Netolerujme hlúposť a bezcharakternosť

Naše vysoké školstvo bude, dúfajme, čoskoro transformované. Veď je najvyšší čas. Jeden z jeho zásadných problémov spočíva v obnove radov vysokoškolských učiteľov. Na základe istej štúdie tvrdíme, že aj jednoznačne akademická diskusia môže mať v slovenských podmienkach priebeh podobný inkvizičným procesom.
Počet zobrazení: 1430

Naše vysoké školstvo bude, dúfajme, čoskoro transformované. Veď je najvyšší čas. Jeden z jeho zásadných problémov spočíva v obnove radov vysokoškolských učiteľov. Na základe istej štúdie tvrdíme, že aj jednoznačne akademická diskusia môže mať v slovenských podmienkach priebeh podobný inkvizičným procesom.

Celý systém ústnych obhajob a vlastne i skúšok ako takých je mimoriadne subjektívny, čo vytvára priestor pre zlé úmysly. Objektivita hodnotenia závisí od použitej metódy a pri rovnakej metóde hodnotenia by sme mali teoreticky dostať rovnaké výsledky. Keďže v spoločenských vedách sa tento prístup prevažne nedá aplikovať, dôležitým faktorom sa stáva miera tolerancie a rešpektu hodnotiteľov voči kandidátovi, ako aj voči napísanému posudku oponentov práce. Inými slovami, kľúčovým sa stáva, do akej miery sa prejavuje a toleruje subjektívny názor a do akej miery sa kladie dôraz na hodnotenie štúdia a na vedecké problémy, vrátane kvality samotnej práce.

Kladenie si odvážnych otázok

Ak má doktorand úplne rešpektovať všetky názory školiteľa alebo členov komisie, ktoré nadôvažok zväčša ani nie sú meritórnymi problémami, potom štúdium a obhajoba prestávajú byť vedeckou činnosťou a vedeckým pojednaním. Stávajú sa pokusom o indoktrináciu - tlak vedúci k slepému a odovzdanému prijímaniu "overených právd a postupov". Iste, nejaké štandardy sa musia dodržiavať a nie všetko sa dá spochybniť, ale veda sa zameriava práve na spochybňovanie prostredníctvom kladenia si odvážnych otázok či nápadov, na rúcanie mýtov a zaužívaných predstáv. Budúci vedci by mali byť trénovaní aj na takúto činnosť, t.j. na kladenie si zdanlivo absurdných otázok, hypotéz, na hľadanie odpovedí na ne, na rozvíjanie samostatného logického a kritického myslenia.

Pritom kniha Paula Johnsona Intelektuáli nás presvedčia o tom, ako to napísal jeden z recenzentov v časopise Kritika & Kontext, že intelektuáli sú rovnako náchylní ku konformnosti, sebeckým záujmom a omylom ako všetci ostatní smrteľníci: "Niekedy skutočne vytvárajú kliky, v rámci ktorých sa navzájom podporujú a správajú ako cenzori voči tým, čo sa opovažujú oponovať ich myšlienkam." Profesor Juraj Schenk hodnotí slovenskú sociológiu tak, že v nej k uplatneniu princípov tolerancie, komplementarity (vzťah vzájomne sa doplňujúcich štruktúr) a interparadigmálneho dialógu v podstate vôbec nedošlo. Malo to rôznorodé dôvody, píše J. Schenk, ale faktom je, že v organizačnej rovine namiesto teoretickej tolerancie zavládla programová nevšímavosť, ba až ignorancia a namiesto dialógu sa upevnila reprodukcia uzavretých útvarov, ktoré pripomínajú až sekty.

Storočia za západnou Európou

Ale spoločenské vedy nemôžu fungovať na takýchto princípoch a už vôbec sa nemôžu uspokojiť s vysvetlením založeným na komentároch novinárov a s neprípustným zjednodušením komplexnosti prebiehajúcich procesov (s výnimkou pedagogickej činnosti a vytvárania modelov, teórií a hypotéz, pričom si treba uvedomiť, že ide o zjednodušenia). John Milton v slávnej obhajobe slobody tlače pred vyše 350 rokmi napísal aj to, prečo vznikajú ideové sekty:

"A keďže sa niektorí horlivci vyslovujú s dešpektom o nových názoroch, hoci práve ten z nich, že sa môže počúvať iba toho, kto sa páči im, je najhorší a najneprijateľnejší zo všetkých. Navyše práve on je hlavnou príčinou rozkvetu siekt a schiziem, kým pravé poznanie nám zostáva vzdialené." Je možné, aby Slovensko bolo ideovo nie iba niekoľko desaťročí, ale storočí za západnou Európou?

