam vzdelania, mu často bránia študovať.
Štatisticky sa Rómovia podieľajú na kriminalite oveľa výraznejšie ako príslušníci majority. K tomu však treba dodať, že prevažujú priestupky a celospoločensky menej závažné trestné činy. Kriminalita je pre väčšinu z nich na Slovensku východiskom z neutešenej situácie. Chudoba sa veľmi úzko spája s chorobnosťou. Spôsobuje ju nedostatočná hygiena, hlad, nevyhovujúca kvalita bývania.
Rómske aktivistky sa zhodli v jednom: ich minorita nepotrebuje špeciálne zaobchádzanie. Chcú, aj keď si uvedomujú, že je to niekedy veľmi ťažké, aby sme im dali šancu stať sa rovnocennými a rovnoprávnymi občanmi nášho štátu.
