Slovník ako problém
V priebehu pomerne krátkeho času vyšiel ďalší slovník slovenských spisovateľov. Po Slovníku slovenských spisovateľov (Praha, Libri - Slovart 1999, písali sme o ňom v SLOVE č. 4/2000 , pozn. red.) vydal Spolok slovenských spisovateľov v spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Podľa okázalej propagácie ide o najambicióznejší projekt ostatných desiatich rokov v slovenskej literárnej histórii.
Nie je však žiadnym tajomstvom, že proklamovaná ambicióznosť a výsledok takéhoto predchýru sa nemusia vždy zhodovať. Čo teda prináša najnovší slovník? V úctyhodných 1100 heslách možno nájsť skutočne pozoruhodné množstvo údajov a informácií o autoroch a autorkách (básnikoch, prozaikoch, literárnych vedcoch, novinároch, editoroch, historikoch, prekladateľoch), ktorí sa tvorivo prejavili v 20. storočí aspoň dvoma knihami. Toto kritérium v podstate prevzali aj autori predošlého slovníka, hoci ten reflektoval celý historický vývin našej literatúry vrátane literárnych časopisov, skupín a prúdov len v 650 heslách. V najnovšom slovníku sa jeho autori (kolektív viedol Augustín Maťovčík, ďalšími autormi boli Peter Cabadaj, Margita Ďurovčíková, Pavol Parenička a Tomáš Winkler) zamerali len na jednotlivých predstaviteľov vymedzeného obdobia. Väčšina hesiel v slovníku je vybavených i fotografiou. Využitie fotodokumentácie má však i svoje úskalia, pretože primnohí autori sú vyobrazení v takej podobe, v akej ich už ťažko môžu spoznať i tí najbližší. Grafické portréty sú využité len zriedkavo. Prínosom slovníka je uvedenie autorov - slovakistov nielen z Dolnej zemi, ale aj Rakúska, Nemecka, Švajčiarska či iných krajín (možno sa nemalo zabudnúť na R. Pynchona). To isté možno konštatovať i o exilových autoroch, ktorí sa pri prísnom selektovaní nevmestili do slovníka pochádzajúceho z roku 1999. Otázne však je, koho zahrnuli autori medzi spisovateľov, pretože v niektorých prípadoch išlo skôr o zanietených osvetárov, či jednoznačne regionálne zameraných tvorcov ako o skutočných spisovateľov.
Strany plné vecných chýb a omylov
Problematická, no jednoznačne viditeľná je proporčná nevyváženosť jednotlivých hesiel. Pomerne často tvorí životopisná časť až dve tretiny obsahu kompletného znenia hesla. Mnohé heslá obsahujú v biografickej časti zarážajúce banálnosti (jeden príklad za všetky: Akú hodnotu má informácia o publikovaní Ctibora Štítnického v cyklostylovanom študentskom mesačníku Napred, alebo informácie o krátkodobom zamestnaní autorov?). S touto skutočnosťou súvisí i priestor venovaný jednotlivým tvorcom, na základe ktorého môže menej rozhľadený čitateľ považovať za rovnocenných takých autorov ako Gustáv Hupka, Stanislav Háber, Ľudovít Fuchs s Jánom Buzássym či Dušanom Mitanom.
Ďalším kameňom úrazu je oscilácia medzi snahou o globálny pohľad na tvorbu toho-ktorého autora, vyúsťujúca do všeobecných konštatácií o tvorivom zameraní na jednej strane a rozvláčnou až únavnou enumeratívnou "dôslednosťou", čo je viditeľné napr. pri porovnaní hesiel Ján Poničan a Ivan Bukovčan (u dramatika chýba náležitá zmienka o jeho tragikomédiách z posledného obdobia).
Predošlému slovníku viacerí recenzenti i čitatelia pripisovali politickú zaujatosť pri tvorení hesiel, najmä autorov druhej polovice 20. storočia. Autori najnovšieho slovníka (žiaľ, z ťažko pochopiteľných príčin sa čitateľ nedozvie, kto z uvedených je autorom toho-ktorého hesla, čo by bolo nanajvýš korektné a potrebné) sa zasa vo veľkej časti hesiel veľmi úzkostlivo vyhli akejkoľvek hodnotovej zaujatosti, nieto politickej. Ich úmysel možno pochopiť ako úprimnú snahu o objektívnosť a empatiu voči tvorivej rôznorodosti. Tento príliš opatrný postoj však slovník pripravil o hlbšie, analytickejšie posúdenie tvorivých literárnych kvalít všetkých portrétovaných autorov a zodpovednejšie rozhodovanie sa o výbere jednotlivých hesiel do slovníka (zabránilo by sa evidentnému "presaku" grafomanov).
Ťažko veriť, že by to napr. Tomáš Winkler ako jeden z autorov slovníka, nedokázal. Tiež si neviem predstaviť, že by sa dopustil takých vecných chýb a omylov, ktorých je v slovníku, žiaľ, prekvapujúco veľa.
Diletantstvo tvorcov
Považujem za potrebné poukázať na zachytené nedostatky nielen kvôli čitateľom, ale aj pre renomé iných literárnych tvorcov. Peter Darovec napísal knihu o "násmešnom rozmlúvaní" a nie "námesačnom", ako sa uvádza v slovníku, Marián Vanek napísal Recesník a nie Recenzník, S. H. Vajanský napísal prózu Duchovia sudov a nie Duchovia časov, Viktor Maťuga-Simmer vydal knihu Víkend v roku 1988 a bola hodnotená ako debut, knihu Kruhová obrana napísal Milan Šimečka, slovník uvádza (pre istotu?!) ako autora aj Martina Šimečku.
Pri hesle Daniel Okáli chýba akákoľvek zmienka o jeho knihe O prekonávaní krízy v našej literatúre z roku 1981, ktorá svojím obsahom ešte priťažila nemnohým autorom. Autor hesla "R. Sloboda" sa odvoláva na knihu Zoru Pruškovej, ktorá vyšla až súbežne s touto recenzovanou knihou, ale samotnú Pruškovú už neuznali za hodnú zaradenia do slovníka, hoci stihla publikovať viac ako iní zaradení autori. V hesle "Peter Pišťanek" chýba zmienka o dokončení trilógie Rivers of Babylon, hoci údaje boli k dispozícii, tiež chýba zmienka o významnej knihe Ivana Kadlečíka Vlastný hororskop, Viliamovi Turčánymu zabudli pripomenúť kongeniálny preklad Konštantínovho Proglasu do súčasnej slovenčiny a vo výpočte by sa dalo ešte pokračovať.
Uvedené chyby nepovažujeme ani za náhodné, ani za preklepy, ale za závažné koncepčné nedostatky, v lepšom prípade za diletantstvo jednotlivých tvorcov hesiel. Možno bol autorský kolektív v časovej tiesni, možno išlo o termín využitia finančnej dotácie, a preto toľké prešľapy. Lenže tieto skutočnosti nebudú v konečnom dôsledku zaujímať čitateľov, ktorí sa podujmú využiť Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia ako základný pramenný materiál. Ťažko sa vyhnú sklamaniu z toho, že namiesto spisovateľského slovníka budú listovať len v slovníku autorskom.