Známy nemecký sociológ Max Weber v prednáške z roku 1918 nazvanej Veda ako povolanie o.i. tvrdí, že veda môže prispieť metódami myslenia, nástrojmi a tréningom pre myslenie a tým, že nadobudneme jasné myslenie. Weber nič nehovorí o poslušnosti voči autoritám, o bezpodmienečnom adoptovaní názoru školiteľa a členov komisie, o smiechu a výsmechu niektorých tiežvedcov. Ako napísal súčasný študent práva, učiteľ sa nepokladá za sprostredkovateľa vzdelania, ale za konečnú autoritu, ktorá sa nemýli. Potom sa nestáva prostriedkom, no cieľom. Zdá sa teda, že na Slovensku stále pretrváva stará profesionálna etika kritizovaná Karlom Raimundom Popperom, zakazujúca dopúšťania sa chýb, vedúca k zakrývaniu chýb a preto je intelektuálne nestatočná. Ale učitelia pripravujú novú generáciu kritických čitateľov a pisateľov, t.j. tých, ktorí budú neskôr pôsobiť vo vplyvných pozíciách v rámci spoločnosti. Preto by sa na ich pôsobenie mali vzťahovať vyššie nároky. Je študent povinný akceptovať všetky výhrady školiteľa bez toho, aby ho označili za rebela? A čo v prípade, ak sa očividne mýli školiteľ a kandidát má pravdu? Do akej miery to vplýva na posúdenie celkovej kvality jeho vedeckej prípravy? Kto zodpovedá za čo?

Neomylnosť ako dôkaz schopností

Je postgraduálny študent povinný zodpovedať všetky otázky a vyvrátiť všetky pripomienky v diskusii? A čo ak sympatickejší alebo menej kontroverzný (t.j. publikačne menej aktívny alebo kritický) a preto menej známy kandidát naozaj nezodpovedá na kľúčové otázky a udelia mu vedeckú či pedagogickú hodnosť? Nie je práve tento jav "normálny" na Slovensku? Stálo by za úvahu, či nie je v pozadí takéhoto správania čosi hlbšie, a to rovnostárstvo, teda podľa profesora Ladislava Kováča hlavná slovenská necnosť. Rovnostárstvo podľa neho vnucuje konformitu, bráni excelencii, dusí všetko, čo prekračuje priemer, umožňuje pretrvávanie a dnes nový rozmach polovzdelanosti, zakamuflovanej do komickej titulománie.

Majú vôbec morálne a odborne zlyhávajúci hodnotitelia právo hodnotiť iných len preto, že majú titul docent, prípadne CSc. - teraz legislatívne, no nie celkom legitímne transformovaný na Ph.D.? Nebolo by vhodnejšie, keby existovala spätná možnosť overenia si priebehu obhajoby? A to nielen doktorandov, ale aj docentov a profesorov, a to nie iba vo forme zápisnice? Nemala by sa hodnotiť publikačná činnosť tak, ako sa to robí vo Veľkej Británii? Tam si členovia komisie musia prečítať články kandidáta alebo aspoň doktorskú prácu a hodnotiť úroveň schopností kandidáta kvalitatívnym spôsobom, a nie iba mechanickým spočítavaním počtu publikovaných príspevkov často pochybnej kvality alebo iba na základe často nepodstatných až nezmyselných otázok. Nemalo by sa uplatniť to, čo platí vo vyspelých krajinách, ako konštatuje Fedor Čiampor, riaditeľ Virologického ústavu SAV, že "jediným kritériom je kvalita obhajovaných téz"? Keď nie jediným, tak aspoň hlavným kritériom?

Absencia kritérií výkonnosti

Mal by sa počas obhajoby tolerovať výsmech, nepočúvanie doktoranda, vzájomné rozprávanie sa, rozbaľovanie cukríkov, podraznícke poznámky a podobné nešváry? Nemali by takýchto, očividne neobjektívnych a preto sami sa ľudsky i odborne zosmiešňujúcich hodnotiteľov vylúčiť z budúcich obhajob? Aká je vlastne kontrola kvality a objektívnosti vedeckých komisií? Do akej miery sa potom vzťahuje na vedecké komisie to, čo píše Barbara Obuchová všeobecne o vysokých školách, že tam neexistujú inštitucionálne formy monitorovania a zabezpečovania kvality výučby. Podobne argumentuje Martin Kanovský, podľa ktorého prvým špecifikom slovenskej akademickej oblasti je absencia akýchkoľvek reálnych kritérií výkonnosti.

Iste, celý systém vysokoškolského štúdia je hierarchický, no mali by platiť jasné pravidlá. Obhajoba vedeckej práce je privážna vec na to, aby sa dávali najavo vlastné emócie a iluzórne predstavy osobnej nadradenosti a neomylnosti. Napríklad práve ironickým smiechom, nevhodnými poznámkami, či zdôrazneným čítaním "chybných" častí práce doktoranda a tichším čítaním jej pozitívneho hodnotenia. Majme na pamäti, že najviac škody vždy spôsobili nadmieru sebavedomí, ambiciózni a netolerantní ľudia, ktorí sa správajú ako neomylní, ako znalci súčasnej i budúcej pravdy, a pritom sa vyhlasujú za tolerantných liberálov. Je tragédiou celej spoločnosti, ak sú takíto morálne, intelektuálne a odborne zlyhávajúci ľudia v takej vysokej miere prítomní práve na akademickej pôde.

Výskum C. Edwarda Paula zameraný na zmeny režimov v stredovýchodnej Európe potvrdzuje, že v každej krajine vykazuje najväčšiu stabilitu veda a vysoké školstvo spolu s armádou, kým oblasť verejných služieb najmenšiu stabilitu. Podobne Ralf Dahrendorf v knihe Universities After Communism tvrdí, že zabezpečiť otvorenosť univerzít voči zmenám sa podarilo iba výnimočne, pričom kombinácia tradičnej kvality a schopnosti reformy vznikla zásadne mimo centra tradičných univerzít. Potom sa nečudujme, že sa aj na slovenské pomery dá uplatniť čo píše, trochu zveličene, Aviezer Tucker o súčasnom českom vysokom školstve:

Napriek všetkým očakávaniam starí, nekvalifikovaní a xenofóbickí profesori nevymreli. Reprodukujú sa prostredníctvom kríženia, vyberajúc budúcich učiteľov spomedzi svojich študentov na základe kritérií lojality a chýbajúcej intelektuálnej kapacity, ktorá by mohla odporovať súčasným nekompetentným profesorom. Je len samozrejmé, že málo kompetentní učitelia používajú autoritatívny štýl, aby sa ochránili pred inteligentnými študentmi. Nie vždy však je vysoký vek rozhodujúci. Nuž, za dvanásť rokov sa nie každý mladý marxisticko-leninský sociológ z tých, ktorí sa o to pokúsili, dokázal úspešne transformovať na politológa a už vôbec nie na objektívneho vedca. Nie každý pochopil, že obhajoba vedeckej práce nie je to isté ako humoristická šou. Pravdu má teda Juraj Hvorecký v časopise Kritika & kontext (2000), že kolaboranti a ľudia, ktorí tvoria čosi, čo sa so súčasnou západnou vedou nedá porovnať, si stihli vychovať celú generáciu nasledovníkov.

Taká je naša elita a realita

Malosť Slovenska nie je v malosti krajiny (i keď tam existuje súvislosť), ale najmä v intelektuálnej, ľudskej a vedomostnej malosti priveľkého počtu osôb na dôležitých postoch. Je tu priveľa ľudí predstierajúcich schopnosti alebo morálku. Títo predstieratelia, napísal Miroslav Brada v týž-denníku Domino fórum (č. 6/2001), sa zbavujú talentovaných, a to aj ich zosmiešnením, aby zvýšili svoju šancu na spoločenské povýšenie. Inými slovami, problém Slovenska i Česka je predovšetkým problém elít a to nielen akademických. Asi málokto tušil, že tento problém je až taký očividný a že na jeho vyriešenie budeme potrebovať obmenu generácie či generácií. Samozrejme, ide len o časť spoločenskovednej elity. No problémom zostáva, že mnohí na tejto ceste nemusia uspieť. Pritom najskôr pôjde o tých, ktorí nesúhlasia so všetkým, čo im iní povedia, lebo myslia samostatne, logicky a kriticky.

Existuje reálna obava, či sa nová slovenská elita - ak bude kvalitu zabezpečovať a kontrolovať spomínaná časť dnešnej akademickej elity - nebude priveľmi podobať tej súčasnej, ako to naznačujú Tucker a Hvorecký. Filozof Václav Bělohradský má asi pravdu, keď tvrdí, že sa každá duchovná hodnota, každá inovácia musí presadiť najprv proti názoru intelektuálov, odborníkov, ktorí sú vždy sektou, považujúcou svoje kritériá úsudku za jedine platné. Preto výnimočne súhlasím s názorom docentky Ivety Radičovej, ktorá má problém tolerovať hlúposť kombinovanú s bezcharakternosťou. Len mám strach o osud slovenskej vedy a vysokého školstva, ak sa ona a jej podobní budú usilovať "zanechať časť svojho rukopisu na našich absolventoch". Lebo ak Slovensko nebude schopné - napriek odporu takýchto pseudovedcov, inak spoločensky úspešných, a preto stotožňujúcich talent so spoločenským úspechom, "ktorý však závisí na kritériách ignorujúcich talent" (Brada) a morálne zlyhávajúcich vedcov - vytvo-riť potrebný priestor na podnecovanie, podporu a rozvoj tvorivosti, produktívnosti a podnikavosti, stráca reálne predpoklady vyvíjať sa ako prosperujúca spoločnosť.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984